Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
28. máj 2021

Pracujúce mamy

Ak muž prebaľuje deti, je normálne, že žena sa finančne podieľa na domácnosti

Rozhovor s Patríciou Hirschnerovou, ktorá pomáha ženám po materskej uplatniť sa na trhu práce.

Ak muž prebaľuje deti, je normálne, že žena sa finančne podieľa na domácnosti

Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Ako kresťanka som presvedčená, že každý človek má svoje povolanie. Sú rodiny, ktorých povolaním je mať desať detí a je to ich cesta k svätosti. A potom sú rodiny, ktoré majú tie povolania skombinované. Ako človek vo viacerých rolách sa každý deň pýtam, čo je Boží plán pre môj život. Verím, že svätosť spočíva v tomto objavovaní mojej misie a rozhodovania sa pre ňu. A to je niekedy ťažšie, ako si len povedať, že som žena, a teda budem rodiť deti a mám to vybavené, " vysvetľuje v rozhovore Patrícia Hirschnerová, ktorá je spoluzakladateľkou iniciatívy Pracujúce mamy. Ich cieľom je pomáhať firmám zamestnávať matky a taktiež radiť ženám po materskej, ako sa čo najlepšie zaradiť späť do pracovného procesu. Ich iniciatívu ocenil aj magazín Forbes Slovensko, keď Patríciu zaradil do tohtoročného rebríčka 30 pod 30 úspešných mladých Slovákov.

Patrícia Hirschnerová je matkou dvoch detí a spolu s manželom aj aktívnou členkou komunity Koinonia Jána Krstiteľa. Vyštudovala tlmočníctvo a prekladateľstvo a popri škole absolvovala Nexteria Leadership Academy. Pred odchodom na materskú dovolenku pracovala pre technologickú spoločnosť Slido.

Ste matkou dvojročnej dcérky a päťmesačného syna. Bola vaša osobná skúsenosť s materstvom dôvodom, prečo ste sa začali zaujímať o situáciu matiek na pracovnom trhu?

Už počas vysokej školy som začala pracovať pre spoločnosť Slido, čo bola práca mojich snov. Vládla tam kultúra, v ktorej bola veľká sloboda. Pri odchode na materskú dovolenku mi dávali pocítiť, že mám u nich vždy otvorené dvere. Napriek tomu som na sebe pociťovala strach, čo so mnou po materskej bude. Chcela som si založiť rodinu a vedela som, že nechcem materstvo odkladať, ale svoju prácu som mala veľmi rada. Viaceré ženy, ktoré som v tomto rozpoložení spoznala, to cítili podobne. Vtedy som sa o túto tému začala zaujímať viac. Zistila som, že podmienky, ktoré som v práci mala ja, sú skôr pozitívnou výnimkou než bežným štandardom.

Ako to myslíte? 

Niektoré ženy sa nad budúcnosťou určite zamýšľajú. Existuje však množstvo žien, ktoré túžia ísť na materskú dovolenku a absolútne neriešia, čo bude ďalej. Aj to je úplne v poriadku. My sa nesnažíme ženy nasilu naháňať do práce. Pravdou je, že mnoho žien, s ktorými aktuálne pracujeme, tvrdí, že vedeli, že návrat do práce bude asi ťažký, ale tieto myšlienky v sebe jednoducho zablokovali.

Čo je dnes pre ženy po návrate z materskej do práce najťažšie?

Pre firmy, ktoré sú zvyknuté fungovať starým spôsobom je náročné adaptovať sa na kultúru flexibility a vnímanie toho, že aj zamestnanec je v prvom rade človek, ktorý má aj iné potreby ako len chodenie do práce.  Na jednej strane sa im nečudujem. Pre mnohé ženy je materská doslova útekom z práce, kde sa necítili dobre. Ak sa žene po dlhoročnej reťazovej materskej konečne podarí dať dieťa do škôlky, tak zistí, že ju zatvárajú o tretej. Ak nemá poruke starých rodičov, tak je to pre mnohé patová situácia. Pritom riešením by boli čiastočné alebo flexibilné úväzky.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že ženy po materskej sú schopné manažérky, zvládajú časový manažment, stres či multitasking. Sú to skutočné zručnosti, ktoré môžu u zamestnávateľa zavážiť alebo sú to len povzbudzujúce slová pre lepší pocit?

Je pravda, že často si my ženy len tak hladkáme naše duše a hovoríme si, aké sme úžasné, keď sme manažovali domácnosť. Keď však prídeme na pracovný pohovor, nedokážeme o tom hovoriť rečou tej firmy. U nás ženy nehýčkame v tom zmysle, že im hovoríme, aké sú skvelé len preto, že sú ženy. Skôr ich učíme predstaviť svoje nadobudnuté zručnosti zamestnávateľovi. Keď príde žena z materskej a na pohovore povie, že doma bola dobrá manažérka, tak je to úplne iné, ako keď povie, že pozícia, ktorú chce firma obsadiť, si vyžaduje to a to a ona s tým má takú a takú konkrétnu skúsenosť.

Mnoho žien, ktoré po materskej absolvovali cyklus pohovorov, tvrdí, že sa ich zamestnávateľ pýtal na ich súkromie, prípadne na to, či im má kto vybrať deti zo škôlky a podobne. Aké otázky sú na pracovnom pohovore prípustné?

Tá hranica je veľmi tenká. Zamestnávateľ sa zo zákona nesmie ženy priamo pýtať na jej deti či rodinný stav. Sú však aj iné, nepriame spôsoby, akými si to vie zistiť. Už len zo životopisu je zrejmá istá kariérna pauza. Osobne si myslím, že žalobami na zamestnávateľov sa nikam nedostaneme. Aj oni sa týchto mamičiek boja, a je to pochopiteľné. Faktom je, že pre zamestnávateľa je náročné vidieť na prvý pohľad pridanú hodnotu takejto ženy.

Veľmi dôležité preto je otvorene vyložiť karty na stôl. Ak žena sama prizná, že je čerstvo po materskej a má isté obmedzenia s tým súvisiace, je to lepšie pre ňu aj pre zamestnávateľa. Kľúčové je si ešte pred prvým pohovorom spraviť jasno v tom, aké mám silné stránky a čo je pre mňa v práci dôležité. To sa neskôr zíde pri kontakte so zamestnávateľom.

Tento spôsob sebaprezentácie si však vyžaduje odvahu, sebavedomie a asertivitu, s ktorou má mnoho žien nielen po materskej problém. Samy môžu vnútorne pochybovať, či nové pracovné povinnosti naozaj zvládnu. Čo s tým?

Problém je, že nikto cudzí nemôže žene povedať, v čom je dobrá a v čom je jej pridaná hodnota. Toto sú otázky, ktoré si žena musí zodpovedať ešte predtým, ako začne rozposielať životopisy. Dnes je množstvo výborných koučov, ktorí vedia žene s jej objektívnym sebahodnotením pomôcť. Treba do toho investovať úsilie a čas. Ak žena príde na pohovor a sama o sebe pochybuje, tak sa nemôže čudovať, že o nej pochybuje aj zamestnávateľ.

Ženám na materskej sa odporúča, aby sa popri starostlivosti o dieťa venovali aj vzdelávaniu. Čo však v prípade tých, ktoré sú starostlivosťou o rodinu tak vyčerpané, že na ďalšie aktivity a sebarozvoj už nemajú energiu?

Dnes sa vzdelávanie tak zdemokratizovalo a informácie z rôznych odborov sú tak prístupné, že ak žena chce, tak to zvládne. Je to o jej postoji a rozhodnutí nebyť len obeťou okolností. A to si vyžaduje istú osobnú zrelosť.

Počula som už argumenty, že sa mi to ľahko hovorí, keďže mám dobré deti. Nie je to celkom tak. Staršia dcéra síce vie spať sama aj sa najesť, ale to preto, že sme ju to učili. Dávali sme si s manželom pozor, aby v momente, keď už vie dieťa dosiahnuť istú samostatnosť, ju aj dosiahlo. Stálo ma to veľa úsilia a času, ktoré som mohla stráviť pozeraním seriálov či scrollovaním na sociálnych sieťach. Som presvedčená, že ak sa žena chce na materskej rozvíjať, tak sa to dá. Minimálne pri kočíkovaní počúvať podcasty k téme.

Povedzme, že žena už pozná svoje silné stránky a je pripravená vrátiť sa do pracovného procesu. Čo potrebuje zo strany zamestnávateľa, aby bol jej návrat čo najhladší?

Kľúčom je transparentná komunikácia o vzájomných očakávaniach. A to nielen so zamestnávateľom, ale aj doma s manželom a deťmi. Aj doma je potrebné sa na návrat do práce pripraviť a vysvetliť deťom, že mama im nebude k dispozícii tak, ako boli doteraz zvyknuté.

To je všetko?

Taktiež je potrebné manažovať si očakávania v otázke práce, teda čo urobím a v akom čase. Manželia spoločne by mali byť tými, ktorí rozhodnú, kedy je na návrat do práce ten správny čas. Zo strany zamestnávateľa je pre ženu v tomto období najdôležitejšia flexibilita. Ak zamestnávateľ už rozpoznal pridanú hodnotu, ktorú takáto žena do firmy prináša, prichádza čas rozprávať sa o podmienkach.

Ako konkrétne to môže v praxi vyzerať?

Zamestnávateľ môže žene komunikovať hodnotu, ktorú v nej vidí. Veľmi to však závisí od kultúry danej firmy. Verím, že sa v budúcnosti budeme na takúto kolegyňu prirodzene dívať ako na hodnotného profesionála a budeme jej proaktívne dávať spätnú väzbu. Dôležité sú aj jasne pomenované očakávania, či už z jednej alebo druhej strany. Ak si žena s vedením odkomunikuje, aké výsledky sa od nej očakávajú a ak je schopná ich naplniť aj v prípade, že odchádza o hodinu skôr z práce, tak je to znakom, že jej firma môže veriť.

Množstvo žien sa po materskej vracia na miesto, kde pracovali predtým. Známe prostredie sa však medzičasom zmenilo. Teraz môžu mať okolo seba mladšie a energickejšie kolegyne, ktoré ešte nemajú záväzky a venujú práci viac času. Ako sa vyrovnať s pocitmi nedostatočnosti a porovnávaním?

Jednou rovinou sú tu subjektívne obavy a druhou objektívne. Najčastejšou nočnou morou týchto žien je, že ostatní všetko vedia a ony všetko zabudli. Istý rozdiel vo vedomostiach medzi ňou a kolegami tam je, ale nie je až taký veľký, ako si myslia. Aj títo noví kolegovia sa totiž po nástupe museli najprv vzdelávať a zabehávať. Za tú dobu, kým žena bola preč, sa zatiaľ mohli dostať na jej úroveň. Sú teda na jednej lodi.

Inzercia

Ženy si častokrát neuvedomujú, že ich kolegovia si ich pamätajú také, aké boli predtým. To je dôležitý bod, na ktorom treba stavať. Čo sa týka konkurenčnej mentality, je to realita, a bohužiaľ na ňu aj samotní zamestnávatelia dávajú dôvod. Je to opäť o zrelosti a o tom, či si je žena vedomá svojich silných stránok. V porovnaní s mladšími kolegyňami má viac skúseností a môže im byť mentorkou. Ide teda o zmenu pohľadu z konkurencie na to, že aj ja im mám čo odovzdať, ak o to budú mať záujem.

Čo v prípade, že ženu po návrate na pôvodné pracovisko preradia na nižšiu pozíciu, čo sa bežne stáva?

Pre mnohé ženy je táto situácia znakom, že tam majú niekoho lepšieho. Pritom je to príležitosť začať pozvoľnejšie, naučiť sa zvládať nečakané situácie či nájsť si svoj režim. Ak bude žena aj na nižšej pozícii naozaj dobrá, tak sa skôr či neskôr dostane ďalej. Jedným z argumentov v prospech situácie teda je, že tá samotná žena potrebuje pomalší rozbeh. Druhý argument je v tom, že sama žena občas zistí, že práca, ktorú robila predtým, ju už nebaví. Má tak možnosť v relatívne známom prostredí skúsiť niečo nové, spoznať, čo ju baví a zistiť, v čom je naozaj dobrá.

Stáva sa, že si ženy po návrate z materskej vyberú úplne iné pracovné zameranie a radikálne zmenia svoj život?

Firmy si pomaly začínajú uvedomovať, že ľudia sa menia a nemá zmysel znásilňovať ich či nútiť zotrvať v jednej pozícii dlhé roky. Výsledkom je, že človek je frustrovaný a nepodáva potom taký výkon, aký sa očakáva. Poznám príbehy žien, ktoré si počas materskej rozbehli vlastné podnikanie a už sa nevrátili do predošlej práce.

Mnoho firiem bolo zvyknutých mať zamestnanca celý deň na očiach, aj keď efektivita práce tomuto modelu často nezodpovedala. Pandémia firmy donútila prejsť na prácu z domu a svojim zamestnancom tak viac dôverovať.

V tomto smere rozlišujem tri skupiny firiem. Pre tie prvé nebol prechod na home-office veľkou zmenou. Pre tie druhé to bol obrovský skok, ktorý spravili, pretože museli a paradoxne zistili, že to funguje. Tieto firmy dnes hľadajú cesty, ako pokračovať v budúcnosti. Treťou skupinou sú firmy, ktoré sa vrátia k pôvodnému nastaveniu. Z mojich pozorovaní usudzujem, že tento tretí typ bude postupne upadať. Na druhej strane tie firmy, ktoré sú dnes založené na flexibilite, dlhodobo prežívajú a rastú.

Dnes je pri každej pracovnej ponuke povinnosťou uviesť aj ponúkaný plat. Na rôznych webových stránkach existuje možnosť porovnať si, aký je priemerný plat v danom okrese, odbore a s určitým množstvom skúseností. Ženy, ktoré sa vracajú po materskej, sú však veľakrát vďačné za každú ponuku práce, aj za cenu nižšieho platu.

Podľa štúdie, ktorá sa k nám dostala, viac ako 80 % žien po materskej by okamžite prešlo ku konkurencii, ak by im ponúkla flexibilnejšie podmienky. Výskumy hovoria, že práve flexibilita je u týchto žien nadradená finančnému ohodnoteniu. Pre firmu je totiž daná pozícia na úrovni študenta alebo absolventa. To je fakt, ktorý sme aj my boli nútené prijať. Vnímame to ako istý medzistupeň a príležitosť pre ženu vytvoriť si s firmou vzťah a ukázať jej svoju pridanú hodnotu. Práca s týmito ženami je dlhodobá a som presvedčená, že žena časom bude mať podmienky, aby si ten vyšší plat postupne vedela vypýtať.

Ak má stabilné rodinné prostredie a manželov príjem, dokáže pokryť výdavky na hypotéku, bývanie aj deti, tak plat zrejme nie je prioritou. Čo však matky samoživiteľky?

Tie to majú určite rádovo ťažšie. Hovorím to s veľkým rešpektom. Pre ženu v takejto situácii je ešte náročnejšie investovať čas a peniaze do objavovania svojich silných stránok. Tieto ženy majú štartovaciu čiaru určite inde. O to viac sú pre ne potrebné konštruktívne riešenia, v prvom rade flexibilné pracovné úväzky a ďalej dostupné predškolské zariadenia.

Pre nemálo žien je založenie rodiny životnou prioritou a vlastnú kariéru a pracovnú sebarealizáciu dávajú bokom pre dobro rodiny.

Ja som v tomto veľkou zástankyňou slobody a som presvedčená, že toto rozhodnutie musia spraviť manželia. Mnoho mužov má hlboko v srdci túžbu postarať sa o rodinu, a teda zabezpečiť ju aj finančne. Môžu sa potom logicky pýtať, prečo žena vôbec potrebuje ísť do práce.

Celá tá diskusia je však veľmi plochá bez rozmeru partnerstva. Ak je dnes normálne, že muž prebaľuje deti, a teda na seba preberá časť starostlivosti, tak je rovnako normálne, že sa aj žena finančne podieľa na chode domácnosti.

Hoci niektoré rodiny môžu byť spokojné aj s modelom, že žena sa naplno venuje rodine?

Ako kresťanka som presvedčená, že každý človek má svoje povolanie. Sú rodiny, ktorých povolaním je mať desať detí a je to ich cesta k svätosti. A potom sú rodiny, ktoré majú tie povolania skombinované. Ako človek vo viacerých rolách sa každý deň pýtam, čo je Boží plán pre môj život. Verím, že svätosť spočíva v tomto objavovaní mojej misie a rozhodovania sa pre ňu. A to je niekedy ťažšie, ako si len povedať, že som žena, a teda budem rodiť deti a mám to „vybavené“.

Existujú okolnosti, napríklad práceneschopnosť manžela alebo potreba splácať hypotéku, ktoré nútia ženu ísť do zamestnania, aj keby nechcela. Nakoľko je v rozhodovaní naozaj slobodná?

V tomto kontexte žena, rovnako ako aj muž, potrebuje zaujať postoj k určitým životným okolnostiam. Pozorujem v tejto diskusii aj fenomén tzv. falošnej emancipácie. Tá hovorí, že ak môžeš mať všetko (rodinu, prácu, koníčky) a nezvládaš to, alebo sa rozhodneš len pre jedno z toho, tak je to problém. Tu však potrebujeme veľmi silno zdôrazniť, že sa to netýka len žien.

Aj muži občas potrebujú flexibilný pracovný úväzok, aby mohli riešiť niečo s deťmi, a majú ešte väčší problém získať ho ako ženy. A aké komentáre ešte dostanú, ak nebodaj idú na materskú. Veľmi silnú úlohu pri tejto otázke zohráva mentalita obete. Človek nie je len pasívnou obeťou životných okolností. V každom okamihu má možnosť slobodne sa rozhodnúť, ako bude na danú situáciu reagovať.

Čo by bolo podľa vás ideálnou pro-rodinnou politikou, ktorá by pomohla ženám k výberu?

Začína to počúvaním odborníkov. Štúdie neustále ukazujú na dôležitosť dostupnosti predškolských zariadení. Potrebné je tiež motivovať firmy, stimulovať dialóg v rodine, pomáhať ženám k osobnej zrelosti a vytvárať im flexibilné pracovné podmienky.

Nie je však problémom, že spoločnosť dnes viac vyzdvihuje plnohodnotnú kariéru žien popri rodine ako pokojné zosúladenie rodinného a pracovného života?

Ak chceme ako konzervatívci silnejšie komunikovať, prečo sú deti požehnanie a nie kariérny problém, potrebujeme hovoriť rečou, ktorej budú rozumieť aj ľudia bez skúsenosti živého kresťana. V liberálnom diskurze je kľúčový dôraz na slobodu a v tom si môžeme rozumieť. Prízvukujme, že žena má právo vybrať si. Aj tú možnosť, že zostane desať rokov doma s deťmi. Nechajme rozlišovanie na manželov a netlačme ich ani do jedného, ani do druhého smeru.

Fotografie: Postoj/ Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame