Kto to vlastne zradil pravicovú vládu?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kto to vlastne zradil pravicovú vládu?

Béla Bugár a Radoslav Procházka to neboli. Ale za vládu so Smerom môžu trpko zaplatiť.

Cez víkend sa na sociálnych sieťach aj v časti novinárskej obce rozpútalo šialenstvo: superširoká pravicová vláda vraj mohla vzniknúť aj po tom, čo Andrej Danko jasne povedal, že do nej nepôjde, stačilo vydržať, ukázať charakter a Danko by si to rozmyslel. Potom sa však odhalil prvý zradca, Béla Bugár, ku ktorému sa čoskoro pridal Zradoslav Procházka – a takto sa konečne potvrdilo, čo kuli celé mesiace, veď celý čas im išlo iba o kšefty so Smerom, po ktorých už túžobne mľaskali.

Divadlo sa skončilo

Verejnú debatu však v pravej časti spektra ovládla antipolitická psychóza a morálny gýč.

Skúsme pekne po poriadku.

Koho a čo zradil Béla Bugár? Čo sa týka koalície so Smerom, pred voľbami zahmlieval, ale čo sa týka koalície s Igorom Matovičom, hovoril jasne. Keď sme sa ho pýtali, či si vie s ním predstaviť koalíciu, Bugár odpovedal stroho: „V žiadnom prípade.“ De facto to isté hovoril aj František Šebej: „Bélu Bugára veľmi dobre chápem, že sa tak vymedzuje voči Matovičovi.“ Šebej súčasne hovoril, že prípadnú koalíciu so Smerom by bral veľmi negatívne a že by sa nechcel na niečom takom zúčastniť.

Preto komentátori opakovane písali, že ak Bugár pri týchto slovách zotrvá, nebude možné zostaviť pravicovú vládu.

Bugár však vedel, že po voľbách nemôže povedať Sulíkovi hneď na začiatku svoje „nie“, minimálne musel budiť dojem, že oveľa širšia pravicová vláda, než na ktorú by ktokoľvek predtým pomyslel, je možná. Rovnako sa však v tejto inscenácii správali všetci zúčastnení.

Keď ste sa bavili v kuloároch mimo diktafónu s pravicovými politikmi – a bolo jedno, či s tými, ktorí pripúšťali spoluprácu s Ficom, alebo s tými, čo ju vylučovali – všetci dobre chápali, že divoká šesťkoalícia nemôže vzniknúť. A keby aj vznikla, tak by nemohla fungovať, po krátkom čase by sa rozsypala a Smer by si mohol opäť zopakovať svoj volebný sen z roku 2012.

Z tohto dôvodu sa hľadal čierny Peter, pritom všetci tušili, že sa ním stane politik, ktorému sú tieto pravicové preteky o najväčšieho antifica úplne ukradnuté: biely Andrej.

Po sobotnom sneme SNS bolo jasné, že buď ideme k predčasným voľbám, alebo Most a Sieť, ktoré vo voľbách doplatili na to, že nikdy nepovedali Ficovi jasné nie, pôjdu so Smerom.

Keby aj divoká šesťkoalícia vznikla, tak by nemohla fungovať, po krátkom čase by sa rozsypala a Smer by si mohol opäť zopakovať svoj volebný sen z roku 2012. Zdieľať

Preto sme tu týždeň sledovali divadielko, kto odskočí ako prvý, aby mohli potom tí, čo odmietajú Smer za každých okolností, použiť svoj ustálený opozičný naratív: vidíte, od začiatku sme vedeli, že ich oligarchovia a delenie koristi spoja.

K politike už raz patrí aj jej divadelná stránka, keď sa zúčastnení politici hrajú na hercov, pretože už nemyslia na dohodu (o ktorej vedia, že je za daných okolností nemožná), ale na svojich voličov.

Horšie je, že túto hru na seba prebrali aj niektorí novinári. Úlohou dobrých a informovaných novín je pritom nedržať svojich čitateľov v planej ilúzii len preto, že jej chcú čitatelia veriť.

Lenže žurnalistika nepretržitej hystérie káže, že to, čo bolo ešte včera zlo a prejav najhlbšej dekadencie (postslotovská SNS či Boris Kollár), dnes už treba chrániť (tí novinári, čo zverejnili informácie proti Kollárovi, sa stali podľa povolebnej schémy lokajmi oligarchov), lebo aj to sú zrazu stabilní spojenci proti zlu, ktorým je korupčník Fico. Pretože takéto zlo patrí jedine do opozície, hneď vedľa fašistu Kotlebu.

Hrať však takéto politicko-mediálne inscenácie, a to v čase, keď sa na rôznych protikladoch otriasa Európa, radikáli sú na vzostupe už nielen v Rakúsku či Francúzsku, ale aj v Nemecku, je neúctivé voči ľuďom aj voči elementárnym faktom.

Kto bol ten Brútus

Kto teda zradil pravicovú vládu?

Odpoveď, na ktorú mnohí v ošiali sobotnej volebnej noci zabudli, je prostá: boli to voliči.

Keby získali SaS, OĽaNO, Most a Sieť v parlamente väčšinu, Bugár by bol nútený porušiť svoje predvolebné slovo a do takejto koalície by chtiac-nechtiac musel vstúpiť, keďže tlak voličov a členov by ho nepustil. Bugár by musel rýchlo zabudnúť aj na to, že Matovič krátko pred voľbami vyzýval jeho maďarských voličov, aby volili SMK. A musel by prehliadnuť aj to, ako ho Matovič, tento neraz najužitočnejší nepriateľ Roberta Fica, len pár dní po voľbách podpichuje odkazmi na oligarchu Világiho.

Lenže tento pravicový blok dopadol, ešte k tomu bez vypadnutého KDH, oveľa horšie, než sa očakávalo – spolu získal iba 61 mandátov.

Kto to teda zradil pravicovú vládu? Odpoveď, na ktorú mnohí v ošiali sobotnej volebnej noci zabudli, je prostá: boli to voliči. Zdieľať

Otázka teda od začiatku stála tak, či sú pre krajinu aj väčšinu zúčastnených lepšie predčasné voľby alebo jediná možná stabilná vláda – Smeru s časťou pravice. To bola jediná povolebná dilema, nie smiešna hra na hľadanie zradcu.

Presnejšiu odpoveď budeme poznať o pár dní, keď nám Most a Sieť povedia, či idú do vlády so Smerom a za akých podmienok. A ešte presnejšiu odpoveď spoznáme o pár týždňov, keď budeme vedieť, čo vyrokovali a aké pozície obsadia v exekutíve.

Ale ani to nepovie všetko – Smer bude zaiste pripravený na veľké ústupky, najmä imidžové, aby Most a Sieť mohli svoju účasť vo vláde zdôvodniť ako voľbu menšieho zla, ktorá však prinesie krajine lepšiu vládu, než bola tá predošlá.

Zničujúca dilema Bugára a Procházku

Lenže na mieste je veľká skepsa. Keď som svojho času písal o vláde časti pravice so Smerom ako o prijateľnej alternatíve, nepredstavoval som si, že súčasťou takejto vlády bude musieť byť aj SNS. A že aj tá bude v koalícii silnejšia než jej dvaja ďalší pravicoví členovia, ktorí idú so Smerom len z čistého pudu sebazáchovy, neschopní vytvoriť sebavedomú protiváhu.

Most a Sieť sú v zničujúcej situácii: vedia, že keby boli predčasné voľby, môžu dopadnúť ako KDH. Mostu odchádzajú maďarskí voliči, ktorí však neprechádzajú k SMK, ale k slovenským stranám. A keďže zo Siete už ide emócia predčasne skrachovanej strany, Procházka aj Bugár sa zrejme spoliehajú na to, že o štyri roky môže byť opäť iná situácia, ktorá im bude priať.

Bugár pomaly rezignuje na mestského slovenského voliča, zato bude presviedčať maďarskú komunitu, že jej záujmy zastupuje lepšie než SMK. Procházka bude dúfať, že popri razantnej opozičnej SaS zostane v pravom sektore miesto aj pre neho, ktorý si bude chcieť v novej vláde vydobyť punc kompetentnosti.

Procházka aj Bugár sa zrejme spoliehajú na to, že o štyri roky môže byť opäť iná situácia, ktorá im bude priať. Zdieľať

Ale môže sa to podariť?

Bugár si straty Slovákov vôbec nemusí vykompenzovať ziskami Maďarov. Napríklad Transparency International ukázala, že ľudia vôbec neboli Smeru vo volebných miestnostiach vďační v tých obciach, kde vláda uplácala dotáciami. Ani SMK nebude cítiť teraz dôvod pre sebazrušenie a splynutie s Mostom. Ovláda totiž komunál a teraz v koalícii Bugára so Smerom a SNS zacíti novú šancu, čo dala práve jasne najavo.

Procházka koalíciou so Smerom príde o dvoch najdôveryhodnejších ľudí v čele svojej kandidátky. Miroslav Beblavý pritom stelesňoval kompetentnosť ako nikto v jeho strane, bol najlepším kandidátom nielen Siete, ale celej pravice, na dva či dokonca tri rezorty.

Katarína Macháčková pôsobí so svojimi politickými úmyslami takisto serióznejšie než Andrej Hrnčiar, prototyp kariéristu v politike, ktorý sa v týchto dňoch stáva Procházkovým tieňom.

Za týchto okolností by Procházka v koalícii so Smerom len vegetoval a je pravdepodobné, že by ho čakal osud niekdajšej českej pravicovej nádeje Unie svobody, ktorá bola za vlády Jiřího Paroubka len na smiech, súcitnejším na plač.

Procházka si dnes vyberá, či zhynúť vo Ficovom náručí, alebo skúsiť risk, ktorý ešte jeho strane dá šancu na morálnu obnovu, hoci to môže dopadnúť zle.

Aj z týchto dôvodov si stále myslím, že lepšou voľbou nielen pre krajinu sú predčasné voľby. Je pravda, že nemusia nič vyriešiť, dokonca je možné, že sa pre situáciu v Európe onedlho ukáže, že lepšie je mať akúkoľvek stabilnú vládu než politický pat. Ale vôbec nie je nevyhnutnosťou, že v prípadných predčasných voľbách musí posilniť akurát fašista Kotleba, ako nás dnes všetci presviedčajú.

Emócia, ktorá hrala prím v týchto voľbách, bol odpor voči establišmentu a systému, čo pomohlo Kotlebovi aj Kollárovi. Budúce voľby by to zas mohla byť emócia v prospech stability, ktorá by oboch, či aspoň jedného z nich, vyniesla preč z parlamentu.

Nič nie je isté, ale v tejto chvíli sa zdá, že je lepšie riskovať, než ďalšie štyri roky demoralizovane vegetovať.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo