Dvadsať rokov po smrti Márie Ďuríčkovej Nežite ako buldozér, odkazovala mladým. O šikane písala už v 60. rokoch

Mladý učiteľský pár Máriu a Vojtecha Masarykovcov rozdelilo raz a navždy Slovenské národné povstanie. Ich syn Ján bol iba niekoľkomesačným bábätkom, keď otca počas SNP väznili a popravili fašisti. Hovorí, že mama za otcom smútila celý život. „Šťastne vyzerala len v prítomnosti detí. Na besedách v škole sa naozaj tvárila rozjarene a šťastne. Doma som ju takú nikdy nevidel,“ povedal vlani v rozhovore pre Plus 7 dní Ján Masaryk.

Mária Ďuríčková, vlastným menom Masaryková, sa narodila vo Zvolenskej Slatine. Učiteľkou túžila byť odmala, jej otca, gazdu, vraj presviedčal farár aj notár, aby jej dovolil ísť študovať. Márii sa podarilo splniť svoj sen, ako pedagogička pôsobila vo viacerých dedinách. V jednej z nich sa spoznala s manželom Vojtechom, ktorý bol mladým riaditeľom. Aj keď neskôr musela prostredie školy pre zdravotné problémy opustiť, s deťmi zostala v spojení cez svoje knihy a detské časopisy, pôsobila ako šéfredaktorka Zorničky aj Slniečka.

Hans Christian AndersenMelancholik s osudom smutným ako jeho rozprávky

Alena Potocká

Spisovateľkin syn spomína, ako sa v ich bratislavskom byte stretávali a debatovali slovenskí básnici. „Spal som v predsieni, ale všetko som počul. Najčastejšie k nám chodil básnik Ján Kostra, ku ktorému mala mama veľmi blízko. Nikdy to však verejne nepriznala. Veľmi často u nás boli aj ďalší básnici – Ján Turan, Miroslav Válek alebo Ľubo Feldek,“ povedal Ján Masaryk v spomínanom rozhovore.

Debaty so svojím synom Jankom volala spisovateľka „deltenie“ podľa delty, teda rozdeleného ústia rieky vlievajúcej sa do mora. Janko mal podľa vlastných slov závery „deltenia” spracovať aj písomne a o téme potom ďalej diskutovali.

Čo je dôležité?

Mária Ďuríčková vymyslela a spracovala množstvo povestí a príbehov. Keďže milovala deti, vedela, akým mocným nástrojom je rozprávka v detskej predstavivosti. V jej príbehoch sa aj reálne postavy často ponárajú do sveta fantázie. Tak to bolo aj v prípade známej Danky a Janky. V prvej časti opisuje ich každodenné zážitky aj to, ako si napriek škriepeniu vedeli podržať chrbát, v druhej sú dvojičky súčasťou vymyslených príbehov.

Výnimočnou knihou rozprávok, kde sa reálna postava Žofka dostáva do magického sveta a putuje rozprávkovou krajinou v snahe zachrániť zakliatu dievčinu, nesie názov Jasietka. V recenziách o nej čitatelia píšu ako o jednej z najlepších rozprávkových kníh, ktorú si pamätajú celý život spolu s pôvodnými ilustráciami Vincenta Hložníka.

Diela Márie Ďuríčkovej nezostávajú len pri dobrom príbehu či zápletke. Pozoruhodne vie predstaviť ľudské charaktery prostredníctvom rozprávkových postáv či hračiek, ako to bolo zreteľné v knižočke Čo si hračky rozprávali. 

„Bola by som šťastná, keby moja knižka rozšírila mladým čitateľom aspoň trošku tento pohľad dovnútra. Aby nekráčali životom ako buldozér, kynožiac a zraňujúc všetko okolo seba.“

Vo svojich knihách aj malým čitateľom podáva hlboké hodnoty, učí spolupatričnosti, v prístupnej forme predstavuje aj zlo, ktorému sa v živote nikto nevyhne. Úžasným dielom v tomto ohľade je jej kniha Guľko Bombuľko. Je to viac než len veselý príbeh o vlnenom klbku, ktoré sa zatúlalo medzi zvieratá na dvor. Guľko je dobrák, niekedy až naivný, a tak rozdáva svoju vlnu zvieratám na rôzne veci, čím sa zmenšuje. Ochranca dvora – pes Rexo ho preto učí, že všetci si pomáhame a rozdávame sa, len treba dať pozor, aby to nebolo „na daromnice“, ale na dôležité veci. Následne Guľko spolu so zvieratami z dvora hľadá odpoveď na zásadnú otázku: Čo je dôležité?

Na Guľkovu teplú vlnu si robí chúťky sebecká mačka Líza, ktorá z teplej kuchyne hľadí s pohŕdaním na zvieratá a rieši len svoj vzhľad a čo by jej ešte pomohlo k pohodliu. Ľsťou sa jej ho skoro podarí dolapiť, v poslednej minúte však Guľka priatelia zachránia.

Napokon sa však Guľko obetuje, keď sa zmení na červené záchranné lano pri ratovaní malého vrabčeka Čvirka, ktorý padne do studne. Priatelia nad ním plačú. No Guľko sa vracia, keď jeho vlnu nájde dievčatko a znova z neho vytvorí mäkké červené klbko.

Kač, kač, kačica

Za jedno z najvýznamnejších Ďuríčkovej diel kritici považujú novelu Majka Tárajka. Pri aktuálnych incidentoch spojených so šikanou si ľudia zvyknú povzdychnúť, že niekedy také niečo medzi deťmi nebolo. Ďuríčkovej novela, prvýkrát vydaná v roku 1965, dokazuje opak. Je pravda, že sociálne siete dali šikane hrozné rozmery, mnohé trápenia ako vysmievanie, neprijatie či nepochopenie zo strany rovesníkov aj dospelých však sprevádzali deti a tínedžerov odjakživa.

„Každý nosíme v sebe svoj vnútorný vesmír, ten je však často zamknutý na sedem, ba možno aj stosedem zámok. Je nesmierne zaujímavé vstúpiť do tohto vnútorného sveta – vyžaduje si to však vnímavosť a úctu k človeku,“ píše na konci knihy autorka Mária Ďuríčková.

„Bola by som šťastná, keby moja knižka rozšírila mladým čitateľom aspoň trošku tento pohľad dovnútra. Aby nekráčali životom ako buldozér, kynožiac a zraňujúc všetko okolo seba. A aby nemerali ľudí pochybnou mierkou vonkajškovej úspešnosti,“ zdôrazňuje spisovateľka zámer svojej knihy. 

Majka Tárajka je veľmi vnímavá šiestačka, ktorá pre choré bedrá kríva. Vníma, že mama ju s jej hendikepom neprijíma, dokonca že sa za ňu hanbí. „Keby si tak človek mohol vybrať mamu,“ povzdychne si Majka viackrát. Spolužiaci za ňou pokrikujú: „Kač, kač, kačica,“ vtedy ju až tak bodne pri srdci. Vo vyhrotenej chvíli, keď sa Majkine ťažkosti nakopia, modlí sa k Bohu, aby si ju k sebe vzal.

Autorka Pipi Dlhej PančuchyK písaniu ju priviedla nevera aj odlúčenie od syna

Lenka Brichtová

Celá novela je písaná v prvej osobe, ponúka tak zaujímavý pohľad do každodenného prežívania dospievajúceho dievčaťa s jeho radosťami a starosťami. Ukazuje význam priateľstva a takej potrebnej blízkej osoby, ktorý Majke poskytuje jej milovaná stará mama. Keďže je veľmi pozorná, o vážnych témach sa dozvedá odpočutím rozhovorov dospelých. Z debaty strynej, ktorej zomrela malá dcérka, a starkej sa Majka dozvedá, akým trápením si jej stará mama prešla, keď ju bil jej manžel. Plánovala si siahnuť na život, no pokušenie s pomocou modlitby odohnala.

Titul vyšiel vlani ako audiokniha v podaní herečky Jany Kovalčíkovej. Dej sa odohráva v prostredí komunistickej dediny, dnešným deťom tak budú pojmy ako družstvo či skupinár cudzie. Oplatí sa však cez ne „prehrýzť“, keďže ponúka veľa dobrých podnetov. Majka je navyše hrdinka, s ktorou nie je ťažké sa „skamarátiť“ a stotožniť sa s tým, čo prežíva, hoci vyrastá v odlišnom prostredí ako dnešné deti.

Mária Ďuríčková je autorkou, ktorej knihy sa určite oplatí oprášiť. Okrem sveta fantázie vovádza deti aj do sveta hodnôt a učí ich nehľadať len vlastné šťastie, ale vidieť druhých a ich potreby, posúvať sa od ja k my.

 „Milé deti, žiť je veľmi zaujímavé. A teraz, keď som už dospelá, ba doslova stará pani, je to ešte stále zaujímavé,“ odkazuje deťom v doslove ku Guľkovi Bombuľkovi autorka, ktorá prežila stratu mladého manžela a mnohé zdravotné ťažkosti.

„Ale keď som bola malá ako vy, vtedy žiť bolo priam úžasné! Aké bolo len všetko veľké a mohutné, stromy aj domy… A zimy boli omnoho snehovejšie a búrky, najväčší postrach môjho detstva, bývali oveľa blýskavejšie a burácavejšie ako dnes. No doma bolo bezpečne: mamička, otecko, starká, brat Janko a sestrička Anička. A celý ten dobrý svet nášho domu a dvora… Na tento náš dom a dvor si spomínam, keď ma niekedy prepadne clivota,“ prezrádza autorka a deťom v závere znovu pripomína, že žiť je veľmi zaujímavé.