Klinická psychologička Vzniká pocit, že keď život nejde hladko a nezvládam ho s nadhľadom, hneď potrebujem odborníka

Popularizovanie psychológie prinieslo mnohým ľuďom veľa užitočných informácií a možnosť žiť plnohodnotnejší život. Odvrátenou stránkou tohto fenoménu je vyprázdňovanie psychologických pojmov ako trauma, narcis, manipulátor či toxický a zjednodušovanie, hovorí v rozhovore pre Postoj klinická psychologička Mária Tiňová.

„Je mi to ľúto, lebo namiesto toho, aby psychológia ľudí uschopňovala, mám pocit, že tieto pomenovania ich skôr zneschopňujú,“ tvrdí Tiňová.

Aj keď sa občas stretne s tým, že ju ľudia vyhľadajú s bežnými problémami a sú citlivejší na ťažkosti života, na Slovensku podľa nej ešte nehrozí „prepsychologizovanie“. „Stále sa mi stáva, že príde niekto starší a povie mi: ,No pozrite, ako som dopadol, musel som ísť ku psychológovi.‘ Tak vtedy poviem: ,Fakt je to najväčšia prehra v živote, že sa tu so mnou rozprávate?‘“ hovorí o svojich skúsenostiach.

Mária Tiňová vyštudovala psychológiu na britskej University of Birmingham, kde získala aj postgraduálny diplom kognitívno-behaviorálnej terapie a doktorát z klinickej psychológie. V rámci doktorského štúdia pracovala pod prísnou supervíziou na rôznych pracoviskách britského národného zdravotníctva. V súčasnosti sa venuje klientom v Bratislave, vedie aj poradňu mentálneho zdravia.

Roky pracujete ako psychologička a vzdelávali ste sa u popredných odborníkov vo Veľkej Británii. Pôvodne ste však študovali na elektrotechnickej fakulte a pracovali ste v technickej sfére, a ako ste povedali v podcaste Ľudskosť, o psychológii ste mali skreslené predstavy. Ako sa menilo vaše vnímanie psychológie a čo k tomu prispelo?

Začalo sa to tým, že som hľadala odpovede na problémy, s ktorými som sa stretávala a nevedela som ich pochopiť. Videla som, že ľudia, ktorí nám radili len tak zo svojich vlastných skúseností, nevedeli problém, s ktorým sme sa my pasovali, uchopiť.

Išlo o nejaký osobný problém, problém s deťmi?

Bol to rodinný problém, ktorý nechcem rozvádzať, a ukazovalo sa, že bolo veľmi málo ľudí, ktorí mali do toho nejaký vhľad. Zároveň však bolo veľmi veľa ľudí, ktorí mali pocit, že sa môžu vyjadriť, pretože aj oni majú deti, ale v skutočnosti tomu veľmi nerozumeli, pretože tie naše deti boli trochu iné.

Hľadala som odpovede na internete a postupne som si to začala spájať a objavovať, čo vlastne zažívame s našimi deťmi. V rámci toho mi pomohli rôzne knihy, pričom až dodatočne som zistila, že to boli psychologické učebnice.

Vtedy sa váš pohľad na psychológiu zmenil?

Tam prišlo k nabúraniu mojej predstavy, ktorú som mala ešte z čias, keď som vyrastala, že psychológia je iba o testovaniach, o tom, aké majú ľudia IQ, na čo sa hodia či nehodia.

Stále som sa bála, že to bude ezoterika, ale to mi úplne vyvrátilo štúdium na britskej univerzite v Birminghame, kde som videla, že je to veda zameraná na dôkazy a dáta. Štatistika, štatistické metódy či matematika boli v rámci štúdia predmety s najväčšou váhou.

Od úplne prvého dňa nás zároveň učili kriticky vnímať informácie z oblasti psychológie, ktoré sa dostávajú do éteru či do médií, že článok publikovaný v médiách alebo dokonca aj kniha, ktorú si niekto sám vydá, je niečo úplne iné ako článok publikovaný v odbornom časopise a recenzovaný niekoľkými uznávanými odborníkmi.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Určitý prerod vzťahu ku psychológii zažila v podstate celá spoločnosť. Už nejde o žiadne tabu a rôzne psychologické poradne sa dostali aj do všeobecne zameraných denníkov. Psychológovia sa vyjadrujú už aj k témam ako voľby, prijímačky, dovolenky. Dostali sme sa do stavu, keď príliš psychologizujeme?

Myslím si, že niekedy naozaj príliš psychologizujeme, ale nechcem, aby to vyznelo tak, že tak, ako to bolo pred päťdesiatimi rokmi, to bolo dobré. Myslím si, že keď už psychológia potvrdila svoju polohu medzi vedami a stala sa naozaj vedeckým prístupom k poznaniu procesov, ktoré prebiehajú v mysli, a vzorcov správania, začala prinášať veľmi veľa užitočných informácií a výsledkov.

Je to podobné ako pri iných vedných disciplínach. Zoberte si napríklad takú vec, ako je tehotenstvo. Ľudia privádzali deti na svet odjakživa. Nepotrebovali na to ani doktorov, ani žiadne skeny, merania či kontroly. Deti sa rodili stále, tak prečo teraz tehotné ženy trávia toľko času u gynekológa?

Tam by sme mohli oponovať, že bola obrovská úmrtnosť a vďaka zdravotnej starostlivosti sa zvýšilo zdravie novorodencov aj žien.

Máte úplnú pravdu. Poznanie nás naučilo, že je veľa vecí, na ktoré si môžeme dávať pozor, veľa vecí, ktorým sa dá predísť. Nikto už teda nepochybuje, že je dobré ísť ku gynekológovi, keď žena čaká dieťa.

Presne ten istý argument by som použila aj pri psychológii. Ľudia žili predtým aj teraz, načo dnes potrebujú psychológov? Zjednodušene povedané, kedysi si niektorí ľudia mysleli, že ak je v ich domácnosti krik a násilie, je to bežné, že tak má vyzerať život. Išlo o kvantá veľmi zničených ľudí, ktorí si ani nepomysleli, že by mohli žiť inak.

Myslím si, že keď už to poznanie máme, ľudia sa o to zaujímajú, snažia sa dozvedieť viac, porozumieť sebe samému a nájsť spôsoby, ako si pomôcť.

Keď zostaneme pri paralele s tehotenstvom, množstvo informácií, ktoré dnes máme, spôsobilo to, že ženy už neveria svojej intuícii, majú niekedy zbytočné obavy, čo všetko sa môže stať, porovnávajú sa… Pomenovali ste pozitívne stránky popularizácie psychológie. Vnímate aj odvrátenú stránku tohto fenoménu?

Opäť si myslím, že je to veľmi podobné ako s tým tehotenstvom. Je tu veľký hlad po informáciách, a tak vzniká trend populárnej psychológie. Jednoduchými slovami a vetami sa opisuje, čo sa deje, ako sa to deje, aké rôzne poruchy existujú.

Na jednej strane je to dobré, pretože keď pochopíme, že niektoré veci sa ľuďom stali a že sa to rozvinulo do niečoho, nad čím nemajú kontrolu, tak ich prestaneme obviňovať, vyčleňovať a myslieť si, že majú zlý úmysel.

Negatívom popularizácie je však prílišné zjednodušovanie. Snažíme sa komplexné koncepty veľmi rýchlo a jasne vysvetliť, pomenovať, onálepkovať. A potom sa zdá, že každý, kto má doma poriadok, má OCD, a keď sa niekto zľakol, lebo ho skoro prešiel autobus, tak má panický záchvat. Ale to sú iba normálne veci, ktoré sa v živote dejú. Ľudia, ktorí skutočne trpia niektorými z týchto porúch, majú potom často pocit, že ich problémy okolie bagatelizuje.

Zároveň sa všade začínajú používať pojmy ako toxické vzťahy, manipulátor, narcis, čím sa vyprázdňujú. Len čo je nejaká nezhoda v domácnosti, tak už je ten druhý narcis, rodičia sú toxickí, ľudia chcú vedieť, ako sa brániť proti manipulátorom. A mne je to ľúto, lebo namiesto toho, aby psychológia ľudí uschopňovala, mám pocit, že tieto pomenovania ich skôr zneschopňujú.

Keď vám klienti povedia, že majú okolo seba manipulátora alebo niekoho toxického, ako reagujete?

Snažím sa ich zastaviť a rozprávať sa o tom, čo sa deje, čo to s nimi robí a prečo sa tak cítia. Nemyslím si, že manipulátor je diagnóza. Manipulácia je snaha dosiahnuť to, čo chcem ja, bez ohľadu na to, čo chce ten druhý. Je správne pomenovať, že to, čo sa im deje, nie je dobré, ale keď majú ľudia pocit, že na nich nikto neberie ohľad, rozprávame sa, čo so sebou títo ľudia môžu spraviť. Ako môžu zmeniť svoje postoje a správanie, aby dokázali formulovať svoje hranice a potreby a nemali pocit obete, ale pocit rovnocenného partnera voči svojmu okoliu.

Tak veľa sa už popísalo o zlej výchove, že pokiaľ si mladí rodičia niečo „neskonzultujú“ minimálne s troma knižkami, tak sú úplne bezradní, nevedia, čo majú robiť.

Označenia ako manipulátor a toxický človek často veľmi rýchlo podsúvajú zlý úmysel a to nám potom môže brániť v tom, aby sme sa zastavili a snažili sa pochopiť hlbšie príčiny situácie. Ak sa niekto správa zraňujúco k svojmu okoliu, často je sám veľmi zranený a potrebuje pomoc. Ak správne dokážem vnímať svoju hodnotu, spoznám, kedy potrebujem z takéhoto vzťahu odísť úplne alebo kedy a z akej diaľky dokážem tomu človeku aj pomôcť.

Mala som v praxi mladé dievča, ktoré ku mne prišlo a povedalo mi, že má toxickú priateľku. Porozprávali sme sa o tom, že nemyslím, že je užitočné to takto paušálne nazývať. Spojenie „toxická priateľka“ už predpokladá zlý úmysel. Nepomáha to vytvoriť si vzťah k človeku ani pracovať na tom, aby som sa vedel zastať samého seba. Znamená to, že som obeťou tejto strašnej ženy. A to nie je cesta vpred.

Kedysi bolo stigmou vyhľadať psychológa. Ako vnímate túto situáciu na Slovensku dnes? Zmenil sa v tomto ohľade prístup ľudí?

Ako psychologička pôsobím na Slovensku deviaty rok, čo nie je až tak dlho, ale myslím si, že sa to zmenilo. A to napríklad v tom, že mladí ľudia absolútne necítia zábrany vyhľadať psychológa.

Starší ľudia prídu, keď už to na nich dolieha zo všetkých strán, keď si o veciach čítajú, počúvajú a nájdu sa v tom. Stále sa mi stáva, že príde niekto starší a povie mi: „No pozrite, ako som dopadol, musel som ísť ku psychológovi.“ Tak vtedy poviem: „Fakt je to najväčšia prehra v živote, že sa tu so mnou rozprávate?“

Ďalší posun vidím v tom, ako ľudia o psychickom zdraví rozprávajú. Keď som sa pred pätnástimi alebo desiatimi rokmi rozprávala s ľuďmi o tom, čo študujem a robím, ľudia oveľa viac používali pejoratívne výrazy ako blázni, cvokáreň. Ale to je už úplne na ústupe, už sa to skoro vôbec nepoužíva, čo je určite dobrý vývoj.

Stretávate sa aj s tým, že za vami ľudia prichádzajú s vecami, ktoré by si mali vedieť vyriešiť sami?

Sem-tam sa to stane. Napríklad mi niekto napíše, že doteraz nemal problémy, ale rozišiel sa s priateľkou a už dva mesiace sa cíti stratený, čo sa mi však zdá primerané situácii.

Myslím si, že trochu vznikla precitlivenosť a pocit, že život mám zvládať s nadhľadom a že má plynúť hladko. Že mám byť so všetkým v poriadku, a keď nie som, tak potrebujem psychológa. Je tu trocha táto tendencia, ale myslím si, že na Slovensku nehrozí, že by sme každý problém riešili so psychológom, už len preto, že ich je veľký nedostatok.

Niekedy sa aj za bežnými, zdanlivo obyčajnými problémami ako rozchod, s ktorým sa nevie dotyčný zmierniť, môže skrývať hlbší problém. Nie je to aj pre vás niekedy ťažké rozlíšiť?

V Anglicku je starostlivosť o mentálne zdravie nastavená cez takzvaný schodíkový model. Každý dostane úvodné stretnutie, kde sa rozhodne, na akej úrovni má dostať starostlivosť.

Ľudia, ktorí mali napríklad strach z chodenia do obchodu, nešli ku klinickým psychológom, lebo to vedeli vyriešiť aj terapeuti. Išlo o to, aby sa efektívne využil potenciál odborníkov, ktorí boli k dispozícii. Ľudí smerovali vždy do najnižšej možnej intervencie, a iba keď tá nezaberala, tak potom sa postupovalo ďalej.

Veľmi sa teším, že aj na Slovensku je čoraz viac psychologických pracovísk, ktoré ponúkajú terapeutické skupiny. Nie je to síce taká intenzívna terapia ako individuálny pohovor, no možnosť hovoriť s ľuďmi s podobnými problémami za prítomnosti odborníka môže byť niekedy dokonca efektívnejšia ako práca jeden s jedným.

Ja sa vždy snažím poskytnúť aspoň jedno stretnutie. A aj keď nových klientov často nemôžem zobrať, lebo nemám kapacitu, hovorím im, aby hľadali ďalej, alebo ich nasmerujem na typ psychológa či psychoterapeuta. Existujú rôzne školy a ukazuje sa, že na niektoré typy problémov je jedna škola lepšia ako iná.

Mnohí ľudia si racionalizujú príznaky skutočných psychologických problémov, hovoria si, že asi preháňajú, že by mali život lepšie zvládať, a tak odbornú pomoc vyhľadajú omnoho neskôr, než by mali. Existujú nejaké signály, podľa ktorých môže človek rozlíšiť, že je čas ísť za odborníkom?

Áno, existujú príznaky, ktoré nasvedčujú, že daný človek potrebuje pomoc. Jedným z nich je, že sa vám opakovane dejú tie isté zlé situácie. Napríklad že sa vám rozpadávajú vzťahy ako na bežiacom páse. Alebo sa vzťah začne, a skôr ako by vás mal niekto odmietnuť, radšej z neho odídete.

Ďalším je životný pocit. Všetci máme určitý životný pocit, ktorý nie je ako rovná čiara, je to vlnka. Máme chvíle, keď nám je lepšie, keď horšie, ale je to únosné.

Signálom k návšteve psychológa je, ak sa ocitáme v zlých chvíľach veľmi dole, až tak, že to prestáva byť únosné. To znamená, že prestávame fungovať s okolím, prestávame byť schopní chodiť do práce, udržiavať vzťahy, strácame schopnosť tešiť sa, máme pocit konštantného zlyhania alebo sústavných obáv a úzkosti. Ak takýto stav trvá dlhší čas (niekoľko týždňov či mesiacov), netreba váhať.

Ak už ľudia začnú premýšľať o tom, že by bolo lepšie, keby tu neboli, alebo začnú premýšľať, fantazírovať o tom, čo všetko by sa im mohlo stať, to sú už alarmujúce príznaky toho, že treba vyhľadať nejakého odborníka.

Chcela by som ešte pripomenúť, že je rozdiel medzi psychológom a psychiatrom. Psychiater je lekár, ktorý vám po rozhovore môže predpísať lieky, ktoré môžu zmierniť príznaky, ktoré zažívate (napríklad úzkosť, prehnaný smútok alebo nechuť, apatiu, depresiu). Psychológ vám nebude predpisovať žiadne lieky. Ak zváži, že by vám lieky mohli pomôcť, tak vám odporučí navštíviť aj psychiatra, ale veľa ľudí chodí ku psychológovi a nepotrebuje žiadne lieky. Na druhej strane aj keď vám lieky zmiernia príznaky, je veľmi pravdepodobné, že to, ako sa cítite, súvisí s vašimi životnými postojmi a vzorcami správania. Pokiaľ tieto nezmeníte, šanca, že sa vám po vysadení liekov príznaky vrátia, je veľmi vysoká. Preto sa odporúča pri väčšine problémov okrem brania liekov pracovať aj so psychológom.

Nedávno sme mali rozhovor so španielskym psychiatrom, ktorý nám hovoril o fenoméne, s ktorým sa stretáva čoraz častejšie. Chodia za ním mladí ľudia, ktorí si myslia, že majú nejakú diagnózu, ale v skutočnosti im nič nie je, iba sa stretávajú s bežnými ťažkosťami, ktorým nevedia čeliť. Tento psychiater to vysvetľoval aj tým, ako dnes rodičia vychovávajú svoje deti. Že ich príliš chránia pred bežným utrpením.

Ja sa zatiaľ nestretávam s tým, že by ma vyhľadávali mladí ľudia, ktorí na to nemajú dôvod. Bohužiaľ, kvantum mladých ľudí, ktorí ma vyhľadávajú, je z rodín, kde bolo prítomné násilie a alkohol. Na Slovensku je tento fenomén veľmi silný a ja som rada, že títo mladí ľudia ma vyhľadávajú, lebo pochopili, že nebolo v poriadku, ako sa k nim správali, a že ich to ovplyvnilo.

Potom ma vyhľadávajú mladí ľudia, ktorí sú zameraní na výkon. Sú z dobrých, fungujúcich rodín, ale vyhoria, keď majú dvadsať. Zistíme, že absolútne všetku svoju hodnotu vložili do výkonu, ktorý podávajú. Za výkon dostávali vždy ocenenie, ale zistia, že je to neudržateľné.

Psychiater o duševnom zdraví mladýchDospievajúci stratili nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť utrpenie

Kristína Votrubová

Ale to, že mladí ľudia menej unesú, je pravda. Život ako taký je ľahší, ako býval, a priznajme si, myslím, že aj mnohí naši rodičia mali pocit, že už my zvládneme menej, ako museli oni. A je pravdou aj to, že rodičia vedia byť dosť ochranárski. Tu by som chcela povedať, že tak ako mamy strácajú intuíciu, keď čakajú dieťa, tak takisto mladí rodičia v súčasnosti strácajú pocit dôvery vo svoju intuíciu pri výchove detí.

Čo tým myslíte?

Tak veľmi veľa sa už popísalo o zlej výchove, že pokiaľ si mladí rodičia niečo „neskonzultujú“ minimálne s troma knižkami, tak sú úplne bezradní, nevedia, čo majú robiť. Lebo jediné, čo im napadá, je to, čo sa dialo im – že by tomu decku najradšej strelili. Ale vedia, že to je zlé. Je však pre nich obrovský problém, čo v takej situácii urobiť.

Ja sa aj teším, že nechcú používať fyzické tresty, aj mi je ľúto, keď vidím, že nevedia, čo robiť. Myslím si, že to, čo sa deje v Španielsku s návštevami mladých u psychiatra, sa na Slovensku bude diať tak o desať, pätnásť rokov.

Vidím malé deti, ktoré rodičia vychovávajú v tom, že nemôžu byť rozrušené, nemôžu plakať. Ale ja im hovorím, že veď to dieťa má päť rokov, môže občas plakať. Výchova nie je o tom, že dieťa nemôže plakať, ale že mu to uznám, keď plače. Dieťa musí pochopiť, že jeho potreby nebudú vždy naplnené a že aj rodičia majú svoje potreby.

Je iné, keď ide o dieťa, ktoré má od nula do dvoch rokov, to ešte bytostne fyzicky potrebuje svojho rodiča. Ale aby sa nesmelo na päť minút spôsobiť dieťaťu žiadnu nepríjemnosť, lebo by nebodaj plakalo, tým mu naozaj nepomáhame.

Dostávame sa k téme traumatizácie, ktorá sa dnes takisto veľmi rieši.

Áno, trauma je ďalší sprofanovaný termín. Niektorí rodičia si myslia, že keď ich dieťa bude päť minút plakať, lebo nedostane jogurt alebo niečo podobné, tak ho traumatizujú. To nie je traumatizácia dieťaťa.

Traumatizácia je, keď naň navrieskam a nevrátim sa k tomu, alebo keď si rozbije napríklad koleno a ja mu na to poviem, že to je jeho chyba, alebo mu bezcitne vyčítam, načo tam liezlo. Alebo keď sa mu v škole dejú zlé veci a ja mu poviem, že ma to nezaujíma, nech si to vybaví v škole. Keď sa jednoducho nedokážem napojiť na svoje dieťa.

Život prináša zlé situácie, ale ak sa k tomu dokážeme s dieťaťom vrátiť, porozprávať sa o tom, napraviť si vzťah, povedať mu, že to nie je jeho vina, že to neznamená, že je také alebo onaké, tak vôbec nemusíme mať traumatizované dieťa, aj keď zažije nepríjemné veci.

Každý rodič bude nevyhnutne niekedy zle postupovať a navrieska na dieťa. To však samo osebe nemusí spôsobiť traumu, pokiaľ ideme za dieťaťom a obnovíme spojenie.

Presne tak.

Sme generácia, ktorá chce vychovávať inak ako naši rodičia, ale pod tlakom úsilia byť čo najlepším rodičom sa bojíme, že deťom ublížime. Dostávame sa tak do kolotoča ustavičného zlyhania a trápenia sa v súvislosti s tým, čo sme mohli urobiť inak a neurobili sme.

Problém je, keď na dieťa nakričím a potom nič, nechám ho s tým samo alebo sa s ním prestanem rozprávať. Ale práve spojenie, vzťah je to liečivé. Vzťah je tá najdôležitejšia vec v rodine. Je dôležitejší ako poriadok, úlohy, škola, poslušnosť. A od toho sa potom odvádza všetko ostatné. Vzťah znamená, že dieťa plne dôveruje našim dobrým úmyslom, napriek tomu, že spolu nemusíme vždy súhlasiť.

Psychiatrička o návrate z AnglickaSlováci fungujú na liekoch, ktoré som predpisovala len pri búchaní hlavy o stenu

Lukáš Kekelák

Je dnes problémom aj to, že ľudia, za ktorými kedysi mladí chodili po radu, dnes už nie sú takou autoritou? Riešia mladí s odborníkmi také veci, ktoré by si mohli vyriešiť v rámci blízkych vzťahov?

Myslím, že my terapeuti by sme si mali dávať pozor na to, aby sme sa nestali kamoškou ku káve.

V rámci štúdia sme to mali veľmi jasne zadefinované. Ale aj typ terapie, ktorú robím, teda kognitívno-behaviorálna terapia, je časovo limitovaný proces, ktorý je jasne zameraný na cieľ.

Úplne od začiatku ľuďom dávame najavo, že tu nejde o to, že sa budeme stretávať najbližších pätnásť rokov. Sú terapie, ktoré nemajú toto časové ohraničenie. Ale my veľmi chceme, aby sa na nás ľudia nenaviazali, aby sme neboli náhradou za vzťahy, ale aby im terapia pomohla vybudovať a udržať si bežné vzťahy.

Niektorí ľudia skeptickí ku psychológii si však stále mylne myslia, že chodenie ku psychológovi je náhradou rozhovoru na káve. Keby ste mali takýmto ľuďom povedať, aký je zásadný rozdiel medzi týmito dvoma vecami, čo by to bolo?

Myslím si, že to závisí od typu terapie. Sú terapie, ako napríklad na osobu zameraná terapia, kde je základom, že sa vytvorí bezpečné prostredie, v ktorom má človek priestor skúmať to, čo práve prichádza. Každý týždeň tam niečo prinesie a terapeut klientovi dáva otázky, ktoré mu môžu pomôcť objasniť, čo sa vtedy vlastne stalo.

Kognitívno-behaviorálna terapia je trochu iná. V rámci nej smerujeme odniekiaľ niekam. Ja dokonca na prvom alebo druhom sedení dávam ľuďom otázku, že ak budú chodiť na terapiu pol roka a spýta sa ich brat či manželka, či im to pomáha, podľa čoho to budú vedieť. Kde bude tá zmena? V rámci terapie potrebujeme mať akýsi ťah na bránu. Našou túžbou je pracovať s klientom tak, aby sa dokázal stať sám sebe terapeutom a porozumel lepšie tomu, čo formovalo fungovanie jeho mysle, ako aj čo mu pomáha a čo zhoršuje jeho prežívanie.

Takisto ten vzťah je naozaj iný ako priateľský vzťah, aj keď si možno s niekým tykám. Je tam očakávanie istej práce, ako aj toho, že klient bude úprimný a bude prinášať do stretnutia svoju životnú skúsenosť. A ja budem odborník, ktorý mu vie povedať, čo v týchto situáciách pomáha, prečo niektoré situácie nastávajú, prinášam expertízu a nadhľad.

Sú však ľudia, ktorí zažili naozaj devastujúce detstvo. Je úplne obdivuhodné, že dokážu fungovať, že to na nich nie je vidieť a mnohokrát ich okolie ani netuší, že takéto niečo prežili, ale to „zvládanie života“ ich veľmi vyčerpáva. A to sa nedá vyriešiť za pol roka. Tí ku mne chodia aj tri roky. Väčšinou po tých troch rokoch cítia výrazný posun.

Ešte mi prichádza na um jeden zásadný rozdiel medzi kávičkou a terapiou: pri kávičke si o problémoch rozprávame na striedačku, pri terapii sa s klientom delím iba o tie moje zážitky, ktoré môžu byť pre klienta nejako užitočné. Trošku s humorom hovorievam, že ak zistíte, že ste v terapii začali riešiť problémy terapeuta, asi by ste mali hľadať nového.

Hovoríte, že sa snažíte, aby si vaši klienti budovali vzťahy. Vnímate, že mladí ľudia majú dnes väčší problém nadväzovať priateľstvá?

Vnímam v tom takú dichotómiu, akési rozdelenie. Veľmi rozšírený spôsob trávenia voľného času medzi mladými ľuďmi je ísť spolu piť. Potom sú však tínedžeri, ktorí toto nechcú, ale nemajú čo iné robiť. Nevedia si nájsť iné spoločenské akcie, niektorí si nájdu nejaké kresťanské kruhy, iní možno rôzne dobrovoľnícke spoločenstvá, ale ak im tie kruhy nevyhovujú alebo o nich nevedia, tak sa cítia veľmi osamelí. Vždy sa poteším, keď vidím, že vznikajú verejné priestory na trávenie voľného času. Ale nemyslím si, že toto by bolo niečo úplne nové.

Čo je nové, je vstup sociálnych sietí a tie prinášajú iné úrovne vzťahov. Ľudia si myslia, že niečo je vzťah, aj keď sú súčasťou nejakej skupiny na internete alebo spoluhráči v nejakej hre. Majú pocit, že majú kamarátov, ale v skutočnosti ich nikdy nevideli, možno sa nikdy nerozprávali o ničom inom ako o hre, ktorú spolu hrajú. Ale na nejaký čas im to saturuje potrebu mať niekoho pri sebe. No nerozvíjajú schopnosť kontaktu.

Už na základných školách a u stredoškolákov vládne silný pocit zraniteľnosti. My sme nemuseli vyrastať s tým, že niekomu niečo poviem a dozvedia sa to všetci nielen v triede, ale možno aj v meste. Je to niečo úplne nové, s čím sa musia naučiť žiť.

Veľkú zmenu vidím v nadväzovaní partnerských vzťahov. Neviem, či ja som žila v bubline, ale pre mňa je to nové oproti tomu, v čom som vyrastala. Medzi mladými sú dnes úplne v poriadku polyamorné a rôzne nerovné vzťahy. Snažím sa tak mladým vštepovať, aby si chránili seba a vedeli, že nemusia ísť na tisícpäťsto percent už od tretieho rande.

Normalizujú sa formy vzťahov, ktoré boli niekedy tabu?

Áno. Veľmi ma napríklad prekvapilo, keď sa ma jeden mladý muž spýtal, čo má odpísať dievčaťu, ktoré mu poslalo svoju nahú fotku, aby sa neurazilo. V minulosti prevládal stereotyp, že keď sa niekto správa „výbojne“, tak to boli chlapci. Tieto veci sa úplne otočili. Chlapci to musia zvládať a nie som si istá, či sa o tom dokážu rozprávať napríklad so svojimi otcami. Preto si myslím, že pre mladých sú veľkou úľavou projekty ako poradňa IPčko, kam môžu zavolať, napísať či prísť do klubu a rozprávať sa naozaj o hocičom.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Z toho, čo hovoríte, vychádza, že dnešní mladí považovaní za tzv. krehké snehové vločky majú úplne iný typ ťažkostí, ako sme zažívali my, a nie sú na to pripravení…

Nielenže na to nie sú pripravení, ale nemajú pocit, že sa s tým môžu zveriť rodičom. Nedávno som tu mala dievča, ktoré rozprávalo o svojom šikanovaní – ako mu v škole vyhodili tašku a na ulici robili to a to –, a mama do toho vstupovala: „Ale veď sme to už vybavili… Už sa to nestane...“ Tak som tej mame len ukazovala: „Ticho, ticho.“ Keď nám táto dievčina hovorí, aké to pre ňu bolo strašné, tak len v tom buďme s ňou a nechajme ju. Musím priznať, že som si v duchu aj hovorila: „Jejda, možno tu fakt budeme hodinu počúvať o tom, aké to bolo strašné.“ Ale stalo sa presne to, prečo som vedela, že je dôležité bez prerušovania ju vypočuť. Po nejakom čase sa upokojila a začala hovoriť: „Myslím, že sa to už nebude diať, lebo sme to riešili.“

Ale na to, aby sa toho zážitku mohla pustiť, potrebovala, aby sme tu s ňou my dve dospelé sedeli a uznali jej to. To je veľká vec! My ako dospelí máme pri problémoch mladých alebo detí pocit, že ok, bolo to nepríjemné, ale nie je to koniec sveta. A tak to komentujeme slovami: „Chápem, že to bolo zlé, ale…však…“ A to nie je uznanie.

Ľudia dnes viac ako v minulosti otvorenie hovoria o svojom prežívaní a o svojich psychických problémoch. Vidíte v tom riziká určitého duševného striptízu?

Sú v tom určité riziká. U najviac zranených ľudí spočíva problém aj v tom, že v čase ich detstva neboli rešpektované ich hranice. A tak svoje vlastné hranice nemajú dobre zadefinované a nevedia to rozlíšiť. Nevedia si uvedomiť, čo ešte majú komu povedať. Niektorí ľudia, keď od niekoho počujú o jeho zraneniach, nie sú pripravení a nevedia správne reagovať. Môžu sa napríklad začať vyhýbať tomu človeku. Alebo začnú ponúkať rýchle návody typu „desať krokov k zdravému životu za päť dní“.

Je dôležité, aby si ľudia chránili svoje súkromie a odkrývali veci, len keď sa cítia bezpečne v blízkych vzťahoch. Čo je dnes možno problém, že ľudia nevedia rozlíšiť, nakoľko sú vzťahy blízke alebo povrchné.

Aj mnohé známe osobnosti v rôznych podcastoch hovoria o traume, o svojom probléme s depresiou, s poruchami príjmu potravy či so sebapoškodzovaním…

Myslím, že keď o tom hovoria známe osobnosti, je to skôr pozitívne ako negatívne, lebo to dokáže byť veľmi povzbudzujúce, najmä keď hovoria, že im pomohla nejaká terapia alebo že z toho existuje cesta von. Pre ľudí, ktorí sú v podobnej situácii, je to povzbudenie, aby vyhľadali pomoc. Myslím, že aj pre mnohých katolíkov bolo povzbudzujúce, keď počuli, že aj pápež František mal terapeuta.

V rámci seriálu o duševnom zdraví sme robili v Postoji rozhovory s konkrétnymi ľuďmi, ktorí hovorili o svojich problémoch a o tom, ako to riešili. Môže tento typ osobných svedectiev pomáhať druhým?

Môže to byť veľmi nápomocné pre druhých, ale je veľmi dôležité, aby si títo ľudia premysleli, čo môžu byť dôsledky takýchto svedectiev, akú majú okolo seba podpornú sieť, čo sú ochotní niesť a čo je pre nich ešte bezpečné a čo už nie.

Ako ste z pozície psychologičky vnímali to, že veľká časť debaty s odchádzajúcou pani prezidentkou sa niesla v duchu, ako veci prežívala a ako ich zvládala, hoci išlo o osobu z politického priestoru?

Nie je to pravidlo, že sa novinári pýtajú ľudí v jej pozícii, ako prežívajú veci. Ale že sa to pýtali pani Čaputovej, súvisí podľa mňa s tým, že všetci sme boli svedkami toho, čo sa dialo okolo nej a ako ona na to reagovala. Jej reakcie neboli štandardné, v slovenskej politike to bol úplný zjav.

Preto sa ľudia začali pýtať: „Ako ste si dokázali zachovať pokoj? Ako ste dokázali rozprávať takým pokojným tónom? Neútočiť?“ Musím povedať, že mňa zaujala v prezidentskej kampani práve tým, že tam bola nastúpená medzi chlapmi, ktorí po sebe vrčali a napádali sa, a ona v tom celom dokázala pokojne, vecne odpovedať.

Vo Veľkej Británii sa najmä počas vlády labouristov pri správe štátu, prístupe k ľuďom, k zdravotníctvu veľa rozpráva o súcite. Na Slovensku sa slovo súcit vo verejnej debate nikdy nespomenulo, dokiaľ neprišla prezidentka Čaputová. Pre mňa to teda nie je prekvapivé, že sa ľudia pýtali: „Ako ste toto prežívali, keď ste reagovali úplne inak?“

Niekto by namietal, že k prezidentke liberálne médiá pristupovali z ľudskej stránky, lebo ju brali ako „svojho človeka“.

Mohli by ste povedať, že liberálne médiá sú zaľúbené do pani Čaputovej, tak sa o ňu zaujímajú. Máte však pocit, že by niekto chcel robiť rozhovor s pánmi Ficom, Pellegrinim či Blahom, ako prežívajú veci? Ešte možno tak s Františkom Mikloškom, lebo z neho vyžaruje osobnosť. Ľudia chcú vedieť, odkiaľ sa to berie, ako sa to dá, že on ešte stále nestratil nádej so Slovenskom, že je ešte stále ochotný sa pre Slovensko aktívne angažovať. Je to o osobnosti a ľudia sa tak právom bývalej prezidentky pýtali, ako tie veci prežívala. Je super, že sa vôbec niekto taký vo verejnom priestore objavil.

Preceňujeme dnes emócie? Pripisujeme im príliš veľkú váhu?

Napriek tomu, že sme relatívne temperamentný národ, v našej kultúre nebol na emócie v minulosti kladený veľký dôraz, nepríjemné emócie sa skôr potláčali. Keď sa začalo riešiť, že nie je dobré potláčať emócie, tak prišlo trochu vychýlenie do druhého smeru, že emócie sú prvoradé a najdôležitejšie, čo takisto nie je pravda. My sa teda potrebujeme naučiť vnímať svoje emócie, nebyť voči nim hluchí a vedieť ich regulovať a tak pretavovať do života.