Zrušme to pravicové tabu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zrušme to pravicové tabu

Doba sa zmenila. Ísť do vlády so Smerom by sa malo stať prijateľnou alternatívou.

Štyri malé opozičné strany tento týždeň vyzvali tri väčšie opozičné strany, aby aj ony vyhlásili, že určite nepôjdu vládnuť so Smerom. Všetko za neistého predpokladu, že Smer rovnako ako v roku 2012 nezíska nadpolovičnú parlamentnú väčšinu.

Hra na slepú babu

Samozrejme, v prvom rade ide len o pozičné hry. Na jednej strane OľaNO, Nova, SaS, OKS hrajú pozičnú hru slabých: potrebujú získať čo najviac odhodlaných protismeráckych voličov, aby sa vôbec dostali do parlamentu. Igor Matovič už preto zabudol, že do vlády Smeru kedysi vyslal splnomocnenca pre Rómov a že paktoval na spoločných tlačovkách s Robertom Kaliňákom.

Sieť, KDH, Most-Híd zas hrajú pozičnú hru silnejších: vedia, že sa dostanú do parlamentu, rovnako tušia, že na vládu bez Smeru to pravici nemusí stačiť a keby aj stačilo, desí ich, že by mali spoluvládnuť s Matovičom v jeho nahrávacom štúdiu. Boja sa však priznať viac, preto ako z jedného manuálu opakujú, že na to, aby išli so Smerom do vlády, by musel Fico prijať ich program, ale to by už, všakáno, nebol Smer Smerom a Fico Ficom.

Rok 2010 – staré zlaté časy sú preč

Médiá sa však na rozdiel od politikov nemusia brodiť v týchto starých schémach: ponovembrová zákopová vojna medzi takzvanou pravicou a takzvanou ľavicou už totiž stratila zmysel aj dôvod. Ak po marcových voľbách 2016 pôjdu do vlády so Smerom jedna či dve stredopravé strany, už nepôjde o exces, ale o dôsledok prirodzeného vývoja.

Pravoľavé tábory dosiaľ dokázal zjednotiť len strašiak Vladimíra Mečiara, v podobe krátkej Moravčíkovej vlády v roku 1994 a v podobe prvej Dzurindovej vlády v rokoch 1998 až 2002. Inak sa malo v pravicových kruhoch priam za herézu tvrdiť, že aj v pokojných časoch môžu byť zmiešané koalície dobrou alternatívou.

Ešte pred voľbami v roku 2010 mal tento antismerácky reflex svoje opodstatnenie: vláda Smeru s HZDS a SNS bola odpudivá vo svojej forme aj obsahu, pravica si ešte držala personálnu súdržnosť aj reformný étos a tiež sa jej dalo veriť, keď si vpísala do erbu boj proti korupcii. Očakávanie voličov bolo veľké, aj preto sa Radičovej vláda po júnových voľbách sformovala rýchlosťou blesku.

Letopočet po Radičovej

Lenže pád Radičovej vlády, korunovaný zverejnením spisu Gorila, bol začiatkom nového letopočtu. Dnes, po štyroch rokoch, je to ešte zrejmejšie.

Pravicový jednotný blok už jednoducho neexistuje, nielen pri pohľade na vzájomnú nevraživosť medzi lídrami strán a straničiek, ale najmä vo vedomí voličov pravice. Podľa nedávneho prieskumu MVK dnes len necelých 15 percent voličov verí, že stredopravá koalícia je najlepšou vládnou alternatívou. 50 percent voličov KDH si po voľbách želá spoločnú vládu so Smerom, len 20 percent voličov hnutia chce širokú koalíciu bez Smeru.

Voliči sa neraz mýlia, ale v tomto prípade ich vnímanie zodpovedá politickej realite aj realizmu. Sú tri dôvody, prečo spoluvládnutie so Smerom nie je iba alternatívou z núdze, ale naopak, vcelku normálnou alternatívou, za ktorej zvažovanie sa netreba hanbiť.

Tri dôvody pre Smer

Po prvé, len zarytý opozičný tvrdohlavec môže veriť, že koalícia Sieť, KDH, Most-Híd, OľaNO-Nova a SaS (plus OKS) by bola schopná vôbec dovládnuť, a predtým ešte príčetne vládnuť.

Ak chceme silou-mocou zostaviť životaschopnú a kompaktnú vládu bez Smeru, je potrebné výber zúžiť na trojicu – ale len nepolepšiteľný opozičný optimista dnes verí, že Procházka, Figeľ a Bugár získajú minimálne 76 mandátov. Pravica – teda aspoň to, čo sme tak podnes zvykli nazývať – nie je schopná vládnuť či už zo psychologických, alebo čisto z matematických dôvodov.

Po druhé, pravica už neexistuje ani ideologicky. Jednak pribúdajú témy, pri ktorých už nefunguje pravo-ľavé delenie, ale konzervatívno-liberálne štiepenie.

Konzervatívnemu KDH nemá dôvod byť bližšia liberálna SaS než Smer. Oslabenie zmyslu pravo-ľavého delenia však platí, aj keď si zoberieme posledný vývoj v rámci jedného politického prúdu. Ak je Sieť do veľkej miery politickým nástupcom SDKÚ, o tandeme Procházka-Beblavý sa dá s istotou povedať, že je viac v strede než kedysi Dzurinda-Mikloš.

Len si spomeňme na staré spory o reformy: jedni boli za rovnú daň, druhí za silnú progresivitu, jedni za súkromný dôchodkový pilier, druhí za čo najväčšie prerozdeľovanie štátom. Čas veľkých reforiem však nenávratne odznel, dnes sú všetci sprava aj zľava natisnutí v strede a za výzvu doby vyhlasujú zápas za kvalitnejší štát a lepšie služby. Aj preto môžeme so zatajeným dychom sledovať, ako Smer vyčleňuje milióny eur na zvýšenie kapacít v škôlkach a ako ho súčasne Sieť kritizuje, že je to málo a štát musí urobiť viac.

Po tretie, Smer nie je nemeniteľný, jeho spôsoby závisia od okolitého prostredia. Keď Fico vládol s Mečiarom a Slotom, často to vyzeralo, že oni viac dekultivovali jeho, než on kultivoval ich. Keď však vládol sám, z hľadiska demokracie sa správal omnoho kontrolovanejšie – dalo by sa povedať, že európskejšie – než vo svojej krajine porovnateľne silný Viktor Orbán.

Ak by teda Smer vládol so Sieťou alebo KDH či Mostom (najlepšie s dvoma z nich), je pravdepodobné, že takáto koaličná vláda by bola lepšia a užitočnejšia než súčasná jedna farba Smeru. Samozrejme, aby to tak naozaj bolo, sú potrebné aj isté opatrenia – strana Roberta Fica by mala byť odstavená od zdravotníctva rovnako, ako Fico svojho času odstavil od ministerstva výstavby morálne nespôsobilú SNS.

Veľké koalície nie sú od diabla

Proti uvedeným argumentom sa môže ozvať námietka, že veľké koalície škodia krajine, pretože v nej umŕtvujú politický život a vedú k spoločenskej stagnácii. Realita to však nepotvrdzuje – nemecká konsenzuálnosť neprináša len viac pokoja a stability, ale niekedy aj odvážnejšie politické rozhodnutia než vyhrotená súťaž dvoch táborov, ktoré sa navzájom dokážu dlhodobo paralyzovať, ako sa ukazuje v USA.

Netreba však ísť po príklady ďaleko, stačí sa obzrieť vo višegrádskej štvorke. To, že u nás politika a spoločnosť nie sú rozdelené na dva absolútne nevraživé tábory, ako je to v Poľsku či Maďarsku, je naším stále nedoceneným plusom. Tento fakt určite súvisí s našou históriou, ale aj s tým, že Ficov Smer si vzal z porážky v roku 2010 isté poučenie.

Ak napokon vznikne spoločná koalícia Smeru a pravice, viacerí budú o nej lacno hovoriť, že oba tábory prišli po 25 rokoch konečne na to, ako si korisť deliť aj spolu. Ale tomuto podozreniu nech čelia Radoslav Procházka, Ján Figeľ či Béla Bugár tým, ako sa pri červenom obrovi zhostia svojej historickej úlohy.

Foto – TASR/ Martin Baumann 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo