Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vzťahy Rodina
02. jún 2021

Pracujúce mamy

Prečo som sa po polroku po narodení dcéry vrátila do práce

Obaja s manželom pracujú na plný úväzok v banke a pritom vychovávajú štyri deti. Rozhovor so Zuzanou Thüringerovou. 

Prečo som sa po polroku po narodení dcéry vrátila do práce

Foto: Andrej Lojan

V Postoji začíname sériu rozhovorov so ženami a mužmi, ktorí sa snažia prepájať oba rozmery života tak, ako najlepšie vedia a môžu. Ponúkneme vám inšpirujúci prienik do rodín, ktoré si hľadajú svoje spôsoby, ako prežiť medzi prácou a deťmi a nezblázniť sa pri tom.

Ich cesta, ako nájsť balans medzi rodinným a pracovným životom, nebola jednoduchá. Dnes však hovorí, že sa im to podarilo usporiadať tak, že aj ona ako matka môže pracovne rásť.

Zuzana Thüringerová v rozhovore opisuje, ako sa rozhodli, že manžel zostane s prvým dieťaťom na rodičovskej dovolenke, ale aj o tom, ako ju paradoxne po návrate do práce nechceli zamestnať na menej kvalifikované miesto, hoci si to sama pýtala. Je zástancom prístupu, že na určitú časť dňa je v poriadku, keď nie sú ako rodina spolu. „Neriešim to, odkedy som sa zmierila sama so sebou, že som takáto, a nepokladám to za nejaký biľag na sebe, že nie som dobrá matka.“

V čase chodenia ste sa s budúcim manželom rozprávali o tom, ako to raz chcete mať ako rodina zorganizované, keď prídu deti?

Mali sme okolo 24 rokov, keď sme sa spoznali, takže už sme si vedeli definovať svoj prístup k rodinnému fungovaniu, koľko chceme mať detí, a keď ich nebudeme môcť mať, ako sa k tomu postavíme... Bola som vďačná, že manžel bol pre tieto debaty otvorený. Pre mňa bola otvorenosť pre veľkú rodinu samozrejmosťou, lebo som zo štyroch detí. Manžel bol však jedináčik, preto som vedela, že on sa bude musieť prispôsobovať. Ale našťastie to spĺňalo aj jeho predstavu o rodine, tak sme sa vedeli dohodnúť. Otehotneli sme hneď, ako sme sa vzali.

Už pred svadbou ste mali rozbehnutú kariéru?

Tým, že som sa nedostala na vysokú školu, začala som relatívne skoro pracovať, takže v čase svadby som už mala zabehnutú kariéru v banke, sedem rokov som mala odrobených. Keď som sa spoznala s Jurajom, tak on bol v období, keď sa profesionálne hľadal. Študoval na vysokej škole vo Viedni, štúdium mu však nesadlo, tak ho nechal a začal si hľadať prácu v Bratislave.

Začal pracovať pre Domov sociálnych služieb pre telesne a mentálne postihnuté deti. Hoci to bolo zmysluplná práca, bola menej platená. Preto zmenil zameranie a začal pracovať tiež v banke. Keďže však s touto prácou len začínal, jeho miesto bolo menej platené ako moje. Keď prišlo dieťa, tak sme sa dohodli, že to skúsime otočiť. On zostal teda doma na materskej s naším prvým dieťaťom a ja som sa po pol roku od narodenia dcéry vrátila do práce. 

To sa rozprávame o ktorom roku?

Rok 2004. 

Teda išlo ešte o obdobie, keď muž na materskej dovolenke bol skôr exotickým zjavom.

Áno, vtedy ani zákony, ani spoločenská mienka neboli nastavené tak, že to je normálne. 

Mali ste s tým problém, že sa musíte ako matka vrátiť do práce od malého dieťaťa?

Nie, bola som s tým zmierená. Pragmaticky sme to vyhodnotili, že by sme jednoducho finančne neutiahli platiť hypotéku a všetky náklady, keby som ja zostala doma. A tým, že som vedela, že dieťa nechávam doma s druhým rodičom, a nie s niekým cudzím, tak som s tým nemala problém. 

Na začiatku sme sa trápili s dojčením, skúšala som si odstriekavať mlieko a nechávala som ho doma. Boli sme dokonca nastavení tak, že manžel by prišiel za mnou na obed do práce, kde by som dcéru nadojčila. Ale nakoniec akoby to dcérka sama vycítila a dva a pol mesiaca po mojom nástupe do práce sa sama odstavila. 

Keby ste mali na výber, že kvôli financiám môžete ostať s dieťaťom doma, bola by vaša voľba iná? 

Ja som sa vracala v čase, keď sa moje pôvodné miesto, z ktorého som odchádzala, a môj tím, s ktorým sa mi dobre pracovalo, rozpadli. 

Čiže som sa vrátila do úplne iného kolektívu, bola to pre mňa veľká zmena. Ale príliš som sa nezamýšľala, čo by bolo, keby bolo. Na druhej strane, keď som otehotnela s druhou dcérou, tak sme to vyhodnotili, že teraz je čas, aby si manžel našiel takú prácu, ktorá nás uživí, lebo ja už chcem zostať tri roky doma.

Keď si spätne spomínate na obdobie, keď ste sa snažili zladiť prácu a malé dieťa, bol to veľký stres?

Na začiatku to bolo v pohode, lebo sme zaúčali nových kolegov a práca ma bavila. Stres som nemala, lebo dcérka bola s manželom, ktorému som dôverovala. Asi by to bolo iné, keby musela ísť do jaslí. 

Horšie bolo, keď som prišla domov unavená a chcela som si oddýchnuť, ale musela som sa starať o domácnosť a bábätko, ktoré bolo celý deň bezo mňa. Ale nebrala som to tragicky. Manžel mi doprial čas, že som si mohla ísť skôr ľahnúť a on dcérku uložil. Nebolo to všetko na mne. Dokázali sme sa dohodnúť. 

Pri druhom dieťati ste už potom boli doma? 

Áno, manžel si našiel ešte pred narodením druhej dcéry vyššiu pozíciu v banke. Dva mesiace sme ešte vykryli so svokrom, ktorý nám prvé dieťa strážil, kým som nenastúpila na materskú. Tieto dva mesiace boli pre mňa z celého obdobia najstresujúcejšie, lebo malé dieťa som nechávala so starším človekom. Tam som sa viac ponáhľala z práce domov. (Smiech.)

Keď sa dnes pozeráte na dcéru, od ktorej ste odchádzali do práce, máte pocit, že ju to nejako poznačilo?

Terezku to poznačilo pozitívne v tom, že má so svojím otcom špeciálny vzťah. Medzi ňou a manželom funguje úplne iná harmónia ako medzi ním a ďalšími troma deťmi. 

Z negatívnych vecí sme si všimli len to, že keď sa narodila jej sestra, tak od nás akoby utekala a chcela byť viac so starými rodičmi. Bolo to asi preto, že bola na začiatku sama, stredobodom pozornosti a venovali sa jej všetci, aj starí rodičia naplno. Ale to sa neskôr zmenilo.

Pri ďalších deťoch ste už nemali žiaden kontakt s prácou? 

Mala som výhodu, že moji rodičia ešte pracovali a firmu mali neďaleko nášho domu. Takže som sa veľakrát v rámci prechádzky zastavila vo firme, pomáhala som otcovi s kontaktmi so zahraničím, keďže som vedela jazyky. Otec uvoľnil moju mamu z práce, aby išla varovať naše deti a ja som otcovi pomáhala.

Tým, že ste mali návyk chodiť do práce, mať pravidelnú zmenu, nechytila vás potom depresia, keď ste zostali roky s deťmi doma? 

Depka ma nechytila, akurát sme zostali zaskočení, keď sme čakali tretie dieťa. Pôvodne sme si plánovali dve deti a potom ísť do práce a po dlhšej pauze ďalšie dve deti. Bolo nám jasné, že chceme štyri deti, ale naša tretia prišla do roka a trištvrte po druhej a to nás prekvapilo. 

Dlho mi trvalo, kým som sa s tým vyrovnala. Ale nakoniec som si to užila naplno a bola som rada, že som zostala doma. Práca mi nechýbala, lebo som aj naďalej pomáhala rodičom vo firme. Kontakt s nejakou pracovnou činnosťou som teda stále mala. 

Potom ste mali reťazovú materskú?

Áno, bola som doma vkuse sedem rokov. Lebo dva roky po tretej dcére prišla ešte štvrtá. Aj spätne sme to potom zhodnotili, že najmladšia prišla v správnej chvíli, lebo to bol rok 2009, keď prišla veľká kríza v bankovom sektore a veľa sa prepúšťalo. Mňa to zachránilo, inak by som sa nemala kam vrátiť. V banke mi nakoniec držali miesto až do môjho nástupu do práce v roku 2012. 

Keby v tom čase boli dostupné kvalitné jasle, uvažovali by ste sa vrátiť do práce aj skôr?

Nie. Ja som počas reťazovej materskej nemala všetky štyri deti doma. Dve chodili do škôlky a potom aj tretia, takže pre mňa to nebolo náročné v zmysle, žeby som mala naraz všetky deti doma. Do práce som nastúpila, keď mala najmladšia tri roky. 

Aký bol návrat? Pre mnohé ženy je to najstresujúcejšie obdobie, keď sa po dlhej pauze vracajú do zamestnania. 

Bol to pre mňa veľký stres, lebo moje pôvodné miesto zrušili. A hoci som sa zamestnávateľovi ozvala už rok pred koncom rodičovskej dovolenky, že mám záujem sa vrátiť, mali plný stav a nemohli ma prijať. 

Na personálnom oddelení banky mi povedali, že si musím hľadať miesto na iných oddeleniach podľa toho, kde vypíšu výberové konanie. Musela som si sama prejsť inzeráty, ktoré ponúkali v rámci banky. 

Čo ma zachránilo, boli kontakty, ktoré som z predošlých rokov mala. Nič však nevychádzalo, tak som chodila už aj po pohovoroch v iných firmách a všade mi povedali, že som na tú pozíciu, o ktorú sa uchádzam, prekvalifikovaná.

Ako to? Vy ste si hľadali vedome miesto, ktoré bolo kariérne nižšie ako vaša predošlá práca? 

Áno. Bol to taký paradox, že som bola sedem rokov na rodičovskej a aj tak som bola pre nich prekvalifikovaná. Ale keď som sa vracala do práce, mala som už 35 rokov a nechcela som sa hlásiť na manažérske pozície, lebo som potrebovala mať čas byť aj s deťmi, keď prídu zo škôlky a školy. 

Inzercia

Vedome som si hľadala miesto s jednoduchšou pozíciou, aby sa odo mňa neočakávalo niečo, čo nebudem vedieť naplniť. Načo mi dali reakcie, že som prekvalifikovaná, a preto ma nemôžu prijať. (Smiech.)

Pri pohovoroch sa vás nepýtali, prečo máte v životopise pauzu sedem rokov a prípadne ako zvládnete plný úväzok s deťmi? 

Na to sa ma, našťastie, nepýtali, v tom čase si už dávali pozor. Posledný deň predtým, ako mi už z personálneho volali, že mám prísť podpísať výpoveď, sa mi ozvali z jedného oddelenia, že mám prísť na pohovor, a ten, našťastie, dopadol veľmi dobre, zobrali ma. Vrátila som sa teda do banky, ale na úplne inú pozíciu a na iné oddelenie.

Ako ste to zvládali po nástupe na úplne novú pozíciu, s vedomím, že vás poobede čakajú štyri deti, ktoré bolo potrebné vyberať zo škôlky a zo školy? 

Máme veľké šťastie na starých rodičov z oboch strán, ktorí boli veľmi ochotní nám pomáhať s vyberaním detí zo škôl. Manžel bol ochotný zatiahnuť prvé mesiace, kým sa v práci zabehnem, a akceptoval, že boli dni, keď som musela zostať v práci dlhšie s tým, že sme vedeli, že to bude trvať len isté obdobie. Mala som šťastie aj na svojich šéfov. Boli to muži, ktorí mali sami rodiny a chápali moju situáciu. 

V akom zmysle? 

Neboli striktní, že som tam musela byť od nevidím do nevidím. Mala som z ich strany veľkú dôveru. Raz sa mi dokonca stalo, že v decembri, v čase, keď mali mať deti besiedku, tak sa naplánoval míting s vedením. Volala som manželovi, že, žiaľ, besiedku nestihnem, že má ísť sám. 

Po mítingu sme sa so šéfmi rozprávali a ja som spomenula, že som nestihla besiedku. Vtedy ma môj šéf vyslovene zahriakol, že nech to už viac neurobím, lebo deti sú prednejšie ako práca a že v takýchto situáciách sa mítingy dajú preložiť. Bola som teda už pokojnejšia, že keby sa dialo niečo v rodine, tak môžem dať deti na prvé miesto. 

Prvé roky v škôlke sú deti bežne choré takmer každý mesiac. Pri štyroch malých deťoch to musela byť poriadna výzva pre vás, ale aj pre zamestnávateľa.

Najväčší kolotoč chorôb sme si odbili, keď som bola na materskej. Pri väčšom počte detí sa to šíri rýchlo. Keď som nastúpila do práce, už tých chorôb bolo pomenej a keď aj boli, tak sme volali starým rodičom. Takže sme to zvládli bez veľkých výpadkov. 

Ďalšou výzvou pracujúcich rodičov je leto. 

To sme zvládli vďaka táborom. Každé dieťa malo jeden pobytový a jeden denný tábor. Dva týždne sme si brali rodinnú dovolenku a zvyšné týždne sme prestriedali u starých rodičov. Pred letom sme však mali presný harmonogram, aby sme vedeli, kde je ktoré dieťa v ktorý týždeň. 

Dnes máte jednu dcéru na veľkom gymnáziu a tri na druhom stupni základnej školy, žiadne z detí teda nemá už školský klub v poobedných hodinách. Nie je pre vás ako rodičov stresujúce vedieť, že kým vy skončíte prácu, tak deti sú niekde samy bez dozoru alebo pri počítači? 

Ráno odchádzame všetci spolu a poobede to riešime aspoň dvakrát do týždňa krúžkami, kam sa už vedia dopraviť samy. Tým, že bývame v Bratislave a nešli sme bývať mimo mesta, tak deti vedia byť samostatné a manžel nemusí robiť taxikára. Zlaďovanie krúžkov nám však nejaké obdobie trvalo. 

Nebála som sa však, že majú ostať samy doma, dnes už všetky majú mobily. 

Nemáte obavu, že trávia väčšinu času doma na mobiloch?

Myslím, že deti majú mať aj nejaký svoj relax. Ja som v detstve, keď som prišla zo školy domov, pozerala telku a čítala knihy, ony majú mobil. Deti sú prepojené cez Family Link, teda vidíme, koľko času trávia na mobile, a majú obmedzené aj sťahovanie aplikácií, teda sú pod kontrolou. A aj keď sa prihlasujú na svoje účty cez iný telefón alebo počítač, tak mi to cinkne, teda viem, v ktorom čase čo riešia. 

Ktoré obdobie ste si najviac pracovne užívali? 

Až toto obdobie dnes. Ešte mám energiu, lebo mám relatívne málo rokov. Teraz je čas, keď už môžem dokazovať niečo sama sebe. Keby som chcela, dnes už viem kariérne rásť a rozvíjať sa. V minulosti som bola opatrnejšia, lebo mi chýbalo sebavedomie, menej som si verila, čo je už dnes inak. 

Spätne vnímate sedemročnú pauzu v kariére ako veľký výpadok, ktorý vás zabrzdil? 

Vôbec nie. Deti som nikdy nevnímala ako prekážku vo svojej kariére. Hoci sa vyvíjala pomalšie ako u bezdetných kolegýň, môj čas prišiel neskôr. Nastal čas, že som sa mohla venovať svojmu rozvoju a dnes sa už nebojím ukázať, že niečo viem a môžem sa presadiť. 

Mali ste niekedy tendenciu očakávať od manžela, že by mal byť len on jediným živiteľom rodiny? 

Nie. Ja som nikdy nebola typ žienky domácej v štýle, že budem len okolo detí a to bude moje všetko. Odjakživa som bola skôr cestovateľský typ. Hoci ma rodina obmedzila v týchto plánoch, nevnímam to ako krivdu, som veľmi rada, že ich mám. Vďaka nim som sa vedela zmeniť k lepšiemu. 

Tých sedem rokov na rodičovskej bolo pre mňa super obdobie, keď sme si to užili ako rodina aj vďaka pomoci starých rodičov. Ale nedokázala by som zostať len doma a riešiť len deti a starostlivosť o manžela. Deti ma po čase už ani toľko nepotrebujú. 

Pred pár rokmi som sa dala na papierové tvorenie, je to také moje hobby, vyrábam rôzne veci, pohľadnice. Venujem sa mladým v projekte Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu, robím mentora mladým ľuďom, ktorí sú v tomto programe. Keby som zostala doma, tak sa k takýmto aktivitám nedostanem. 

Vyžaduje si realizácia mamy aj istý špecifický prístup vo výchove detí?

Určite. Naše dievčatá sme viedli k samostatnosti. Keď to porovnám s deťmi, ktoré sa bez rodičov nevedia nikam pohnúť, tak som rada, že sme ich takto viedli. 

Príklad som si zobrala od kamarátky, ktorá deťom hovorila už od malička, že sa musia vedieť samy o seba postarať, primerane veku, samozrejme. Lebo človek nikdy nevie, čo sa stane. Je dôležité, aby dieťa nebolo odkázané len na pomoc druhých.

V čom konkrétne sú už samostatné?  

U nás si dievčatá raňajky, desiate, večere robia samy. Spoločné jedlo sa varí len cez víkendy. Naše deti nemajú problém ísť samy von, dohodnúť sa s kamarátmi. 

Hoci sledujeme, kde sa pohybujú, a v určitom zmysle sú pod kontrolou, sme dohodnutí, kedy musia byť doma, chcem vedieť, s kým a kam idú, aby som v prípade nebezpečenstva vedela zasiahnuť, a to mi stačí. Moji rodičia mali vo mňa a mojich súrodencov dôveru a ja to isté dávam svojim deťom.

Prinieslo to aj určité kompromisy? 

Určite, poriadok u nás nie je taký, ako by som si predstavovala. Dnes je pracovný čas taký, že človek už nemá potom energiu venovať sa domácnosti naplno a nie je ani sily to naplno vyžadovať od detí, ktoré sú často na nejakých krúžkoch. 

V podstate sa doma stretávame až okolo šiestej, tak času je málo. Prehodnotila som priority a myslím si, že lepšie je tých pár hodín stráviť rozhovorom, ako byť zastrčená v kuchyni a umývať dlážku. Sú určité normy, ktoré sa snažíme dodržať, ale ostatné ide bokom. 

Veľa pracujúcich žien bojuje s výčitkami, že nikde, ani doma, ani v práci, nerobia dosť a všade musia robiť kompromisy vo výkone. 

Asi preto, že nie som až taká upätá na deti a na vlastnú dokonalosť, tak to neberiem dramaticky. Sú dni, keď v práci neurobím sto percent, lebo myslím na to, že dieťa má prijímačky a som v strese. Alebo, naopak, sú dni, že sa nevenujem doma deťom, lebo robím kvartálny reporting do polnoci pri počítači. Sú to však časovo obmedzené úseky mesiaca, ktoré musím prijať a viem, že o pár dní to bude lepšie. 

Asi je to aj v povahe. Úplne chápem ženy, ktoré majú opačnú tendenciu a zostanú len doma, prípadne deti ešte aj homeschoolujú. Rešpektujem, že to niekomu vyhovuje. Ja som takúto potrebu nemala a neriešim to, odkedy som sa zmierila sama so sebou, že som takáto, a nepokladám to za nejaký biľag na sebe, že nie som dobrá matka. 

Som zástancom prístupu, že na určitú časť dňa je v poriadku, keď nie sme spolu. A nemám pocit, žeby deti z toho mali traumu, lebo vedia, že keď prídu zo školy, tak tam pre ne som. 

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame