Kontroverzné ocenenie Cenu pre Martina M. Šimečku si bolo treba lepšie premyslieť

Jarné večery mi tento rok ubehli príliš rýchlo, trávil som ich hodnotením takmer stopäťdesiatich súťažných prác prihlásených do novinárskej ceny. Približne sto príspevkov do českej novinárskej ceny v kategórii Ekonomická žurnalistika a zvyšok do kategórie Investigatívny príspevok v slovenskej novinárskej cene.

Obe kategórie považujem za spoločensky veľmi dôležité a boli mi blízke aj ako niekdajšiemu novinárovi. V oboch som bol v minulosti sám na cenu nominovaný (za ekonomické komentáre ešte v kategórii riadnych komentárov). No predovšetkým som takto chcel podporiť dobrú žurnalistiku a prispieť k vyzdvihnutiu práce novinárov, ktorú chápem ako službu verejnosti, a to nie práve v jednoduchom období.

Naopak, odmietol som ponuku byť porotcom v kategórii Komentáre, keďže som sám pôsobil ako názorovo vyhranený komentátor. Moje hodnotenie by tak mohlo pôsobiť zaujato.

Na aprílovom stretnutí našej poroty prišla reč na to, že tento rok bude prvý raz udelená aj cena pre novinársku osobnosť. Vyberať mali pani Iveta Radičová, pani Zuzana Szatmáry, páni Alexej Fulmek a Rudolf Chmel. Vtedy som si dovolil prognózu, že víťazom bude pán Martin M. Šimečka a že sa mi to nezdá ako dobrý nápad. Napokon sa tak stalo.

Verím, že sa dámy a páni vyššie spomenutí neurazia, ak im adresujem túto poznámku k ich rozhodnutiu.

Neznesiteľná ľahkosť pera

Keď sa v roku 2016 dostala prvý raz do parlamentu ĽSNS Mariana Kotlebu, skupina štyroch desiatok vplyvných ľudí adresovala ostrú výzvu cirkvám. V nej ich označujú za hlavný dôvod tohto vývoja. Veľkú váhu týmto tvrdeniam dodalo, že medzi signatármi boli aj rešpektovaní sociológovia (páni Imrich Vašečka a Michal Vašečka).

Po čase sa však objavili reálne dáta o profile voličov ĽSNS. Tie ukázali presný opak toho, čo signatári tvrdili. Voličov ĽSNS by ste našli všade inde, len nie v kostole. S religiozitou na tom boli dokonca horšie ako voliči SaS či Progresívneho Slovenska. Ukázalo sa to opakovane a podľa rozličných kritérií, od frekvencie návštevnosti bohoslužieb po sebadeklaráciu. Keď sa ĽSNS rozpadla, takmer identické dáta sa namerali aj u voličov Republiky.

Najprehliadanejšou otázkou pre sociológov malo byť, prečo sú to práve ľudia bez náboženskej afinity, u ktorých sa ĽSNS a Republike tak zadarilo.

Nástup kotlebovcov do NR SR dal vznik aj novému žurnalistickému štýlu: Nesúhlasím s vami, takže musíte byť fašisti! Neskôr, po napadnutí Ukrajiny Ruskom, bol aktualizovaný na: Nesúhlasím s vami, takže musíte byť sympatizantmi Putina. 

Pána Šimečku považujem za jedného z priekopníkov tohto myšlienkového hnutia založeného na logických skratkách.

Stručné zdôvodnenie. V posledných rokoch napísal viacero textov, v ktorých argumentuje, že z kultúrno-etických dôvodov, najmä pre pohľad na tradičnú rodinu, sú slovenskí konzervatívci stúpencami Vladimira Putina. 

Povedané jeho slovami: „Je až zázrak, že sa v tomto čase ešte nájdu konzervatívci, ktorí nie sú proputinovskí, ale táto téma ich s Putinom hlboko spája... Na Slovensku je kresťanstvo ideologicky prepojené s nenávisťou.“

Čo nám hovoria dáta? Že to boli práve voliči religiózne najvyhranenejších strán (KDH či OĽaNO), ktorí boli ešte pred vypuknutím vojny voči Putinovi najpodozrievavejší a po jej vypuknutí najpevnejší v podpore napadnutej krajiny. Väčšinovo si želali aj víťazstvo Ukrajiny a za vinníka označovali útočníka. 

Merania zároveň ukázali, že nik nebol taký protiukrajinský a proruský ako najmenej religiózne ĽSNS a Republika (prieskumy tu, tu, tu, tu). Napokon, bola to vláda katolíckeho kazateľa Eduarda Hegera a ďalších výrazne ideologicky vyprofilovaných postáv (pani Remišová a páni Matovič, Krajniak, Karas, Horecký), ktorá bola aj na európske pomery vyhranená proti Rusku pomerne silno.

Naopak, proruskejší postoj prejavili politici hlásiaci sa, podobne ako pán Šimečka, k myšlienkam sociálnej demokracie. Hodnotovo ho s nimi spája aj to, že sa väčšinovo profilujú ako neveriaci, resp. nepraktizujúci. Aj kultúrno-eticky majú bližšie k jeho svetu. Politici Hlasu a Smeru na malé výnimky odmietajú podporiť sprísnenie potratovej legislatívy, strana Hlas a pán Peter Pellegrini pred dvoma rokmi v parlamente podporili prijatie registrovaných partnerstiev. 

Napokon, pán Šimečka pred niekoľkými rokmi otvorene hovoril o Smere ako o proeurópskej záruke, voči ktorej nevidel alternatívu.

Prvoplánové paradigmy neplatia ani v širšom meradle. Zrejme v EÚ nenájdeme krajinu, ktorá po vypuknutí vojny silnejšie mobilizovala vlažnú západnú Európu v prospech Ukrajiny, akou bolo Poľsko pod vedením konzervatívnej vlády Jarosława Kaczyńského.

O novinároch a spisovateľoch

Podobne postupuje pán Šimečka aj pri iných citlivých témach, ako sú napríklad potraty. Niekoľkodesaťtisícový pochod za život označil rovno za prejav spojenectva účastníkov s fašistami s konečným cieľom zavrhnúť demokraciu.

Vzhľadom na rezonanciu tejto témy v slovenskom prostredí máme názory voličov na potraty dlhodobo celkom dobre zmerané. Vieme, že takmer každá politická strana má nezanedbateľne silnú pro-life podskupinu. Napríklad v čase, keď M. Šimečka vytvoril túto tézu, by jeho profašistický pro-life košiar tvorili tieto strany: KDH a Most-Híd (45 percent za sprísnenie legislatívy) a ĽSNS a OĽaNO (40 percent), pričom v každej strane bola minimálne štvrtina voličov v pro-life tábore. 

Iný prieskum z tohto obdobia zasa ukázal, že hodnoty voličov ĽSNS v tejto veci boli takmer podobné ako voličov SaS, relatívne silnú pro-life skupinu bolo vidieť aj u progresívcov.

Bez ďalšieho komentára len dodajme, že troma stranami, ktorých voliči pred voľbami 2023 v drvivej väčšine odmietali Republiku vo vláde, boli voliči PS a s porovnateľnými hodnotami voliči KDH, nasledovaní voličmi OĽaNO.

Ako dieťa som vyrastal v byte, kde sa neustále ozývalo klepanie písacieho stroja, doteraz počujem špecifický šuchot uhlového kopiráka. V zatvorenej skrini šumel kazetový prehrávač kopírujúci zakázaný obsah, neustále sa niečo balilo a vybaľovalo z cestovných tašiek, hoci sme nikam nešli, a bolo to všeličo, len nie dovolenkové oblečenie. 

Rodičia vedeli, aké to je, keď ráno nastúpite na autobus do roboty a na obed vystupujete z čiernej Volgy na Februárke. Viem, aké hodnoty ich k takému životu viedli, a nebola to snaha vymeniť jednu diktatúru za druhú, ako tvrdí pán Šimečka o motiváciách kresťanského podzemného hnutia.

Jeho pohľady vám síce dokážu dať bojový zápal, ale nedokážu vám podať ani zhruba korektnú interpretáciu toho, čo sa v jadre spoločnosti deje. A to by som považoval za kľúčovú podmienku na nomináciu novinárskej osobnosti.

Stále som toho názoru, že žurnalistika je iný šport ako literárna tvorba. Autorská licencia novinárovi neposkytuje toľko slobody ako spisovateľovi. Žurnalistika nemá len provokovať, má najmä pomáhať spoznať a pochopiť, čo sa v spoločnosti deje. Nemusí to robiť len grafmi a tabuľkami. 

Anekdoty a vlastné reflexie sú neoddeliteľnou súčasťou žurnalistiky, ale zároveň platí, že čím ďalej od exaktných dôkazov sa novinár hýbe, tým viac musí vážiť svoje slová a byť pripravený sa korigovať. S provokujúcimi a obviňujúcimi tézami nemožno zaobchádzať ľahkovážne, pretože vždy majú aj deštruktívny efekt. Ak takýto prístup novinár nevyžaduje od seba, nemôže to žiadať od politikov.

Ako nedávno napísal Ján Markoš na adresu zbrklých hodnotení novinárov, už je najvyšší čas, aby sme viac pracovali s dátami a používali umiernenejší jazyk.

Ako sa to má javiť

Napokon ešte jeden argument. Dôležité nie je len to, aby naše činy boli etické, ale aby sa tak aj javili. S touto tézou sa novinári nemilosrdne obracajú na verejných aktérov aj v prípade malých podozrení na zlyhanie a žiadajú konať.

Oceniť politického komentátora vyhraneného média, otvorene drukujúceho najväčšej opozičnej strane, a oceniť ho práve v čase, keď stranu vedie jeho syn – navyše počas kampane pred eurovoľbami –, je popretím spomínaného princípu a gestom nadradenosti. Až tak, že nemožno nikomu zazlievať, ak túto cenu či celú súťaž bude interpretovať ako súčasť politického boja. 

Ani neprekvapí, ak sa to použije v konflikte politikov s médiami. V neposlednom rade je to aj nefér voči ostatným oceneným, ktorých uznanie tak tiež dostáva aktivistickú príchuť.

Týmto všetkým nespochybňujem úprimný záujem pána Šimečku o rozvoj demokracie. Taktiež mám nulovú ambíciu presviedčať ho, aby zmenil svoje názory a metódy.

Chcel som len porote pripomenúť slová, ktoré sám adresoval jednému zo svojich dávnych spolupútnikov: Z disidentskej minulosti neplynie nárok na mravnú autoritu.

Autor bol v rokoch 2023 a 2024 porotcom novinárskej ceny v kategórii Investigatíva, v roku 2024 aj členom poroty českej Novinárskej ceny otvorenej spoločnosti v kategórii Ekonomická žurnalistika. Bol opakovane nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti a je držiteľom Ceny Andreja Radlinského udeľovanej Konferenciou biskupov Slovenska.