Avantúra s Lavrovom a zbytočné búchanie po stole Ako Fico s Blanárom škodia sebavedomej zahraničnej politike

Tvárou tohto týždňa je určite minister zahraničných vecí Juraj Blanár. Aj keď trochu nespravodlivo, keďže Blanár v zahraničnej politike len poslušne uskutočňuje líniu, ktorú mu vytýčil Robert Fico.

Na diplomatickej konferencii v Turecku sa minister Blanár stretol s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom.

V rozhovore pre denník Štandard následne povedal, že diskutovali predovšetkým o bilaterálnych témach, konkrétne o dodávkach ropy či jadrového paliva.

Z toho, čo sme sa z ministrových slov dozvedeli, je zrejmé, že dodávky týchto komodít bežia na základe kontraktov a bolo by to tak, aj keby sa Blanár s Lavrovom vôbec neboli stretli.

Z celého rozhovoru je zjavné, že toto stretnutie nemalo žiadnu agendu ani diplomatický význam a obidvom stranám išlo len o čistú symboliku využiteľnú pre domáce publikum.

Lavrov tak získal po Maďarsku ďalší skalp, ktorým bude dokazovať, že Rusko nie je ani na Západe v úplnej izolácii a rokujú s ním členské krajiny EÚ a NATO.

Robert Fico bude zase môcť túto schôdzku uvádzať ako dôkaz toho, ako sa Slovensko pod jeho vedením nebojí robiť suverénnu zahraničnú politiku.

Rusi aj Smer teda môžu by spokojní.

„Výsada“ robiť Sergejovi Lavrovovi užitočného idiota však nie je zadarmo.

Platíme za ňu zhoršením vzťahov s Českom, ktoré je naším tradičným strategickým spojencom. Na Blanárovo stretnutie s Lavrovom reagovala česká vláda zrušením medzivládnych konzultácií a spoločných zasadnutí obidvoch kabinetov.

Toto rozhodnutie Fialovej vlády sa nám môže zdať ako príliš unáhlený krok, ktorý navyše nemá podporu českej opozície. Je však realitou a de facto je to jediný zahraničnopolitický výsledok polhodinového „pokecu“ medzi Blanárom a ruským ministrom.

Ďalším negatívnym dôsledkom je pokračujúci úpadok pre nás dôležitého zoskupenia Vyšehradskej štvorky (V4). Robert Fico síce o oživení V4 hovorí ako o svojej zahraničnopolitickej priorite, svojou ukrajinskou politikou však prispieva k jej paralýze.

„Výsada“ robiť Sergejovi Lavrovovi užitočného idiota nie je zadarmo.Zdieľať

Ďalším gestom, ktorým mal Blanár demonštrovať našu suverénnu zahraničnú politiku, bolo predvolanie holandskej veľvyslankyne. Ministerstvo zahraničných vecí jej vyčítalo podujatie na pôde holandskej ambasády v Česku, ktorého témou bola politická situácia na Slovensku.

Je pravdou, že panelisti ako exminister Rastislav Káčer či Juraj Rizman negarantujú úplne objektívny pohľad na dianie na Slovensku. Ide však o záležitosť, ktorá slovenskému ministerstvu zahraničia stojí tak maximálne za počudované pozdvihnutie obočia, ale určite preto netreba predvolávať veľvyslancov a hovoriť o zasahovaní do vnútorných záležitostí.

Juraj Blanár nie je prvým slovenským ministrom zahraničných vecí, ktorý sa okázalo zaštiťuje suverénnou a nezávislou zahraničnou politikou.

Veľa o nej rozprával aj Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničia z obdobia Slovenského štátu. V skutočnosti ho však nikto nebral vážne. Právom.

Napriek Ďurčanského rečiam o suverenite bola slovenská zahraničná politika po podpise takzvanej ochrannej zmluvy s Nemeckom podriadená Hitlerovi a Slovensko sa ako jediný nemecký satelit zúčastnilo na útoku na Poľsko.

Táto historická paralela má byť len ilustráciou toho, že skutočne nezávislá a suverénna zahraničná politika nestojí na siláckych vyhláseniach a gestách.

Taká malá krajina ako Slovensko sa môže v zahraničnej politike správať sebavedome vtedy, keď má silných spojencov, ktorí garantujú jej bezpečnosť.

To, čo robí Fico s Blanárom, však spojenecké zväzky Slovenska podrýva. Konkrétne s takými dôležitými spojencami, ako sú Česko a Poľsko, ktorých stíhačky dnes chránia slovenský vzdušný priestor.

Avantúry s Lavrovom neurobia slovenskú zahraničnú politiku ani suverénnejšou, ani sebavedomejšou. Bude akurát bezvýznamnejšia.