Teologička o prehnaných očakávaniach v manželstve Láska a romantika sa tak preceňujú, že v nich hľadáme až náboženskú skúsenosť. To manželstvám škodí

Tvrdí, že lásku sme zromantizovali natoľko, že v manželstvách nastáva kríza oveľa skôr ako v minulosti a zbytočne sa rozpadajú dobré vzťahy. 

„Predstava, že sme ako kúsky puzzle, ktoré ak do seba zapadnú, tak všetko ide hladko samo a už budeme mať len vysoké a ušľachtilé pocity, je chybná. (...) Uverili sme, že láska musí byť niečo, čo nás nesie ponad našu všednosť, že má ísť o nejaké tantrické spojenie, ktoré hľadáme v sexualite i v emóciách. Ale takto to nefunguje, naše manželstvá sú touto predstavou doslova preťažené,“ hovorí pre Postoj nemecká teologička Anna Schönhütte.   

Anna Schönhütte študovala históriu, politické vedy a katolícku teológiu na univerzite v Kolíne a v Bonne. Zároveň absolvovala študijný program teológia tela na vysokej škole Heiligenkreuz v Rakúsku. Svoju doktorandskú prácu napísala v predmete morálna teológia o Dôvere v manželstve a partnerstve a venovala sa v nej otázkam, ako sa podarí vzťah, či sa dá naučiť láske a ako v tom cirkev môže manželov podporiť. Vystúpi v máji na Ženskej katolíckej konferencii v Bratislave.     

Čoraz častejšie pozorujeme fenomén, že v manželstvách dochádza k vážnym krízam už aj v prvých rokoch po svadbe. Čo sa deje?

Hoci to vyzerá ako osobný problém daného páru, je v tom viac. Kedysi malo manželstvo oveľa viac vonkajších stabilizátorov, pre ktoré pár musel zostať spolu, či už z ekonomických, alebo morálnych dôvodov. Vtedy si ľudia nekládli otázku, chcem v tom pokračovať alebo nie. Keď sa pár sobášil, viac-menej vedeli, že zostanú spolu. 

Samozrejme, malo to svoje výhody aj nevýhody. Kedysi spolu zostávali i ľudia, ktorí spolu vôbec neboli šťastní, alebo ženy zostávali v manželstvách, kde boli bité a zažívali násilie, čo nebolo správne. 

Dnes však vidím problém v tom, že už sa spochybňuje všetko a človek sa veľmi skoro po svadbe pýta, či to takto vôbec chce. O manželstve a vzťahu sme dnes vytvorili falošný obraz, ktorý nám často servírujú médiá, a denne ho vnímam medzi pármi, s ktorými pracujem.

Aký je to obraz?

Myslím si, že ho pozná takmer každý, aj mňa ako tínedžerku formoval. Keď dnes vidím filmy, ktoré ma vtedy fascinovali, len krútim hlavou, ako som mohla veriť, že ľudia, ktorí sa trikrát stretnú, majú dokonalú lásku na celý život. Je to síce pekná romantická predstava, ale vo väčšine prípadov to predsa takto nefunguje. 

Plus tieto filmy nám sprostredkovali to, že ak stretnem toho pravého, bude už všetko v živote jednoduché, ostanem navždy šťastná a všetko bude super fungovať. To však nie je realita. Ľudia dostávajú zvonku očakávanie, ktoré nie je realistické. Potom máme očakávanie, že ako človek musím byť stále šťastný a spokojný, vzťah ma musí vždy napĺňať, a podľa týchto kritérií ľudia potom posudzujú svoje manželstvo. 

Takéto očakávanie je subtílne, hoci vám každý povie, že vie, že film a realita sú dve odlišné veci. Predsa len to majú ľudia v sebe zakorenené a pri strete s realitou sa to prejavuje ako sklamanie. Mnohí potom spochybňujú svoje manželstvo. Podľa šťastia pomeriavajú kvalitu svojho vzťahu. 

Šťastie nemá byť meradlom dobrého vzťahu pre dobro jeho zotrvania?

Šťastie nie je jediný dôvod, pre ktorý je manželstvo dobré. Vzťah je dobrý už tým, že ideme spolu životom, alebo aj vtedy, keď ten druhý je pre mňa výzvou a tým mi pomáha rásť. Nemusí to byť vždy pocit šťastia, môže to byť dokonca ťažké a náročné. 

Dnes sme už fanatikmi na šťastie, robia sa dokonca prieskumy šťastia podľa jednotlivých krajín, ale pýtam sa: ako vieme odmerať šťastie? Je to predsa veľmi tekutý pojem a nevieme celkom povedať, čo si pod tým každý predstavuje. Zameranie sa na šťastie v manželstve je mýtus.  

Teda hovoríte, že páry by nemali mať od manželstva prehnané emočné očakávania?

Máme mať očakávania, lebo manželstvo môže človeka niesť v živote ako nič iné. Manželstvo môže byť krásne a obohacovať oboch, ale je to spojené s prácou na sebe a na vzťahu. Láska sa neudeje sama od seba.

Predstava, že sme ako kúsky puzzle, ktoré ak do seba zapadnú, tak všetko ide hladko samo a už budeme mať len vysoké a ušľachtilé pocity, je chybná. 

Na to už dnes máme aj výskumy, ktoré potvrdzujú, že na to, aby sa vzťah podaril, potrebujeme zručnosti, ktoré sa potrebujeme učiť. To je vonkajší faktor kríz dnešných manželstiev.

To je spoločenský rozmer vnímania manželstva. Čo je potom vnútorný faktor manželských kríz?

Zlyhávajúca komunikácia. Znie to obyčajne, ale je to tak. Muž a žena by mali spolu vedieť hovoriť o všetkom. Nám však chýba základná komunikačná kultúra. 

Kríza v dlhoročnom manželstvePráca na vzťahu nás musí tešiť, nie vyčerpávať. Inak vyhoríme

Alena Potocká

Niektorým témam sa dokonca vyhýbame, lebo je nám to trápne alebo sa domnievame, že o veciach rozmýšľame rovnako. Keď sa rozhovor nepodarí raz, dvakrát, tak sa stále vzďaľujeme, až nakoniec dôjde k rozdeleniu. Musíme sa učiť, ako spolu diskutovať, ako sa spolu hádať. 

Známa párová terapeutka Esther Perelová tvrdí, že dnes od partnerov žiadame to, čo nám kedysi poskytovala celá dedina: ukotvenie, zmysel aj kontinuitu. Zároveň však očakávame, že naše vzťahy budú romantické a emočne aj sexuálne naplňujúce. Perelová hovorí, že nie je prekvapením, že toľko manželstiev sa rozpadá pod ťarchou očakávaní. 

Súhlasím s ňou. Je mi ľúto, že sme to doteraz nepomenovali naplno ani v cirkvi a že sa tým viac nezaoberáme. V cirkvi máme často pocit, že keď sa človek zosobáši v kostole, chráni ho sviatosť, lebo cez sviatosť prichádza milosť. V istej miere to platí, ale to samo osebe nefunguje, my sme predsa naďalej súčasťou normálneho sveta a svojimi silami sa musíme naďalej usilovať, aby nám manželstvo vyšlo. 

V Nemecku máme stále veľmi málo ponúk na formáciu párov, či už pred svadbou, alebo aj počas manželstva. Na vzťahu sa musí pravidelne pracovať, samo to nepríde. Svet je na to príliš komplikovaný, aby sme to už zvládli sami. Ľudia dnes zažívajú veľký stres, ktorý sa dostal už aj do vzťahov. 

V cirkvi potrebujeme vytvoriť priestor, aby sme sa naučili vytvárať vzťahy. Keď hovoríme o práci, radi zdôrazňujeme celoživotné vzdelávanie a pri vzťahoch máme pocit, že sa musia vydariť samy od seba. 

Musíme sa učiť milovať druhého, vytvoriť si svoju komunikačnú kultúru. Ono nie je vôbec jednoduché hovoriť o ťažkých veciach, každý z nás si so sebou nesie zranenia zo sexuálnej aj emočnej oblasti. 

Nemá to byť aj úlohou rodiny, aby deti zažili, čo sú to autentické vzťahy a že ťažkosti sa prekonávajú, hoci to nie je vždy ľahké?

Problém je, že dnes už mnoho ľudí vstupuje do manželstiev z neúplných alebo z rozvedených rodín. Môže sa výnimočne stať, že niekto pochádza z rodiny, kde všetko klapalo a rodičia mali dobrú komunikáciu, ale povedzme si úprimne, koľko ich asi bude? 

Celkovo nám chýbajú vzory dobrých manželstiev. Väčšinou sa musíme odznova učiť, ako vytvárať dobrý vzťah. Sme však veľmi ovplyvnení tým, čo si so sebou nesieme z domu. Často si uvedomíme, ako sme tým ovplyvnení, až vtedy, keď narazíme na to, čo si so sebou nesie náš partner. 

Vo svojom okruhu kamarátov som už toľkokrát zažila, že sa páry hádajú napríklad o tom, ako si zorganizujú Vianoce, aké zvyky budú mať, ku ktorým rodičom kedy pôjdu. To je dokonalý príklad, ako veľmi nás poznačilo, čo sme zažili ako deti. Vyrovnanie sa so svojím detstvom je súčasťou dôležitej práce na vzťahu.    

Dá sa povedať, že v tomto smere sú prvé roky manželstva možno aj najťažšie?

Zrejme áno, lebo v tejto etape musia manželia vytvoriť niečo spoločné a svoje. Plus do toho vstupuje vyrovnávanie sa s minulosťou svojho partnera, ale aj s pôvodnou rodinou. Je to nevyhnutný proces, ktorý si vyžaduje aj odpútanie sa od pôvodnej rodiny. Musím svojho manžela, manželku postaviť pred svojich rodičov. Niekedy to samotní rodičia neuľahčujú, ale je potrebné aj tak postaviť partnera na prvé miesto. 

Plus v tomto období zisťujeme, ako si v skutočnosti každý z nás predstavuje trávenie voľného času, ako sa pozeráme na svet. Je to iné ako v období chodenia, lebo v čase zaľúbenosti chceme väčšinou robiť to, čo chce náš partner. To však po prvých rokoch opadne. Ak niekto chce cez víkendy niečo zažiť a ten druhý si, naopak, chce doma oddýchnuť, dostaví sa veľký problém. Znie to ako banalita, ale keď si vytvárame spoločný život, môže ísť o zásadné otázky. 

Foto: archív A. S.

Čo radíte mladým párom, aby tieto roky vytvárania si vlastnej kultúry prežili bez zásadnej ujmy?

Strážiť si od začiatku kultúru komunikácie. Naučiť sa počúvať druhého, neponižovať sa, nájsť spôsob, ako spolu dobre komunikovať. Vedieť hovoriť o všetkom, žiadnu oblasť života nevynechať. 

Zvlášť ženy si veľakrát povedia, nechám to tak, nejako bude, vyrieši sa to časom samo, ale to nie je správny prístup. Ono sa to samo nevyrieši. 

Už pred svadbou si ženy myslia, že po čase svojho muža zmenia. Nezmenia, muži budú takí, akí práve sú. O veciach, na ktorých nám skutočne záleží, by sme mali do hĺbky hovoriť už pred svadbou. 

Jedna moja kamarátka má manžela, ktorý nie je veriaci, kým ona je praktizujúca kresťanka. On jej v rámci jedného rozhovoru pred svadbou jednou vetou spomenul, že keď raz budú mať deti, tak v nedeľu s nimi bude chodiť do kostola. Raz to vyslovil a ona sa na túto jednu vetu tak upäla, že jej to stačilo ako potvrdenie, že to tak aj skutočne bude. Potom to už radšej zo strachu ako tému neotvorila. Keď sa im narodili deti, jej muž si už nepamätal, že takú vetu niekedy povedal, a do kostola s nimi dnes nechodí. A ona tým veľmi trpí. 

Nevyhýbajme sa nepríjemným debatám, naopak, preberme dôležité témy do hĺbky, vecne, bez emócií, aby sme vedeli, či vieme nájsť kompromis.

Problém asi bude, že dnes pre mladých nie je ľahké nájsť si partnera, ktorý sa chce viazať, vzťahy si bežne hľadajú cez zoznamky, a keď už ho nájdu, radšej obídu sporné témy, aby náhodou nedošlo k rozchodu. 

Tento spôsob zoznamovania môže viesť k vzťahom, ktoré sú povrchné. Mladí často spolu spia ešte predtým, ako sú vo vzťahu, delia sa o telesnú intimitu, hoci o sebe ešte nepovedali všetko. Je to paradox. Spia spolu, ale nie sú schopní si ani vysloviť zo strachu, či vo vzťahu sú alebo nie. 

Majú strach zo sklamania, preto často ani nepripustia hlbšiu intimitu, neukážu svoje skutočné city. Vzťah je však práve o tom, že sa stávame pred sebou zraniteľnejšími. Tým, čo zo seba dávam, čo o sebe hovorím, odhaľujem druhému svoju zraniteľnosť. Keď to však nerobíme, nemôže vzniknúť hlboký vzťah.

Ak sa nenaučíme mať pred svadbou skutočne hlboké rozhovory o svojich strachoch, obavách, minulosti, snoch, ak sme sa toto nikdy nenaučili, ak sme to nikdy nerobili, nebudeme to vedieť ani po svadbe a prinesie to v budúcnosti veľké problémy.

Vy tvrdíte, že pre stabilitu manželstva je potrebné akceptovať nedokonalosť svojho vzťahu a svojmu manželstvu veriť. Ako to myslíte?

Akceptovať nedokonalosť manželstva znamená pripustiť si, že neexistuje na svete dokonalý človek, a aj keď máme veľa spoločného, nebude to nikdy na sto percent, že ma na druhom nebude nikdy nič vyrušovať. Aj keby som si mohla vybrať zo všetkých chlapov na planéte, tak nikto nebude taký, ktorý je dokonalý a bez chyby. 

Mať dôveru, veriť svojmu manželstvu – to súvisí s vonkajšími očakávaniami. V 50. rokoch v USA sa robila známa štúdia, kde vedec Alfred Kinsey skúmal sexuálne správanie ľudí. Táto štúdia mala veľa chýb, pri získavaní dát sa nepostupovalo správne, Kinsey chcel totiž potvrdiť svoju ideológiu, no napriek tomu mali jej výsledky obrovský vplyv. 

Terapeuti o kríze vzťahovManželstvo najviac ovplyvňujú udalosti, ktoré sme v detstve nemohli spracovať

Martin HanusZuzana Hanusová

Štúdia mala dokázať, že každý druhý muž je v manželstve neverný. Noviny to citovali s veľkými titulkami, prebehlo to všetkými médiami, čo prinieslo zaujímavý fenomén, ktorý sa neskôr aj vedecky skúmal. 

Manželky vojakov, ktorí boli vyslaní na misiu v zahraničí, si to po prečítaní titulkov Každý druhý muž podvádza ženu vyhodnotili tak, že keď muž mojej kamarátky je verný, ten môj je teda neverný. Štúdia, ktorá tento efekt skúmala, hovorila o vlastnej interpretácii na základe štatistiky. 

Tieto články majú na nás dokázateľný vplyv, hoci sú to impulzy zvonka. Na základe toho, čo sme niekde čítali, si interpretujeme a vysvetľujeme správanie svojich partnerov alebo tendencie vo svojom manželstve, hoci štatistika alebo nejaký psychotest predsa nehovorí nič o nás, o našom vzťahu. Naše manželstvo, náš vzťah má byť základ, ktorému verím. 

Myslíme si, že keď nám muž trikrát za deň nepovie „Milujem ťa!“, asi to nie je láska. Namiesto toho, aby sme videli, čo sme si spolu vybudovali alebo že mi lásku prejavuje iným spôsobom, budeme spochybňovať naše manželstvo, lebo sme podľahli spoločenskej predstave o manželstve. 

Teda hovoríte, že máme vedome chrániť svoje manželstvá pred mediálnym spoločenským obrazom o dokonalom vzťahu, ktorý či chceme, alebo nie, má na nás vplyv. 

Presne tak. Jediné, čo mi dá istotu o nás, je to, čo spolu žijeme, čo sme vytvorili. Už manželský sľub je istý druh záväzku, kde sme si sľúbili, že spolu zostaneme. To jediné, čo máme a čo nám dáva istotu, je však iba náš vzťah. 

Pripomínajme si pozitívne veci, naša psychika si vyberá ľahšie to negatívne, ale vedome na tom pracujme. 

Čo považujete za najväčší mýtus o manželstve?

Že v manželstve musíme dôjsť k úplnému naplneniu. Láska a romantika sa tak preceňujú, že v nich dokonca hľadáme až náboženskú skúsenosť, to manželstvám škodí. 

Uverili sme, že láska musí byť niečo, čo nás nesie ponad našu všednosť, že má ísť o nejaké tantrické spojenie, ktoré hľadáme v sexualite i v emóciách. Ale takto to nefunguje, naše manželstvá sú touto predstavou doslova preťažené. 

Ako sa proti tomu dá brániť?

Začnime spolu štruktúrovane komunikovať o svojich predstavách, či sú reálne. Sú na to presné postupy. 

Ako by mal vyzerať štruktúrovaný rozhovor manželov bez emócií? 

Vyslovme najprv svoj názor a náš partner nech najprv zopakuje, ako pochopil to, čo sme povedali. „Myslela si tým toto a toto?“ Až keď mu odsúhlasíme, že to pochopil správne, nech on následne vysloví svoj postoj. 

Tak neuletíme do emócií a budeme bližšie k vzájomnému pochopeniu s nohami na zemi. Potom používať otázky typu: Pochopil som ťa správne? Chceš ešte niečo dodať? Na konci urobiť po takomto rozhovore spoločný sumár, k čomu sme došli. 

Začnime sa naozaj počúvať, čo v kríze môže byť problém, ale nevzdajme to. Snažme sa vcítiť sa do roly druhého, vidieť to jeho očami. A skutočne sa vracajme k pozitívnym veciam, ktoré sme spolu prežili. Vyvažujme to negatívne, lebo inak to časom náš vzťah prevalcuje. Keď druhého už len kritizujeme, už budeme vidieť len to negatívne. 

Foto: archív A. S.

Vašou tézou je, že nebezpečenstvom pre manželstvá je rozšírený fenomén, keď deti vnímame ako projekt. Ako to myslíte?

Neviem ako u vás, ale v Nemecku manželia posúvajú deti do vyššieho veku, lebo sa aj neskôr sobášia, a ak sa im potom podarí mať dieťa, tak si z neho urobia projekt svojho života. 

Vybudovali si kariéru, dali do nej zo seba všetko a rovnako pristupujú aj k svojim deťom. Načítajú si najnovšie výchovné prístupy, robia všetko, aby dieťa vyrastalo čo najviac zdravo, a deti postavia na piedestál. Zabúdame, že na prvom mieste má byť náš partner, nie dieťa. 

Odišli z vedenia predmanželských prípravMladí dnes žijú pod jednou strechou a my stále hovoríme o prirodzených metódach

Zuzana Hanusová

Tým, že chceme, aby pri deťoch bolo všetko dokonalé, aby každé malo tri krúžky a doučovania, dokonalú stravu, šport, to prináša do rodiny obrovský stres. Potom rodičia ani nemajú čas na seba, svoj vzťah. Deti nepotrebujú perfekcionizmus, ale dvoch rodičov, ktorí sa ľúbia. 

Nechceme žiť vo vzťahoch, ako to bolo kedysi, keď spolu dvaja zostávali len preto, že nemali na výber, a uspokojili sa aj s manželstvom bez lásky. Na druhej strane sme podľa vašich slov ako spoločnosť prišli do druhého extrému, keď máme v manželstvách až nereálne očakávania, čo vedie k zbytočným krízam. S akým nastavením by dnes mali vznikať manželstvá, aby mali šancu na prežitie?  

Láska je možná, ale treba si uvedomiť, že nikdy nebude perfektná, dokonalá, lebo žijeme vo svete, v ktorom sú chyby a slabosti. Akceptovať, že absolútna dokonalosť v láske neexistuje, je veľmi dôležité pre spokojný život. V teórii to všetci vieme a hovoríme si, jasné, že neexistuje dokonalé manželstvo, ale vo vzťahu sú naše očakávania napokon predsa len nastavené v túžbe po dokonalosti. 

Je potrebné sa pravidelne pristaviť pri tom, či sú naše očakávania nastavené správne, navracať sa k vecnosti, postaviť sa oboma nohami pevne na zem a vrátiť sa k vďačnosti za človeka, ktorý s nami ide životom, priať mu dobro. 

Je smutné, s akým opovrhnutím hovoria ľudia o svojich partneroch, s akou neúctou sa spolu rozprávajú. To všetko súvisí s falošnými očakávaniami, lebo niečo od druhého očakávam, a keď to neprichádza, tak na neho vylejem celú svoju frustráciu. Okrešme tieto svoje očakávania, ktoré možno ani nie sú naše, len sa na nás zvonka nalepili. 

Samozrejme, môžem mať od manželstva očakávania, ale nie v tom, že musí byť dokonalé, aby napĺňalo každú moju potrebu či želanie. Ale nevzdať sa nikdy vo dvojici hlbokých rozhovorov a nehy. Vytvoriť si na to vedomý čas, cielene investovať priestor len pre náš vzťah. Aby sme tak aj deti učili, že láska nie je niečo, čo sa v živote len tak prihodí a už bude navždy tu. Ale že na láske treba pracovať, lebo láska je cit, ale aj rozhodnutie.