Manželia právnici Vstupovať do rodičovstva s tým, že sa idem len obetovať, je cestou do pekla

V bakalárskom ročníku sa jej narodilo dieťa, napriek tomu sa rozhodla dokončiť štúdium práva dennou formou. Po ukončení školy nastúpila hneď do práce a v kariére plynule pokračovala ďalej. Mladí manželia Čechmánkovci v rozhovore pre Postoj priznávajú, že bez aktívnej pomoci rodiny a ústretového prístupu zamestnávateľa či fakulty by to bolo oveľa náročnejšie.

Hovorili sme s nimi o výhodách skorého rodičovstva, prečo je pre ich generáciu prirodzené zdieľať spolu starostlivosť o domácnosť a dieťa i o tom, prečo si manželstvo postavili v prioritách na prvé miesto. „Je veľmi toxické, keď rodičia fixujú svoju pozornosť len na dieťa. Ono jedného dňa odíde z domu a ich vzťah zrazu zostane absolútne vyprázdnený. Buď sa pokúsia nájsť si k sebe nanovo cestu, alebo to manželstvo končí rozvodom. Problémom je, že nič nebudovali spolu. Boli len vychovávatelia ich spoločného dieťaťa,“ myslí si Kristián Čechmánek. 

Marianna a Kristián Čechmánkovci sa spoznali na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity a svoje áno si povedali ešte počas štúdia. V tomto období života dokázali mladí manželia zladiť prácu, štúdium aj starostlivosť o rodinu. Ich syn má dnes už tri roky a obaja sa tak môžu naplno venovať svojej práci. Kristián pôsobí na Fakulte európskych štúdii a regionálneho rozvoja SPU v Nitre ako odborný asistent na katedre práva a Marianna je koncipientkou v advokátskej kancelárii Sidor a partneri, s. r. o., v Hlohovci.

Čo vás motivovalo uzavrieť manželstvo v takom mladom veku?

Kristián: Myslím, že keď vzťah dvoch ľudí funguje a má aj racionálny a hodnotový základ, tak akékoľvek odkladanie je len alibizmus. Stále sa totiž dá nájsť niečo, čo je dôvodom to rozhodnutie odsunúť. Vedeli sme, že jedného dňa chceme rodinu a manželstvo. Jednoducho nám to vtedy pripadalo tak, že teraz je tá správna chvíľa.

Marianna: Keď som išla na vysokú školu, tak som bola nastavená tak, že manželstvo a rodinu budem riešiť až po skončení štúdia. Keď som sa však spoznala s Kikom, hodnoty partnerstva a vzťahu mi začali dávať hlbší zmysel. Povedala som si, že ak s tým človekom chcem žiť, tak prečo by sme neuzavreli manželstvo. Iniciatíva však, samozrejme, prišla z jeho strany.

Boli ste v bakalárskom ročníku a mali ste pred sebou štátnice. Necítili ste strach z toho, že sa váš študentský život radikálne zmení?

Marianna: Keďže sme sa o bábätko aktívne snažili, boli sme skôr potešení. Nikdy som nerozumela tým argumentom, že si máme ešte užívať život, cestovať a podobne. S dieťaťom sa snáď cestovať nedá? Človek sa nemôže rozhodovať pre rodinu a vnímať pritom dieťa ako prekážku.

Neuvažovali ste o tom, že štúdium po pôrode prerušíte, prípadne sa uspokojíte iba s bakalárskym titulom?

Marianna: Boli sme nastavení tak, že chceme mať dieťa a že chcem doštudovať. A rozhodli sme sa urobiť pre to všetko. Našťastie bola moja fakulta veľmi ústretová a pomohla mi tým, že som si mohla na dennom štúdiu nastaviť individuálny plán. Samozrejme, boli sme pripravení aj na možnosť, že si preruším štúdium. Vďaka pomoci našich rodín to však nakoniec nebolo potrebné.

Ako to vyzeralo v praxi?

Marianna: Veľa sme sa pri tej starostlivosti striedali. Do školy v Trnave som dochádzala z Nitry, takže som malého brávala so sebou a nosila ho k mojej mame či babke. V Nitre sme bývali v garzónke, ktorá bola blízko domu svokrovcov, takže sme malého nechávali aj tam. Väčšinou to však bolo tak, že som týždeň bola doma a týždeň som chodila do školy. Nechcela som veľa vymeškať, pretože potom by som to ťažko dobiehala.

Mali ste nejakým spôsobom podelené domáce práce a starostlivosť o malého?

Kristián: Nemali sme striktne rozdelené povinnosti. Ja som malého napríklad kúpaval, nakupoval som, podľa potreby ho prebaľoval alebo som ho v noci priniesol manželke na kŕmenie. Na prechádzky sme tiež chodievali spolu, ale aj oddelene. Riešili sme tieto veci operatívne.

Marianna: Manžel v tom čase ešte pracoval v advokátskej kancelárii. Veľakrát sa mu podarilo z práce odbehnúť a kočíkoval aj cez obednú prestávku. Alebo sa venoval malému popoludní, keď som sa potrebovala učiť alebo si niekam odbehnúť.

Vo vašej práci teda boli tiež ústretoví a nastavili vám flexibilný režim?

Kristián: Mal som vždy šťastie na vynikajúcich kolegov aj nadriadených. Teraz je to, samozrejme, flexibilnejšie, keďže som vysokoškolský pedagóg. Keď prišiel covid, trávil som ešte viac času doma s manželkou a synom.

Čítajte tiež

Matka samoživiteľka Pendlujem medzi štúdiom, dennými a nočnými brigádami, aby som uživila deti

Lenka Chlebanová

Rozhovor s Helenou Hudáčekovou o tom, ako sa žije matke a študentke, ktorá sama vychováva dve deti. 

Myslíte si, že by ste podobný režim dokázali udržať aj bez pomoci rodiny či ústretovosti zo strany zamestnávateľa a školy?

Marianna: Bolo by to určite náročnejšie. Zo začiatku sme však nevedeli, či fakulta bude ústretová a ako sa k tomu postaví naša rodina. Išli sme do toho s tým, že urobíme všetko preto, aby to fungovalo. Museli by sme to však zvládnuť, aj keby okolnosti boli iné. Prispôsobili by sme sa situácii.

Kristián: Určite sme mali šťastie. V zásade som však presvedčený o tom, že akékoľvek okolnosti v živote sú, mojou povinnosťou je prispôsobiť sa im. Vždy by sa dalo na niečo vyhovoriť. Obaja poznáme ľudí, ktorí mali deti za omnoho ťažších podmienok a zvládli to.

Máte pocit, že ak by ste zostali na reťazovej materskej alebo znova otehotneli, bol by pre vás návrat do práce ťažší?

Marianna: Po skončení školy som chcela pracovať, aby som nevypadla z kolobehu. Viem, že mnohé ženy sa po materskej už nevrátia do pôvodnej práce a nájdu si niečo vzdialenosťou bližšie, časovo kratšie či menej náročné. Ja teraz pracujem v Hlohovci. Nebyť svokry a manžela, ktorí vyzdvihnú malého zo škôlky, by som tam pracovať nemohla. Stále si však myslím, že žijeme v dobe, ktorá ponúka ženám istú flexibilitu.

Keď ste ukončili školu s dvojročným dieťaťom a hľadali ste si prácu, nebol váš status matky pre zamestnávateľa problémom?

Marianna: Keď som si hľadala zamestnanie, na moje miesto bolo veľa uchádzačov. Čo viem, drvivá väčšina z nich bola bezdetná. A predsa si zamestnávateľ spomedzi všetkých vybral práve mňa. Pritom si mohol povedať, že budem s chorým dieťaťom stále doma a podobne. Neskôr som sa dozvedela, že kanceláriu nezaujímalo, kto má či nemá dieťa, ale kto bude pre ňu prínosom.

Kristián: Iste, sú prípady, keď má zamestnávateľ počas pohovoru neprimerané otázky alebo dokonca z dôvodu materstva ženu do zamestnania neprijme. Treba pamätať na to, že zamestnávateľovi ide predovšetkým o zisk. Ak sa mám ako zamestnávateľ rozhodnúť medzi šikovnou ženou so štyrmi deťmi a nešikovným bezdetným mužom, tak si vyberiem jednoznačne ženu. Počet detí v takomto prípade nie je dôležitý.

Po narodení synčeka ste si museli zvyknúť na nový režim. Ako sa vám darilo zladiť sa?

Marianna: Mali sme šťastie v tom, že termín pôrodu vyšiel na leto. Od mája až do októbra sme teda boli spolu sami a to zvykanie nebolo spojené so stresom zo školy. Vytvorili sme si režim, pripravili sa na začiatok semestra, vybavili všetky povinnosti, aby ten nábeh bol potom čo najhladší.

Riešili ste aj vy ťažkosti s prebdenými nocami, plačom a kolikami?

Marianna: Náš malý sa našťastie nebudil každú hodinu, ale, samozrejme, sa budil ako každé dieťa v noci na papanie. Mali sme aj tieto ťažkosti, ale brali sme to štýlom, že sa netreba opúšťať. Snažili sme sa vzniknuté situácie riešiť konštruktívne a nebedákať.

Nie je to aj tým, že ste vstúpili do materstva ako mladá a neboli ešte natoľko úzkostlivá?

Marianna: U mladšej ženy je určite pozitívum, že sa telo po pôrode rýchlejšie zotaví a adaptuje. Ja som mala cisársky rez a videla som v nemocnici ženy o viac ako desať rokov staršie. Vnímala som, ako ťažko to prežívali. Skoré rodičovstvo naozaj má svoje výhody. Aj problémy ako prebdené noci sa v takom veku ľahšie znášajú.

Je to však aj o tom, že starostlivosť o dieťa nesmie byť len na samotnej žene. Manžel či partner si musí uvedomiť, že sú na to dvaja. Aj keď je to dieťa malé a žena ho dojčí, môže sa jej aspoň opýtať, s čím by potrebovala pomôcť. Aj žena si však musí uvedomiť, že ten muž na druhý deň ide do práce.

Kristián, mali ste v sebe toto nastavenie aktívne pomáhať manželke z vašej rodiny alebo to u vás vzniklo prirodzene?

Kristián: Moji rodičia mali veľmi pekný vzťah, určite si pomáhali, ale neviem, ako to mali podelené, keď som bol malý. Mne to pripadá tak, že sme s manželkou tím. Ak nechám všetko na ňu, bude večer unavená, bude mať zlú náladu a na konci dňa si to odnesiem ja. (Smiech.).

Niekoľko rokov sa venujem mentoringu a vidím, že je to vždy o tom, či som ten typ, ktorý chce ľudí potiahnuť a pomôcť im, alebo ktorý myslí len na seba a svoj prospech. Tí, ktorí sú nastavení na pomoc druhým, sú podľa mňa aj sami v živote úspešnejší.

Dnes ste matkou a zároveň pracujete. Nebolo vám ľúto, že ste si neužili klasickú materskú dovolenku?

Marianna: Nikdy som nebola typ ženy, ktorá by chcela byť len doma. Možno aj preto som chcela mať dieťa popri škole, pretože mi predstava trojročnej materskej nesedela. Chcela som ísť hneď po škole pracovať. U právnikov sú po ukončení štúdia povinné praxe. Po ich skončení má žena tridsať rokov, je z nej napríklad advokátka, ale nemá vlastnú kanceláriu, vlastné zázemie a začína takpovediac od nuly.

V takom veku ženy stoja pred voľbou, či rozbehnúť kanceláriu a tvrdo na sebe pracovať alebo ísť na materskú a z celého kolobehu vypadnúť. Takýto niekoľkoročný výpadok je obzvlášť v práve veľmi náročné dohnať. Práve z toho dôvodu mi pripadalo štúdium s dieťaťom schodnejšia cesta, ako odložiť si materstvo na neskôr. Oproti bývalým spolužiačkam som vo výhode, pretože už mám aspoň jedno dieťa.

Ak by ste však časom túžili mať detí viac, skôr či neskôr by ste stáli pred dilemou, či uprednostniť kariéru pred rodinou.

Marianna: Keď som končila štúdium, ukončila som aj materskú. Malý bol od dvoch rokov v súkromných jasliach. Potom prišla korona a teraz od januára ho zobrali do škôlky. Ja som si hneď po škole išla hľadať prácu, aj keď som s ním mohla byť ešte rok doma. Z môjho pohľadu to však nie je o tom, že by som bola kariéristka či workoholička. Len potrebujem mať v živote tých aspektov viac a striedať prácu, domácnosť a rodinu.

Okrem svojej bežnej práce mám aj kapelu, takže cez víkendy chodíme hrávať na svadby a oslavy. Určite by to nebolo možné bez manželovej podpory. Nie každý muž by toleroval, že je jeho manželka cez víkend preč. Manžel je s malým veľmi zohratý, vie mu dať jesť, ísť s ním von, vedia spolu sami fungovať, a tak nemám strach byť od nich na chvíľku preč.

Mnohí muži si nevedia predstaviť zostať s menším dieťaťom úplne sami na niekoľko dní. Aký je na to váš pohľad ako muža?

Kristián: Asi na to nemám typicky mužský pohľad. Známy psychiater a filozof C.G. Jung povedal, že muži sa usilujú o dokonalosť v jednej veci a ženy sa zas usilujú o celistvosť. Ja som v tomto skôr žena. (Smiech.). Nedáva mi zmysel robiť len jednu vec. Aj v práci mám minimálne dve alebo tri profesionálne záujmy, ktorým sa venujem. Týmto spôsobom nemám problém fungovať ako otec, manžel, vysokoškolský pedagóg, právnik či mentor.

Niečo iné je však práca a niečo iné starostlivosť o dieťa.

Kristián: Mňa zaujíma všetko a čokoľvek, čo sa naučím, je pre mňa prínosom. Určite boli aj krízy, keď má človek dosť, je unavený a pýta sa, prečo to musí teraz robiť. Nakoniec si však poviem, že je to môj syn a moja manželka a potrebujú ma. Keď nejaký muž povie, že starostlivosť o dieťa či domácnosť nie je preňho, tak je to podľa mňa arogancia. Nechcem nikoho súdiť, ale pripadá mi to veľmi povýšenecké.

Čítajte tiež

Mikolášiková zo zastolom.sk Tlak na výkon sa odráža aj v materstve, byť len doma s deťmi už akoby nestačilo

Lenka Chlebanová Zuzana Hanusová

Andrea Mikolášiková hovorí o svojom rozhodnutí obetovať akademickú kariéru v prospech detí a rodiny.

Ako príchod dieťaťa ovplyvnil váš manželský vzťah a rutinu, ktorú ste mali?

Kristián: S manželkou sme veľmi spoločenskí a radi trávime čas mimo domu. Radi sa stretávame s priateľmi, cestujeme, chodíme do reštaurácií či kaviarní. Obaja sme silné povahy a výrazné osobnosti. Našli sme si však cestu, ako fungovať tak, aby to bolo kompatibilné pre všetkých. V podstate berieme malého všade so sebou a učíme ho prispôsobiť sa nášmu životnému štýlu.

Nevnímate teda materstvo ako obetu, kedy potreby dieťaťa majú byť na prvom mieste?  

Marianna: My sme jednoducho pokračovali v tom, čo sme robili predtým a zistili sme, že sa to dá aj s dieťaťom. Zmena nastala v tom, že sme začali napríklad vyhľadávať kaviarne s detským kútikom. Alebo sme nešli na výlet na hrad, ale radšej do ZOO. Aktivity, ktoré máme radi, sme prispôsobili tomu, aby sa páčili aj malému. Veľmi radi sme chodievali aj na poznávacie zájazdy, kde bol človek celý deň na nohách. Teraz by sme to spojili aj s kúpaním v mori.

Aj keď partneri majú dieťa, nemôžu z neho spraviť stred vesmíru. Aj rodičia potrebujú žiť a spraviť si voľno. Poznám veľa matiek s dieťaťom vo veku, ako je naše, ktoré ho ešte nedali ani na víkend k starým rodičom. To dieťa nemá absolútne žiaden vzťah k širšej rodine. Náš malý sa ide zblázniť od radosti, keď vidí moju mamu. Vyslovene sa k starým rodičom pýta, a to je skvelé.

Kristián: Je veľmi toxické, keď rodičia fixujú svoju pozornosť len na dieťa. Ono jedného dňa odíde z domu a ich vzťah zrazu zostane absolútne vyprázdnený. Buď sa pokúsia nájsť si k sebe cestu nanovo, alebo to manželstvo končí rozvodom. Problémom je, že nič nebudovali spolu. Boli len vychovávatelia ich spoločného dieťaťa.

Sú známe teórie o tom, že prvé tri roky sú pre vývin dieťaťa najdôležitejšie. Spomína sa napríklad dôležitosť prvotnej vzťahovej väzby. Nestretávali sa vaše výchovné metódy s nepochopením či kritikou okolia?

Marianna: Chodila som jeden čas s malým na plávanie a pamätám si, ako som tam povedala, že ideme s mužom do Madridu. Mamičky sa ma hneď pýtali, ako malý zvládne cestu lietadlom. Povedala som, že je to len na víkend a malý bude vtedy u mojej mamy. Vtedy na mňa pozerali, akoby som mala na čele nálepku „matka roka“.

Samozrejme, že prvé tri roky sú pre dieťa veľmi kľúčové. To, že sem-tam nejaký víkend strávi so svojimi starými rodičmi, je preňho len prínosné. Aj v rámci zdravej socializácie nemôže byť stále len s jedným človekom. Z toho dôvodu sme sa aj rozhodli dať ho do škôlky. Nemáme totiž v blízkom okolí rodiny s malými deťmi. Tí rovesníci mu chýbali a niekedy sa malý aj cez víkend pýta do škôlky.

Mnoho matiek však zažíva opačné situácie, a teda, že dieťa je na ne veľmi naviazané.

Kristián: Dieťa podľa môjho názoru len reflektuje správanie matky. Jej úzkostlivosť a podvedomý strach, ktorý z nej cíti. Poviem to tvrdo, ale v tomto rodič musí byť trochu ľahostajný. Dieťa musí objavovať svet samo. Keď mu budeme celý život všetko predžúvať, len mu tým uškodíme.

Marianna: Na začiatku boli aj pre mňa tie odchody do školy náročné. Nevedela som sa poriadne sústrediť. Prvýkrát, keď sme boli s manželom v kine, som mala celý čas telefón v ruke. Tieto situácie boli aj pre mňa spočiatku ťažké, ale je to normálna hormonálna reakcia. Pamätám si, keď som raz sedela na prednáške a tak intenzívne som myslela na malého, že sa mi pustilo mlieko.

Prirodzené materské úzkosti ste teda prežívali aj vy.  Pre svoju sebazáchovu ste sa ich naučili len vedome potlačiť?

Marianna: Áno. Tým, že som študovala, tak som mentálne neupadala, ako to spomínajú niektoré ženy na dlhodobej rodičovskej dovolenke. Tým, že som sa musela učiť a premýšľať aj nad inými vecami a povinnosťami, materstvo som brala akosi prirodzenejšie.

Veľa manželov napríklad rieši aj to, či má dieťa spať s nimi. My sme boli veľmi proti tomu. Boli sme nastavení tak, že malý má svoju postieľku a my sa tiež potrebujeme vyspať. Manžel ide ráno do práce a ja si tiež nemôžem dovoliť byť nevyspatá, pretože potrebujem cez deň normálne fungovať. V mnohých veciach sa musíme prispôsobovať dieťaťu, ale od istého momentu sa musí aj dieťa začať prispôsobovať chodu domácnosti a rodičom.

Týmto prístupom si zrejme pohneváte mnoho rodičov, zástancov vzťahovej výchovy. Aké sú vaše výchovné preferencie?

Kristián: Ísť do manželstva a rodičovstva s tým, že sa idem len obetovať, je cestou do pekla. Je to skôr spôsob, ako sa niečo nové naučiť, niekam sa posunúť a byť pre druhého obohatením. Žiaľ, rozmohol sa nám taký naratív, že materstvo je obeta a útlak patriarchálneho systému. Materstvo je rozhodnutie, ktoré má svoje dôsledky a nesie so sebou aj istú mieru zodpovednosti. Ľudia sa podľa mňa skôr rýchlo vzdávajú zodpovednosti a potom hovoria o obetách.

Marianna: Ako žena môžem povedať, že materstvo je zo začiatku ťažké. Ale len preto, že je to niečo nové, na čo si treba zvyknúť. Vstupovať do materstva s tým, že je to len obeta, nie je správne. Ženské telo je tak úžasné, že dokáže stvoriť krásnu a dokonalú novú bytosť. Celé to obdobie má toľko pozitív, že ho ťažko vnímať ako obetu. Veľa ľudí hovorí, že s príchodom dieťaťa skončí manželom život. My sme dôkazom toho, že to tak určite nie je.

Foto: Andrej Lojan