Nielen pokreslené drevo Bola právničkou, dnes má päť detí a na materskej objavuje tajomstvo písania ikon

Keď sa o niekom povie, že je ikonopisec, človek si zrejme ako prvého nepredstaví právnika. V prípade Lucie Zimenovej by však bol prekvapený, hoci právu sa nevenuje už desať rokov. Môžu za to deti a s tým súvisiaca zmena životného tempa.

Ako hovorí, k maľbe ju to ťahalo odmlada a po strednej škole túžila ísť študovať na Vysokú školu výtvarných umení. „Potom mi rodičia dohovorili, aby som si vybrala niečo ,normálne‘,“ usmieva sa. „Teda niečo, čo ma uživí,“ dodáva na vysvetlenie, prečo si vybrala právo.

Bola zdatnou študentkou a vždy túžila veľa sa naučiť, preto pre ňu škola nebola problém. Napokon sa stala advokátkou, pričom spomína, že to boli náročné časy. „Tam neplatil pracovný čas. Keď bol termín, robilo sa dovtedy, kým to nebolo spravené,“ hovorí.

Stávalo sa, že v práci bola nonstop aj pätnásť hodín. „Niekedy som v kancelárii aj spala, aby som nabrala sily,“ zveruje sa. „Ale tento život ma neočaril.“

Z právničky matka na plný úväzok

Zimenová pracovala ako právnička šesť rokov, jej kariéru však prerušila svadba a prvá dcérka. Postupne nasledovali ďalšie štyri deti, a tak sa z prerušenej právnickej kariéry stala ukončená. „Navnímala som, že ak by som sa chcela vrátiť do advokácie, tak pri mojom rodinnom živote tomu prostredie nepraje. Vyžaduje to také tempo života, pri ktorom sa nedá udržať fungujúca rodina. Veľa kolegýň, ktoré som mala, bolo buď bezdetných, alebo rozvedených,“ hovorí.

Napriek tomu, že Lucia je dnes ešte vždy „matkou na plný úväzok“, pred niekoľkými rokmi sa v nej ozvalo volanie ešte po niečom inom. Oslovila ju reportáž v Katolíckych novinách o mladej žene, ktorá začala písať ikony, a rozhodla sa, že to chce tiež vyskúšať.

Lucia Zimenová s nedokončenými ikonami. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Na internete som si vyhľadala ,ikonopisecký kurz‘ a šla som na prvý, ktorý bol dostupný,“ spomína. Lenže bol v Košiciach a trval šesť dní, kým Lucia s manželom a deťmi žili v Bratislave. Na východ sa teda vybrala celá rodina, manžel bol cez deň s deťmi a ona zatiaľ pracovala.

„Odchádzala som však odtiaľ frustrovaná, lebo som zistila, že sama ikonu nenapíšem. Písali sme ju tam v podstate ako omaľovávanku, lebo sme mali všetko predpísané,“ hovorí.

Skúšala však ďalej, chcela sa dostať k nejakému ikonopiscovi v Bratislave, ktorý by ju vzal za tovariša. „Neuspela som, ale dostala som odporúčanie, aby som šla na ikonopiseckú školu, ktorú prevádzkuje Spolok ikonopiscov sv. Cyrila a Metoda. Na Slovensku je to to najlepšie, čo je k dispozícii,“ pokračuje.

Od prvého kurzu medzičasom uplynulo dosť času a rodinné okolnosti opäť umožnili, aby Lucia mohla ísť na túto školu – tentoraz šlo o deväťdňový intenzívny kurz v Červenom Kláštore. Sedemčlenná rodina opäť vycestovala na východ, manžel si vzal dovolenku a strážil deti.

Pre Luciu bola táto škola silným zážitkom. „Mnohí, ktorí tam chodia, sú skúsení ikonopisci. Stretnú sa s ostatnými, vymenia si skúsenosti, prinesú tam svoje najnovšie ikony,“ opisuje. „Vládne tam láskavá a veľkodušná atmosféra, každý sa podelí, o čo môže, a nikto netají svoje know-how.“

Nedokončená ikona svätej Anny Samotretej. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Lucii to šlo ľahšie preto, lebo sa už v minulosti venovala maľbe, ale ak aj niekto nemá takéto skúsenosti, naučia ho tam vraj napísať ikonu od piky. Začína sa už prípravou samotnej dosky a zo školy účastník odchádza so schopnosťou sám napísať ikonu.

Jej prvou, ktorú napísala na škole, bola Panna Mária Bohorodička.

„Tento štýl sa v pravosláví volá Umilenije,“ ukazuje na postavy na ikone. „My ho voláme ‚sladko milujúca‘. Ide o to, že Ježiško a Panna Mária sa dôverne dotýkajú.“

Hoci sa ikony spájajú najmä s východným (byzantským) obradom, ktorý praktizuje ako Pravoslávna cirkev, tak aj niektoré východné katolícke cirkvi – u nás Gréckokatolícka –, Lucia je rímska katolíčka. Niektoré slová sa síce líšia, ale ikony sú vraj v princípe pre všetky tieto cirkvi rovnaké.

Lucia Zimenová so svojou prvou ikonou Panny Márie Bohorodičky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Kánon, ktorý rešpektujeme, je ten istý, keďže ikony vznikli v ranom kresťanstve dávno pred schizmou,“ vysvetľuje. Rozdiel je však ešte v tom, že pravoslávne ikony zobrazujú aj svätcov, ktorých Katolícka cirkev nepozná, a, naopak, na katolíckych ikonách môžeme vidieť aj novodobých katolíckych svätých. Mnohé ikony sú však rovnaké.

Lucia pod paľbou otázok redaktora berie do rúk knihu a začne ukazovať na ďalšiu konšteláciu Ježiška v rukách svojej matky. Ide o ikonu Matky ustavičnej pomoci, no tentoraz sa postavy pozerajú každá iným smerom.

„Toto je štýl Hodigitria, teda Vodkyňa. Panna Mária ukazuje na Krista a pozerá sa na diváka, kým Kristus sa pozerá na mučiteľské nástroje a symboly utrpenia, ktoré držia archanjeli Gabriel a Michal,“ vykladá ikonopiskyňa.

„Malý Ježiško spoznal tajomstvo svojho vykupiteľského diela, teda že bude musieť zomrieť na dreve kríža a obetovať sa za ľudstvo, vystrašený uteká k Panne Márii, čo vyjadruje aj padajúci sandál, a Matka ustavičnej pomoci ho utešuje,“ pokračuje Zimenová. Ako dodáva, pôvodným zmyslom ikon bolo, že mali učiť viere.

Ikona Matky ustavičnej pomoci v štýle Hodigitria. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aj preto sa tvorba ikon nazýva písaním, nie maľovaním. No najmä aby sa ikona mohla nazývať ikonou, musí jej autor dodržiavať kánon, čiže systém symbolov a schválených spôsobov zobrazovania postáv či iných motívov.

„Pri tvorbe ikony si nemôžem robiť, čo chcem. Musím napríklad rešpektovať farby či svetelnosť,“ vysvetľuje Zimenová.

Napríklad zlatá či červená farba vyjadrujú božskú prirodzenosť a modrá zasa ľudskú. Preto sa Ježiš ako dospelý zobrazuje so spodným rúchom červeným a s vrchným modrým, kým Panna Mária opačne. No Ježiš je ako dieťa často oranžový, lebo ide o farbu detskosti, nevinnosti a hravosti.

„Umelecky realizovať sa môžem napríklad v štýle tváre, na vlasoch, na odeve... môže to byť rôzne prepracované, ale za dodržiavania kánonu,“ dodáva.

Živá aj neživá príroda

Ako však vyzerá samotná tvorba ikony? Na začiatku je kus dreva, najlepšie lipového. Vhodné je preto, lebo nepúšťa miazgu. Niektorí ikonopisci si pripravujú vlastné dosky, je to však náročná práca, keďže ich treba aj povrchovo upraviť pomocou mnohých vrstiev kriedy a následného leštenia.

Lucia nemá takéto možnosti, preto kupuje dosky už s kriedovou vrstvou, teda pripravené na písanie. Sama si však pripravuje farby, ktoré sú zásadne z prírodných materiálov. Zo škatule vytiahne fľaštičky s farebným práškom – pigmenty.

Pigmenty. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Hoci akrylom by to bolo jednoduchšie, používanie prírodných materiálov je odôvodnené nielen historicky, ale má aj teologický význam,“ hovorí. „Ikonopisci tvrdia, že na písaní ikony sa zúčastňuje celé tvorstvo – živá aj neživá príroda a človek.“

Pigmenty sú totiž rozdrvené minerály alebo napríklad pálená hlina pomletá na jemný prach. Tie sa namiešajú s vajíčkovou emulziou, ktorú tvorí jeden diel žĺtka, jeden vína a pár kvapiek klinčekovej esencie. Takto získaná hmota sa podľa potreby nariedi destilovanou vodou a výsledná farba sa môže štetcom nanášať na dosku.

Aj postup písania ikony je určený – začína sa od menej dôležitého, teda od pozadia, a pokračuje sa k dôležitejšiemu. Posledná sa píše tvár a úplne posledný dotyk štetca s ikonou by mala byť očná zrenička.

Keďže pozadie ikony je spravidla zlaté, často sa začína práve ním – buď v podobe metalického zlata, teda pozláteného kovového prášku, alebo rýdzeho plátkového.

Plátkové zlato. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Je to plátok zlata tenký ako vlas,“ ukazuje Lucia na knižočku, v ktorej sú štvorčeky plátkového zlata. Jeden taký plátok stojí približne tri eurá. „Keď sú na ikone akékoľvek nerovnosti, napríklad vlas alebo smietka, a prekryje sa to zlatom, už to tam zostane, lebo zlato dokonale priľne na povrch,“ dodáva.

Najťažšie je písanie tváre. Niektorí majstri vraj tvár píšu aj celý mesiac. Ako pokračuje Zimenová, jestvujú dva spôsoby písania tvárí – hovorí sa im grécka škola a ruská škola.

„Gréci pri písaní tváre začínajú tmavšou farbou a postupne ju zosvetľujú. Ruská ikonopisecká škola sa s tvárou hrá dlho, vyžaduje si to aj určitú umeleckú zrelosť,“ hovorí. „Mne je bližšia ruská škola, ale vyžaduje omnoho viac času.“

Vľavo ikona svätého Jozefa s gréckym štýlom písania tváre a pozadím z metalického zlata, vpravo ikona Dobrého pastiera s ruským štýlom písania tváre a pozadím z plátkového zlata. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Odkedy Lucia absolvovala ikonopiseckú školu, uplynulo len niečo vyše roka, no za to obdobie už napísala asi tri desiatky ikon.

Vraj len párkrát spomenula známym, že sa venuje tejto činnosti, a odvtedy si ju zákazníci nachádzajú sami.

Ľudia obvykle majú predstavu, čo chcú, alebo prinajmenšom aspoň konkrétny výjav. Lucia vtedy postupuje tak, že si na internete nájde ikonu s daným motívom, ktorý sa jej páči, a skontroluje, či je v súlade s kánonom.

„Niektoré ikony, ktoré odo mňa ľudia chceli, sa približovali k maľbe, ale ak je to v súlade s kánonom, tak to rešpektujem,“ hovorí. „Pre mňa je dôležité, aby bola ikona blízka človeku, ktorý ju chce.“

Podotýka však, že ikonopisectvo je pre ňu predovšetkým duchovná služba, nie podnikanie. „Keď je za tým peňažný rozmer, tak odporuje tejto činnosti,“ myslí si. „Nemám jednotkovú cenu. Ľudia mi zaplatia náklady za materiál, ale odmenu za prácu nechávam na ľuďoch podľa ich zváženia. Stalo sa mi, že som dostala máličko aj že som dostala veľmi veľa. Vnímam to ako Božiu prozreteľnosť a to ma necháva slobodnou,“ dopĺňa.

Zo závislosti od alkoholu k ikonámCez deň predávať skrutky a večer písať ikony nie je kontrast, ale rovnováha

Stanislava Horváthová 

Dielo vzniká mesiace

Ikona štandardne obsahuje aj nápis – teda mená svätých či daného výjavu. Pri tradičných motívoch Lucia preferuje gréčtinu či cirkevnú slovančinu, ale pri ikonách nových svätcov je jej prirodzenejšia slovenčina.

Kým niektoré motívy sú už stáročia rovnaké, podaktoré vznikajú len v súčasnosti, keďže noví svätí či blahoslavení pravidelne pribúdajú. Zimenová vysvetľuje, že za dodržania kánonických pravidiel sa pre nich dá ikona vytvoriť aj prakticky z ničoho – respektíve len na základe fotografie. Takto napríklad postupovala pri tvorbe ikony blahoslaveného Titusa Zemana.

„Našla som si jeho fotku, ktorá sa mi páčila a kde boli jasné jeho črty tváre. Čo sa týka farby, to bolo jasné, lebo som mu dala kňazské rúcho,“ hovorí.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Písanie ikony je dlhodobý proces a nedá sa robiť dlhý čas bez prestávky, keďže počas tvorby sa na seba nanášajú vrstvy farby, no až keď tá najvrchnejšia zaschne. Keď sa zasahuje do nedostatočne zaschnutej vrstvy, urobí sa veľa chýb a Lucia neskrýva, že na mnohých svojich ikonách chyby narobila.

Kým však farba schne, dá sa pracovať na inej časti ikony alebo aj na celkom inej ikone. Je preto bežné, že viaceré vyrába súčasne.

„Potrebujem sa zahĺbiť do práce, ale viac ako dve-tri hodiny v kuse nad tým nevydržím. Robí sa to pomaly po krôčikoch,“ opisuje. Navyše keď je ikona hotová, ešte je potrebné ju po niekoľkých vrstvách nalakovať. Lucia používa olej zmatnený včelím voskom, ktorý schne dovedna aj dva-tri týždne. No najtradičnejším lakom je olifa na báze ľanového oleja a schne aj mesiace.

„Niektorí ľudia nerozumejú, prečo sú tradične písané ikony také drahé, ale je za tým veľmi veľa času,“ konštatuje.

Na záver sa núka jedna z úplne základných otázok: ako to všetko stíha popri piatich deťoch?

„Robím to po večeroch, keď zaspia. Alebo si niekedy dokonca najprv trochu pospím s nimi a potom sa pustím do práce,“ usmieva sa. „Je to pre mňa do veľkej miery aj psychohygiena, až pôžitok,“ hovorí.

„Písanie ikon je pre mňa takým občerstvením, že zriedka sa na nasledujúci deň cítim unavená. Je to práca, ktorá ma mimoriadne dobíja,“ uzatvára.