Ako hovoriť o duševných problémoch Povedať šéfovi v práci o depresii či schizofrénii? Stigma z onálepkovania je stále veľká

Povedať či nepovedať zamestnávateľovi o svojich problémoch s duševným zdravím? Túto dilemu pred pár rokmi riešila tridsiatnička Valéria Kentošová z Košíc, ktorá má schizofréniu.

Prvý atak zažila ako dvadsiatnička, prejavil sa halucináciami. Na psychiatrii bola hospitalizovaná niekoľkokrát, absolvovala aj elektrošoky.

„Prísť na pohovor s tým, že trpím duševnou chorobou – schizofréniou – je ťažké. Myslela som si, že ma odsúdia, dajú mi nálepku, že nie som schopná a dosť dobrá pre ich firmu, že prácu nezvládnem. Bála som sa, že ma neprijmú do práce. Kým som nemala priznaný invalidný dôchodok, tak som o svojej diagnóze nehovorila,“ opisuje Valéria pre Postoj.

Vo svojej prvej práci musela napokon diagnózu priznať, pretože kontroly u psychiatra boli zrejmé z potvrdení o návšteve lekára. Keď si nadriadený všimol pečiatku, pýtal sa.

Schizofrénia u nej prepukla počas vysokej školyNajhorší atak sa začal v tehotenstve. Manžel sa bál, že zostanem v ústave

Jana Holubčíková

„Mohla som povedať, že je to moja súkromná vec, ale chcela som byť úprimná. Vysvetlila som mu, akou chorobou trpím. Keďže som mala nadriadených dvoch, povedala som to aj druhému šéfovi,“ pokračuje Valéria.

Kým jeden šéf to podľa nej zobral normálne, s ďalším nadriadeným to bolo horšie. Ten jej „vyčistil“ žalúdok a tvrdil, že chorobu bola povinná priznať.

„Súdil ma a mal o mojej chorobe zastarané názory a predsudky. Mal skúsenosť so svojím kamarátom, ktorý mal tiež schizofréniu a siahol si na život. Automaticky ma porovnával s ním,“ opisuje Valéria. Svoje skúsenosti opísala aj v pripravovanej autobiografickej knihe Nezdolná.

Valéria sa cítila dotknutá, mala podkopané sebavedomie a cítila aj hnev. „Ľudia s duševným ochorením sú častokrát onálepkovaní, zaškatuľkovaní, majú to veľmi ťažké. Boja sa priznať chorobu práve preto, že sa obávajú stigmatizácie,“ vysvetľuje Valéria, ktorá aktuálne nepracuje, stará sa o malého syna a funguje aj s pomocou asistentiek.

Dilemu riešia mnohí

Môže zamestnávateľ pátrať po dôvodoch lekárskeho vyšetrenia zamestnanca? Ak ten prinesie potvrdenie o lekárskom vyšetrení, šéf sa už na ďalšie podrobnosti pýtať nemá.

Dilemu, či hovoriť o svojej diagnóze na pracovisku, však riešia mnohí psychiatrickí pacienti. Pre Postoj to potvrdil psychiater Daniel Múdry.

„Vo všeobecnosti nemusia hovoriť o svojej psychiatrickej diagnóze. Podobne ani pacient s vysokým tlakom, vysokým cholesterolom alebo cukrovkou nehovorí svojmu zamestnávateľovi o svojich zdravotných problémoch. Ale treba povedať, že pojem psychiatrická diagnóza je veľmi široký, zahŕňa totiž aj ťažký stav akútnej schizofrénie, aj nezávažnú miernu depresiu,“ vysvetľuje.

Ak zamestnanec prinesie potvrdenie o lekárskom vyšetrení, šéf sa už na ďalšie podrobnosti pýtať nemá.

Svojim pacientom odporúča pri vstupnej lekárskej prehliadke pred nástupom do nového zamestnania, aby pravdivo odpovedali na otázky lekára a nezatajovali diagnózu ani užívanie psychofarmák.

„Avšak nemusia byť v tomto proaktívni – keď sa na to lekár nepýta, nemusia o tom hovoriť. A následne sa zamestnávateľ oboznámi so záverom lekárskej prehliadky,“ dodáva Múdry.

Ako lekár sa stretol s pozitívnym prístupom zamestnávateľa, ktorému záležalo na tom, čo prežíva jeho zamestnanec, ale pozná aj opačný prípad, keď šéf svojho zamestnanca šikanoval. „Som presvedčený, že takému šéfovi sa žiaden zamestnanec nezverí so svojimi problémami,“ upozorňuje psychiater.

Ilustračná snímka. Foto: unsplash.com

Zuzana Vandáková zo Zvolena trpí bipolárnou poruchou. Pre Postoj priznáva, že hoci už o tom v súčasnosti nemá problém hovoriť, boli časy, keď sa jej o tom nekomunikovalo ľahko.

Od svojho okolia často počúvala, že nemá o svojej diagnóze nikomu hovoriť, lebo si nenájde prácu. S týmto odporúčaním sa však nestotožnila.

„Niekedy som mala vnútornú dilemu, ako o svojej diagnóze komunikovať. Vždy som v tomto bola pravdivá, skôr som hľadala, do akej miery je potrebné veci konkretizovať,“ vysvetľuje.

Tridsiatnička Zuzana má zníženú pracovnú činnosť a nemôže pracovať osem hodín denne, maximálne polovicu. Ako živnostníčka si však vie prácu zariadiť tak, aby ju zvládala.

„Zamestnávateľ nepotrebuje vedieť každý detail mojej choroby, ale je dobré podať aspoň základnú informáciu o diagnóze a tom, aký to môže mať vplyv na pracovnú činnosť. Každý múdry šéf či zamestnávateľ to bude brať ako prejav dôvery a podľa vlastných skúseností sa v takom pravdivom nastavení aj funguje lepšie,“ myslí si Zuzana.

Nevie si predstaviť, že by bola napríklad v ťažkej depresívnej epizóde s výrazne zhoršenou schopnosťou sústrediť sa a jej zamestnávateľ by o tom nevedel.

Zamestnanec nemusí argumentovať diagnózou

Liga za duševné zdravie upozorňuje, že v oblasti duševného zdravia existuje veľa mýtov a nedorozumení.

Medzi bežné mýty patrí predstava, že ľudia s duševnými ochoreniami sú nebezpeční, že je lepšie sa vyhnúť psychiatrickej liečbe, že ľudia sa sami dostanú z problémov duševného zdravia prostredníctvom sily vôle a že problémy duševného zdravia zasiahnu len ľudí, ktorí sú slabí.

Problémy duševného zdravia pritom na seba nabaľujú aj ďalšie problémy – stigmu a diskrimináciu. Tie napokon spôsobia, že ľudia o svojich problémoch hovoriť nechcú.

Liga za duševné zdravie ponúka pre zamestnávateľov program, ktorého cieľom je práve podpora týchto ľudí.

Zneužívanie zažila v cirkvi aj v rodineAko následok vážnych detských tráum žilo v mojej hlave viac osobností

Mária Melicherová

Podľa projektovej manažérky Ligy za duševné zdravie Stanislavy Knut zamestnanci čelia zvýšeným nárokom, neistote, izolácii, čo má negatívny vplyv na ich duševné zdravie. Na Slovensku síce starostlivosť o duševné zdravie ešte nedosiahla úroveň bežnú v niektorých iných krajinách, ale záujem o túto tému podľa Knut rastie.

Stigma z duševného ochorenia je v spoločnosti stále veľká, aj napriek tomu, že sa už o tom verejne diskutuje, ľudia majú stále predsudky. Čo teda v rámci osvety najviac pomáha?

„Otvorená a autentická diskusia, ktorá zahŕňa osobné príbehy ľudí, ktorí zažili duševné ochorenie. Keď sa jednotlivci delia o svoje skúsenosti bez hanby a predsudkov, pomáha to búrať stereotypy a normalizovať rozhovory o duševnom zdraví,“ hovorí Knut.

Foto: unsplash.com

Pomáhajú aj kampane a dostupnosť terapie, aby ľudia vedeli, že vyhľadanie pomoci je normálne a správne.

Podľa psychiatra Múdreho veľmi záleží, do akej miery psychiatrická diagnóza obmedzuje a narušuje výkon práce.

„Mnoho pacientov, ktorí navštevujú ambulantného psychiatra, zvláda svoju prácu veľmi dobre a len v zriedkavých prípadoch dôjde k zhoršeniu psychického stavu, čo sa zvládne úpravou či posilnením liečby, prípadne niekoľkotýždňovou péenkou, a pacient pokračuje vo svojej práci zodpovedne ďalej,“ približuje.

Psychiater si však nemyslí, že pacient musí hneď argumentovať psychiatrickou diagnózou. Stačia na to obyčajné ľudské dôvody typu – „na tejto pracovnej pozícii som nadmerne zaťažený“, „je to pre mňa veľmi stresujúce“ či „som vyhorený a potrebujem ubrať“.

Veronika so schizoafektívnou poruchouKeď som dočítala Troch mušketierov, začali sa mi zjavovať a bili ma. Postavy ku mne chodia už od škôlky

Jana Holubčíková

Ak má však diagnóza veľký vplyv na prácu, je už podľa lekára dobré komunikovať so zamestnávateľom o úľave v práci, prípadne preradení na inú pozíciu. Keďže práca je často zdrojom stresu, niekedy je na mieste zvážiť aj jej zmenu.

Aj pacienti s vážnejšími psychickými problémami, ktorí nemajú šancu sa bežne zamestnať, majú možnosť za určitých podmienok pracovať, napríklad v chránených dielňach.

Veronika Sučková z Prešova má schizoafektívnu poruchu, vyhovuje jej stereotyp, priveľké zmeny, hoci aj pozitívne, jej nerobia dobre. Mladá žena nevie samostatne fungovať, nemohla by sa nikde zamestnať. V chránenej dielni sa venuje maľbe.

Podľa Zuzany Vandákovej je pre psychiatrického pacienta dôležité nájsť si takú prácu, ktorú človek s diagnózou zvláda a ktorú si vie aj časovo zmanažovať. Práve práca mu totiž môže dávať zmysel aj v dňoch, ktoré prežíva pre svoju diagnózu ťažšie.