Terapeuti o kríze vzťahov Manželstvo najviac ovplyvňujú udalosti, ktoré sme v detstve nemohli spracovať

Najvážnejšími skúsenosťami pre dieťa sú prípady zneužívania, násilia, zanedbávania, ale aj zdanlivo banálne situácie, keď nás ako malé deti odkladali na celé dni k babke alebo sme boli hospitalizovaní bez rodičov.

Všetky situácie, ktoré sme si ako deti nevedeli vysvetliť, vyplávajú v plnej sile na povrch najmä v manželských vzťahoch. Tvrdia talianski terapeuti Rino a Rita Ventrigliovci v knihe Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť.

„Každá skúsenosť s dlhodobým a nesprávnym naladením medzi matkou a dieťaťom môže vyvolať traumu, ktorej dôsledky sa môžu neskôr opakovať vo vzťahových vzorcoch a vzťahových obranných mechanizmoch s naším partnerom,“ tvrdí v rozhovore neurológ a psychoterapeut Rino Ventriglia. 

Zverejňujeme ukážku z kapitoly Ako vplýva detstvo na naše manželstvo. 

Čo je najčastejším zranením, s ktorým páry za vami prichádzajú?

Rita: Najčastejšie je to nevera. Potom nasledujú individuálne psychologické problémy, malígny narcizmus, psychiatrické diagnózy, závislosť od kybersexu, násilie, vplyv zneužívania v detstve a závislosti.

V jednom prípade sme riešili jeden veľmi vážny stupeň závislosti, kde sme aj my odporučili rozchod. Napriek tomu sa manželia zmobilizovali a dnes prekvapivo patria do množiny 65 percent párov, ktorým kurz pomohol natoľko, že svoj vzťah zachránili.

Takže aj my zažívame prekvapenia v prípadoch, kde sa nám zmena zdala nemožná. Treba povedať, že tieto týždňové kurzy, ktoré vznikli najprv ako iniciatíva medzi rodinami vnútri Hnutia fokoláre, nie sú terapiou. Slúžia ako stimul, iskra, aby sa v páre odštartoval proces, ktorý môže priniesť zlepšenie vzťahu.

Rino: My totiž neveríme na koncept spriaznenej duše.

Ako to myslíte?

Rino: Ide o koncept, ktorý Platón vyjadril v Sympóziu, teda v knihe, v ktorej hovorí o láske. V mýte sa uvádza, že pôvodne existovali androgýnne bytosti pozostávajúce z dvoch tvárí, štyroch rúk, štyroch nôh a dvoch pohlavných orgánov, jedného ženského a jedného mužského.

Tieto bytosti sa rozhodli vzoprieť bohom a Zeus, aby ich potrestal, ich rozťal na dve časti. Táto rozdelená osoba sa musí hľadať, až kým nestretne svoju druhú polovičku, aby bola kompletná. Ale to je mýtus.

Neveríme, že máme len jednu možnosť blízkej osoby, s ktorou sa môžeme spojiť. Myslíme si, že mnohé manželstvá sa rozpadajú preto, že nedokážu vytvoriť žiaden vzťah, čo súvisí so zraneniami, ktoré si v sebe nesie každá osoba. Tieto zranenia si individuálne neliečime, a preto vyplávajú na povrch naplno až vo vzťahu.

To je dôvod, prečo často vidíme, že ak sa jedno manželstvo nepodarí, zbalíme sa a vydáme sa na hľadanie svojej pravej spriaznenej duše. Zaujímavé je, že s novou partnerkou alebo s novým partnerom zažívame tie isté dynamiky ako s predošlým partnerom.

Preto sme dnes svedkami nárastu rozvodu druhých i tretích manželstiev v poradí. Prečo sa to deje? Lebo si neuvedomujeme, že isté problémy vznikajú z našich osobných nevyriešených vecí, ktoré opakujeme vo všetkých vzťahoch. Z tohto dôvodu tvrdíme, že takmer každé manželstvo sa dá zachrániť. Lebo ak si to uvedomíme, zmeníme svoje správanie, a nie partnera.

Aký dosah majú naše skúsenosti z detstva na partnerský vzťah?

Rino: Významný, pretože prepojenie s partnerom má rovnaké charakteristiky ako prepojenie s primárnou vzťahovou osobou, teda s našou matkou. Túto väzbu si dieťa vybuduje, ak má s matkou bezpečnú väzbu, ako to definoval britský psychoanalytik John Bowlby, zakladateľ teórie pripútania.

Podľa Bowlbyho platí, že ak dieťa nemá skúsenosť bezpečného základu vo vzťahu s matkou, pripútanie môže byť ambivalentné, neisté, vyhýbavé. Typ primknutia, ktoré malo dieťa so svojou matkou v prvých rokoch života, nanovo prežíva podvedome so svojím partnerom.

Keď sa ako dospelý zamilujem do inej osoby, pristupujem k nej ako dospelý. Pre dieťa, ktoré žije vo mne, však moja partnerka môže podvedome stelesňovať moju mamu.

Prečo?

Rino: Pretože vo vzťahu s  primárnymi osobami svojej pripútanosti zažívame vzťahové väzby, v ktorých sa cítime bezpečne. Keď sa zamilujeme, naše vnútorné dieťa intuitívne rozpozná v dieťati toho druhého niečo známe a obaja sa vnímame ako komplementárni. Na jednej strane to dáva dobrý pocit.

Problém je v tom, že keď sme ako deti zažili nefunkčné vzorce pripútania, ktoré sú založené na starých presvedčeniach a rozhodnutiach, z obranných dôvodov ich prenášame ďalej. A to tak, že sa zamilujeme práve do osoby, ktorá nám komplementárnym spôsobom potvrdzuje užitočnosť vzťahovej obrany, ktorú sme recipročne zaviedli. 

„Mnohé manželstvá sa rozpadajú preto, že nedokážu vytvoriť žiaden vzťah, čo súvisí so zraneniami, ktoré si v sebe nesie každá osoba.“Zdieľať

To je základom prenosu v páre. Znamená, že na druhého projektujeme zvnútornené rodičovské postavy. Ak sme mali dôvernú a bezpečnú väzbu so svojou mamou, ktorá sa starala o naše potreby, je veľmi pravdepodobné, že vzťah s naším partnerom aj so sebou samotným bude založený na „bazálnej dôvere“, o ktorej hovorí nemecký psychoanalytik Erikson v knihe Životný cyklus.

Ak však bola táto naša väzba s mamou ambivalentná, vyhýbavá alebo neusporiadaná, v dospelosti budeme mať problém nadviazať stabilný citový vzťah. Naše prvotné skúsenosti z detstva sú veľmi dôležité.

Puto s partnerom môžeme prežívať práve z dôvodu, že ide o špeciálne puto, inak, než sme ho prežili v minulosti, možno na začiatku vzťahu. Samozrejme, v dospelosti je možné sa zmeniť, naše detstvo nás nemusí predurčovať. So svojím partnerom môžeme vytvoriť odlišnú skúsenosť istoty. Teda aj keď sme nemali s matkou funkčnú prvotnú vzťahovú väzbu, je možné, aby sme s partnerom vytvorili novú, bezpečnú väzbu.

Ako je to možné?

Rino: Sme dynamické osoby, vieme sa počas života meniť. Na mnohých pároch sme videli, ako svojím postojom vo vzťahu dokázali zmeniť dysfunkčné formy správania. A prečo sa to môže stať?

Okrem toho, že druhého vnímame ako komplementárneho, zamilovanosť nám umožňuje vnímať v ňom potenciál, ktorý možno ešte nevyjadril. To môže vytvoriť nové spôsoby vytvárania vzťahov, ktoré vzťah obohatia a dodajú mu novú energiu.

Práve to máme s Ritou na mysli, keď zdôrazňujeme, že zamilovanosť – táto veľmi silná energia –, vďaka ktorej vieme budovať vzťah, nám umožňuje vycítiť „perlu“ prítomnú v druhom. Túto perlu môžeme vidieť len pohľadom lásky.

Nie sme síce terapeutmi svojho partnera, ale keď si v sebe nesieme zranenia zo svojej histórie, môžeme voči nemu plniť terapeutickú funkciu. Ako povedal Carlo Moiso, transakčný analytik a môj učiteľ, zmena sa nedeje len v terapeutickej miestnosti, ale aj prostredníctvom vzťahov s významnými ľuďmi v našom živote.

Rita: Nedávno som mala u seba jeden pár. Obaja partneri v sebe skrývali vzťahové zranenia z detstva, až v manželskom vzťahu došli do bodu, keď sa pri hádkach bili. Ona sa mu vzdialila natoľko, že sa dopustila niekoľkých nevier.

On sa potom zoznámil s mníchmi, ktorí sa ho v tejto bolesti ujali, cítil prijatie, zažil vnútornú konverziu, vďaka ktorej sa k žene začal správať celkom inak, hľadal si k nej novú cestu. Keď žena videla jeho zmenu, prestala ho podvádzať.

Vo dvojici prišli za mnou, aby som im pomohla konsolidovať ich vzťah. Počas terapie vyšlo najavo, že jej mama žila popri manželstve stále v inom paralelnom vzťahu, jej dcéra aj preto v období dospievania trpela anorexiou. Oslovilo ma, že napriek hlbokým zraneniam z detstva dokázali aj vďaka tomu, že manžel začal vedome odznova, pracovať na svojom vzťahu. Mnísi zohrali terapeutickú úlohu, ktorá iniciovala proces zmeny.

Aké typy tráum ovplyvňujú najviac naše manželstvá?

Rino: Traumy z detstva, ktoré najviac ovplyvňujú naše manželstvá, sú udalosti, ktoré dieťa nebolo schopné emocionálne spracovať. Na to, aby dieťa dokázalo prežiť a zvládnuť situácie, ktoré mu život pripraví, potrebuje pochopiť, čo prežíva, a prežiť s tým spojené emócie. To mu umožňuje mentalizovať, teda kognitívne a emocionálne integrovať prežívané skúsenosti.

Predpokladá to pochopiť vlastné emocionálne zážitky, presvedčenie, potreby, túžby a emočné zážitky druhých. Keď sa tak nestane, dieťa nie je schopné prežívať situácie naplno a neprežité emocionálne zážitky odsúva ako cudzie teleso. Proces integrácie a mentalizácie nie je možný, čo vedie v dospelosti k impulzívnemu správaniu aj vo vzťahu s partnerom.

Najvážnejšími skúsenosťami pre dieťa sú prípady zneužívania, násilia, zanedbávania. Každá skúsenosť s dlhodobým a nesprávnym naladením medzi matkou a dieťaťom však môže vyvolať traumu, ktorej dôsledky sa môžu neskôr opakovať vo vzťahových vzorcoch a vzťahových obranných mechanizmoch s naším partnerom.

Ako traumatické udalosti, ktoré sme si ako deti nevedeli pomenovať, predurčujú naše vzťahy v manželstve?

Rino: Ako sme už povedali, schopnosť mentalizácie sa rozvíja v bezpečnom vzťahu pripútanosti medzi matkou a dieťaťom. Ak je mentalizácia nedostatočná, zvládanie emócií je ťažké, pretože je ťažké ich regulovať a dať im zmysel. 

V manželskom živote to môže viesť k potláčaniu emocionálnych prejavov alebo, ako som už spomínal, k javom nahromadenia a výbuchu emócií.

Môže to mať vplyv na schopnosť zveriť sa druhému alebo to môže viesť k prehnaným obavám z otvárania svojho vnútra. Doteraz sme hovorili najmä o vážnych traumách, ale môžu to byť aj zdanlivé maličkosti.

Napríklad?

Rino: Dieťa prichádza na svet s vlastným temperamentom. Psychiater Cloninger, ktorý skúmal pojmy temperament a charakter, rozlišoval u detí štyri typy temperamentu: deti, u ktorých prevláda vyhľadávanie nových vecí a ktoré sa potrebujú pohybovať v prostredí a skúmať.

Ďalším typom sú deti, ktoré poháňa strach z ujmy a vyhýbajú sa riziku. Tretím typom sú deti, ktoré sú závislé od odmeny. Teda potrebujú uznanie, v transakčnej analýze hovoríme o pohladení, aby sa mohli pohybovať vo svete.

A napokon sú deti, ktoré sa vyznačujú väčším alebo menším odhodlaním sledovať ciele. Na to, aby dieťa rozvíjalo vlastnosti, ktoré sú vlastné jeho temperamentu, potrebuje, aby sa matka naladila na jeho povahové vlastnosti. Keď sa tak nestane, dieťa prežíva veľkú bolesť.

Nie je však schopné ju mentalizovať, na základe svojho myslenia, ktoré je spočiatku magické a neskôr sa konkretizuje, si vytvára presvedčenia a robí rozhodnutia, ktoré nevedome ovplyvnia jeho profesionálny, sociálny a citový život.

Uvediem príklad: matka, ktorá má bojazlivý temperament, nemusí byť zladená so svojím dieťaťom, ktoré vyhľadáva dobrodružstvá, a dieťa sa radšej rozhodne zostať na mieste, aby sa vyhlo bolesti z toho, že ho matka opäť obmedzí v objavovaní nových vecí.

V manželstve tak môže byť partnerom, ktorý v problematických situáciách nekoná, nezvláda ich, a tak vzniká vzťahový problém s druhým partnerom, ktorý sa možno cíti osamelý, keď čelí ťažkostiam.

Mohli by sme uviesť mnoho príkladov tohto druhu, v ktorých nedostatočný súlad medzi matkou a dieťaťom môže byť príčinou rozhodnutí, ktoré sú základom životného plánu. Ten sa v transakčnej analýze nazýva „scenár“, ktorý ovplyvňuje aj náš profesný, spoločenský a citový život.

Ak sme boli trebárs v prvých mesiacoch či rokoch hospitalizovaní v nemocnici a v tom čase nás ešte nemohli sprevádzať rodičia, ocitli sme sa tam sami v cudzom prostredí. Alebo sa o nás starala babka, lebo našej mame sa narodilo ďalšie dieťa, pričom doma ich už mala dve a nestíhala sa starať o tri malé deti naraz. V dobrej viere nás dala do bezpečných rúk starej mamy, ale bezpečné ruky babky nie sú to isté ako bezpečné ruky mamy.

A keď dieťa nedostane vysvetlenie alebo ešte nie je ani schopné pochopiť, čo sa mu to udialo, prežíva vo svojom vnútri opustenie, cíti sa odložené na druhú koľaj.

Ide pritom o normálne situácie, ktoré zažil hocikto z nás, nikto s nami nemal zlý zámer, no prežívanie dieťaťa môže byť také silné, že mu v dospelosti nedovoľuje sa od tohto pocitu odpútať.

Ak chceme pochopiť, čo dieťa prežíva, musíme mať na pamäti, že strach je preň hrôzou, bolesť zúfalstvom, hnev ničivou nenávisťou. Aby dieťa mohlo o týchto emocionálnych zážitkoch premýšľať, musia sa transformovať a to sa deje vďaka matke.

Psychoanalytik Wilfred Bion nazýva túto veľmi dôležitú úlohu matky „funkciou alfa“. To, čo som opísal, sú situácie, ktoré zažíva mnoho ľudí, ale v niektorých prípadoch môže byť zážitok dieťaťa taký silný, že má následky v dospelom živote.

Niečo podobné zažilo veľa detí najmä z viacpočetných rodín v ére, keď sa city bábätiek príliš neriešili, odsunutie na druhú koľaj po príchode súrodencov bolo bežnou vecou. Nehovoriac o vtedajšom zdravotníctve, keď boli deti odlúčené od svojich mám hneď po narodení alebo v prípade hospitalizácie na celé hodiny až dni. Myslíte si, že aj takéto zážitky z detstva mohli ovplyvniť, kým sme dnes a ako žijeme v partnerstve?

Rino: Myslím, že skúsenosti, o ktorých hovoríte, mohli ovplyvniť našu sociálnu identitu, ktorá nemusí zodpovedať našej hlbokej identite, teda nášmu skutočnému ja, o ktorom hovorí psychoanalytik Winnicott. A nemusí zodpovedať ani spôsobu, akým pristupujeme k partnerovi.

Príčinou môže byť dysfunkčný typ pripútanosti, ako je ambivalentná, vyhýbavá alebo neusporiadaná pripútanosť, ktorú som už spomínal.

Odpoveď na otázku, či bolestivé zážitky z minulosti budú mať vplyv na náš dospelý život, nezávisí ani tak od samotného zážitku, ale skôr od presvedčenia a rozhodnutia dieťaťa, ako pristúpi k vážnej traumatickej situácii alebo k miernejším opakujúcim sa traumám.

Dieťa, ktoré je po narodení odlúčené od matky, môže byť presvedčené, že je nemilované, preto sa spolieha len na seba a k nikomu sa nepripúta. Alebo nebude cítiť či prejavovať emócie, alebo bude vo svete hľadať matku, alebo bude žiť v neustálom strachu, že ho opustia iní, ktorých považuje za zlých, a tak by sme mohli pokračovať.

Každé z týchto rozhodnutí ovplyvní vzťah. Už z týchto príkladov vidíme, že dieťa nie je nádoba, ktorú treba naplniť, ale sviečka, ktorú treba zapáliť. Teda je to dieťa, ktoré sa podľa svojho temperamentu rozhodne, ako bude pokračovať ďalej po zranení traumou. Samozrejme, takéto rozhodnutie má obmedzenia myslenia niekoľkomesačného alebo niekoľkoročného dieťaťa.

Ako sa stane, že zo zdanlivo nevinných rozhodnutí rodičov, ktoré určite nerobia v zlej vôli, môžu vzniknúť menšie či väčšie traumy s presahom do dospelosti?

Rino: Je to možné, pretože dieťa má vlastné vnímanie udalostí a správania svojich rodičov a rozhodnutí, ktoré robia. Dokonca aj tie rozhodnutia, ktoré rodičia robia pre jeho vlastné dobro, vníma dieťa svojou intuitívnou časťou, ktorú Eric Berne, zakladateľ transakčnej analýzy, nazýva „malý profesor“.

Tento proces sa vyvíja takto: dieťa má potrebu, a ak nie je uspokojená, pýta sa samo seba prečo a na základe odpovede si vytvára presvedčenia a prijíma rozhodnutia.

Ide o zovšeobecnené presvedčenia a rozhodnutia, pretože malé dieťa má zovšeobecnené myslenie, nerozlišuje konkrétne od všeobecného, teda mama a otec predstavujú všetkých ľudí.

Navyše, rodičia sú pre dieťa základným referenčným bodom, takže ideovo-afektívne závery, ktoré si vytvorí o sebe a o svete, budú zamerané na záchranu rodičov.

Ak sa vrátime k predošlému príkladu, je to dôvod, prečo sa dieťa, ktoré potrebuje starostlivosť matky, ale bolo zverené do starostlivosti babičke, pýta: „Prečo ma mama dala babičke?“ Odpovede môžu byť takéto: pretože nie som hodný lásky, nie som dôležitý, som druhý najlepší, nie som jej syn, nie som hodnotný alebo pretože som zlý.

Ako vidíte, tých presvedčení môže byť veľa, všetky sa vyznačujú podobným postojom. Dieťa sa chce vyhnúť strastiplnej strate, potrebuje zachrániť svojich rodičov, preto preberá zodpovednosť alebo vinu na seba.

Dôsledkom týchto presvedčení môže byť, že sa nebude na nikoho upínať, bude sa spoliehať len na seba v domnienke, že ostatní majú tendenciu ho opustiť. Alebo nebude nikomu dôverovať, nebude vyjadrovať svoj názor a tak ďalej.

Toto dieťa sa však potom stane súčasťou osobnosti budúceho dospelého človeka a vo svetle týchto presvedčení bude interpretovať a reagovať na určité správanie partnera alebo bude prejavovať správanie, myšlienky a emócie, ktoré neprispievajú k riešeniu problémov.

V oboch prípadoch budú emocionálne reakcie neprimerané a budú mať dosahy na vzťah. Tieto presvedčenia sa časom nemenia, pretože predstavujú spôsob bytia vo svete.

Čo treba urobiť, aby sa tieto tendencie v správaní zmenili? Stačí si to pomenovať a odpustiť mame či otcovi?

Rino: Ako som už povedal, počúvanie partnera, ktorý si všíma dysfunkčné správanie, reflexia a introspekcia, dialóg vo dvojici, to všetko umožní takéto tendencie v správaní zlepšiť. Pokiaľ je príčinou dysfunkčného správania závažná alebo opakovaná trauma, je lepšie podstúpiť psychoterapiu. Následky traumy nemôžeme vyriešiť sami.

Pri terapii sa deje to, že ľudia s pomocou odborníka v bezpečnom prostredí prežívajú svoju traumu vo vzťahu s terapeutom. Psychoterapia si vyžaduje čas, pretože „dieťa“ v pacientovi potrebuje čas, aby začalo dôverovať a vytvorilo si spojenectvo s terapeutom, ktoré mu umožní stretnúť sa s bolesťou dávnej rany.

Na čom záleží Rozpadávajú sa manželstvá, za ktoré by sme predtým dali ruku do ohňa

Zuzana Hanusová

Spolu s manželom sme urobili knihu o tom, ako zachrániť manželstvo, čeliť krízam a ako si vybrať partnera na celý život. 

Terapeutický proces, ktorý ide ku koreňom traumy, prichádza práve v tomto bode: osoba v terapeutickom vzťahu znovu prežíva pôvodnú traumu a s ňou spojené emócie, aby dospela k presvedčeniam a rozhodnutiam, ktoré sú funkčné pre lepšie prežívanie súčasnosti. V tomto procese to „dieťa“ v terapii dospeje k bolestnému momentu, keď uzná rodičovskú zodpovednosť a môže sa rozhodnúť, že odpustí.

Odpustenie je teda posledným krokom v procese, ktorý zahŕňa emocionálny, kognitívny a duchovný rozmer. Tomuto problému som sa venoval v špeciálnej knihe, som presvedčený, že je to nevyhnutný krok na zmierenie sa s vlastnou históriou. A to aj v prípadoch, keď zmierenie nie je možné.

Z tohto môžu vyplynúť aj ďalšie znepokojivé otázky. Partneri, ktorí pochádzajú z nekompletných, rozvedených rodín, majú túžbu vytvoriť stabilnú peknú rodinu, no nemajú z detstva a dospievania príklad funkčných vzťahov. Sú preto zákonite rizikovými partnermi?

Rino: Táto skúsenosť môže negatívne ovplyvniť ich manželstvo, ale nie je to tak, že o zlý vplyv musí ísť automaticky. Je pravdou, že takíto partneri nemali príklad jednotnej rodiny, ale určite to nie je tak, že by preto nemali byť schopní vytvoriť stabilnú vzťahovú väzbu.

Myslím si, že riziko nevyplýva zo skúsenosti s neúplnými rodinami a rozvedenými rodičmi. Riziko je skôr v spôsobe, akým manželia prežívali svoj rodičovský vzťah pred rozvodom a po ňom, hoci manželstvo stroskotalo.

Dobrým príkladom z domu nie je fakt, že rodičia spolu zostali celý život, hoci boli celý čas nešťastní. Dobrým príkladom je, ak rodičia mali autentický vzťah, v ktorom vedeli začínať odznova napriek všetkým chybám, konfliktom a krízam.

„Dvaja rodičia, ktorí sú síce v jednom dome, ale nerozprávajú sa ani nehľadajú k sebe cestu, sú pre deti negatívnym príkladom ľudí, ktorí nemajú vzťah, len ostávajú rezignovane žiť pod jednou strechou.“Zdieľať

Hoci rozvod rodičov je sám osebe bolestivou udalosťou, v skutočnosti existujú aj príklady rozvodov, v ktorých rodičia napriek zlyhaniu manželstva venovali svojim deťom pozornosť a boli im k dispozícii. Pomáhali im tak spracovať všetky emócie, ktoré prežívali v ktoromkoľvek štádiu svojho vývoja, a vysvetľovali im situáciu spôsobom, ktorý bol primeraný ich veku.

Na druhej strane máme rodiny, kde sa otec a mama síce nerozídu, ale doma už spolu nehovoria a počas dlhých rokov žijú oddelené životy. Pre dieťa je to nepochopiteľná situácia, pre budúcnosť je možno najškodlivejšia a najrizikovejšia, pretože vyvoláva zmätok.

Deti už od útleho veku potrebujú jasnosť, úprimnosť a autentickosť. Keď chýba jasnosť, dieťa je a nedokáže spracovať emocionálne zážitky, ktoré sú potrebné na prekonanie straty, teda hnev, strach a napokon smútok. A nespracované emócie – akoby odložené bokom – vedú k vzniku dysfunkčného impulzívneho správania.

Koľko starých a novodobých závislostí detí a mladých ľudí je patologickými prejavmi, v ktorých sa dieťa stáva – ako hovorí systémová teória – identifikovaným pacientom chorej rodiny? Preto je veľmi dôležité, ako rodičia prežívajú svoje problémy a ako o nich hovoria s deťmi. To sa stáva príkladom pre ich budúci život.

Dvaja rodičia, ktorí sú síce v jednom dome, ale nerozprávajú sa ani nehľadajú k sebe cestu, sú pre deti negatívnym príkladom ľudí, ktorí nemajú vzťah, len ostávajú rezignovane žiť pod jednou strechou.

Ak tieto domáce problémy pred deťmi nepomenujeme, ony samy si hľadajú svoje vysvetlenie, čo môže mať vážne dôsledky. Preto treba v akejkoľvek ťaživej situácii pomôcť deťom, aby pomenovali, čo prežívame. Tým im pomôžeme, aby nevzali vinu na seba.

Dočítali ste úryvok z knihy Takmer každé manželstvo sa dá zachrániť.