Dorothy Sayersová Ako kráľovná detektívok rozlúštila kód vzdelávania

Detektívkami sa preslávila aj jej súčasníčka, Dorothy Sayersová. Napriek tomu, že Dorothy je u nás menej známa, zaslúži si pozornosť. Nielenže písala svetoznáme detektívky, ale pohybovala sa aj v intelektuálnych kruhoch.

Prečo už nevieme myslieť

Nebola preto náhoda, že jedného dňa pozvali Dorothy na Oxford predniesť príhovor. V publiku sedeli súčasní a budúci učitelia. Dorothy Sayersová nebola z ich sveta. Metodiky, didaktiky ani pedagogické príručky neovládala. Napriek tomu si trúfla sformulovať názor na vzdelávanie. A to poriadne provokatívny.

Pýtala sa:

„Zdalo sa vám niekedy zvláštne, že dnes, keď je v celej západnej Európe podiel gramotných vyšší ako kedykoľvek predtým, ľudia podľahli reklame a masovej propagande v dosiaľ nepredstaviteľnom rozsahu?“

Alebo:

„Máte niekedy nepríjemný pocit, že výsledok moderných vzdelávacích metód nie je taký dobrý, ako by mohol byť, pokiaľ ide o odlíšenie faktov od názorov a overených informácií od pravdepodobných?“

A do tretice:

„Už sa vám niekedy stalo, že vás pri počúvaní debaty znepokojila mimoriadna neschopnosť priemerného diskutujúceho vyjadriť sa k otázke alebo čeliť argumentom rečníkov na druhej strane a vyvrátiť ich?“

Zaujímavé na týchto otázkach je, že boli položené v roku 1947, sedemdesiat rokov pred érou hoaxov, dezinformácií a sociálnych sietí. Ak čítate tieto a ďalšie Sayersovej otázky, v ktorých opisuje otupenie základnej schopnosti rozlišovať, až vás zamrazí. Dorothy tieto fenomény pomenovala s chirurgickou presnosťou dávno predtým, ako nadobudli dnešné rozmery.

Autorka však neostala len pri otázkach. Ponúkla aj vysvetlenia. Ak to veľmi zjednoduším, tvrdila, že posledné dobré vzdelávanie zažila Európa niekedy na konci stredoveku. Odvtedy sa to začalo postupne kaziť najmä preto, že sme síce získavali veľa vedomostí, ale strácali sme základnú schopnosť myslieť, prepájať poznatky a učiť sa. Aj preto dala svojej prednáške názov Stratené nástroje učenia.

Názor je to síce provokatívny, ale nie nelogický. Niečo na tých storočných vzdelávacích metódach bude, keď vyprodukovali celé generácie velikánov ako Tomáš Akvinský, Mikuláš Kopernik, Johannes Kepler, Galileo Galilei a desiatky ďalších. Na tomto vzdelávaní vlastne dodnes stojí všetko, čo v našej civilizácii za niečo stojí.

Ako sa vrátiť do zlatých čias vzdelanosti

Sayersovej riešenie je logické tiež. Prečo by sme nemali opustiť to, čo zlyháva, a inšpirovať sa tým, čo očividne funguje?

Tu musíme spraviť malú odbočku k tomu, čo to vlastne bolo, čo na stredovekých univerzitách tak hlboko a precízne formovalo osobnosti. Študenti sa neučili desiatky predmetov a vedných disciplín. V dnešnej reči by sme mohli povedať, že sa vyučoval vlastne len jeden hlavný predmet: myslenie.

Tento predmet mal tri podkategórie – gramatiku, logiku a rétoriku – a každá rozvíjala inú zložku myslenia, ale zároveň spolu súviseli. Vo výsledku pomohli študentovi chápať štruktúru reality (gramatika), prepájať poznatky a vyvodzovať závery (logika) a všetko to aj patrične odprezentovať (rétorika). Študent skrátka dostal nástroje, vďaka ktorým dokázal myslieť. 

Dorothy Sayersová navrhla, aby sme tieto skvelé nástroje gramatiky, logiky a rétoriky zapracovali do súčasného vyučovania s tým, že cieľom nie je široký záber a pokrytie množstva učiva, ale rozvoj schopností žiakov. Ako to robiť v praxi? Tak ako v stredoveku a vlastne aj dávno predtým – už od čias starovekého Grécka a Ríma. Žiaci majú veľa čítať, o prečítanom diskutovať, učiť sa sformulovať a obhájiť vlastný názor a presvedčivo ho aj odprezentovať.

Toto nikto skúšať nebude

Spisovateľka sebavedome vyhlásila: „Bude sa zrejme zdať, že deti sú ďaleko za svojimi rovesníkmi vychovávanými ,modernými‘ metódami, pokiaľ ide o detailné znalosti konkrétnych predmetov. Ale po dovŕšení štrnásteho roku by mali byť schopné prekonať ostatných na celej čiare.“

To, že so svojimi stredovekými názormi provokuje, bolo jasné aj jej. Vyhlásila, že je nepravdepodobné, že niekto bude jej reformy skúšať v praxi. A dlho sa zdalo, že mala pravdu.

Na jej nápadoch sa niektorí zasmiali, iní jej pritakali a ďalší pokrútili hlavami. No že by to niekto zobral vážne a pokúsil sa o návrat stredovekého modelu, tak taký odvážlivec sa nenašiel. Po tom, ako sa Sayersová pobrala na druhý svet, jej esej zapadla hlboko do zákutí akademických knižníc.

Nečakaná revolúcia

Päťtisíc kilometrov západne sa o pár desaťročí neskôr zopár kresťanských rodičov trápilo nad vážnym problémom. Americké školstvo sa stalo nedôveryhodnou pôdou na formáciu ich detí – vytratili sa z neho hodnoty a stratilo schopnosť formovať myslenie. Vtedy si niekde niekto spomenul na Sayersovú a vytiahol Stratené nástroje učenia. S úžasom sa začítali a zistili, že presne to by mohol byť kľúč k vzdelávaniu. Povedali si, že to skúsia.

A tak vznikla prvá „klasická“ škola s pár deťmi. Po nej ďalšia. A ďalšia a ďalšia a ďalšia. Všetko malé projekty, ktoré nezakladali pedagógovia, ale rodičia – väčšinou pre svoje deti a pár kamarátov. Vlna sa šírila naprieč Amerikou.

Klasické školy na americkej mape pribúdali ako vínne mušky na hrozne. Začali bratia protestanti, pridali sa katolíci a vzniklo aj pár škôl bez vierovyznania. Zrodilo sa tak hnutie klasického vzdelávania. Dnes sú klasických škôl stovky a ich počet každým rokom narastá.

Vedie klasickú školu vo WashingtoneToto vzdelávanie premieňa človeka zvnútra a deje sa to úplne prirodzene

Slávka Kubíková

Našiel sa kľúč k vzdelávaniu?

Zaujímavým paradoxom je, že hoci klasické vzdelávanie je vynález Európy, zresuscitovali ho Američania. No pomaly sa prebúdza aj starý kontinent. Aj tu začínajú vznikať zaujímavé projekty obnovy klasického vzdelávania, máme ich dokonca aj na Slovensku (napríklad školy a projekty Kolégia Antona Neuwirtha).

Toto hnutie by sa však tak intenzívne nešírilo, ak by nebolo preukázalo životaschopnosť. Výsledky hovoria samy za seba.

Podľa rozsiahleho prieskumu, ktorý sa robil na klasických kresťanských školách, absolventi naozaj preukazujú výbornú akademickú pripravenosť a nezávislé myslenie. A nielen to. Výskum ukázal, že sú aj hodnotovo ukotvení, ochotní angažovať sa a pomáhať iným. A v neposlednom rade poznajú svoju vieru a snažia sa podľa nej aj žiť.

Zdá sa, že Dorothy Sayersová – ani nevediac ako – rozlúštila tajný kód vzdelávania.