Štatistiky ukazujú, že najčastejšie sa u nás rozvádzajú 20- a viacročné manželstvá. Je to obdobie, keď deti odchádzajú z domu a manželia zostávajú sami.

„Dnešná doba je nastavená na deti, na to, že sú stredom vesmíru, sú akoby projektom manželstva,“ povedala pre Postoj o jednom z hlavných dôvodov, prečo sa dlhoročné manželstvá dostávajú po rokoch do krízy, psychologička Martina Šadláková.

Keď po rokoch odídu deti z domu, manželia, ktorí popri spoločnej výchove zabudli pracovať na svojom vzťahu, zisťujú, že sa navzájom odcudzili.

„Vtedy manželia zistia, že sa navzájom nepoznajú, že je každý niekde inde, že hlavný cieľ alebo hodnota ich spoločného života odišla a oni nepoznajú človeka, ktorý je vedľa nich. Poznajú človeka, ktorý im pomáhal vychovávať deti, ale nie životného partnera,“ dodáva psychologička.

Martina Šadláková je klinická psychologička, venuje sa rodinnému aj manželskému poradenstvu v psychologickom centre Enoia v Považskej Bystrici. Zároveň pôsobí ako súdny znalec v psychológii pre Diecézny cirkevný súd v Žiline.

Rozprávali sme sa s ňou, ktoré sú kritické obdobia pre manželský vzťah, čo im predchádza i čo robiť, aby sa manželia ani po rokoch navzájom neodcudzili, ale, naopak, neprestávali ďalej svoje manželstvo budovať.

Prečo krachujú aj tridsaťročné manželstvá, práve v období, keď by si už konečne mohli oddýchnuť od detí a majú čas venovať sa jeden druhému?

Navonok prezentovaná stabilita vo vzťahu môže byť klam, môže to byť istá forma vonkajšej prezentácie, identity, ktorú manželia vytvárajú v okolí a ktorá odchodom detí stráca základ. Vtedy manželia zisťujú, že im chýba spoločný zmysel manželstva alebo že zranenia vo vzťahu, ktoré kvôli deťom dokázali tolerovať, teraz pociťujú ešte intenzívnejšie.

Dnešná doba je nastavená na deti, na to, že sú stredom vesmíru v rodine, sú akoby projektom manželstva.

Dnešné tridsaťročné manželstvá to možno majú ešte nastavené inak, ale aj tam prirodzene veľkú rolu zohrávali deti a ich odchod z domu. Dnes je však centrovanie detí v rodinách oveľa výraznejšie. Aj preto možno očakávať, že trend rozpadu manželstiev vo vyššom veku bude ešte väčší.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Takže významnou príčinou rozvodu dlhoročných manželstiev je to, ako sa k rodičovstvu postavíme?

Každé dieťa je darom do rodiny, no zároveň sú deti dnes naozaj ústredným bodom rodinného života. Kríza odcudzenia v manželstvách prichádza v dvoch etapách. A obe môžu súvisieť s pozíciou detí v rodine.

Prvá je tá, keď sú deti malé a je na rodičov kladená veľká náročnosť v podobe starostlivosti o ne. Manželia sa nestíhajú venovať jeden druhému tak, ako by chceli, s čím prichádza prirodzené ochabnutie vzťahu. K tomu sa zanedbáva riešenie aktuálnych manželských kríz a vznikajú zranenia, ktoré sa nabaľujú ako snehová guľa.

Stíhajú manželia v tejto fáze vôbec svoj vzťah riešiť?

V tejto kríze si to mnohé manželstvá vedia ospravedlniť. Áno, deti sú dôležitejšie, my budeme mať čas na seba aj potom. Dokážu fungovať pri náhradnom pláne, že deti sú náš projekt.

Táto ilúzia o budúcnosti voľného času, v ktorom raz budeme mať priestor pre náš manželský vzťah, je veľmi zradná. Tu a teraz je potrebné urobiť si čas na to, čo považujeme za dôležité – teda na manželstvo, lebo po rokoch v tomto mode prežívania to jednoducho môže prestať byť dôležité.

Aká je tá druhá etapa?

Druhá kríza odcudzenia súvisí práve s fázou manželstva, keď deti odchádzajú z domu. Manželia majú vzájomne nazbieraných veľa nespracovaných konfliktov, na ktoré pri deťoch nezostával čas.  A navyše odchádzajú „naše projekty“, ktorým sme venovali všetok čas, životnú energiu. Rodičia si to možno neradi pripúšťajú, ale je to tak.

Vtedy manželia zistia, že sa navzájom nepoznajú, že sú každý niekde inde, že hlavný cieľ alebo hodnota ich spoločného života odišla a oni nepoznajú človeka, ktorý je vedľa nich. Poznajú možno človeka, ktorý im pomáhal vychovávať deti, ale nie životného partnera.

Štatistické dáta ukazujú, že krivka rozvodovosti dlhoročných manželstiev výrazne narastá za posledných dvadsať rokov. Čo sa v našich rodinách za tento čas okrem prístupu k rodičovstvu zmenilo?

Možno uvažovať aj o trende konzumu. Všetko, čo je staré, použité, čo by nás stálo veľa námahy opravovať, zahodíme. Tak pristupujeme aj k manželstvu.

Človek si zvykol, že sa veci dajú nahradiť niečím novým, sviežim, krásne vyzerajúcim navonok a tým nemyslím len fyzickú krásu, ale aj ten pocit zamilovanosti. Pritom je to len fáza, ktorá trvá maximálne dva roky.

Čiže aj šesťdesiatročný človek, ktorý sa rozhodne zo vzťahu odísť, je v prvom rade z niečoho sklamaný. Chýba mu niečo, čo očakával, že sa bude diať inak, a túži to ešte nájsť alebo zažívať, pričom má dojem, že s jeho partnerom to už nie je možné, lebo ten je zas niekde inde. A tak sa rozhodne hľadať u niekoho iného.

Čím to je, že dvaja ľudia žijúci spoločný život sú po rokoch úplne niekde inde?

Stratila sa ochota vzájomného prepájania sa v čase manželstva, keď by mohli títo ľudia spolu postupne zrieť do staršieho veku. Bez ochoty investovať do vzťahu čas sa po rokoch ocitajú vedľa seba dvaja neznámi ľudia, ktorí vzájomne neveria, že ten druhý to s nimi myslí ešte dobre.

 

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Dožívame sa vyššieho veku, viac dbáme o fyzické a psychické zdravie, mnohí ľudia sú aj v šesťdesiatke veľmi vitálni. Nemá to vplyv na našu túžbu zažiť ešte niečo nové?

Možno povedať, že prvé bilancovanie prichádza okolo štyridsiatky. Je to vek, v ktorom sa prejavujú prvé známky vyčerpania a ubúdania síl. Druhú etapu bilancovania možno vnímať okolo šesťdesiatky – niekde okolo nástupu do dôchodku, čo sa dnes významne posúva.

V súvislosti s bilancovaním v manželstve v tomto veku považujem za kľúčovú práve prežívanú frustráciu zo vzťahu. Skôr je potrebné zaoberať sa práve dôvodom, prečo nášho partnera už nevnímame ako toho adekvátneho pre spoločnú starobu.

Veď sme si ho za partnera kedysi vybrali a dúfali sme, že to tak bude. Čo sa tam udialo, keď to tak dnes nevidíme? A tiež je otázkou, či sme ochotní znovuzískať pozitívne naladenie sa na svojho životného partnera a tak sa spolupodieľať na náprave. Inými slovami, či chceme „vymieňať“ alebo „opravovať“. Z praxe vnímam, že stojí za to voliť druhú možnosť, a teda byť ochotní pracovať na náprave.

Spomenuli ste, že manželia strácajú vzájomné prepojenie prílišným zameraním sa na deti. Dnešná spoločnosť však rodičov do takéhoto nastavenia doslova tlačí. Ako to ustáť, aby to naše manželstvo zvládlo?

Žena, ktorá sa stáva matkou, sústredí celú svoju pozornosť na dieťa, pretože je to pre ňu nová rola.

Do tohto diania by mal byť pozvaný otec. Muži sú dnes ochudobňovaní o množstvo svojich rolí práve v dôsledku toho, ako si ženy chcú samy zmanažovať svoje okolnosti v rodinnom alebo pracovnom živote. A potom muž akoby nevedel, čo má robiť, a ostáva na druhej koľaji.

Už tam sa začína narúšať pozícia roly otca a matky, manžela a manželky, muža ako toho, ktorý vie zabezpečiť a ochrániť ženu, ktorý jej vie dať podporu, ktorú žena s vďačnosťou chce prijímať. 

Ako by si to manželia, keď sú ešte v zhone – práca, deti, škôlka, škola, domácnosť, mohli vo vzťahu nastaviť správne, aby ich to o pár rokov nedobehlo?

Dôležitá je prevencia. Keď za mnou prichádzajú rodičia s malými deťmi, s tým, že si nerozumejú a často sa hádajú, celá ich požiadavka na mňa je akoby len o zlepšovaní ich komunikačných zručností.

Ale potrebné je skôr zaujímať sa o to, ako a či vôbec dokážu spolu manželia vychádzať v dobrom čase. Pracujeme v prvom rade na tom, aby spolu manželia opäť dokázali fungovať ako priatelia, ktorí si jeden druhého nesú v úcte a láske aj napriek ťažkostiam.

Takže manželia by mali byť zároveň dobrí priatelia.

Ak chceme priebežne pracovať na manželskom vzťahu, musíme mu v prvom rade dopriať spoločne strávený čas a budovať „obyčajné“ priateľstvo.

Keď je manželstvo nové, je prirodzené, že sú si partneri blízki, že si rozumejú a vzájomne sa zaujímajú o svoje hodnoty, ciele, sny, túžby. Postupne s príchodom detí je však času pre manželstvo menej, centrom pozornosti sa prirodzene stávajú deti.

Na čom môžu mnohé páry naraziť.

Je veľmi dôležité, aby to rodičia vedeli ustáť, aby si situáciu vzájomne nevyčítali a prijali fakt, že je to obdobie v živote, keď ich deti potrebujú viac. No zároveň je potrebné v mysliach rodičov zachovať postoj dôležitosti manželského vzťahu ako toho, ktorý akoby prikrýva celú rodinu. A teda venovať mu čas a pozornosť tiež.

K tomu pomáha nebrať manželský vzťah nikdy ako samozrejmosť a nevyvyšovať rodičovstvo nad manželstvo ako na primárny, resp. absolútny projekt rodiny.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Keď totiž uprednostníme dieťa, priateľov či vlastných rodičov pred svojím manželským partnerom v akomkoľvek rozhodnutí, zrádzame manželský vzťah. Každý rozvod či kríza v manželstve súvisí alebo má korene v zrade.

Ale to nemusí byť zrada len v podobe nevery, môže to byť akákoľvek zrada, keď sme uprednostnili niekoho alebo niečo vo svojom manželstve pred svojím partnerom.

Môže nastať pocit zrady, keď partner istý čas uprednostní spoločné deti? Nechcem to špecifikovať na ženy, stáva sa, že aj ženy sa sťažujú na mužov, že si ich nevšímajú a sú tu len pre ich deti.

Áno. Je veľmi dôležité zistiť, čo sa u manžela, ktorý uprednostní deti pred manželským partnerom, deje. Môžu tam byť rôzne zranenia, možno projekcia svojho vlastného života na dieťa. Ale možno ho naozaj manželský život nenapĺňa a útechou sú mu deti, v ktorých sa môže nejako realizovať.

U druhého partnera je legitímna reakcia, keď na to reaguje kriticky. On má právo na manželku alebo ona na manžela v prvom rade.

V každom manželstve alebo rodine by mala byť zachovaná hierarchia. V našom kresťanskom svete je to Boh, potom manželstvo a potom rodičovstvo.

To sa rodičom zrejme ťažko počúva. Akosi prirodzene v sebe cítime túžbu v istom veku uprednostniť práve to dieťa.

Niekedy je to zameranie sa na deti až extrémne. Dnes chcú ísť rodičia pomaly s dieťaťom aj na školský výlet a v mnohom sa zúčastňujú na rodičovských povinnostiach až prehnane.

Myslím si, že je to výsledok tejto doby a deti sú v rodinách veľmi promované. Na druhej strane sa k tomu pridáva dlhodobé znižovanie popularity inštitútu manželstva ako takého. Akoby sa znižovala hodnota celého partnerského vzťahu.

Zabúda sa na to, že so svojím partnerom chcem v šesťdesiatke piť ráno kávu. Ale mám vôbec takú predstavu? Toto rozhodnutie tam možno niekde úplne na začiatku chýba.

Keď to rozhodnutie v sebe máme, na čo nesmieme zabúdať, aby sme v šesťdesiatke skutočne mali s kým piť rannú kávu?

Na spoločne strávený čas, ale efektívne. Nie taký, že veď sme doma spolu od štvrtej, až kým nejdeme spať, a pritom sa to celé točí okolo detí. Možno aspoň raz za týždeň, ako komu vyhovuje, nájsť si svoj priestor, keď budú manželia reálne sami pre seba.

To, čo je za tým, je trvácne priateľstvo. Čo bolo medzi dvoma ľuďmi na začiatku, sa rozvíja ďalej do priateľstva. Na priateľovi nám totiž záleží, zaujíma nás, ako sa má, čoho sa bojí, po čom túži, u spolubývajúceho nás toto až tak netrápi. U neho nepotrebujete vedieť, po čom túži či aký mal deň. Ale často sa manžel a manželka stávajú práve spolubývajúcimi alebo spolupracujúcimi na projekte.

Spoločne strávený čas je základom, a vlastne v tom, že si nájdete na to čas, môžete viac rozprávať a budovať práve to, čomu hovorím „raňajky v šesťdesiatke“.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Hovoríte, že by manželia mali vedieť tráviť čas spoločne. Týka sa to aj ich záujmov?  Ak má každý iné záľuby, mali by si nájsť aj koníček, ktorému by sa venovali spoločne?

Je zdravé mať aj svoje vlastné záľuby. Je veľmi dobré nechávať si svoj priestor, byť sám sebou, zachovávať si, čo mňa baví. Je však dôležité, aby sa partneri vo svojich záľubách navzájom podporovali. Byť si vedomý, že toto môjho partnera baví, že je to niečo, čo ho do istej miery určuje.

Ale popri tom je veľmi dôležité ustrážiť si aj čas, keď budete spolu. A to vôbec nemusí byť nejaká turistika, bežkovanie či bicyklovanie. Stačí úplne jednoduchá vec, obyčajná prechádzka alebo čokoľvek iné, pri čom radi spolu trávime čas. Je veľmi dôležité, aby nás budovanie manželstva nevyčerpávalo, ale tešilo. Ak sa to stane len ďalším projektom, tak vyhoríme.

V súvislosti s krízou v dlhoročných manželstvách hovoria psychológovia často o syndróme prázdneho hniezda. O čo ide?

Syndróm prázdneho hniezda výrazne naznačuje pocit opustenia, pocit straty kontroly nad aktuálnym životom, nad tým, čo bolo doteraz a čo sa bude diať ďalej. Človek začína bilancovať, začína uvažovať, či to, čo žije, je to, čo žiť chce.

Samozrejme, deti odchádzajú úplne prirodzene a v podstate malo by byť pre nás potešujúce, že sa to deje, lebo v dnešnej dobe trend naznačuje, že deti odchádzajú z domu oveľa neskôr a možno až vo veku, ktorý nie je pre ne vhodný.

Odchod detí z domu a ich osamostatnenie je pre rodičov vlastne dobrou správou?

Je dobré, že sa dieťa chce v istom veku osamostatniť, že odchádza na vysokú školu alebo pracovať či zakladá si rodinu. Znamená to, že rodičia dieťa dobre vychovali. Je to akoby vysvedčenie rodičov, že to zvládli. Smútok môže byť zmiernený práve tým, že ich vysvedčenie je na jednotku, dieťa naozaj odchádza a chce sa stavať na vlastné nohy.

Toto môže byť pre rodičov alebo manželov zároveň pozvánka k prechodu do ďalšej etapy ich života, kde môžu byť ešte výkonní, kde môžu ešte veľa životu a svetu dať. Lebo život od nich aj naďalej ešte niečo očakáva.

Veľa rodičov však cíti skôr smútok a zmätok.

Smútok, ktorý súvisí s odchodom detí, môže značiť prežívanie pocitu akejsi nepotrebnosti alebo prázdnoty. Je dôležité v tomto období hľadať odpovede na to, čo ešte život odo mňa očakáva. To, že tu sme, má význam v každom veku, v každej etape života.

Možno je pre nás v tejto kríze tento plán zastrený tajomstvom, no krásne sa dá odhaľovať v každodennosti: v ľuďoch, ktorých máme okolo seba, a v situáciách či životných okolnostiach, ktoré sa nám v danom dni ukazujú. Keď sa naučíme odpovedať na tieto pozvania života, začne nám to opäť dávať zmysel.

Ako sa táto životná etapa prehupne až do takej krízy v manželstve, že sa to končí rozvodom?

Je to čas, keď si môžeme začať viac všímať, či sú tu ľudia, ktorým môžeme byť ešte prospešní, s ktorými môžeme vytvoriť plnohodnotný vzťah, o koho sa môžeme ešte starať, koho môžeme potešovať.

A v tom zrazu možno žena vníma, že muž o ňu už nejaví záujem, nezaujíma ho, čo robí, s kým trávi čas.

Alebo, naopak, muž prichádza domov z práce, nie sú tam deti, nemusí nikoho priamo zabezpečovať, žena je niekde na cvičení, prichádza do prázdneho domu a má pocit, že nikto ho tu nečaká a nikto ho nepotrebuje.

A keď človek trpiaci syndrómom prázdneho hniezda nezažíva pocit záujmu alebo naplnenia od manželského partnera, tak to prvoplánovo začne zhadzovať na manželstvo a manželského partnera.

Zranenia, krivdy a zrady v manželstve môžu manželskí partneri spoločne zvládať aj kvôli deťom a ich odchodom sa bolesť z prežitých krívd obnovuje a zintenzívňuje, čo môže manželom brániť priblížiť sa k sebe. Tu veľmi môže pomôcť psychologické vedenie páru.

Môže, naopak, odchod detí manželstvo zlepšiť?

Je to vedomé rozhodnutie. Brať odchod detí ako ďalší vývinový stupeň, nie ako schod dole, ale nahor. Keď sa manželia počas rodičovstva neodcudzia, ale pracujú na vzťahu, tak sa to jednoznačne dá. Je to naozaj o rozhodnutí.

Niektorí zvyknú hovorievať, že po toľkých rokoch je ich vzťah už skôr o zvyku. Je to však vždy niečo negatívne? Deti predsa potrebujú zvyk a rituály pre pocit bezpečia, nepotrebujeme ich aj my dospelí?

Javí sa, akoby v tejto dobe, ktorú žijeme, muselo byť všetko dobrodružstvo a zážitok. Nikdy predtým nepracovalo toľko ľudí v zážitkových službách ako dnes. No človek s prirodzeným nastavením svojej nervovej sústavy potrebuje isté rituály, stereotyp, je to pre neho niečo, v čom dokáže prirodzene a spokojne fungovať.

Rituály v manželstve sú dobrá vec. Veľmi dobre ste povedali, že pre deti je nesmierne dôležité mať nejaký rytmus dňa, prežiť nejako sviatky, Vianoce, oslavy, dovolenky. Je to niečo, čo deťom dáva stabilitu. Aj manželov a rodičov to učí vytvárať si akési pravidlá a zvyky, ktoré v rodine zostávajú, aj keď deti odídu.

A deti sa do toho budú rady vracať, budú na to rady spomínať, možno to zavedú aj vo svojej vlastnej rodine. Každý zvyk, ktorý nám prinášal pozitívne emócie, je pre rodinu prínosný.

Takže pre spokojný manželský život nepotrebujeme neustále len vzruchy a dobrodružstvá.

Trend dnešnej doby je naozaj v mnohom klamlivý v zmysle, že ponúka šťastie vo veciach, ktoré nás vyčerpávajú a ktoré nám nie sú prirodzené. Na jednej strane nás núti porovnávať sa a následne konať aj tak, ako nám nie je vlastné.

Napríklad ak vidíme niekoho na sociálnej sieti, ako si užíva lyžovačku s rodinou a všetci sa pri tom na fotke šťastne usmievajú, nadobudneme dojem, že aj našej rodine by to prospelo.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Môžeme pritom ľahko zabudnúť na fakt, že manžel nemá rád zimné športy a deti chcú ísť radšej plávať. No a toto rozhodnutie ísť lyžovať pod vplyvom klamu nás nakoniec môže doviesť k frustrácii, k pocitu vyčerpania a sklamaniu, že šťastné tváre na fotke sa v našej rodine nedostavili.

Každý manželský pár je individuálny a tie dve osoby v ňom majú svoje povahy a nastavenie rodinného života. Keď nám vyhovuje byť doma, čítať si knihu, je to úplne v poriadku. Vôbec to neznamená, že vám teraz bude krachovať manželstvo, lebo nechodíte každý týždeň za novými zážitkami.

Mení sa prístup párov k vyhľadávaniu terapeutickej pomoci počas vzťahovej krízy?

Moja skúsenosť z praxe je taká, že do manželského poradenstva idú skôr ľudia v mladšom a strednom veku. U staršej populácie je stále pretrvávajúci trend, že veci sa riešia doma, že psychológ aj tak do toho, čo je doma, nevidí. Sú to legitímne obavy, ktoré vychádzajú z nepoznaného. Do terapie prichádzajú starší skôr individuálne, ale pritom naozaj často riešia aj manželské ťažkosti.

Kedy je v manželskej kríze prínosné vyhľadať odbornú pomoc?

Je to veľmi individuálne. Niektoré páry majú zvládacie mechanizmy uniesť naozaj vážne krízy. Nedá sa povedať, že pri tomto probléme choďte už za psychológom, to sami nezvládnete. Niektoré páry to krásne zvládnu a prejdú cez krízu, ani nevedia ako.

Keď jeden z partnerov alebo obaja začnú uvažovať o rozpade manželstva, je to už taký výstražný maják. Predtým je, myslím si, naozaj dobré, keď sa manželia snažia zvládať to sami, aby sa uschopňovali krízami prechádzať. My máme v sebe mechanizmy, ako prejsť krízou.

Významným signálom pre psychologické poradenstvo býva u manželov potreba názoru nestrannej osoby, ktorá by im pomohla získať nadhľad pri prežívaných okolnostiach. Pri tejto potrebe je naozaj dobré do poradenstva ísť a vyhľadať odborníka. Taktiež ak sú rany a ublíženia vo vzťahu príliš bolestivé.

Keď jeden z páru v kríze nemá záujem a odmieta terapiu, má zmysel, ak ňou prejde len ten druhý?

Má. Keď jeden z partnerov terapiu odmieta, ideme do individuálnej. Ale jej cieľom nie je hľadať chyby na tom druhom partnerovi, ale, naopak, objavovať možnosti zmeny toho z páru, ktorý tam sedí. Do terapie vstupujúceho manželského partnera to na jednej strane uľahčuje niesť ťažkosti a zároveň ho uschopňuje aktívne k nim pristupovať.

Častým benefitom je, že jeho snaha sa vo vzťahu odzrkadlí, a to vedie k tomu, že priláka do terapie aj druhú, spočiatku nespolupracujúcu stranu.