Stratili životného partnera Je to ako prísť o časť tela, hovoria. Fantómové bolesti sa nekončia

Na jar pred dvoma rokmi začal Zuzaninho manžela bolieť chrbát. K lekárovi sa však neponáhľal.

Nemocnice boli plné pacientov s covidom, a keďže sa dlhodobo liečil na pľúcne ochorenie, hoci sa považovalo za banálne, nechcel sa nakaziť.

Keď sa k návšteve lekára odhodlal, ukázalo sa, že má rakovinu. Liečba mala dobrú prognózu, manžel podľa lekárov nebol v ohrození života. Štrnásť dní po poslednom takomto uistení Zuzanin manžel zomrel.

„Doma, zaopatrený sviatosťami, so svojím typickým šibalským úsmevom na perách. Dlho som sa dívala na ten milovaný úsmev a pomaly mi dochádzalo, že ho vidím poslednýkrát v živote. A potom vo mne doslova explodovala bolesť. Bola som vdova,“ rozpráva 73-ročná spisovateľka Zuzana Holasová z Prahy.

O svoju životnú lásku, s ktorou kráčala bok po boku životom od vysokoškolských čias, prišla po takmer päťdesiatich rokoch.

Ilustračné foto. Zdroj: www.shutterstock.com

Po pohrebe sa k bolesti pridal ďalší pocit, ktorý Zuzana dovtedy nepoznala – strach z budúcnosti, z ďalšieho zármutku. „Do prvého roku vdovstva som vstúpila paralyzovaná bolesťou a strachom,“ dodáva.

Hoci bolo leto a vonku svietilo slnko, Zuzana mala pocit, že prechádza temným údolím smrti. Ťažké udalosti sa na ňu valili jedna za druhou. Už len vyžiť z jedného podpriemerného dôchodku nebolo jednoduché. V čase inflácie a rastu cien energií to bolo možné jedine vďaka úsporám.

Počas dedičského konania však k nim nemala prístup, navyše sa ukázalo, že manžel zanechal po sebe dlhy, ktoré nestihol splatiť, a v rovnakom čase si ich jediná dcéra spôsobila vážny úraz.

V tejto krízovej životnej situácii pribúdali ďalšie problémy. Pokazená práčka, umývačka, sporák aj rúra, rozbitý mobil. Na záchode praskla voda, bránka do záhrady sa nedala otvoriť a domové dvere pre zmenu zatvoriť.

Čítajte tiež

Príbehy mladých vdov Zostali samy s deťmi a po strate manžela by bez pomoci blízkych a darov nevyžili

Mária Melicherová

Rozprávali sme sa s mladými vdovami o ťažkostiach, ktorým čelia vo svojej novej životnej situácii. 

„Popraskali skoro všetky žiarovky a zasekli sa žalúzie a ja som zostala doslova uväznená v tme. Potrebovala som niekoho, pri kom by som sa mohla schúliť a nariekať, no nikto taký pri mne nebol,“ spomína spisovateľka na temné obdobie svojho života.

„A tak som začala nariekať pred našou soškou Panny Márie. Ako som tak nariekala a nariekala, zrazu som vedela, že ma Panna Mária chápe a presne vie, ako mi je. Že je nielen matka Spasiteľa a Kráľovná neba, ale aj bolestná matka a vdova. A tak som jej zverila svoj život vdovy. A odvtedy sa v mojom údolí tieňa smrti začalo vyjasňovať,“ opisuje Zuzana.

Dlho som sa dívala na ten milovaný úsmev a pomaly mi dochádzalo, že ho vidím poslednýkrát v živote. A potom vo mne doslova explodovala bolesť.Zdieľať

Dcérin úraz mal napokon aj svetlú stránku. Keďže pracuje na druhom konci republiky, za mamou musí cestovať. Zotavovanie z úrazu im tak poskytlo pol roka, ktorý mohli stráviť spolu, vzájomne si pomáhať a utešovať sa.

„Vôbec nebudem preháňať, keď poviem, že mi v takmer hororových mesiacoch po smrti manžela Panna Mária a dcéra zachránili život. A zachraňujú ho stále,“ dopĺňa spisovateľka.

Ako si zvyknúť na dlhé osamotené večery a nedeľné popoludnia?

Za najzásadnejšiu životnú zmenu po strate manžela Zuzana považuje osamotenosť. „Nemám si s kým sadnúť k stolu, zasmiať sa, ísť na prechádzku. Spočiatku som sa osamelosti nebála, hovorila som si, že ma niekto z farnosti či spomedzi priateľov príde navštíviť, pozve na kávu alebo dokonca na výlet. Zmýlila som sa,“ rozpráva Zuzana.

Domnieva sa, že zármutok vystaval okolo nej neviditeľnú hradbu, ktorú sa priatelia ostýchali prekonať. „Asi nevedeli, ako sa ku mne správať, čo povedať. Dokonca som mala pocit, že sa mi vyhýbajú,“ dodáva s tým, že závidela vdovám, ktoré okolo seba mali rozvetvenú rodinu alebo mali ešte silu pracovať.

„To nie je môj prípad. Vďaka Bohu, mám úžasnú dcéru, ktorá chodí domov tak často, ako je to len možné. A mám komu zavolať. Napriek tomu zvyknúť si na dlhé osamelé večery a dlhé osamelé nedeľné popoludnia nie je ľahká úloha,“ priznáva spisovateľka.

Prepojenie s manželom trvá

Veľkú rodinu vníma po strate manžela ako dar záhradná architektka Alžbeta Ondrušová z Marianky pri Bratislave. Lúčenie s milovanou osobou aj to, čo nastane po jej odchode, sa v spoločnosti milujúcich členov rodiny znáša o čosi ľahšie, domnieva sa Alžbeta. Jej 65-ročný manžel Stanislav zomrel ani nie pred mesiacom po ťažkej chorobe.

Alžbeta tak bude prežívať prvé Dušičky bez svojho životného partnera, s ktorým prežila 42 rokov. Svoje manželstvo opisuje ako veľmi krásne a šťastné, pri výchove šiestich detí boli podľa Alžbety s manželom Stanislavom „zohratou dvojkou“. Okrem spoločnej domácnosti mali spoločnú aj prácu, Stanislav bol architekt, Alžbeta záhradná architektka.

Manželia Alžbeta a Stanislav Ondrušovci. Foto: súkromný archív A. O.

Na druhej strane na prežívanie starostí a problémov detí je teraz sama. „Všetky deti milovali svojho otca, mali s ním úžasný vzťah. Ich problémy vedel riešiť s nadľahčením,“ hovorí Alžbeta o svojej novej situácii.

Postupne objavuje, čo pre ňu znamená život bez polovičky. „V posledných rokoch sme s manželom zažili ťažké životné situácie, ktoré nás veľmi hlboko prepojili. Cítim, že toto prepojenie medzi nami trvá, aj keď už prešiel na druhú stranu. Pre mňa je to zatiaľ také skúmanie, aké to je, keď ja som tu a on už nie,“ opisuje Alžbeta.

Čítajte tiež

Vdova a mama deviatich detí Ustáť to, čo žijem, je ľudsky nemožné

Mária Melicherová

Rozhovor s Luciou Schneiderovou, ktorá sa po smrti manžela sama stará o svojich deväť detí.

Po strate manžela jej pomáhajú stopy, ktoré manžel po sebe zanechal v ľuďoch. „Stanko bol nesmierne milosrdný človek. Zanechal po sebe obrovské spoločenstvo ľudí, ktorí ho poznali a ktorých inšpiroval. Spomienky sú tak veľmi napĺňajúce,“ dodáva.

Hovoria mu, že si nájde inú

Keď Jozefovi z obce Jakubov na Záhorí zomrela pred šiestimi rokmi manželka, mal 62 rokov. Ľudia mu zvyknú hovoriť, že si určite ešte nájde ženu. On to tak nevidí.

„V každej by som videl svoju manželku. Ona mi dala tri deti! Žili sme inak, nikdy sme si nenadávali,“ hovorí Jozef.

„Vždy keď idem spať aj keď vstávam, sa svojej manželke prihováram. Poviem: ,Dobré ráno, maminka, ako si spinkala?‘“ hovorí Jozef. Manželku Helenu si vzal, keď mala sedemnásť rokov. Tvrdí, že to bola múdra žena a na jej úsudok sa spoliehal.

Zmenu pocítil aj z praktickej stránky. Musel sa naučiť variť či upratovať. „Doteraz neviem dobre vyčistiť kúpeľňu a umývať okná. S tým mi chodia pomôcť,“ prezrádza s úsmevom Jozef.

Aj keď má podľa vlastných slov slušný dôchodok a nie je odkázaný na ďalší príjem, naďalej pracuje, lebo mu to pomáha vyplniť čas.

Je to ako stratiť časť tela

Mnohí ľudia, ktorí prišli o milovaného životného partnera, prirovnávajú svoju stratu tomu, akoby prišli o časť tela. Fantómové bolesti pritom pretrvávajú. Dá sa vôbec po rokoch zmieriť so smrťou manželky či manžela? Jozef hovorí, že jeho život už nikdy nebude ako predtým. Zuzana Holasová z úvodného príbehu to ešte po dvoch rokoch od manželovej smrti nedokáže posúdiť.

Pri tejto otázke si pomáha myšlienkou anglického spisovateľa C. S. Lewisa, ktorý svoj smútok zo straty milovanej Joy opísal v pozoruhodnej sonde do svojho vnútra O zármutku.

„Myslíte, že sa človek, ktorému amputovali nohu, ešte naučí chodiť? Určite áno. Možno skúsi i tancovať, aj keď jeho tanec asi nebude stáť za veľa. Ale kýpeť, ktorý mu ostal po amputácii, ho bude bolieť až do smrti.“