Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
04. január 2023

Hans Christian Andersen

Melancholik s osudom smutným ako jeho rozprávky

Túžil byť veľkým básnikom a dramatikom. Rozprávky považoval za podradný žáner, ale nedokázal ich nepísať. A práve ony mu zaistili „spisovateľskú nesmrteľnosť“.

Melancholik s osudom smutným ako jeho rozprávky

Dánsky spisovateľ a rozprávkar Hans Christian Andersen. Foto: Museumodense.dk

Keď sa vysloví meno Hans Christian Andersen, asi len málokto si ho spojí s jeho románom Improvizátor. Sú to príbehy o statočnom cínovom vojačikovi, škaredom káčatku, cisárovi a jeho nových šatách či malej morskej víle, ktoré pozná celý svet.

Andersenove rozprávky sú tu s nami už takmer dvesto rokov. Niektoré zdroje uvádzajú, že boli doteraz preložené do 160 jazykov, čím sa stali po Biblii druhým najprekladanejším dielom. 

Čím to je, že Andersenove príbehy pre deti nezapadli počas dlhých rokov prachom? Vznikali v dobe, keď zmyslom rozprávok nebolo len pobaviť deti, ale ukrývali sa v nich aj šifry s posolstvami a morálnym odkazom pre dospelých.

No a práve jeho rozprávky plné utrpenia, nespravodlivosti, bezmocnosti, pokory, obety, ale aj túžby po slobode a lásky k pravde sa dotýkajú najmä dospelých čitateľov týchto príbehov.

Chcel byť básnik, nie rozprávkar

Samotný Andersen nebol veľmi nadšený, že ho verejnosť obdivuje najmä vďaka rozprávkam. Chcel sa stať slávnym básnikom a dramatikom, ale okrem pár úspešnejších románov napísal niekoľko básnických zbierok a divadelných hier, ktoré veľa záujmu nevzbudili.

Rozprávky považoval za podradný žáner a venoval sa im, keď potreboval nájsť únik od strastí svojho života. Aké smutné sú jeho rozprávkové príbehy, taký smutný a bezútešný bol aj život a najmä detstvo ich autora.

„Zdá sa, že Hans Christian Andersen v živote neurobil nič iné, len bol nešťastný a premenil toto nešťastie na zbožnú lekciu sebazaprenia,“ povedala o rozprávkarovi profesorka filozofie na Sorbonne Céline-Albin Faivreová. „Romantický, a preto nešťastný Andersen je neodmysliteľne taký,“ dodáva.

Ponuré detstvo

Hans Christian Andersen sa narodil 2. apríla 1805 v dánskom meste Odense na ostrove Fyn. Jeho otec bol chudobný obuvnícky majster a mal 22 rokov, keď sa Hans narodil.

Matka bola od otca o sedem rokov staršia, bola to nevzdelaná práčka, ktorá nakoniec prepadla alkoholu. Aj preto Andersen alkohol z duše nenávidel a bol celý život zarytým abstinentom. Rodina žila vo veľmi biednych pomeroch, všetci žili a spali v jedinej miestnosti, ktorá bola zároveň aj obuvníckou dielňou.

Jeho starý otec bol blázon a známa miestna figúrka. Andersen celý život žil v strachu, aby po ňom nezdedil psychické poruchy. Ešte predtým, ako sa jeho rodičia spoznali, jeho matke sa narodila nemanželská dcéra, ktorú odložila k babke. Tá sa v dospelosti stala miestnou prostitútkou, aj preto sa Hans odmietal so svojou sestrou stýkať.

Hans Christian Andersen. Foto: Wikipedia

Samotný Hans Christian Andersen na svoje detstvo nerád spomínal a vnímal ho v tých najčernejších farbách. Pomery, z ktorých pochádzal, považoval za „škvrnu na svojom pôvode“.

O to viac sa upol na svojho otca, ktorý mal základné vzdelanie a bol sčítaný. Čas strávený s otcom Hans miloval. Čítal synovi rozprávky, vyrezával drevené bábky, s ktorými potom hrali divadlo, a snažil sa mu zabezpečiť vzdelanie.

Hans v detstve vášnivo miloval literatúru, čítal si všetky možné knihy, ktoré si mohol požičať. Poznal naspamäť celé Shakespearove hry a prednášal ich, pričom používal aj svoje vyrezané bábky. Lenže Hansov otec trpel mnohými chorobami a zomrel, keď mal Hans len jedenásť rokov.

Matka sa znova vydala, opäť za mladšieho muža. Ten Hansa nemal rád a dával mu to aj jasne najavo. Hans musel prestať chodiť do školy a začať pracovať v továrni.

Matka sa živila praním bielizne. Aby vydržala ťažkú fyzickú prácu a státie v ľadovej vode, pomáhala si pálenkou. Časom sa z nej stala ťažká alkoholička. Nakoniec zomrela opustená v starobinci, pričom Hans sa o ňu nijako nezaujímal. Nenavštívil ju, ani keď prišiel na chvíľu do svojho rodného mesta. Svoj postoj k matke a jej závislosti opísal v poviedke Nestála za nič.

Andersen ako dieťa nemal veľa kamarátov. Deti sa mu vysmievali pre jeho príliš chudú postavu a ťarbavú chôdzu, často sa mu ušla aj bitka. Pochopiteľne čas strávený s rovesníkmi nevyhľadával a radšej sníval, že sa raz jeho život zmení a bude slávny. A za svojím snom pevne šiel.

Odchod do Kodane s desiatimi toliarmi

Ako štrnásťročný si u matky napriek jej nesúhlasu vydupal, aby mohol odísť do Kodane. Tam sa neúspešne pokúšal uchytiť najskôr ako bábkoherec a neskôr ako tanečník a spevák.

Andersen mal zvláštnu povahu. Bol veľmi sebavedomý, veril neochvejne vo svoj talent a až sebazničujúco túžil dokázať svetu, že je iný, než za akého ho považujú ostatní. Sám sa prirovnával k svojej postave škaredého káčatka a chcel dokázať, že za nepeknou tvárou, nemotornými pohybmi a neurodzeným pôvodom sa skrýva biela labuť.

Andersenovu neodbytnosť dokazujú už jeho prvé kroky v Kodani. Hans s desiatimi toliarmi vo vrecku sa ubytoval v hoteli a hneď si prezrel Kráľovské divadlo. Na druhý deň začal obchádzať prípadných mecenášov, ktorí by mu k práci v divadle pomohli a finančne ho podporili.

Prvá, ktorú si vyhliadol, bola tanečnica a baletná sólistka Anna Margrethe Schallová. Tá bola veľmi prekvapená, keď ju navštívil vysoký mladík a ponúkol sa, že bude v divadle tancovať. Hneď na mieste si vyzul topánky, nasadil si klobúk a pustil sa do tanca. Tanečnica sa zľakla, považovala Hansa za blázna a vyprevadila ho k dverám.

Ale Andersen bol urputný a svojou neodbytnosťou niekedy až smiešny, na čo vo svojich spomienkach jeho mecenáši nikdy nezabudli.

Napríklad riaditeľ Kráľovského hudobného konzervatória Giuseppe Siboni spomína, ako Andersen vtrhol do jeho salóna v prešitom kabáte po otcovi, keď práve so svojimi priateľmi obedoval.

S vytreštenými očami sa na mladíka pozeral a v tom prekvapení mu aj dovolil, aby jeho hosťom zaspieval a zarecitoval nejaké verše. Keď Andersen skončil, usedavo sa rozplakal. Spoločnosti sa mladíka uľútostilo a vybrali pre neho pár drobných.


Hans Christian Andersen v roku 1862. Foto: Wikipedia

Takto sa Andersen v Kodani pretĺkal niekoľko rokov. Písal básne a drámy, ale nemali veľký úspech. Jeho diela odmietali s odôvodnením, že prezrádzajú „nedostatok elementárneho vzdelania“.

Šikanovanie a výsmech v škole

V roku 1821 mal Andersen šťastie. Spoznal riaditeľa kodanského divadla Jonasa Collina, ktorý sa stal jeho skutočným mecenášom, aj keď na začiatku trošku inak, ako si Andersen predstavoval. Presvedčil ho, že sa musí najskôr vzdelávať, kým začne písať. Vybavil mu, aby ho prijali na latinské gymnázium v Slagelse.

Tu ho čakali ťažké časy. Riaditeľ školy Simon Meisling bol veľmi prísny. Často sa svojim žiakom posmieval a neobišiel ani Andersena. Vysmieval sa jeho literárnym pokusom, psychicky ho deptal, zosmiešňoval ho pred o dosť mladšími spolužiakmi.

Andersen sa ho bál a bol z neho zúfalý. Čas strávený v tejto škole neskôr nazval najčernejšími a najtrpkejšími rokmi svojho života. Dokonca uvažoval aj o samovražde.

V tomto najťažšom období si však osvojil základy klasického vzdelania. Jazyk sa však nikdy nenaučil dokonale. Až do smrti mu museli korektori opravovať texty.

Bratislavská legenda o dievčati s ružami

Po maturite začal cestovať. Cestovanie bola jeho obrovská vášeň. Navštívil Švédsko, Španielsko, Taliansko, Portugalsko, dokonca sa zatúlal aj na Stredný východ a do Afriky.

Inzercia

Tretieho júna 1841 sa na jeden deň zastavil spisovateľ aj v Bratislave. Túto udalosť pripomína socha, ktorá od roku 2006 stojí na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Stojí na mieste, kde sa Andersen v pamätný júnový deň prechádzal.

O tejto krátkej návšteve pretrváva legenda, že práve návšteva nášho hlavného mesta ho inšpirovala k napísaniu jednej z najslávnejších rozprávok Dievčatko so zápalkami. Je to však naozaj skôr legenda ako skutočnosť.

Spisovateľ Ľubomír Feldek vo svojej eseji Andersen a kvetinárka pripomína Andersenovo cestopisné dielo Básnikov bazár, v ktorom svoju zastávku v Bratislave opisuje. 

Loď Mária Anna si potrebovala doplniť zásoby uhlia a mala v Bratislave dvojhodinovú prestávku. Andersen ju využil na potulky mestom. Ako tak blúdil po meste, začul dievčenský smiech. Obzrel sa a uvidel malú kvetinárku. Takto sa o nej zmienil v Rozprávke môjho života:

„V Bratislave sú aj krásne ruže – a ešte krajšie deti. Stretol som tam dievčatko s košíkom ruží, usmialo sa na mňa a podávalo mi spomedzi svojich ruží tú najkrajšiu.“

„(...) Vďaka ti, bratislavská kvetinárka. Tá ruža nezvädne. Rozkvitne znova v rozprávke, ktorú o nej napíšem v Dánsku. Až aj ty o niekoľko rokov rozkvitneš ako ruža a náhoda ti prinesie do ruky moju rozprávku, hádam si spomenieš na cudzinca, ktorého si kedysi obdarovala kvetinou,“ píše Andersen.

„Aj ten jeho sľub bol iba symbolický. Andersen ho dal iba v knihe, a len čo ho dal, vzápätí naň zabudol – nikdy tú sľubovanú rozprávku nenapísal. Škoda,“ dodáva Feldek.

Nešťastná láska

Pri cestovaní spoznal aj svoju jedinú lásku. V roku 1829 stretol Andersen počas potuliek po Dánsku Riborg Voigtovú, dcéru obchodníka vo Faaborgu, a bezhlavo sa zamiloval. Písal jej ľúbostné verše. „Mal som jedinú myšlienku a tou bola ona,“ vyjadril sa neskôr. Riborg však už bola v tom čase zasnúbená s iným mužom a za svojho vyvoleného sa nakoniec vydala.

Andersen sa neskôr priatelil so speváčkou Jenny Lindovou, ale podľa záznamov išlo len o čisto platonický vzťah. Andersen nikdy nezažil naplnenú lásku a nezaložil si rodinu.

V jeho pozostalosti našli neskôr korešpondenciu s emocionálnymi výlevmi adresovanú synovi svojho dobrodinca Collina. Na jej základe ho niektorí považujú za homosexuála, ktorý trpel pre svoju odlišnosť. Dánski literárni vedci však diskusie o Andersenovej možnej homosexualite odmietajú a tvrdia, že v prípade jeho listov ide o nepochopenie doby, v ktorej Andersen žil.

Tí, ktorí prišli s Andersenom počas jeho života do kontaktu, ho charakterizovali jediným slovom. Bol to čudák. Spoločnosť ľudí ho veľmi netešila, zato celé hodiny dokázal vo vytržení sledovať, ako do seba zapadajú ozubené kolieska v rôznych typoch hodín.

Obával sa všadeprítomných baktérií, odmietal jesť bravčové mäso a piť inú než prevarenú vodu. Bál sa parazitov, kľučky na dverách otváral s vreckovkou. Niektoré zdroje tvrdia, že počas svojich ciest mal vždy so sebou kufrík so zmotaným lanom. To mu malo poslúžiť, ak by náhodou v jeho hotelovej izbe začalo horieť.

Okrem toho mal panickú hrôzu, že ho pochovajú zaživa. Preto pred spánkom vždy na posteľ upevnil ceduľu s nápisom Len vyzerám ako mŕtvy. To len tvrdo spím.

Ako sa skončilo priateľstvo s Dickensom

O jeho čudáctve by veľa toho vedel povedať spisovateľ Charles Dickens. Andersen sa so svojím veľkým vzorom, ako ho nazval, stretol počas svojich ciest v roku 1847. O desať rokov neskôr ho anglický spisovateľ k sebe pozval na návštevu, čo neskôr trpko oľutoval.

Andersen mu presťahoval nábytok v celej domácnosti a žiadal rôzne službičky, napríklad aby ho Dickensovi synovia každé ráno holili. Popoludňajšie čítanie knihy prerušoval plačom alebo záchvatmi hnevu, v ktorom vybiehal do záhrady a zabáral si tvár do trávnika.

Dickens sa mu po dvoch týždňoch snažil taktne naznačiť, že plánovaný čas návštevy už uplynul. Andersen sa zabarikádoval na ďalšie tri týždne v hosťovskej izbe. Nakoniec odišiel bez rozlúčky a hlboko urazený, že ho ani Dickens nedokázal oceniť. „Bol tu päť týždňov, ale mojej rodine to prišlo ako celé veky,“ komentoval túto návštevu vyčerpaný Dickens. Ich priateľstvu navždy odzvonilo.

Súčasní odborníci pri hodnotení Andersenovej osobnosti zo zachovaných prameňov odhadujú, že spisovateľ trpel dyslexiou a bol autista.

Andersen sa neustále snažil uplatniť v renomovaných žánroch, ale kritika jeho básne ani drámy neprijala. Už zhovievavejšia bola k jeho autobiografickému románu Improvizátor. Napriek tomu si musel vypočuť kritiku, že przní jazyk. A tak začal písať to, čo vôbec nepovažoval za dôležité – rozprávky.

Bez bolesti nevznikne nič krásne

Prvá zbierka s rozprávkami vyšla v roku 1835, keď mal dánsky spisovateľ tridsať rokov. Neskôr vyšli ďalšie zbierky, spolu napísal Andersen vyše dvesto rozprávok a rozprávkových poviedok.


Andersenov rukopis rozprávky Malá morská panna. Foto: Museumodense.dk

Mnoho jeho rozprávkových postáv žilo v ťažkých podmienkach, aké poznal zo svojho ponurého detstva. Rozprávkovými príbehmi o smutných osudoch sa vyrovnával s vlastnými zážitkami a práve táto autentickosť jeho príbehov priťahuje čitateľov dodnes.

Utrpenie svojich rozprávkových hrdinov však nevníma ako niečo konečné, ale ako cestu k niečomu väčšiemu. K radosti sa dostávajú cez utrpenie, bez bolesti nevznikne nič krásne.

„Malá morská panna odhrnula purpurový záves na stane a videla krásnu nevestu, ako spí s hlavou na princovej hrudi. Morská panna sa sklonila, pobozkala princa na pekné čelo a zdvihla hlavu k oblohe, kde ranné zore boli čoraz jasnejšie. Potom pozrela na ostrý nôž a opäť uprela zrak na princa, ktorý zo sna povedal meno svojej nevesty, lebo len na ňu myslel. Nôž sa zatriasol v rukách morskej panny – ale tu ho odrazu hodila ďaleko do vĺn, ktoré sa sfarbili načerveno tam, kde dopadol. Vyzeralo to, akoby z hladiny vystrekli kvapky krvi. Ešte raz pozrela hasnúcim pohľadom na princa, vzápätí skočila z lode do mora a cítila, ako sa jej telo rozpúšťa na penu.“

Osud malej morskej panny, ktorá tak veľmi milovala, že za svoju lásku obetovala svoj život, je asi najväčším symbolom obety a utrpenia Andersenových postáv. A aj keď v rozprávke morské panny nemajú nesmrteľnú dušu a malá víla sa obetovala s vedomím, že odchádza navždy do temnôt, jej silná láska ju zachránila a spravila jej dušu nesmrteľnou, dušou, ktorá putuje do večnosti. K veľkej radosti sa dostala cez veľké utrpenie.

Rozprávkoví hrdinovia nájdu prijatie u Boha

Smutní hrdinovia v Andersenových rozprávkach zomierajú bez toho, aby poznali lásku či prijatie tu na zemi, ale tým sa to nekončí. Skutočné šťastie nájdu nakoniec u Boha.

Téma Boha a jeho prijatia tých najbiednejších sa objavuje aj v jeho poviedkach. Taká je aj najdojímavejšia scéna zo slávnej rozprávky Dievčatko so zápalkami.

„Babička,“ zvolala malá dievka, „vezmi ma so sebou! Viem, že zmizneš, sotva zápalka dohorí, zmizneš ako kachle i nádherná pečená hus a veľký, žiarivý strom vianočný!“ Rýchlo zapálila celý zvyšok zápaliek, ktorý bol v škatuľke – chcela babičku zadržať. A zápalky šírili taký jas dookola, že bolo okolo nej svetlejšie než za bieleho dňa. Ešte nikdy nevyzerala starenka taká veľká a krásna! Vzala dievčatko za ruky a vznášala sa s ním vysoko v lesku a radosti, tak vysoko, tak vysoko, tak vysoko. Zima, hlad a strach boli preč – boli u Boha.“

Sám Andersen sa nehlásil k nijakej konkrétnej cirkvi, ale prítomnosť Boha bola pre neho dôležitá. Vo svojich zápiskoch sa zmieňuje, že aj detská predstava starčeka s dlhou bradou, ktorý sedí vysoko na tróne na nekonečnom nebi obklopený anjelskými zástupmi, je bližšia realite ako materialistický svetonázor, ktorý úplne vylučuje Boha, anjelov, dušu a ducha.

Hans Christian Andersen zomiera v roku 1875 vo veku 70 rokov. Deň jeho pohrebu, na ktorom sa zúčastnil aj kráľ Kristián IX., bol v Dánsku vyhlásený za deň národného smútku.

Zomrel ako žil, osamelý a bez rodiny. Keď zomrel, na krku mal vraj kožené puzdro a v ňom listy od Riborg Voigtovej, svojej prvej, no nenaplnenej lásky.

Napriek svojmu ťažkému detstvu, čudáckej a v istých chvíľach až neznesiteľnej povahe i napriek nenaplnenej láske však Andersen vo svojich autobiografických zápiskoch píše: „Príbeh môjho života ma naučil: existuje milujúci Boh, ktorý zariadi všetko tak, aby bolo najlepšie.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.