Týždenný výber šéfredaktora Kde je tá stará SaS, ako sme ju kedysi poznali?

Martin Hanus

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Komentár k aktuálnej téme plus prehľad článkov za uplynulý týždeň, ktoré by vám nemali ujsť.

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Nemecký kresťanský demokrat Marco Arndt Keby CDU začala spolupracovať s AfD, bol by to jej koniec

Magyarská revolúcia V čom má pravdu Orbán, keď hovorí o konci maďarskej demokracie

Debata v redakcii Maďarská revolúcia pokračuje. Ako Péter Magyar valcuje Orbánov systém

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková predložila v rámci novely Trestného zákona zavedenie nového trestného činu – má sa volať „šírenie nepravdivej informácie“ a odňatím slobody do piatich rokov sa má potrestať ten, kto vyrobí či rozšíri nepravdivú informáciu, ktorá je „spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“.

Kolíkovej návrh je bláznovstvom, aké by predošlým generáciám liberálnych politikov nenapadlo ani vo sne a považovali by ho za šírenie poplašnej správy – spoločnosť, v ktorej polícia, prokuratúra či súdy posudzujú v trestných procesoch pravdivosť informácií vo verejnej polemike, sa môže nazývať všelijako, len nie slobodnou (o tomto návrhu napísali všetko podstatné Dag Daniš a Lukáš Krivošík).

Týmto zámerom šokovala ministerka aj koaličných partnerov, ktorí sa s ňou na revolučnom obmedzení slobody slova nikdy nedohodli. Mária Kolíková s touto kriminalizáciou hoaxov a dezinformácií neuspeje, o to jej zrejme ani nešlo. Ide viac o pózu, ktorú ocení isté prostredie, napokon, denník SME už tento návrh vychválil rečou, na akú sme boli zvyknutí skôr z komsomolských čias.

V skutočnosti sa natíska iná otázka – čo sa to stalo s SaS?

Richard Sulík je na politickej scéne bezmála trinásť rokov, jeho verejné názory sú dostatočne známe, za ten čas som s ním viedol aj veľa rozhovorov mimo záznamu, takže je možné pomerne ľahko odhadnúť, že pri tomto Kolíkovej návrhu si rovnako ťuká na čelo.

Sulík dával od začiatku svojej kariéry najavo, že buduje liberálnu stranu v klasickom význame slova a že väčšinu dnešných európskych liberálov považuje za ľavicových pokrokárov. Preto sa v europarlamente ani nepridal k liberálom, ale k euroskeptickej frakcii, kam patrí aj poľská PiS a Sulíkovi najbližšia ODS.

Bratislavskí liberáli sa za to Sulíkovi vysmievali, odmietali mu priznať, že je súčasťou slovenského liberalizmu, ale len jeho spiatočníckym slovenským nepodarkom. Dokonca ho pre názory na EÚ či migráciu posielali do hnedých kútov, až ho Michal Havran nazval „trápnučkým fašistom“.

Tento dlhoročný pohon na Sulíka bol vlastne dezinformačnou kampaňou. Líder SaS, ktorý bol socializovaný v západnom Nemecku, v skutočnosti vedome aj podvedome veľa čerpal z nemeckého ordoliberalizmu.

Jeho ostrá kritika eurovalov a najmä pokrízovej monetárnej politiky ECB bola v niečom jednostranná aj prehnaná, ale verne odrážala postoje nemeckej ekonomickej protiinflačnej školy, ktorá je súčasťou tamojšieho mainstreamu. Sulíkova tvrdá kritika migrácie a multikulturalizmu vychádzala tiež z nemeckej skúsenosti. Aj legendárny exkancelár Helmut Schmidt, inak liberálny sociálny demokrat, pred takmer 20 rokmi vyhlásil, že masové migrovanie pracovných síl z Turecka a ďalších krajín bolo omylom, lebo demokracia je len ťažko zlučiteľná s modelom multikultúrnej spoločnosti.

Sulík tak doma provokoval tým, čo ešte pred vyše 20 rokmi nebolo veľkou provokáciou ani v Nemecku. Cenné bolo aj to, že z liberálnej pozície namietal proti elitárskej koncepcii európskej integrácie, ktorá považuje čoraz užšiu úniu, teda posilňovanie bruselských inštitúcií a odumieranie národných štátov, za dogmu a nevyhnutný vývoj.

Lenže SaS, ako sme ju poznali takmer dekádu, už viac než rok nejaví známky života. Realita pritom prináša témy, ktorých by sa Sulík kedysi s chuťou a aktívne zhostil. O európskom Green Deale, radikálnom pláne Bruselu a Berlína na prestavbu európskej energetiky a priemyslu, si Sulík myslí to isté ako europoslanec Alexander Vondra či český expremiér Mirek Topolánek.

Len s tým rozdielom, že SaS o tejto téme prakticky vôbec nehovorí. Pritom to spadá aj do agendy ministra hospodárstva, navyše Sulík má na uchopenie témy aj vlastné odborné zázemie (Karol Galek, Radovan Kazda).

Sulík postupne vycúval z tém a polemík, ktoré ho odlišovali od médiami predžuvaného liberalizmu, a rezignoval na SaS, ako ju kedysi zakladal.

Tých dôvodov je zrejme viac, nielen isté intelektuálne zlenivenie. Pre Sulíka bol psychologickým šokom rok 2019, keď mu ako dovtedajšiemu lídrovi opozície prešla veľká časť voličov k progresívcom, ktorí zvíťazili v prezidentských aj európskych voľbách. Koalícia PS/Spolu sa potom v parlamentných voľbách scvrkla, no aj tak dostala viac hlasov než SaS, ktorá sa týždne pred voľbami triasla, či to bude stačiť na parlament. Pre Sulíka to bol traumatický zážitok, po veľkom úspechu z marca 2016 sa totiž v opozícii ďalšie roky vnútorne pripravoval na post premiéra.

Napokon sa v Matovičovej vláde nestal ani ministrom financií, vo svojej strane hovoril, že ju odovzdá do ďalších volieb niekomu lojálnemu. Prišla však pandémia, po vytvorení novej vlády ho požieral neurotický konflikt s Igorom Matovičom, na ktorom znovu vyrástol na dvojciferné čísla, a spolu s Máriou Kolíkovou boli strojcami jeho premiérskeho pádu (i keď hlavným samostrojcom bol Matovič). Nové spojenectvo napokon Kolíkovú a spol. doviedlo do SaS.

Sulík vie, že po tom, čo sa mu od OĽaNO vrátila časť stratených voličov, je jeho najväčším konkurentom o hlasy sedempercentné Progresívne Slovensko, Kolíková a jej progresívno-liberálne krídlo sú tak pre neho dobrou poistkou.

A aj preto SaS, ktorá ešte v septembri 2019 hlasovala spolu s konzervatívnymi poslancami za zlepšenie informovanosti žien pred potratom, teraz súťažila s PS, kto z kozmetického Záborskej návrhu zákona vyfabuluje väčšiu hrozbu liberálnej civilizácie. Napokon k Sulíkovej spokojnosti opäť všetkých prekričala Jana Bittó Cigániková, progresívci so svojou facebookovou kampaňou bledli závisťou.

A blednú aj teraz pri pohľade na kyjak proti dezinformáciám a hoaxom, ktorým máva Mária Kolíková a ktorý by inak Sulík odsúdil medzi prvými.

Zakladateľ SaS ešte nikdy nemal vlastnú stranu tak pod kontrolou ako posledné dva roky po odchode skupiny okolo Ľubomíra Galka a naposledy aj Lucie Nicholsonovej.

Ostáva už len paradox, že SaS sprogresívnela až po tom, čo ju Richard Sulík premenil na firmu jemu oddaných.