Svet kresťanstva Rozhovory 21. november 2022

Vdova a mama deviatich detí Ustáť to, čo žijem, je ľudsky nemožné

Mária Melicherová
Mária Melicherová

Rozhovor s Luciou Schneiderovou, ktorá sa po smrti manžela sama stará o svojich deväť detí.

Rozhovor s Luciou Schneiderovou, ktorá sa po smrti manžela sama stará o svojich deväť detí.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Mária Melicherová

Ustáť to, čo žijem, je ľudsky nemožné
Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Jej príbeh zaujal mnohé médiá. Mladá žena, ktorá príde ani nie v štyridsiatke o manžela a zostane jej rozostavaný dom a starostlivosť o deväť detí, najmladšie iba desaťmesačné.

Po piatich rokoch od smrti manžela v novom dome s pokojom rozpráva, ako sa o jej rodinu stará Boh a ako ani raz nemusela nikoho prosiť o almužnu.

V tomto rozhovore nás púšťa do svojho vnútra a otvorene hovorí, čo ju naučilo dôverovať Bohu, o ťažkých životných okamihoch aj o tom, či je otvorená pre nový vzťah. Žena, ktorá naplno žije to, čomu verí – Lucia Schneiderová (44).
 

Veľmi veľa ste sa modlili za uzdravenie svojho manžela a verili ste, že sa z choroby dostane. Po ťažkom boji napokon zomrel. Reagovali ste tým, že v tom vidíte hlbší Boží zámer. Viete ho po piatich rokoch od manželovej smrti pomenovať?

Myslím, že ten zámer sa stále viac a viac zjavuje. Keď manžel zomrel, Boh nám vravel, že takto budeme ešte väčším svedectvom, než keby sa uzdravil. Aj keď som si nevedela predstaviť, akým svedectvom by sme mohli byť.

Pán mi to začal zjavovať cez ľudí. Prišli a hovorili, že už o mne veľa počuli. Napríklad že som bola na modlitbe chvál hneď po tom, ako zomrel manžel, a že to bola pre nich sila, že sa nehnevám na Boha, ale dokážem ho chváliť.

Za tých päť rokov som stretla veľa ľudí, ktorí sú v beznádeji, ťažkých životných situáciách a svedčili mi, ako sa ich Pán dotýka cez náš príbeh. Prichádza im svetlo, nádej a sila. Ja pritom nerobím nič špeciálne, len žijem svoj život pred Pánom a on koná aj cez nás. 

Vnímam, že cez náš príbeh chce Boh povzbudiť aj otcov, ktorí majú starosť o uživenie svojich rodín. Chce sa zjavovať ako otec, ktorý sa stará. Preto volám Boha Ocko, lebo on je naozaj ocko, ktorý sa stará o svoje deti. Aj o svojich deťoch hovorím, že sú to jeho deti, lebo on ich tu chcel.

Keď sme si spolu dohadovali tento rozhovor, povedali ste mi, že sa vám ozývajú aj cudzí ľudia, ktorí vás videli niekde v médiách. 

Nedávno sa mi stalo, že nám prišla jedna pani doniesť nejaké oblečenie a potraviny. Keď som jej ďakovala, povedala mi: „Ja ďakujem vám.“ Hovorím, veď ja som vám nič nedala, a ona: „Niekoľkokrát som si čítala články o vás, a keď si potom na vás spomeniem, dá mi to silu.“

Minule som prišla na nejakú víkendovku. Poznala ma tam asi polovica ľudí, z ktorých som ja skoro nikoho nepoznala. Povedali, že cez náš príbeh ide svetlo a nádej. Teraz to vidím, že aj manželovu smrť a udalosti okolo nej si Pán Boh používa svojím spôsobom, ktorý ja väčšinou nevidím, deje sa to v skrytosti. O to je to pre mňa vzácnejšie, keď mi to Pán ukáže cez ľudí.

Aj po piatich rokoch od smrti manžela sa nájdu ľudia, ktorí vás podporia?

Áno, nájdu. Zažívame nadprirodzenú Božiu starostlivosť. Nedávno som bola v situácii, že som mala na účte štyri eurá a v peňaženke posledných 20 eur.

V Žiline bola evanjelizačná akcia Godzone tour. Vedela som, že príde pokladnička, do ktorej sa zbierajú peniaze na organizáciu. A mala som túžbu byť ako tá vdova z evanjelia, ktorá dala posledné, keďže viem, že Ježiš ju vtedy vyvýšil, lebo dala celé svoje živobytie. Cítila som v tom pokoj.

Vtom, keď sa v piesni spievalo Zázraky tvoríš, prísľuby plníš, dáš svetlo v tmách, prišla ku mne v dave tisícov ľudí pani, ktorá mi do ruky strčila sto eur s tým, aby som niečo kúpila deťom. Zároveň prišli deti, že by chceli mikiny, ktoré tam predávali. Bol to pre mňa neuveriteľne silný moment.

Hovorím Bohu: „Ocko, ty ma predchádzaš! Ešte ku mne ani nestihla prísť tá pokladnička, a ty sa už o mňa staráš.“ Dala som teda deťom peniaze, aby si išli kúpiť mikiny. Zažívam takýchto situácií mnoho. Žijem úplne v odovzdanosti, dám všetko, k čomu ma Ocko volá, a dôverujem mu. 

„Iba žena, ktorá by bola v takej istej situácii, ako som ja, by mala právo súdiť ma, lebo by vedela, čo to stojí. Aké sú moje telo a duša unavené zo všetkých tých bojov.“Zdieľať

Takže si tých sto eur neodložíte na nákup potravín, ale dáte ich deťom a čakáte, čo vám Ocko pripraví ďalší deň?

Ešte nejaké peniaze zvýšili. (Úsmev.) A mali sme nakúpené. Ocko ma učí už dlhé roky žiť ako Izraelitov na púšti, ktorým dával mannu na každý deň, nemohli si robiť zásoby. Tá dôvera ma stojí odvahu. Snažím sa v modlitbe rozlíšiť, kedy mi Pán dáva povolenie a kedy stopku. Ale keby som túto odvahu nemala, nemali by sme ani dom. Všetky peniaze, ktoré by prišli, by som zo strachu odkladala. 

Vládzete žiť takto dlhodobo?

Niekedy mám tlaky, cítim napätie a neistotu. Niekedy mám zas pokoj prevyšujúci každú chápavosť, ako sa píše v Písme, a jednoducho viem, že Pán sa o nás postará. 

Akou sumou vás podporuje štát?

Od štátu dostaneme dokopy vdovský, sirotský dôchodok a rodinné prídavky vo výške asi 600 eur. Z toho nemáme šancu vyžiť. Len na stravu minieme asi 800 eur mesačne. Keď som raz riešila, či sme rodina v hmotnej núdzi, na úrade mi povedali, že to by sme nemohli mať dom ani auto. 

Takže žijeme z Božej milosti. Ocko mi raz povedal, že bude žehnať tých, ktorí nás požehnajú. Ja verím, že tých ľudí naspäť odmení. Je to princíp Božieho kráľovstva.

Bolo pre vás ťažké naučiť sa prijať pomoc?

Povedala som Bohu, že ak je toto spôsob, akým sa o nás chce starať, tak ja to prijímam. Ale chce to určitú dávku pokory.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Ako sa vám podarilo dostavať dom?

Niekedy mi „zasvieti“ v Písme nejaký verš a ja mu jednoducho uverím. Bibliu niekedy čítam od začiatku, niekedy cítim, že mi Boh chce zjaviť konkrétnu vec cez niektorú konkrétnu biblickú knihu.

V čase, keď bol manžel ešte zdravý a rozhodovali sme sa, či ísť do stavby domu, mi v knihe Ageus „zasvietilo“ slovo: „Tento dom bude postavený z kráľovskej pokladnice.“ Vtedy som taká rozradostená išla za manželom a on stále, že nevie, či to dáme...

Ja som však vedela, že Pán Boh nám dá na dom zdroje. Povedala som to aj architektke, ktorá nám dom navrhovala. Ona sa zasmiala. Následne manžel ochorel, a keď zomrel, mali sme len základy.

Asi pred rokom za mnou prišla architektka a hovorí: „Lucka, pamätáš, keď si mi hovorila to slovo, ja som sa zasmiala, a teraz vidím, že tento dom je naozaj postavený z Božích zdrojov.“ Preto hovorím, že toto je Boží dom, volám ho aj Dom modlitby, a nechávam, nech sem Pán privádza, koho chce.

Dlho sme u nás doma mávali chvály. Už nás bolo toľko, že sme to presunuli do kostola. Ale vytvorilo sa tu také menšie spoločenstvo.

Kde je pre vás hranica toho, čo urobíte vy a čo necháte na Božiu prozreteľnosť?

Ťažko mi je hovoriť, kde je hranica. Kráčam deň za dňom v modlitbe a konám podľa toho, ako to vnímam. Je ťažké vysvetliť ľuďom, ako môžem počuť Boha, ako viem, že je to od neho. To však vychádza z môjho vzťahu s ním, ktorý dlhodobo budujem.

„V srdci nás vdov vždy ostane diera po manželovi, hlad a túžba po láske je veľmi silná. Ten čas u mňa prišiel a ja som sa otvorila pre nový vzťah.“Zdieľať

Ani raz som nebola v situácii, aby som pýtala ľudí o peniaze, lebo by som nemala za čo kúpiť deťom jesť. Niekoľkokrát som si požičala od jednej rodiny, keď som potrebovala naraz väčšiu sumu, ale vždy som to vrátila.

Som si úplne istá, že Ocko odo mňa nechce, aby som išla pracovať. Že on chce zastúpiť úlohu otca v našej rodine. Volali mi už aj cudzí ľudia, že sa im nepáči, ako žijem. Mala by som to vraj vziať do vlastných rúk a ísť pracovať, že dokedy chcem, aby sa o mňa ľudia starali. Povedala som si, že iba žena, ktorá by bola v takej istej situácii, ako som ja, by mala právo súdiť ma, lebo by vedela, čo to stojí. Aké sú moje telo a duša unavené zo všetkých tých bojov.

Nielenže vám zomrie manžel, ale je to aj deväť tehotenstiev a dva potraty predtým a všetko, čo znamená starostlivosť o takú veľkú rodinu.

Raz mi niekto z rodiny dohodil jednu prácu, mala som voziť deti, robiť nákupy jednej rodine… Tak som sa rozhodla, že to skúsim. Po troch týždňoch som však vnímala, že to nie je to, do čoho ma volá Pán, a odvádza ma to od vecí, ktoré mám robiť. Nebola som schopná byť tu pre svoje deti.

Položím vám veľmi osobnú otázku. Ste otvorená tomu, že by ste sa ešte raz vydali?

Keď bol manžel na tom už veľmi zle, často mi hovoril, že nemôžem ostať sama. Vedel, čo znamená starostlivosť o takú veľkú rodinu. V tom čase bolo pre mňa veľmi neprirodzené o tom čo i len rozmýšľať. Tým, že mi manžel vyjadril túžbu, aby som sa znova vydala, pootvoril mi však dvere pre nový vzťah. V srdci nás vdov vždy ostane diera po manželovi, hlad a túžba po láske je veľmi silná.

Ten čas u mňa prišiel a ja som sa otvorila pre nový vzťah. Všetko vyzeralo ako z nejakého filmu. Zamilovala som sa a myslela som sa, že to bude muž, ktorý nastúpi na miesto, ktoré patrilo manželovi. Po čase však prišli bolesť a zmätok. Nerozumela som tomu a nemala som na to odpoveď. Stala som sa emocionálnym väzňom. Nevedela som z tohto vzťahu vyjsť. Vďaka Ockovi a modlitebníkom som bola postupne vyslobodená a moje srdce uzdravené.  

Dnes môžem zažívať novú nádej, že ak je to aj Ockova túžba, vstúpi do môjho života muž, ktorý bude milovať mňa aj deti Pánovou láskou. Na Ockovi je úžasné, že nám dáva toľko šancí, koľko potrebujeme, aby sa naplnili jeho zámery. Tým, ktorí milujú Pána, všetko slúži na dobré a mňa Pán cez každú skúšku posilnil a upevnil v identite.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Pôsobíte tak, že všetko dokážete zvládnuť s pokojom. Čo vás dokáže „dať dole“?

Taká ľudská bolesť vo vzťahoch. A keď pociťujem neúctu od detí. Uvedomujem si, že keď tu nie je manžel, nemá sa ma kto zastať. Niekedy mi deti vedia povedať svoje. No ja viem, čo všetko pre ne robím, a tak to zabolí.

Niekto si možno myslí, že si žijem ružový život, lebo je o nás postarané. A to je aj pravda, ale bolesti zažívame veľmi veľa. Ja však čakám, že sa naplní slovo: „Ich slzy premením na radosť.“

Aký máte modlitebný život? Koľko času venujete Bohu, keď dokážete žiť v takej dôvere?

Veľkou školou bolo pre mňa prijímanie detí. Modlím sa za niečo, na druhej strane musím nechať Pána konať, nedržím si svoje veci. Keď som Pánovi dala svoj život a rozhodla som sa pre manželstvo, znamenalo to pre mňa automaticky, že som mu dala aj svoje lono, cyklus a povedala som: „Ty si ten, ktorý dávaš život. Rob, čo chceš.“ To znamená, že neoddeľujem modlitbu a život.

Pozývam Pána do všetkého, čo robím. Keď idem variť, volám ho, nech ide variť so mnou. Keď sa cítim bezradná s deťmi, odovzdávam to Pánovi a niekedy veľmi rýchlo vidím zázraky v zmene ich správania. Keď sa s niekým rozprávam, volám na neho meno Ježiš.

„Neoddeľujem modlitbu a život. Pozývam Pána do všetkého, čo robím. Keď idem variť, volám ho, nech ide variť so mnou. Keď sa cítim bezradná s deťmi, odovzdávam to Pánovi a niekedy veľmi rýchlo vidím zázraky v zmene ich správania.“Zdieľať

Alfa a omega je pre mňa Božie slovo. Ráno skôr než sa najem alebo napijem, si prečítam niečo z Božieho slova. Uverila som, že Sväté písmo, to nie sú len dejiny, ale že v ňom je ukrytá moja minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Keď som raz v minulosti prežívala niečo veľmi ťažké, prečítala som slovo, že príde väčšia radosť, ako je moja bolesť. To bol pre mňa šok, že Boh vidí celú moju bolesť a chce ju premeniť. 

Momentálne sa tiež učím životu v kráľovstve Božej vôle podľa učenia mystičky Luisy Piccarrety. Ale myslím, že v procese budovania vzťahu s Pánom mi najviac pomohla práve spomínaná otvorenosť pre život a tiež bolesť. Nikdy som nevedela, ako to zvládneme, a vždy mi ukazoval, že to má celé pod kontrolou.

Myslíte, že otvorenosť pre život v zmysle „prijmem toľko detí, koľko Pán Boh dá“ je pre každého alebo pre to máte nejakú špeciálnu milosť?

Milosť je to určite. Ale myslím, že keď človek chce žiť úplne s Pánom, nemôže si v rukách zadržať nič. Pri sobáši som sľúbila, že som ochotná prijať deti ako dar, tak buď to chcem ako Ocko, alebo o tom rozhodnem ja. Je to veľká obeta a je to o nastavení, či som ochotná dať všetko alebo len toľko, aby som sa cítila komfortne.

Viera je podľa mňa o tom, že idem do ľudskej neistoty: nevidím, nerozumiem, ale verím Pánovmu slovu. Vtedy sa môže zjaviť Pánova sláva. Momentálne som v situácii, že už ani nemôžem povedať, že to zvládnem vlastnými silami. To by som sa mohla zblázniť.

Ľudsky nie je možné ustáť to, čo žijem. A navyše, aby zo mňa vyžaroval pokoj. Ale potom je jasné, že to nie je „fejk“. Keď sa pozriem na Abraháma a biblické postavy, išli do neistoty a všetko dobýjali vierou. 

Pán Boh stvoril svet, ktorý funguje podľa prirodzeného poriadku, podobne aj plodnosť. Nemal by si podľa vás človek zhodnotiť svoje možnosti? Podobne ako keď nepôjde behať maratón so zlomenou nohou. Každé prijatie dieťaťa je obeta, no keď niekto nezvláda s pokojom výchovu dvoch, troch, štyroch detí alebo má zdravotné problémy, má byť úplne otvorený pre prijatie ďalších?

To je skôr otázka pre svedomie každého človeka. Každý má slobodnú vôľu a je na ňom, či ju odovzdá Pánovi alebo nie. Pán rešpektuje slobodnú vôľu každého človeka. Je napísané: „Komu sa veľa zverilo, od toho sa bude veľa požadovať.“ Mne Pán veľa zjavil a ja sa slobodne rozhodujem dať mu svoje fiat.

Keby som sa uzavrela v prijatí života, viem, že sa uzavriem pred milosťou, ktorá z toho prúdi. Ocko ma bude rovnako milovať, ale ja prídem o milosť. A to nechcem, túžim po jeho blízkosti. 

Podelím sa s vami o jednu skúsenosť. Pred jedenástimi rokmi som prechádzala veľkou zlomenosťou. Bola som úplne na dne. Nevedela som spať ani jesť, vážila som 44 kíl. Prežívala som v duši veľkú bolesť. V tom všetkom som ostala otvorená pre nový život a Pán ma požehnal.

Keď som zistila, že som tehotná, išlo o ôsme tehotenstvo, manžel sa so slzami v očiach pýtal Pána, či chce, aby sme zomreli. V predchádzajúcich tehotenstvách som vždy chudla v dôsledku nevoľnosti. Nevedeli sme si to predstaviť, že by som v tejto situácii schudla. Keď som sa ponorila do modlitby, Pán mi zjavil obraz, v ktorom som stála s bruškom na brehu veľkej rieky a potrebovala som prejsť na druhú stranu. Bolo to pre mňa nemožné.

V tom obraze Pán spravil most a v náručí ma preniesol na druhú stranu.

Čo sa udialo po tejto modlitbe?

Začala som spať, začalo mi chutiť jesť. Bolo to prvé tehotenstvo, pri ktorom som nechudla, ale priberala. Život vo mne priniesol život aj mne. A to, čo vyzeralo, že nás zabije, mňa vytiahlo z môjho dna. Boh nikdy nedáva život, aby nás zničil. Narodila sa nám krásna zdravá Ester, ktorá je nám darom ako všetky ostatné deti. 

Pre mňa je materstvo cesta, na ktorej Pán veľmi prirodzeným spôsobom odpútava pozornosť od seba samej a očisťuje moje srdce.

Foto: Postoj/Ľubo Bechný

Ako prijíma širšia rodina, okolie a známi váš spôsob života?

Zažila som veľa výsmechu, neprijatia, negatívnych slov a ponižovania, že som nezodpovedná… Ja som však vedela, že nerobím nič zlé, a to mi dávalo silu. Otázka stála, či sa chcem páčiť ľuďom alebo Bohu.

V rodine sa ma pred rokmi pýtali: „Čo spravíš, keď sa Milošovi niečo stane? Hodíš si slučku? Myslíš, že ti budú peniaze padať z neba?“ Ja som vždy v pokoji hovorila, že Boh je Otec a on sa postará. Paradoxne, keď manžel zomrel, mnohí mi prejavili súcit a rešpekt. Po čase ich to, čo žijem, začalo presahovať. Nechápali, že mám auto, dom a fungujem.

Teraz v septembri som ženila najstaršieho syna, prišla úplne celá rodina. Chlapi z rodiny mi povedali, že sa hovorí, že muži sú silní, ale oni by to nezvládli. A že nechápu tú moju vieru. Prejavili mi veľký obdiv.

Kto vás vlastne priviedol k viere?

Odmalička som chodila do kostola. Vtedy to však pre mňa boli rozprávky. Keď som mala 14 rokov, bola som na katechézach, kde sa ma dotkla veta, že Pán ma pre mňa plán. To bol prvý zlom. Už som vedela, že Boh je, hoci som s ním ešte nemala osobný vzťah, ale rozhodla som sa odovzdať mu život. Postupne sa mi Pán životnými okolnosťami dával čoraz viac spoznať.

Spracovali deti postupne to, že otec zomrel? V relácii Família natáčanej asi pol roka po manželovej smrti hovoril váš najstarší syn, že sa hnevá.

Áno, hneval sa a nechápal to. Na seminári Otcovo srdce odpustil nebeskému aj pozemskému otcovi a odvtedy žije blízky vzťah s Pánom.

„My vdovy máme špeciálne miesto v Otcovom srdci, vie o nás. Aj preto nemôžem mlčať.“Zdieľať

Tiež nechápal, prečo musím toľko trpieť, keď slúžim Pánovi. Ja ho presviedčam, že raz sa karta obráti a príde veľké ovocie. Deti si prechádzajú rôznymi ťažkosťami. Myslím, že najhoršie to mali najstarší, ktorých to postihlo v kritickom veku. Najlepšie by na to odpovedal každý z nich sám. Aj keď niektoré deti prechádzajú ťažkým obdobím, ja som uverila slovu z Izaiáša, že všetky moje deti budú učeníkmi Pána.

Máte v spoločenstve či v širšej rodine mužov, ktorí by boli pre chalanov takým chlapským vzorom?

Jeden zo synov má úplne skvelého trénera na basketbale. Je v tom veľmi dobrý a dostáva od trénera chlapské uznanie. Aj ostatní synovia športujú a Boh nám veľa vecí dopĺňa cez ľudí.

Ako dokážete splniť požiadavky toľkých detí? Keď v EduPage píšu učitelia, čo treba doniesť, zaplatiť, kde treba kedy byť a aké mať úlohy?

Ja som absolútne netechnický typ. Úprimne, neviem zapnúť ani náš televízor, keďže ho ani nepozerám. Posledný darček od manžela bol tablet. Učila som sa fungovať na maile, aby som to zvládla kvôli stavbe domu. Postupne sa učím používať internetbanking. Čo sa týka EduPage, učitelia nás poznajú a pomáhajú nám. Povedia starším deťom, aby mi odkázali, čo treba.

Čo by ste poradili vdove, ktorá je zúfalá a nevie si predstaviť, ako ďalej žiť?

Prechádzam takouto situáciou so svojou priateľkou. Podľa mňa je veľmi dobré nájsť si človeka, ukotveného vo viere, s ktorým sa dá o veciach rozprávať a modliť sa. S priateľkou sme sa veľa prechádzali a mohla v slobode povedať, čo cíti, ako čo prežíva. Potom sme sa modlili, odpúšťali a pripomínali si pravdy. Dôležité je neuzavrieť sa sám vo svojej bolesti.

Tiež začala každé ráno čítať Božie slovo, kde sú úžasné slová o vdovách: „Pán nepohrdne prosbou siroty, ani vdovou, keď vylieva svoj bôľ.“ My vdovy máme špeciálne miesto v Otcovom srdci, vie o nás.

Povedali ste mi, že sa pri rozhovoroch pre médiá necítite ako ryba vo vode. Prečo s týmito ponukami napokon vždy súhlasíte?

Najradšej by som žila skrytý život s Bohom. Ale vidím, že Pán Boh chce vynášať na svetlo veci, ktoré robí. A ja chcem, aby sa oslávil aj cez to, čo robí pre nás. A aby mohol zachraňovať aj ďalšie svoje deti a zjavovať sa ako dobrý otec.

A on hovorí: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojím Otcom.“ Aj preto nemôžem mlčať.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0