Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
16. jún 2021

Matka samoživiteľka

Pendlujem medzi štúdiom, dennými a nočnými brigádami, aby som uživila deti

Rozhovor s Helenou Hudáčekovou o tom, ako sa žije matke a študentke, ktorá sama vychováva dve deti. 

Pendlujem medzi štúdiom, dennými a nočnými brigádami, aby som uživila deti

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vydávala sa mladá a až po príchode detí pochopila, že chce študovať a venovať sa písaniu. Pre vážne dôvody však so svojím manželom žijú oddelene a ostala tak na deti sama. Dnes je samoživiteľkou svojej rodiny.

Rozprávali sme sa o tom, ako sa žije ženám, ktoré sa ocitnú bez opory muža. Keďže je na výchovu detí sama, čas medzi školou a rodinou venuje denným a nočným brigádam. „Často prichádzam domov z nočnej s dosekanými rukami od rezania kartónov a bolí ma celé telo. Potrebujem však cítiť, že som nažive a že pre svoju rodinu robím maximum,“ hovorí.

Helena Hudáčeková je matkou dvoch detí a študentkou štvrtého ročníka filmovej scenáristiky na VŠMU v Bratislave. Je tiež  blogerkou v denníku Postoj. V roku 2019 vyhrala prvé miesto v súťaži Noc filmových nádejí na Markíze. Ako prvá sa so svojím scenárom pre hrané poviedky umiestnila aj v súťaži, ktorú nedávno vyhlásila Televízia Lux.

Aké ste mali ako slobodná predstavy o svojej budúcnosti a ďalšom živote?

Keď som končila štúdium na konzervatóriu v Žiline, pochopila som, že sa chcem venovať písaniu. Namiesto toho, aby som cvičila na husliach, písala som poviedky. To ma inšpirovalo k rozhodnutiu, že scenáristika bude asi moja cesta.

V tom čase som sa rozhodla, že si podám prihlášku na VŠMU. Skončila som vtedy ako predposledná z celkového poradia prihlásených uchádzačov. Dosť ma to položilo.

Kam potom viedla vaša cesta?

Prepadli ma myšlienky, že som neschopná, že na to nemám a že to nedokážem. Na školu som teda zabudla a začala som si zháňať prácu.

Urobila som si opatrovateľský kurz a utiekla som do Anglicka. Tam som však stále zápasila so zdravotnými problémami a úzkosťami. Bolo to pre mňa veľmi chaotické obdobie poznačené potrebou od všetkého utiecť.

V Anglicku ste boli celkom sama alebo ste tam mali nejaké zázemie?

Bola som tam prakticky sama až do času, keď som cez známych spoznala svojho manžela. Zaľúbili sme sa, dva roky sme mali vzťah a potom sme sa rozhodli, že si založíme rodinu. Ja som bola vždy rodinne založená a túžila som mať aspoň štyri-päť detí.

V tom čase som celkom zabudla na svoju túžbu písať. Chcela som byť jednoducho žienka domáca, ktorá sa bude naplno venovať manželovi a deťom. V roku 2013 sme mali svadbu a narodila sa nám dcéra Betka a po nej Maťko.

Napriek tomu som vnútorne stále nebola spokojná. Akoby mi niečo chýbalo. To, že som bola len doma na rodičovskom príspevku pomaly začalo prekážať aj môjmu manželovi.

V tom čase ste teda boli so svojím poslaním mamy na plný úväzok stotožnená?

Áno, bola som presvedčená, že to je moja cesta. Napriek tomu som sa hlboko vo vnútri stále necítila nejakým spôsobom naplnená. Po nociach som si cez týždeň napísala jednu, dve poviedky. Často som sa tiež cítila veľmi sama.

Manžel sa mi snažil pomáhať a bol mi veľkou oporou, keď som bola vyčerpaná alebo ma premohli depresie. Aj tak mi bolo z jeho strany aj zo strany okolia často vyčítané, že by som mala ešte niečo robiť. Nejako finančne prispievať do rodiny. 

Váš manžel na začiatku vzťahu súhlasil s plánmi na veľkú rodinu, a tým aj na vašu niekoľkoročnú reťazovú materskú?

Áno, ale pod tlakom okolia a našej finančnej situácie zmenil postoj. Žili sme v podnájme, deti rástli a náklady na život a fungovanie boli vysoké.

Manželov príjem nebol taký veľký, pracoval ako autolakýrnik. Ani môj dvestoeurový rodičovský príspevok nám na prežitie nestačil.

Začala som teda chodievať na príležitostné brigády. Manžel pracoval cez deň, takže ja som chodila na nočné, aby sme sa pri deťoch vystriedali. Nesťažovala som sa, pretože takto sme sa dohodli.

Bola som presvedčená, že materstvo je moja cesta. Napriek tomu som sa vo vnútri stále necítila naplnená. Zdieľať

Kedy sa situácia zmenila?

Vrátili sme sa na Slovensko a stále som sa snažila objaviť, prečo nie som so svojím životom spokojná. Mala som pocit, že to nezvládam ani pri deťoch. Chcela som byť viac ako len matkou. Tieto myšlienky a pocity som si veľakrát strašne vyčítala.

Pochybnosti o svojom povolaní vám bránili začať popri deťoch pracovať?

Svoje pochybnosti som riešila s kňazom a chodila s tým do spovednice. Tam som počúvala o tom, že materstvo je povolanie, že je to to, do čoho ma Boh pozval a že tam je moje miesto. Dokonca som počula aj názor, že kamkoľvek inam mimo rodinu by ma to ťahalo, tak je to od Zlého. Mala som v sebe veľký pocit viny z toho, že ak chcem pracovať a realizovať sa v živote aj inak, je to zlé.

Nepodporila vás ani rodina alebo blízki priatelia?

Od známych som tiež počúvala, že nad kariérou som mala premýšľať predtým, ako som mala deti. V čase otehotnenia som však mala dvadsaťdva rokov a vnímala som život úplne inak.

Samozrejme, nič zo svojich rozhodnutí spätne neľutujem. Moje deti sú stále to najlepšie, čo mám. Ale niekedy to nestačí. Teraz, keď sú väčšie, chápem, že len z lásky sa žiť nedá.

Má podľa vášho názoru isté výhody to, že ste deti porodili v čase skorej mladosti, keď je človek ešte pri plnej sile?

Mám pocit, že spoločnosť skôr ženu tlačí do toho, aby vo veku, kým je mladá a schopná, rozvíjala svoje vzdelanie a kariéru. A potom, keď má po tridsiatke, má všetko to úsilie zahodiť za hlavu a zakladať si rodinu. Mne z toho vychádza, akoby v tom veku už bola nepotrebná a kariéru mala prenechať mužom alebo slobodným ženám.

Samozrejme, že na jednej strane je tu problém s odkladaním materstva. Ako väčší problém však vidím to, že spoločnosť žene hovorí, že ak chce v práci niečo dosiahnuť, má to stihnúť ešte predtým, ako si založí rodinu. Podľa mňa je to kruté. Nemyslím si, že by žena nedokázala byť matkou a zároveň sa plnohodnotne rozvíjať vo svojej profesii.

Čítajte tiež

Ako ste dospeli k rozhodnutiu opäť si podať prihlášku na vysokú školu?

Vždy, keď som mala ťažšie obdobie, potrebovala som sa z neho vypísať. Je to moja forma terapie. V istom momente som pochopila, že bez písania neviem fungovať. Zároveň som mala pocit, že svojím písaním dokážem ľuďom niečo odovzdať.

Isté témy vnímam obzvlášť citlivo a som schopná o nich reálne a otvorene hovoriť. Vedela som aj to, že som dobrá v umeleckom písaní. Povedala som si teda, že to s prihláškou skúsim znova. V skutočnosti som neverila, že by ma mohli prijať. Chcela som skôr sama sebe dokázať, že som sa nevzdala svojho sna.

Na štúdium vás napokon prijali. Aké boli reakcie okolia, najmä detí a manžela?

Môj muž bol z rozhodnutia podať si prihlášku veľmi šťastný. Vedel totiž o mojich pocitoch nenaplnenia. Tiež však nečakal, že by ma naozaj mohli prijať. Nie preto, že by si myslel, že na to nemám. Skôr z toho pohľadu, že kto by už chcel na škole dvadsaťsedemročnú vydatú študentku s deťmi.

Musím však povedať, že najviac ma v mojom rozhodnutí podporuje práve škola. Vo všetkom mi vychádzajú v ústrety a neprekáža im, keď v prípade potreby odložím školské povinnosti a venujem sa deťom.

Mali ste od začiatku istotu, že sa stretnete s takým ústretovým prístupom?

Pred komisiou som sa snažila byť veľmi úprimná. Cítila som, že sa musím priznať s tým, že mám deti. Mala som veľké pocity viny v zmysle, že ako si dovoľujem za takýchto okolností hlásiť sa na vysokú školu.

Väčšina žien okolo tridsiatky je na tom opačne. Štúdium už majú za sebou a teraz si zakladajú rodiny. Od komisie som dostávala otázky typu, čo urobím, keď budú deti choré, kto mi ich bude strážiť, či budem stíhať robiť zadania a podobne. O to viac ma potom šokovalo, keď ma prijali. A bol to šok aj pre manžela. Odvtedy sa v našom vzťahu začali vážne problémy.

Problémy preto, že bolo náročné zladiť povinnosti matky a študentky?

Do Bratislavy som denne dochádzala vlakom, bola to hodina a pol cesty tam aj naspäť. Až po polroku mi schválili individuálny študijný plán, ale ja som ho v tom čase už nechcela.

Veľmi som túžila zostať v intenzívnom spojení s písaním, umením a filmom. Deti vtedy už chodili do škôlky a do jasieľ. Manžel ich tam ráno zaniesol aj ich popoludní vyzdvihol. Večer som s nimi už bola aj ja.

Je asi aj pochopiteľné, že pre manžela to muselo byť náročné obdobie, keďže bol väčšinu dňa sám na dve malé deti.

Mala som strašné výčitky.  Ale brala som to vzhľadom na našu finančnú situáciu tak, že škola jedného dňa skončí a to, že budem mať vyššie vzdelanie, môže predsa priniesť dobro celej mojej rodine.

Keď som ráno o šiestej ráno odchádzala na vlak, cítila som sa ako vrahyňa. Prvé mesiace som cestu vo vlaku preplakala a často som zo školy odchádzala skôr, ako som mala. Bála som sa, že tým ubližujem svojim deťom a že ich to môže negatívne ovplyvniť.

Inzercia

Po polroku v škole som však zistila, že som v tom dobrá a že ma to neskutočne napĺňa. Psychicky som veľmi pookriala, bolo to pre mňa až terapeutické.

Ako to ovplyvnilo vaše vzťahy s deťmi a ako vaše oneskorené štúdium bralo okolie?

Najbližšia rodina sa z môjho prijatia tešila. Zazneli však aj výčitky, prečo som nešla študovať už skôr. Spoločnosť si často neuvedomuje, že nie všetko v živote sa dá naplánovať.

Ja som život chytila do rúk tak, ako mi prichádzal. Je tiež nefér, ak spoločnosť vyčíta mladému dievčaťu, že sa s vekom jej pohľad na život mení. Ľudia akoby nerešpektovali, že človek má právo dozrievať a meniť svoj názor.

To bol ten problém aj vo vašom manželstve?

To bol len spúšťač oveľa vážnejších problémov. Môj manžel mi neustále vyčítal, že som sa veľmi zmenila. A mal pravdu. Na veľa vecí som postupne zmenila názor a pohľad. Predtým som žila vo veľkej bubline. Nechcela som nikomu rozbíjať ideály, ktoré o mne mali.

Ľudia v mojom okolí ma vždy považovali za tú milú, usmiatu dievčinku. Žila som s nálepkou zodpovednej a milujúcej mamy, ktorá si plní úlohu manželky a robí svojho manžela šťastným. Môj manžel videl, že som iná.

Je nefér, ak spoločnosť vyčíta mladému dievčaťu, že sa s vekom jej pohľad na život mení. Zdieľať

V čom iná?

Vďaka štúdiu som už nebola tým krehkým sladkým dievčatkom. Predtým som napríklad s veľkým odporom súdila ženy, ktoré odchádzali od detí. Považovala som ich za krkavčie matky. Až neskôr som pochopila, že je rozdiel opustiť deti natrvalo a odchádzať od nich za prácou.

Na začiatku vás manžel vo vašich plánoch podporoval, čo sa potom zmenilo?

On bol spočiatku vždy ten dominantný, ktorý mal navrch po každej stránke. Bol zvyknutý, že mu neprotirečím a všetky rozhodnutia nechávam na neho. Zrazu sme sa dostali do bodu, keď som mu bola rovná. Vnímala som, že to nevie spracovať.

Kamaráti v robote ho tľapkali po pleci, aké to má ťažké a ako strašne trpí. Na mňa sa všetci pozerali ako na tú, ktorá odišla od detí. A pritom som s nimi bola každý deň. Mne nikto nepovedal, aké to mám ťažké.

Čítajte tiež

Dnes ste s manželom oddelení, ostali ste sama s deťmi a popri škole máte tri rôzne brigády. Ako sa vám žije?

S manželom sme sa rozišli pre iné vážne dôvody, ktoré nechcem rozoberať. Aktuálne od neho nedostávam žiadne peniaze. Nie žeby nemal snahu, ale momentálne nemá možnosť na deti prispievať. Už predtým ho totiž pandémia pripravila o prácu.

Ja som sa na jeho príjem ani nechcela spoliehať. Školy som sa nechcela vzdať, ale uvedomovala som si, že ak si nenájdem prácu, budeme na tom veľmi zle.

Teraz poberám vysokoškolské sociálne štipendium, ktoré mi už však teraz končí. Do toho som riešila vždy nejaké krátkodobé brigády. Nájom ma stojí 450 eur, k tomu ešte pripočítam školu, škôlku, družinu, jedáleň, stravu na doma, cestovanie a výdavky na lekárov a lieky.

Okolie vám nedávalo najavo, že ste sa do tejto situácie dostali svojimi rozhodnutiami?

Matkám sa často hovorí, aby sa pre dobro rodiny snažili manželstvo udržať, nerozvádzali sa či nepodávali trestné oznámenie. Tí ľudia totiž vedia, prečo to hovoria. Akonáhle sa žena odstrihne od manžela, tak o dobro rodiny prišla.

Na jednej strane inštitúcie aj cirkev ženám hovoria, aby odišli v prípade, že sú týrané. Aj psychológovia hovoria, že je pre deti lepšie odísť, ako zažívať násilie a nezhody v rodine. Na druhej strane vás všetci po takom kroku odsúdia.

My sme totiž veriacich desaťročia nastavovali na predstavu, že manželstvo treba za každú cenu udržať a že poslaním ženy, keď sa stane matkou, je byť tu už len pre deti a manžela a na svoj vlastný život zabudnúť. Nikto však nemá nárok žene vyčítať, že pracuje, študuje či robí kariéru. To všetko predsa môže byť v zhode s Božím plánom pre jej život.

Skúšali ste pre svoju situáciu hľadať pomoc cez úrady?

Moja prvá cesta po odchode manžela bola na úrad práce, kde som im objasnila svoju situáciu. Ponúkli mi dávku v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie, čo vychádza na nejakých 160 eur. Aj to len vtedy, ak splním podmienky a doložím pätnásť rôznych dokumentov.

Pred odchodom som dostala ešte odporúčanie, aby som prerušila štúdium a našla si „normálnu“ prácu. Vtedy som si aj poplakala a cítila som veľké zúfalstvo a beznádej.

Nikto nemá nárok žene vyčítať, že pracuje, študuje či robí kariéru. Zdieľať

Podarilo sa vám nakoniec nájsť si popri škole prácu?

Snažila som sa uchytiť tým, čo viem robiť. Raz som našla taký inzerát, kde niekto ponúkal, že za ľudí napíše nejakú prácu. Vtedy mi napadlo, že to by som mohla robiť aj ja. Začala som teda písať práce pre iných študentov. Takto si privyrábam už tretí rok a nemám problém to otvorene povedať. Jednej dievčine som doslova seminárnymi prácami a esejami vyštudovala školu.

Toto mi pokrylo najmä náklady na zdravotnú starostlivosť, pretože dcérka užíva lieky a ja sama mám diagnostikovanú Crohnovu chorobu. Veľakrát som si to rozhodnutie písať práce za ľudí, ktorí si ich napísať nechcú alebo nevedia, z morálneho hľadiska vyčítala. Dospela som však do bodu, keď mi je jedno, čo si o mne ľudia pomyslia.

A čo zvyšné výdavky?

Na tie som si musela nájsť ďalšie brigády. Tu bolo problémom, že som študentka. Personálna agentúra mi povedala, že môžem odrobiť iba desať hodín týždenne. Ako študentku ma nemôžu zamestnať ani na plný, ani na čiastočný úväzok a tobôž nie, keď mám deti.

Dnes som registrovaná v troch personálnych agentúrach a každá mi umožňuje pracovať desať hodín týždenne. Pendlujem teda medzi dennými a nočnými brigádami. Cez deň som buď na pokladni alebo dokladám tovar a v noci buď režem kartóny alebo triedim poštové zásielky.

Ako sa to dá zvládnuť?

Niekedy som taká unavená, že nedokážem napísať ani vetu do scenára. Deti musím dávať buď k blízkym susedom alebo známym. Najmä v začiatkoch to bolo náročné. Keď sme prišli domov, deti sa samy prezliekli do pyžám a ja som často už spala na gauči v obývačke. Väčšinou som sa zobudila prikrytá a obložená plyšákmi.

Neobávate sa, ako ovplyvní táto situácia deti?

Moje deti mi neskutočne pomáhajú a nič mi nesťažujú. Nie sú vôbec ukričané, trucovité, aj keď, samozrejme, občas majú svoje chvíle. Mnoho ľudí môže mať pocit, že týmto spôsobom svoje deti zanedbávam, ale tí ľudia nechodia v mojich topánkach.

Keby som mala pocit, že moje deti trpia, tak by som od toho okamžite odskočila a riešila situáciu inak. Mám šťastie, že mám otca a mladšieho brata, ktorí mi veľmi pomáhajú.

Často prichádzam domov z nočnej s dosekanými rukami od rezania kartónov a bolí ma celé telo. Potrebujem však cítiť, že som nažive a že pre svoju rodinu robím maximum. Keby som sa ocitla na gauči a nezamestnaná, celá situácia by na mňa omnoho viac doľahla. Prácou sa snažím vykompenzovať si samotu a pocit bezmocnosti.

Čo by vám ako pracujúcej a študujúcej mame zo strany systému reálne pomohlo?

Keď som sa uchádzala o prácu na trvalý alebo čiastočný pracovný pomer a povedala som, že mám deti, tak som automaticky pocítila cúvnutie zo strany zamestnávateľa. Dostávala som otázky, či nebudem odbiehať k deťom a či budem v práci skutočne aktívna.

Veľmi by pomohlo, keby nám v tomto zamestnávatelia dôverovali a keby nás neutláčali len preto, že sme matkami. Štát by mal nosiť ženy na rukách za to, že dávajú tomuto svetu deti a zároveň sú ochotné podieľať sa na rozvoji ekonomiky svojou prácou a vzdelaním. Je to výsmech zo strany úradov, keď matke povedia, že tým, že študuje, sa ukracuje o výhody, ktoré by za iných okolností mohla mať.

S akými problémami sa ešte matka samoživiteľka stretáva? 

Ak sa aj nájde niekto milosrdný, kto dá matke prácu, uplatňuje na nej do veľkej miery šikanu. Zamestnávatelia totiž vedia, že žena, ktorá je matkou, urobí všetko preto, aby si prácu udržala. Neraz sa mi stalo, že som nedostala ani prestávku počas desaťhodinovej smeny.

Keď som sa opýtala, či si môžem odbehnúť, pretože už nevládzem stáť, tak mi povedali, že nestíhame a musíme zabrať. Pri pracujúcich mamách sú si zamestnávatelia istí, že tie urobia všetko preto, aby si prácu udržali. S takouto ženou je potom možné zametať. Toto je niečo, o čom sa dnes stále dostatočne nehovorí.

 

Foto - Juraj Brezáni

Inzercia

Inzercia

Odporúčame