Sociologička Zuzana Fialová Rozhodla som sa pomenúvať nahlas veci, ktoré sa mi v mojom prostredí nepáčia. Už nehovorme Slovákom, že sú tupí

Hovorí, že intelektuálne elity stále nepochopili krajinu, v ktorej žijú, a pre skutočný pokoj v spoločnosti je čas urobiť vo svojich prostrediach hlbokú sebareflexiu.  

„Hýbeme sa od polohy extrémneho ľudáctva a nostalgie za prvým slovenským štátom až po globalisticko-intelektuálne popieranie v štýle ,trápne Slovensko, v ktorom sú všetci neschopní a tupí‘. To, čo nám tu strašne chýba, je naozaj úprimné vlastenectvo a hrdosť na to, čo sme dokázali za tridsať rokov. (...) Niektorí si urobili kariéru na tom, že hejtujú Slovensko a Slovákov,“ tvrdí v rozhovore sociologička Zuzana Fialová, ktorá je tiež odborníčkou na komunikáciu v konflikte.

Rozprávali sme sa o tom, čo je dnes cieľom dialógu s človekom, ktorý má opačný názor, i o tom, prečo je pre pokoj nutný návrat k vecnosti a k riešeniu reálnych problémov. 

Čo vnímate ako hlavný zdroj spoločenského nepokoja, ktorý dnes žijeme?

Je to veľkými zmenami, ktorým čelí naša spoločnosť a aj každá rodina, je to mentálne, prakticky, ekonomicky veľmi ťažké zvládnuť. Zažili sme pandémiu, máme tu vojnu na Ukrajine. Zároveň je tu klimatická kríza, aj ľudia pociťujú jej konkrétne dosahy ako sucho či zmeny počasia a vidia, že to nie je vymyslené.

Na druhej strane ľudia necítia medzi lídrami spoločnosti nejaký typ plánu alebo ponuky, že tieto krízy zvládame. Vidia chaos, trieštenie, otváranie okrajových problémov, namiesto invektív medzi politikmi nám tu krachuje plán obnovy a strácame miliardy eur, ktoré by mohli ísť na nemocnice, na cesty, železnice. Máme pocit bezmocnosti, že na to nemáme dosah, a prirodzenou reakciou je hnev, snaha o hľadanie vinníka a jednoduchých vysvetlení. Toto sú asi zdroje vyhrotenej agresivity, ktoré dnes pociťujeme.

Samozrejme, útoky a atentáty, ktoré sme tu mali posledné roky, ako je Kuciak a Kušnírová, mladí ľudia na Zámockej, premiér Fico, k zlepšeniu neprispeli. Plus reakcie politických elít na tieto udalosti neboli vyspelé. Nepoučili sme sa, spoločnosť sa akoby nikam neposunula. Jednotlivý atentát je možno len výkrikom zúfalého alebo chorého človeka, ale odzrkadľuje nejaké trendy spoločnosti. Keď atentát nespracujeme kvalitne, tak to len pokračuje a ľahko sa nájde ďalší zúfalý psychicky nestabilný človek, ktorý urobí niečo podobné.

Po atentáte na premiéra sa hovorilo o okrúhlych stoloch a potrebe dialógu medzi názorovými prúdmi, išla z toho istá nádej na zlepšenie. Dnes aj z rétoriky predsedu vlády po jeho poslednom verejnom vystúpení vidíme, že záujem o dialóg a upokojovanie rozdelenej spoločnosti nemôžeme čakať zhora.

Je veľká časť politikov v rôznych politických stranách, ktorým vyhovuje táto štvavá rétorika, na nej si budujú svoj imidž a svoje pozície. Veľakrát sú to politici, ktorí obsahovo alebo odborne nemajú veľmi čo ponúknuť. Namiesto toho, aby pracovali pre Slovensko, robili na zákonoch, hľadali riešenia reálnych problémov, zastierajú to svojou agresivitou a zabávajú národ.

Ľudia si už stotožňujú politiku s politikárčením. Podporujú to aj médiá, redaktorka jedného denníka sa pýta politika, „pán minister, tento poslanec na vás povedal, že ste to a to, čo mu vy na to odpoviete?“. To je klebetáreň, ktorá nás nikam neposúva, len ňou podporujeme agresívne správanie. Nato nemusíte veľa študovať, nemusíte sa snažiť, čítať si dokumenty, vynadať niekomu je to najľahšie, čo sa dá. Algoritmy sociálnych sietí to ešte podporia, keďže útočia na primárne pudy, ako je strach, preto klikáme na to viac, zdieľame to viac a potom ľudia majú dojem, že všetci sú takí.  

Hoci prieskumy verejnej mienky ukazujú, že ľudia prahnú po vecnosti, po odborníkoch, že chcú v médiách počuť reálne riešenia a tohto celého cirkusu už majú dosť a sú z toho frustrovaní.

Niečo iné je len natáčať Youtube videá, niečo iné organizovať stretnutia, dohodovať sa s inými politickými stranami aj s iným hodnotovým zázemím, kde treba dlho rokovať a robiť neviditeľnú prácu, ktorá sa nedá zavesiť na Instagram. Aby sme sa s niečím mohli pochváliť, na tom treba dlho pracovať. Doba instantnosti a lajkov však nefandí pracantom, ktorí sú ticho a makajú na koncepciách, ktoré sa pomaly aplikujú.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Má však nejaký efekt sa o zmenu tohto nastavenia pokúšať zdola?

Ľudia na všetkých úrovniach by mali začať požadovať od politikov a ľudí, ktorí majú nejakú zodpovednosť, výsledky, a nie cirkus. V tom je veľká úloha novinárov. Chápem, že aj médiá sú tlačené čítanosťou, ale nie je to neprekonateľné. Dohodnúť sa na tom v rámci redakcií, čo je priorita, a nech bulvarizácia ide na okraj. Pýtať sa, prečo nám stoja milióny eur v európskych fondoch a my ich nečerpáme, namiesto toho všetci riešime naháňanie medveďa kdesi za humnami Liptovského Mikuláša.

Lebo medveďa majú ľudia za humnami a je pre nich reálnym problémom, z ktorého majú strach.

Možno pre niektorých je problémom, ale mudrujú o ňom aj ľudia v „bratislavskej kaviarni“, ktorí medveďa pravdepodobne nikdy nestretnú. Mesiace riešime medvede a neriešime, že ročne tisíce ľudí zomrú na dôsledky znečisteného ovzdušia.  

Nie je súčasná polarizácia aj výsledkom zlyhania intelektuálnych elít, ktoré nevedia úplne odhadnúť, čo ľudí skutočne trápi, a nahráva to politikom, ktorí intuitívne pochopia, že ľudí skutočne trápia napríklad aj tie medvede?

Slovo elity ľudia nemajú radi, tak to nazvime ľudia, ktorí sú na výslní pozornosti a majú vplyv. Niektorí si urobili kariéru na tom, že hejtujú Slovensko a Slovákov. Tento hejt väčšinou nemá oporu v dátach a je to skôr vyberanie hrozienok z koláča, no dobre sa to počúva. Keď je to prednesené s hereckým vystúpením, tak to má ešte väčší efekt.

Zrejme je tu však aj dopyt po niečom takom a je potrebné sebakriticky povedať, že sme na Slovensku istú debatu zanedbali alebo preskočili, asi tým, že naša republika vznikla tak trochu nechtiac – bez referenda. Tak veľmi dlho trvalo, kým sa časť spoločnosti stotožnila s tým, v akej krajine sa zrazu ocitla, a aj tí, ktorí sa k nej snažili postupne si vybudovať vzťah, sa hýbali z extrému do extrému.

Čo tým myslíte?

Hýbeme sa od polohy extrémneho ľudáctva a nostalgie za prvým slovenským štátom až po globalisticko-intelektuálne popieranie v štýle „trápne Slovensko, v ktorom sú všetci neschopní a tupí“. To, čo nám tu strašne chýba, je naozaj úprimné vlastenectvo a hrdosť na to, čo sme dokázali za tridsať rokov.

Mala som na návšteve kamarátku Američanku, ktorá žije v blízkosti Washingtonu, je ľavicová aktivistka, niekto by povedal radikálna, ktorej keď som sa pýtala, ako sa pozerá na Slovákov, tak o nás hovorila krásne. Povedala, že na takú mladú krajinu tu máme neuveriteľné výdobytky. Keď som sa jej spýtala, či sa jej nezdá, že máme malú ochotu ísť napríklad protestovať, tak mi povedala, že tomu rozumie, lebo „vy máte toho veľa čo stratiť, lebo vám je tu dobre. Vy máte dostupnú zdravotnú starostlivosť, sociálnu starostlivosť, mier, bezpečie. Môžete chodiť po ulici bez toho, aby ste mali potrebu byť ozbrojení“. A to vám povie človek z krajiny s najväčším HDP a my to nevidíme.

Jasné, nehovorím o lacnom vlastenectve štýlu krpce, valašky, halušky z komunistických čias, keď kultúra bol iba folklór, lebo to bolo ľudové a opera už bola buržoázna. Na tomto sme sa nejako zabrzdili.

Povedzme si hrdo, že máme filharmóniu a operu svetovej úrovne, učím na SAV-ke mladých doktorandov a niektoré ústavy akadémie vied sú na svetovej úrovni, napríklad Ústav polymérov, biotechnologické pracoviská a napriek tomu hovoríme o našej vede väčšinou ako o zaostalej.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Buďme konkrétni. Keď hovoríte, že máme tendenciu kydať na Slovensko, myslíte tým výroky Martina M. Šimečku staršieho?

Pána Šimečku si veľmi vážim, veľa urobil pre Slovensko, aj celá jeho rodina, ale práve preto, že má svoj formát, je to spojené aj s veľkou zodpovednosťou a takíto ľudia by si mali dávať veľký pozor na výroky.

Rozumiem, že niekto môže byť unavený a nahnevaný na politikov a mať voči nim veľmi ostré vyjadrenia, ale nemôžem stotožňovať politikov nejakej politickej strany s ich voličskou základňou. Lebo ľudia majú veľmi rôzne motívy, prečo niekoho volia alebo nevolia.

Nemôžeme chcieť, aby každý bol politológ. Ja si tiež neviem vymeniť koleso na aute, keď dostanem defekt, a veľmi by som sa urazila, keby mi môj sused povedal, že som preto tupá, lebo to neviem. A ja nevyžadujem od svojho suseda, aby vedel, čo je to totalita. Keď v prieskume zaškrtne, že totalita by bola lepšia ako tento demokratický bordel, tak v nejakom zmysle mu aj rozumiem.

Ja by som vyzvala k zjemneniu a vnímaniu nuáns, lebo nemôžeme čakať od pumpára, že sa nad tým bude hlbšie zamýšľať, ale budeme to čakať od intelektuála.

Teda elity sa nesnažia pochopiť realitu svojej krajiny?

Nestačí prejsť sa s ruksakom po krajine, napísať o tom esej, ale je potrebné sa rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iné hodnotové zázemie, vyšli z inej výchovy, majú iný životný príbeh a môžu mať úplne oprávnené hnevy, strachy, pocity voči spoločenským otázkam, ktoré ich doviedli k tomu, že volia napríklad Smer.

Bývam na dedine, medzi susedmi, ktorí majú iné názory ako ja, a je to výborný každodenný tréning. Keď sa ma kolegovia v práci pýtajú, kto len volil toho Fica, lebo oni takých nepoznajú, ja presne viem, kto ho volil. Keď máme všetkých kamarátov rovnakých, tak si myslíme, že všetci sú ako ja.

Kontroverzné ocenenieCenu pre Martina M. Šimečku si bolo treba lepšie premyslieť

Fero Múčka

Elity nevykonali tú prácu neustálej korekcie: keď niečo tvrdím, je to naozaj tak? Ukazujú to prieskumy verejnej mienky? Ukazujú to dáta? Alebo je to tým, že otázka bola v prieskume položená istým spôsobom, istou metodológiou? Tak to poďme overiť ešte iným spôsobom, či to naozaj sedí. Ako niektoré dáta o Slovensku  zverejňujeme a ako ich komentujeme, tiež tým formujeme verejnú mienku. V sociológii sa to volá samospĺňajúca sa prognóza. Keď dostatočne dlho budete národu rozprávať, že je tupý, tak on sa podľa toho začne správať.

Ja sa venujem teraz zeleným témam a naozaj sa ukazuje, že konzervatívec, liberál, chudobný, bohatý, teda ľudia naprieč týmito kategóriami, klimatickým hrozbám rozumejú oveľa lepšie ako väčšina politikov. Ľudia vedia, že je to problém, že to treba riešiť, že zmeny sú nevyhnutné a že potrebujeme veľa obnoviteľných zdrojov energie. Ale chcú, aby to bolo demokratické a aby to mali nejakým spôsobom pod kontrolou.

Keď počúvam, že sme vo všetkom na chvoste rebríčkov, tak sa pýtam, akých rebríčkov. Samozrejme, sú parametre, kde to nie je dobré, ale sú parametre, kde sme na tom lepšie. Keď budeme samých seba len deptať a ukazovať si len neúspechy, k akému výkonu sa budeme motivovať?

Ale nie je takéto národné podceňovanie stredoeurópskym fenoménom alebo si myslíte, že jeho miera je slovenským špecifikom?

Poliaci to určite nemajú, žila som tam osem rokov a oni sa v živote nebudú takto podceňovať a sami seba ohovárať. Aj keď je tam množstvo kritických intelektuálov, nikdy nepovedia, že poľský národ je zaostalý, rurálny, postsedliacky…

Vychádza to isto aj z histórie národa, ale s ňou sa musíme vyrovnať. U nás sa vinie, žiaľ, nitka akéhosi národného ublíženia, bezmocnosti a malosti, pocitu, že stále nám niekto ubližoval a krivdil nám. A my sa v tom ešte utvrdzujeme. V škole namiesto toho, aby deti od Hronského čítali Smelého zajka v Afrike, ktorý nebojácne vyrazil do sveta, tak čítajú Jozefa Maka, Mamku Pôstkovú a ďalšie depresívne diela. Dobre, keby na tom zozname mali jednu takúto knihu, ok, ale prečo všetky?
 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ešte máme jednu vlastnosť. Máme tu napríklad reláciu Večera s Havranom, ale aj ďalšie diskusné formáty, pre ktoré je typické, že tam medzi sebou diskutujú ľudia jedného názorového prúdu. Neprispieva k väčšej polarizácii aj to, že u nás takmer nemá priestor normálna polemika odborníkov a intelektuálov?

V celonárodnom priestore máme dva extrémy. Jeden extrém je, že máme diskusie, kde sa stretávajú, tak ako hovoríte, všetci s rovnakým názorom a druhým extrémom sú politické relácie, kde sa stretajú najviac polarizujúci politici, aby to malo sledovanosť. V TA3 napríklad relácia Kráľ na ťahu, kde je celá dramaturgia urobená tak, aby ešte aj obecenstvo po sebe ziapalo, aby to robilo dojem arény, kde vecná diskusia nie je možná.

Keď chceme mať kvalitnú diskusiu, mali by sme namiešať ľudí z rôznych názorových prostredí, ale nemá zmysel brať do diskusie polarizačných ťahúňov, lebo tí nikdy nepriznajú, že sa mýlia, oni idú do diskusie len preto, aby si nabrali viac podporovateľov. Kým odborníci, hoci majú jasný názor, sú ochotní počúvať, vnímajú nuansy problému, vedia aj prijať, kde treba zvážiť pointu druhého. Diskusie by mali mať jasné scenáre, dobrú prípravu a kvalitných moderátorov, aby priniesli poučenie, posun v chápaní vecí, a nie len zábavu a emócie.

Žijeme v komplexnej dobe, nevieme vybrať jednu súčiastku a povedať, takto to bude čierne alebo biele. Zrazu zistíme, že jeden zákon je prepojený s ďalšími dvadsiatimi zákonmi, a nevieme to jedným ťahom hrdinsky vyriešiť.

Nastavila sa tu istá kultúra, každé prostredie založilo svoje médium a šanca, že sa tieto svety pretnú, je už takmer minimálna. Alebo je to aj z rozhodnutia samotných respondentov či politikov, ktorí sa nechcú vystavovať riziku nepríjemných otázok z druhého tábora. Čo to robí s verejným priestorom?

Politické strany sa hlavne pred voľbami potrebujú vymedzovať, odlišovať od seba navzájom, to im nemôžeme vyčítať. Je to normálna súčasť politickej súťaže.

Vymedzovanie sa môže byť na témach, ale nie na tom, že budem toho druhého prirovnávať k prasaťu, svini, chrobákovi. Iná vec je, že v politickom boji zabúdame, že politika nie je o tom, že idem presadiť do bodky celý svoj stranícky program. Politika je umenie možného a nerozumiem, prečo by sa liberál s konzervatívcom nemohol dohodnúť na zákone o ochrane prírody.

Netlačme na svoje červené tlačidlá, ako sú interrupcie alebo LGBTI témy, ale poďme sa rozprávať o rodine, o sociálnom systéme, prečo na Slovensku nechcú mať mladí ľudia deti. Hoci narazíme asi aj tam, ale skôr sa dohodneme ako pri hraničných témach. Keď začneme riešiť problémy rodín, mimochodom vyriešime aj to, že mnohé ženy nebudú stáť pred rozhodnutím, či ísť na interrupciu. Štatistiky ukazujú, že najviac sa takto rozhodujú vydaté ženy, ktoré už majú deti, často z ekonomických dôvodov.

Sociológ Michal VašečkaLiberáli často nerozlišujú proruských trollov od autentických konzervatívcov

Jozef MajchrákMartin Hanus

Nemyslím, že strany majú upúšťať od svojich hodnotových tém, ale majú vnímať, kde ľudí najviac trápi bežný život.

Na konzervatívcoch mi prekáža, že nevnímajú, že rodina sa skutočne mení, manželstvá sa rozpadajú, a stále budeme tvrdiť, že rodina je len „mama, oco, Janko a Marienka“. Väčšina dospelých vychováva dnes dieťa, ktoré nie je ich biologické dieťa, lebo ide už o patchworkové rodiny, a tie rodiny sa snažia nejako žiť. Môžeme povedať, že to nie je ideálne, keď sa manželstvá rozpadajú, ale nie že si budeme zatvárať oči pred realitou. Pomôžme im, nastavme systém podpory: psychologickej, sociálnej, ekonomickej…

Rovnako pri téme LGBTI ľudí. Keď sa vyrieši sociálny systém tak, aby mali títo ľudia nediskriminačne nastavené podmienky na život, aby neskončil na ulici niekto, kto s partnerom žil celý život v jednom byte, ale po jeho smrti nedostane nič. Prečo im v tom nepomôcť?

Paradoxne takýto návrh o fiduciárnych zväzkoch, ktorý by uľahčoval život rôznym typom spolužitia, podal konzervatívny minister spravodlivosti Viliam Karas, len to liberálom nestačilo.

Rozumiem. A na druhej strane dnes ste písali o tom, že predsedníčka poslaneckého klubu KDH končí vo funkcii pre svoj málo radikálny vzťah k interrupciám. Na rôznych stranách sa to tlačí do vyhrotených pozícií.

Popri tom platí a hovorí to aj pápež František, že spoločnosť, ktorá ignoruje konflikty, pácha spoločenskú samovraždu. Mnohí majú dnes dojem, že obchádzanie konfliktov vedie k väčšej harmónii a pokoju.

S pápežom nie vo všetkom súhlasím, ale v tomto áno. Schovávať konflikt pod koberec sa nevypláca, lebo ten si tam ďalej kypí a žije svojím životom a potom vybuble nekontrolovane a vo veľmi agresívnej forme.

To platí v spoločnosti, ale aj v malom. Sú rodiny, ktoré odmietajú hovoriť o háklivých témach, ale ony tým nezmiznú, lebo krivda, bolesť, keď sa dusí, niekde vypláva na povrch, či už v rôznych závislostiach, alebo chorobách.

Nie sme na konflikty pripravovaní, chýba nám schopnosť aj odvaha, ani v našich školách to deti neučíme, hoci zvládanie konfliktov sa dá naučiť.

Politici si chcú zbierať body na tom, že my vybavíme mier. Teraz tu živíme tézu, že nás chce niekto zavliecť do vojny. Nikto nás nezavlečie, to sa prosto stane. Agresor pokiaľ ide silou, tak pôjde ďalej, kým ho niekto nezastaví. To vieme z histórie. My však vôbec neriešime kontext medzinárodných konfliktov, rovnako sa vôbec nerozprávame o Izraeli a Palestíne. Tvárime sa, že sa nás to netýka.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako by mal dnes vyzerať férový rozhovor s niekým, kto má opačný názor?

Ak som v diskusii s niekým, kto má opačný názor ako ja, tak prvým predpokladom je, že nemôžem ísť do rozhovoru s tým, že ja ho idem zmeniť alebo presvedčiť. Že ja ti to teraz vysvetlím, ty to pochopíš a zmeníš svoj názor.

Rozhovorom alebo diskusiou vieme dosiahnuť to, že sa vypočujeme, ale musíme byť najmä pripravení nechať zmeniť sami seba, byť ochotní sa aspoň v niečom skorigovať, byť otvorení tomu, že aj ten druhý môže mať nejaký uhol pohľadu, ktorý som nepredpokladala, alebo skúsenosť, ktorú som prehliadala. Zároveň ponúknuť svoje stanovisko s tým, že je na druhom, čo s tým urobí. Presviedčaním ani pohŕdaním ešte nikto nikoho nezmenil.

Ako sa vedenie konfliktných rozhovorov v osobnej rovine líši od tých vo verejnom priestore?

Samozrejme, verejné diskusie sú v niečom iné, lebo ak nám oponent prednáša nesprávne údaje, kriví realitu, tak musíme byť argumentačne vybavení „do boja“ a snažiť sa vyhrať argumentmi. Ale tam neargumentujem s oponentom, ale snažím sa presvedčiť publikum, verejnosť. Môžem presviedčať aj svojou slušnosťou, integritou.

V osobnejšom dialógu sa snažím vnímať aj emócie človeka, snažím sa ho pochopiť a dobre počúvať. Lebo ak dobre počúvame, tak často objavíme, že za všetkým je nejaká obava alebo zlá skúsenosť, krivda. Veľakrát pomôže uznať druhému túto jeho skúsenosť a strach. K emóciám treba pristupovať s vážnosťou, hoci žijeme v dobe, kde sa zdôrazňujú len dáta a podložené argumenty. Lebo ľudia sa rozhodujú na základe emócií, nie na základe dát. Často vieme prijať dáta, keď sme v adekvátnej emócii.

Teda veľakrát konflikt zmierni už len to, že ľudia sú vypočutí, že dostanú hlas.

V Trnave sme robili niekoľkostupňové diskusie občanov o tom, ako sa má Trnava pripraviť na zmenu klímy. Trnava je totiž na Slovensku nezvyčajné krajské mesto v tom, že je najviac ohrozená horúčavami, lebo nemá lesy a je obklopená takzvanou agrárnou púšťou, teda poliami, ktoré sú v čase leta zdrojom extrémneho tepla, plus nemá rieku.

Stretlo sa tam niekoľko organizácií, prišli tam rôzni ľudia, ktorí sa zaujímajú o mesto. Niektorí boli veľmi rozčúlení, tiež jeden pán, ktorý zúrivo hovoril o tom, ako mu pod oknom vyrúbali zdravé stromy a že chce vedieť, ktorý blbec to schválil. V nejakej fáze tej diskusie prišla pani z mestského úradu, ktorá to má na starosti, a povedala, že ona je ten „blbec“, ktorý to schválil, a vysvetlila mu dôvody, prečo to urobila a čo všetko musí strom v meste spĺňať, aby bol bezpečný, a koľko ľudí to posudzuje z akých hľadísk.

Ten pán odišiel domov spokojný. Je to pekný príklad toho, že niekedy naozaj stačí len uznanie, že máte právo byť rozčúlený, lebo máte emóciu k svojmu kúsku prírody a priestor to vypovedať.

Treba dať tiež ľuďom najavo, že ich skutočne počúvame, občas zopakovať a zhrnúť nejakú ich tézu, teda mysleli ste to takto alebo som to zle pochopila, používať podotázky. Tým vieme druhého zastaviť v razantnosti a radikálnosti. Ten druhý sa tak vie zastaviť, sám sa skorigovať a tak vieme dialóg upokojiť a dostať sa k veci a k podstate témy.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo má byť cieľom dialógu v komunitách alebo rodinách na háklivé spoločenské témy?

Cieľom je pochopiť, prečo ten druhý to vníma inak ako ja. A je naozaj veľmi zaujímavé ísť úprimne do rozhovoru so zvedavosťou bez toho, aby som dopredu odsudzovala, že on je taký alebo hentaký, ale so snahou zistiť, na základe čoho si on svoj názor takto utvoril.

Tak sa vieme neskôr vracať k tomu, čo nás spája. Napríklad že žijeme v jednom meste, chceme tu spolu žiť. Veriaci človek ma nepresvedčí o tom, že Boh existuje, a ja ho nepresvedčím, že neexistuje, ale som schopná mu uznať, že na realizáciu svojej viery potrebuje nejaké podmienky a že sú témy, ktoré sú pre neho červené čiary, a ja zase budem žiadať, aby rešpektoval moje limity, a budem sa pýtať, kde sa vieme stretnúť.

Poďme začať od toho, kde je to ľahké, a postupne sa dostaneme k témam, ktoré sú ťažké. Budeme narážať, možno to necháme tak a povieme si, vrátime sa k tomu o mesiac.

Tiež pomáha, keď ľudia spolu niečo konkrétne robia, spolupracujú na nejakom projekte, na nejakej aktivite, brigáde, pri športe. My tu v Budmericiach budeme mať napríklad bežecko-cyklistickú súťaž, kde nejde o súťaženie, ale o účasť. Nejde o to, kto je za akú stranu, ale o budovanie spoločnej dôvery, že spolupracujeme a potom už na seba nenadávame na Facebooku, lebo toho človeka poznám, viem, že mu ide o obec, a hoci sú niektoré jeho názory pre mňa divné, vážim si ho za to, čo robí.

Zvedavosť a vzťah sú dobré predpoklady na prekonanie konfliktov, lebo nám pomáhajú vidieť ľudí viacrozmerne. Už tú paniu nevnímam ako voličku istej strany, ale ako matku, láskavú paniu, ktorá sa stará o kvetiny v obci, a vieme sa zhodnúť aspoň na tom, že aj jej sa nepáči, keď politici nadávajú.  

Každý by si mal po atentáte na premiéra urobiť sebareflexiu, nakoľko je nositeľom pokoja. Ja som svoju sebareflexiu urobila a povedala som si paradoxne, že budem verejne pomenúvať veci, ktoré som si predtým myslela, že bude lepšie prehliadnuť, lebo však nepôjdem predsa do konfliktu s ľuďmi z vlastného prostredia. Ale rozhodla som sa to zmeniť a pomenúvať nahlas veci, ktoré sa mi nepáčia.

Prestaňme sa báť byť kritickí predovšetkým voči svojim bublinám. Nebudem kritizovať ľudí z iného prostredia, ktorých nepoznám a k ničomu to neprispeje, lebo sa len obrníme voči sebe a voči kritike zvonka. Poďme si pozrieť každý do vlastného hniezda, koľko máme ľudí, ktorí sú nám hodnotovo blízki, ktorých slovník, metódy, postupy sa nám nepáčia, poďme kritizovať strany, ktoré sú nám sympatické, a hovorme, čo je mimo, čo treba zlepšiť.

Vďaka tomu budeme viac autentickí aj pre iné hodnotové prostredie.

Áno a prestaneme deliť svet na čierno-biely, dobrý-zlý, kde na svojich nevidíme žiadne chyby. Pánovi Šimečkovi som po jednom jeho texte napísala, že si ho síce vážim, ale nesúhlasím s ním v tejto veci a myslím si, že je v tom mimo. Naberme odvahu, nebuďme na barikádach.

Keď išli páni Sulík a Matovič robiť „protesty“ pred Bonaparte, tak som vtedy hovorila, že to je extrémne nebezpečné, že je to za čiarou. Roberta Fica ako politika nemusím, ale toto bolo principiálne zle, že sa pred jeho súkromným bytom hulákalo a zotrela sa hranica medzi osobnou a verejnou rovinou, plus to absolútne nesplnilo účel. Vyjadrenie názoru nesmie prekročiť isté limity. Mnohí boli vtedy ticho, Sulíka ani Matoviča nekritizovali a myslím si, že urobili chybu. Výsledok vidíme. Všetci hľadáme smietku v oku suseda…
 

Foto: Postoj/Adam Rábara