O knihe Pavla Hoška Ako anjel s polámanými krídlami Bol Karel Kryl prorokom? Český religionista má jasnú odpoveď

Pavel Hošek je profesorom na Katedre filozofie a religionistiky Evanjelickej teologickej fakulty Karlovej univerzity a pokúša sa o religionistický výklad krásnej literatúry.

Vydal niekoľko kníh, v ktorých skúmal umeleckú tvorbu svetových i domácich autorov. Spomeňme Evanjelium lesnej múdrosti, venované americkému spisovateľovi E. T. Setonovi, Evanjelium podľa Jaroslava Foglara a Evanjelium podľa Bohumila Hrabala.

Všetky boli svojím spôsobom vzrušujúce, lebo autor poukázal na to, čo si klasická literárna veda nie vždy všíma. Jeho pohľad religionistu je celkom objavný.

Vo svojej knihe, ktorá vyšla vlani, skúmal život a najmä tvorbu Karla Kryla. 

Nie je ľahké definovať, kým presne Kryl bol. Mnohí poznajú jeho básne, piesne či knižné rozhovory. Bol básnik? Pesničkár? Publicista? Ani jedno z toho ho celkom dobre nedefinuje.

Český hudobný kritik Jiří Černý tvrdí, že Kryl sa svojou tvorbou vymykal obvyklým kategóriám. Bol to aj šoumen, aj klaun, aj tragéd a komediant v jednom.

Autor novej knihy o Krylovi Pavel Hošek v ňom však vidí ešte niečo iné.

Prezraďme teda hneď aj pointu: Hošek po podrobnom skúmaní dospel k záveru, že Kryl mal v sebe niečo prorocké. Našiel v ňom niektoré charakteristiky prorokov, ako ich poznal židovský národ v staroveku.

Ako k tomuto názoru pán profesor prišiel, nám objasňuje vo svojej knihe.

Zatrpknutý pária

Pamätníci pritom vedia, aké sklamanie nastalo u mnohých, keď Kryl po vypuknutí Nežnej revolúcie prišiel z Nemecka do Československa a začal tu hojne vystupovať. On bol totiž mimoriadne kritický voči vývoju po roku 1989.

Nepáčilo sa mu, že neboli pomenované a vyznané zločiny páchané za socializmu. Odmietal divoký kapitalizmus bez pravidiel aj neviditeľnú ruku trhu, ktorej chýba súcit. Hovoril o ľuďoch na okraji aj o ničení životného prostredia. Bol to trochu aj „alarmista“, videl všetko v čiernych farbách, a to práve v tých radostných deväťdesiatych rokoch, keď sa veľká časť Čechov, Moravanov a Slovákov úprimne tešila zo slobody, ktorú štyridsať rokov nepoznali.

Vyčítali mu, že nedopraje dieťatku demokracii viac dobrej vôle, ústretovej dôvery a šetrnej starostlivosti. Odcudzil sa aj bývalým disidentom, lebo si trúfol kritizovať Havla – a najmä jeho adorovanie, ktorému sa Havel príliš nebránil. „Ja nechcem nových bohov!“ urputne kričal nahnevaný Kryl.

Jeho hnev sa vysvetľoval najmä tým, že sa preňho nenašiel žiadny politický post a jeho vplyv upadal, preto sa vraj z neho stal zatrpknutý pária.

Veľa sa hovorilo o jeho komplikovanej povahe, že mal v sebe neovládateľný vzdor, traumy z detstva a „pošramotenú dušu“. Ale padli o ňom aj tvrdšie slová, že je to drzý klaun, prekliaty básnik či spupný hochštapler. A že z exilu sa nevrátil milovaný bard, ale zakomplexovaný a zatrpknutý starnúci muž.

Ani Hošek nepopiera, že Kryl bol naozaj nevyliečiteľný rebel a mal problémy s autoritami. No tvrdí aj niečo iné: pri interpretácii Krylových piesní či publicistiky sa často zabúdalo na jednu podstatnú vec – na jeho vieru. A tá bola pritom podstatnejšia ako čokoľvek iné. Kryl mal svojho Šéfa niekde inde. Slovom Šéf označoval Boha. A bol si vedomý úloh, ktoré mu Šéf dal. Tie musel plniť, nie kúpať sa v popularite.

Kryl bol katolík, pochádzal z Kroměríža, bol teda z rodiny moravských katolíkov. Ale je možno pre tohto rebela aj typické, že jeho „prorocké poslanie“ objavuje po rokoch protestantský teológ a kazateľ Cirkvi bratskej.

Ku Krylovmu katolicizmu má Hošek hlbokú úctu a empatiu. Tvrdí, že k nemu osobne po novembri 1989 začala prehovárať akoby iná rovina významu Krylovej tvorby. A spomenie pár veršov: „kašlu vám na fangle, já jsem chtěl kněze“, „debatujíce o Bohu a hraní na vojáky“, „už jsme tu osaměli, z kříže se nesnímá“ alebo „snad po stovkách let znova Kristus se zrodí“.

Hošek píše, že v Krylových veršoch sa aj jemu otvorila hlbina, o ktorej netušil, ale priťahovala ho neodolateľnou silou. A potom už netrvalo dlho a autorovi sa stalo toto: „... zaklopal som na ošarpané dvere miestneho kostola“.

Z rodiny podnikateľa

Kryl sa narodil v roku 1944 v rodine, ktorá vlastnila malú tlačiarenskú firmu. Krylov dedo aj otec v nej tlačili bibliofílie a vzácne diela českej literatúry. Spolupracoval s nimi aj nakladateľ Josef Florian, ktorý vydával veľkých katolíckych básnikov či mysliteľov.

Kryl bol od detstva obklopený dobrými knihami, veľmi skoro sa naučil čítať a objavil otcovu knižnicu. Dokonca vraj ešte ako dieťa prečítal celú Bibliu, čítal ju vtedy ako beletriu. Biblické príbehy ho fascinovali. Ale miloval aj českého katolíckeho básnika Jana Zahradníčka.

Silne ho ovplyvnili aj moravské ľudové piesne a moravská ľudová zbožnosť.

Rodina mala veľa priateľov kňazov a významne sa podieľala na rozvoji kresťanskej kultúry. Ale Kryl bol ešte malým dieťaťom, keď sa všetko skončilo.

Tlačiareň im komunisti zobrali a vzácne stroje porozbíjali. Krylov otec odmietal kompromisy s mocou. Rodina s tromi deťmi držala spolu a prináležitosť ku Katolíckej cirkvi bola prirodzenou súčasťou jej odporu voči ideológii komunistického režimu.

Dôsledkom tohto hrdého postoja však bola chudoba, v ktorej rodina žila. Hošek píše dokonca o „príšernej chudobe“.

Kryl bol odmala spurným dieťaťom, neposedným, preto nemohol ani miništrovať, potom zas odmietol byť pionierom a učitelia si s ním nevedeli rady. Mal konflikty aj s otcom, ktorého si pritom vážil.

Na strednej škole sa stal keramikárom, istý čas pracoval v teplických keramických závodoch. Ale už začal vystupovať s gitarou, lákali ho divadlá malých foriem.

A ešte tam v Tepliciach začal objavovať Sudety, nachádzal zničené kláštory, gotické kaplnky, barokové fresky, pozostatky kostolov. Bola to preňho skúsenosť okázalej bezbožnosti. Na vlastné oči videl nekultúrnu povahu komunistického režimu, ktorý chcel na novovzniknutej pustatine a spálenej zemi vybudovať utopický raj marxizmu-leninizmu.

Dva roky musel stráviť aj na vojenskej službe a potom sa istý čas prebíjal životom, až kým Jiří Černý nenasadil Krylove piesne do rozhlasovej hitparády.

Ale totálny úspech prišiel vlastne až po okupácii. Najmä vďaka pesničke Bratríčku, ktorú Kryl začal písať prorocky ešte pred augustom 1968. Kryl sa stal hlasom celej jednej generácie ponížených ľudí okupovaného Československa.

V marci 1969 ešte stihla vyjsť jeho prvá platňa a v septembri 1969 už bol emigrantom v západnom Nemecku. Bez znalosti reči, bez finančného zabezpečenia, bez svojho publika.

Priateľ opát

Jedným z najdôležitejších vzťahov, ktoré Kryl v emigrácii mal, bolo priateľstvo s benediktínskym opátom Anastázom Opaskom, ktorý pôsobil v bavorskom kláštore Rohr. Bol to vraj vzťah podobný až vzťahu otca a syna. Pod jeho vedením viera Karla Kryla dozrela a stala sa rozhodujúcim východiskom jeho životného postoja.

Kryl v jednom rozhovore o živote v emigrácii povedal: „Čo ma tam držalo? Viera. Viera v Boha a presvedčenie o sebe, respektíve o tej práci, ktorá mala a má zmysel.“

Kryl sa zapájal aj do aktivít laického katolíckeho združenia Opus bonum, ktoré pokračovalo v osvetovej práci vydavateľa Josefa Floriana.

Mal ambíciu napísať aj veľkonočnú omšu, no túto prácu nedokončil, ostali z nej iba štyri piesne.

Pavel Hošek opisuje príbeh lingvistky Hany Filipovej, ktorú Karel Kryl spolu s opátom Opaskom priviedol v emigrácii ku krstu. Filipová Hoškovi povedala, že Krylova viera sa vyznačovala zvláštnou „samozrejmosťou“ a že práve z nej zrejme pramenil jeho vnútorný pokoj.

Aj opát Opasek hovoril, že Kryl bol „vrastený do viery“, aj keď mal veľmi osobitú teológiu a značnú mieru vnútornej slobody.

Podľa Hoška sa český postoj k viere často vyznačuje plachosťou a ostychom. Ľudia majú rozpaky hovoriť o nej. Kryl takéto zábrany nemal, ale nehovoril o viere okázalo či s mravokárnou dikciou. V jednom rozhovore povedal: „Niektorí ľudia o viere diskutujú, my katolíci veríme.“

Na jeho viere vraj bolo niečo zemité a robustné. Nebol to len zdedený zvyk, bolo tam aj niečo vášnivé a vrúcne. Ľudia ho aj v Prahe vídali na omšiach celý čas kľačať v hlbokom pohrúžení.

Kryl nebol plachým veriacim, ktorý by sa bál s rôznymi vecami v cirkvi nesúhlasiť. Nebolo náhodou, že knižný rozhovor, ktorý s ním urobil Miloš Čermák, mal názov Půlkacíř. Kryl kritizoval klerikalizmus, modloslužobné deformácie, ľpenie na majetku či morálne kompromisy, ktoré sa objavovali pri cirkevných reštitúciách.

Keď ho však podozrievali, že pohŕda Cirkvou, ostro sa ohradil. A hrdo pripomenul, že vatikánsky denník L’Osservatore Romano v roku 1980 zverejnil výber z najlepšej poézie na tému vianočných sviatkov a ocitla sa v ňom aj jeho pieseň Gloria.

Kryl miloval Rím a ako milovník dejín umenia tam často chodil. Rád meditoval pred Michelangelovou Pietou. Tvrdil, že nič mu tak neobjasnilo kultúru Európy ako kresťanstvo a židovstvo.

Viackrát hovoril o tom, že vedie s Bibliou „vášnivý rozhovor“, že ju nečíta, ale študuje a sám hľadá nové významy biblických príbehov. Jeho piesne sú plné biblických postáv (Mária, Salome, Peter, Kain, Kristus, Judáš, Pilát, Herodes, Madona...).

Vladimír Merta o ňom raz povedal, že ho „uhranuli biblické príbehy“. A často sa menili v jeho prebásnení na aktuálne komentáre politickej a spoločenskej situácie. Videl tie biblické príbehy okolo seba aj v nových pomeroch.

Aspoň zopár veršov pripomeňme:

„Vzýváme zlaté tele, čekáme spasitele, jsme příliš slabí ve víře...“

 „Už jsme tu osaměli, z kříže se nesnímá...“

 „Tak vás tu máme, bratři z krve Kainovi...“

Pavel Hošek si kladie zaujímavú otázku. Česká spoločnosť pozná Bibliu len málo a neovláda biblické príbehy. Mohla potom Karlovi Krylovi naozaj dobre rozumieť? Koľko percent poslucháčov tuší, kde v Biblii hľadať príbeh o Kainovi, o Judášovej zrade alebo o Petrovom zapretí?

Po Novembri

Hoci sa Krylovi podarilo získať začiatkom osemdesiatych rokov dobré postavenie v Rádiu Slobodná Európa, hneď po začiatku Nežnej revolúcie sa objavil doma. Smutné je, že prišiel na pohreb svojej matky.

Nevrátil sa však úplne, v Nemecku mal druhú manželku, a tak pendloval medzi Nemeckom a Československom.

Nasadil samovražedné tempo, chcel byť všade, ku všetkému sa vyjadrovať, tvoriť, mať vplyv na dianie. Nežnú revolúciu považoval za výsledok Božieho riadenia.

Ale rýchlo vytriezvel a prišlo aj sklamanie. Hošek píše, že Kryl odmietol hrať rolu „lojálneho dvorného básnika“.

Pre mnohých jeho bývalých priateľov bolo šokujúce, že podporoval Československú sociálnu demokraciu. Nebol síce jej členom, no táto strana mu bola blízka preto, lebo bola v opozícii voči Václavovi Klausovi.

Hošek tvrdí, že Krylovo zdanlivé ľavičiarstvo vychádzalo z princípov kresťanskej lásky k blížnemu v núdzi. Veď aj on sám vyrástol v „príšernej biede“, a tak mu tento postoj bol prirodzený. Známa bola aj jeho štedrosť. Mnohým pomáhal, aj keď bol v emigrácii a nemal peňazí nazvyš, a robil to aj po Nežnej revolúcii. Hrával tiež na charitatívnych koncertoch v kostoloch či na farách.

Kryl očakával, že Nežná revolúcia prinesie kultúrnu a duchovnú obnovu národa, nemala byť iba cestou k lepšiemu nakupovaniu a dovolenkovaniu. 

Namiesto renesancie kresťanstva videl nástup patológií západnej spoločnosti a bezhodnotového konzumného materializmu. Preto zatrpknuto spieval:

„Vůně piva a kvásku nahradí lásku, Boha a cit.“

 „Nakrájeli Mesiáše na kostičky do guláše.“

„Místo srdce břicho má a místo duše tlamu.“

Komu sa to dobre počúva?

Kryl verejne hovoril: „Bolí ma horizontála bez vertikály.“ Nemal pochopenie pre to, že ľudia boli po Nežnej revolúcii zažiadaní za peknými vecami, fascinovali ich plné obchody aj bujarý konzum, ktorého sa potrebovali nasýtiť.

Na archívnej snímke z 15. januára 1993 Kryl počas tlačovej besedy v Bratislave. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Náhla smrť

Krylovo samovražedné životné tempo si vybralo svoju daň. Zomrel na infarkt v marci 1994, nedožil sa ani osláv svojej päťdesiatky.

Jeho priateľ biskup Václav Malý potom povedal, že „chýba muž idúci za ideálmi“. A dodal, že hoci mu mnohí niekedy v posledných rokoch nerozumeli, „tušíme, že on sa až tak nemýlil, ako sme si možno mysleli“.

No aj po smrti ostali mnohí voči Krylovi rezervovaní či odmietaví. Vyčítali mu, že mal čierno-biele videnie sveta, že jeho piesne boli „obťažkané posolstvom“ alebo že jeho tvorba sa vyznačovala plagátovou priamočiarosťou. Zazneli aj tvrdé slová o nevkusnej či gýčovitej poézii.

Postupom času sa na všetky tie kontroverzie okolo jeho pôsobenia začiatkom deväťdesiatych rokov zabudlo. Ale piesne ostali. A odkrývajú sa ich nové vrstvy.

Autor knihy Pavel Hošek píše, že v ich rodinnom repertoári Kryl s náskokom víťazí nad všetkými a dokonca aj pre jeho deti, hoci pre ne sú už udalosti okolo augusta 1968 či novembra 1989 „príbehmi z dávnych čias“. Aj tak jeho dcéra, „princezná s piercingom v nose“, počúva z mobilu najviac Kryla.

Hošek sa pýta: „Čo to je v tých jeho veršoch a v jeho hlase, že tým dokáže zhypnotizovať aj náročných puberťákov dvadsiateho prvého storočia?“

Možné je aj to, že Kryl so svojou kritikou konzumu, ničenia životného prostredia, preceňovania ekonomiky a zanedbávania kultúry prišiel príliš skoro. Začiatkom deväťdesiatych rokov o tom takmer nikto nechcel počúvať. A keď kritizoval divoký kapitalizmus, páčilo sa to vtedy najmä komunistom, plačúcim za totalitným režimom.

Keby sa bol Kryl dožil viac rokov, keby mu to bolo bývalo dopriate, mohol sa stať obľúbencom aj pre mladšie generácie, ktoré sú už unavené konzumom, boja sa o životné prostredie a netúžia po zbohatnutí či veľkej kariére.

Páčilo by sa im, že Kryl bol vždy rebel, odmietal autority, kritizoval spoločnosť, ale ktovie, ako by prijali jeho silnú vieru. Kryl pochyboval vraj úplne o všetkom, len o Bohu nie.

Udalosti, ktoré mu život priniesol, chápal ako odkaz, napomenutie či usmernenie od Šéfa. A tvrdil, že hoci je zlý katolík, Šéf ho má rád. 

Odmietal obľúbený český něcismus (niečo je medzi nebom a zemou, nejaká vyššia sila), vedel, že ľudia sú bytosti s neodolateľnou tendenciou k uctievaniu – a buď uctievajú Stvoriteľa, alebo falošných bohov.

Jeho Kristus nie je iba vzorový človek, ale je to „Beránek, který snímá hříchy světa“.

V tomto sa podľa Pavla Hoška Krylova zbožnosť nápadne líši od „plachej zbožnosti českých vzdelancov“ ako Tomáš G. Masaryk, Karel Čapek či Václav Havel.

Zaujímavé sú aj Hoškove postrehy, že Kryl vnímal dejiny ako bojisko medzi dobrom a zlom, pričom frontová línia prechádza srdcom každého človeka. V jeho piesňach je satan či diabol často prítomný, Kryl veril v metafyzické zlo. On videl všetko dianie ako stret svetla a temnoty.

Mnohí mu to vyčítali, ale jemu to umožňovalo vidieť niektoré veci jasnejšie.

Hošek tvrdí, že práve táto perspektíva Krylovi umožňovala prenikavý pohľad pod povrch javov a za kulisy udalostí. Preto dokázal prenikavo a presne pochopiť aj ten zapieraný a vehementne popieraný náboženský charakter komunistického režimu. Z kresťanských východísk potom čerpal silu a motiváciu na vzdor voči „zvrátenému kultu“.

Všíma si tiež, že Kryl bol celý život vlastencom a to preňho znamenalo najmä prácu: „Byť poriadny človek, je jedno kde, a robiť poriadnu prácu v prospech tejto krajiny.“

Kryl zdôrazňoval, že on má od Šéfa úlohu civilného apoštolátu: „V živote ide o to, aby sme naplnili to, čo nám Šéf daroval. Pre každého je to iný apoštolát a nemusí to byť vždy religiózny apoštolát, ale to dobré – talent, nadanie, to mám odovzdať ďalej.“

Cenou za rôzne dary, ktoré Kryl od Šéfa dostal, bola neschopnosť byť šťastný. Jeho vystupňovaná vnímavosť mu prinášala nepokoj a trpký údel.

Prorok

Autor knihy ako religionista si všíma, ako silno bola Krylova viera v českom sekulárnom prostredí prehliadaná, akoby hrala v celom fenoméne Kryla len okrajovú rolu. 

„Vo svetle vykonaného bádania si trúfam tvrdiť, že viera je kľúčovým prvkom Krylovej motivácie,“ píše Hošek. Práve ona ponúka najlepší kľúč k tomu, ako sa správal Kryl po Nežnej revolúcii. Podľa Hoška je v tom prejav Krylovej konzistentnosti a kontinuity, lebo on len plnil úlohu, ktorú dostal od Šéfa.

A potom nasleduje najvzrušujúcejšia časť Hoškovej knihy, ktorú však môže nejeden čitateľ aj odmietnuť, lebo téza je to naozaj silná.

Hošek skúma „prorocký rozmer“ Kryla a vychádza mu to dosť jednoznačne.

Sám Kryl sa za proroka nepovažoval, hovoril, že on nie je Sibyla, ale niektoré udalosti dokázal predvídať.

Hošek vysvetľuje, že chápanie proroka ako jasnovidca či veštca je zavádzajúce. Prorok bol v rámci náboženských dejín starovekého Izraela najmä „hovorca“ Boha a má tlmočiť jeho posolstvá. Proroci sledujú a komentujú dianie okolo seba.

Aj biblickí proroci boli z podobných dôvodov ako Kryl odmietaní či kameňovaní ako „diablovi služobníci“, pritom oni iba tlmočili či pripomínali Božiu vôľu.

Hošek vysvetľuje, že prorok mával aj úlohu vykladať dejiny. Proroci vysvetľovali ľuďom význam historických udalosti. Aj Kryl chcel „ľuďom otvárať oči“.

Kryl videl aj komunistické uchopenie moci v Československu ako javisko svätej vojny medzi dobrom a zlom, svetlom a temnotou, Bohom a diablom. Hovoril, že sme uprostred duchovného boja, v ktorom ide o všetko.

Ale Krylove piesne fungujú ako blanícki rytieri: ožívajú vždy znovu, keď prichádza čas súženia a ohrozenia. Preto aj nové generácie môžu v Krylovi nájsť vlastné dilemy a zápasy, pripomína Pavel Hošek.

Proroci sú aj strážcami kultúrnej pamäti, bojujú proti zabudnutiu, a v Krylových piesňach sa často ozýva zvolanie: „Pamatuj!“

Kryl nástojil, aby boli jasne pomenované zločiny komunizmu, aby sa na ne nezabudlo, a trval na tom, že odpustiť možno len za predpokladu účinnej ľútosti.

Prorok je aj ten, kto odhaľuje modlárstvo a pranieruje modloslužby. To Kryl urobil, keď odhalil náboženský charakter komunistického režimu, a tí, ktorí mu slúžili, podľa neho uctievali falošné božstvo.

Po Nežnej revolúcii zas varoval, že nestačí zvrhnúť modlu, lebo prídu iné modly.

Cestou kríža

Prorok je aj ten, kto sa zastáva ľudí na okraji, kto volá po sociálnej spravodlivosti. Kryl to robil a vyslúžil si opovrhnutie, že je z neho ľavičiar. A keď všetci hovorili o ekonomickej transformácii, on hovoril o súcite a robil charitatívne koncerty. Jeho osobným hrdinom bol Albert Schweitzer aj poľský umučený kňaz Jerzy Popieluszko.

Prorok je aj ten, kto varuje. Proroci boli často nepopulárni, lebo varovali pred hrozbami, ktoré si nikto neuvedomoval alebo o nich nechceli ľudia počuť. Kameňovanie bola preto pre proroka v staroveku reálna hrozba.

Kryl varoval pred nenápadným ohýbaním chrbtice, pred krivením charakteru. Mal apokalyptické vízie, čo sa týka ničenia životného prostredia.

Prorocky varoval, aby sa pri výchove detí nepoužívali elektronické hračky a hry, lebo toto smetie ničí dušu. Upozorňoval tak na príznaky neblahých trendov, na ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov takmer nikto nebol zvedavý. „Koledoval si. Tak ako biblickí proroci,“ píše Hošek a dodáva, že Kryl pritom nechcel mať pravdu, nechcel triumfovať.

Proroci mali aj zlé vlastnosti, neraz to boli výstrední čudáci, obecní blázni či jurodiví podivíni. Aj Kryl mal ťažkú povahu a silný sklon preháňať a vytáčať sa nad vecami, ktoré by boli zniesli pokojnú debatu. Ale podľa Hoška bolo často čudné správanie prorokov Božím zámerom. 

Kryl hovoril, že cesta, ktorú si zvolil, je cesta kríža. „Ja mám ten kríž totiž rád,“ hovoril. A ďakoval za túto svoju cestu, najlepšie to vystihuje jeho pieseň Děkuji.

Profesor religionistiky Pavel Hošek sa odhodlá povedať napokon jasné slovo: „Bol to prorok.“ Lebo Šéf mu dal takú úlohu. Nevybral si ju sám.

Chvíľu to musí čitateľ aj rozdýchať, kým si uvedomí, čo tu český profesor religionistiky tvrdí.

A potom je dobré pustiť si pár Krylových piesní. A tuho rozmýšľať o tom, ako to asi je.

Děkuji