Projekt nulová spotreba nafty Chcel som sa len vyhnúť maďarskej diaľnici a nechtiac som objavil elyzejské klenoty

Platí to trojnásobne, keď to človeka stokrát ťahá na Ukrajinu, do Rumunska/Moldavska a na Balkán – cestou je neustále tá istá rovinatá zem.

Aby nevznikol nesprávny dojem: určite som sa nenarodil ako hunofób. V detstve aj v dospelosti som prejavil živý záujem o Maďarsko. Už ako pubertiak som sa počas letných prázdnin v gulášovom komunizme pri Balatone naučil výslovnosť maďarčiny, mojej prvej a poslednej nevydarenej poviedke som dal koncom osemdesiatych rokov maďarský názov Könyves, no a máloktorý jazyk som sa bifľoval tak urputne ako maďarčinu.

Ibaže som stroskotal, narazil som na priam sadistickú maďarskú gramatiku.

Približne od začiatku desiatych rokov tohto storočia som Maďarsko vnímal prevažne ako poskytovateľa služby – ako efektívnu tranzitnú zónu do vytúžených destinácií. Maďari príkladne rozšírili svoju diaľničnú sieť k hraniciam všetkých susedných štátov (s výnimkou Ukrajiny). Za to si zaslúžili poďakovanie.

Keď som objavil čaro dolnozemských Slovákov – najprv v Rumunsku, potom aj v Srbsku –, urobil som si šport z toho, že počas výletov do Dolnej zeme som sa v Maďarsku občas ani len nezastavil.

Z pamätí zubného turistuVoľačo o dolnozemských Slovákoch

Martin Leidenfrost

Tankoval som na Slovensku, prefrčal maďarskou diaľnicou, vystúpil v Nadlaku alebo Petrovci a pokračoval v slovenskom diskurze.

To bola prvá fáza tranzitovania. Z piatich trvala najdlhšie.

V druhej fáze bolo Maďarsko krajinou zakázanou. Mladší mi asi neveria, ale zažil som časy, za ktorých sa podvečer pred hraničným priechodom Nickelsdorf zhromaždili vodiči z celej Európy, aby prešli v „nočnom konvoji“ krajinou uzavretou pre cudzincov – Maďarskom.

Počas neskorších kovidových lockdownov dostali nemaďarské autá žltú nálepku na čelné sklo, na ktorej bolo napísané Only for transit. Tento suvenír si nechám prilepený do konca svojich dní – veď my na tejto planéte len tranzitujeme, všakže?

Návštevy Maďarska boli zakázané a cestujúci v tranzite mohli jazdiť iba po maďarských diaľniciach a mohli zastaviť iba na vyhradených diaľničných pumpách. Vzdialenosť medzi jednotlivými Only for transit pumpami pritom bola občas sto a viac kilometrov. Ak na mňa padla únava, mal som smolu a musel som sa v idúcom aute obliať studenou vodou.

Začiatok tretej fázy datujem na vypuknutie vojny na Ukrajine, ale nedá sa veľmi presne určiť.

Maďarských colníkov som si už dlhšie pamätal ako nepríjemných a svojvoľných, v studenej vojne s Ukrajinou si však mohli odbaviť svoju nenávisť zvlášť na ukrajinských hraniciach – nechávali cestujúcich čakať bez prejavu reálnej práce. Maďarský pohraničník, ktorý ma videl neskoro v noci so zatvorenými očami sedieť v čakajúcom aute, mi zaželal „Jó reggelt“ a dal ma dôkladne skontrolovať.

Keď sa po vstupe Chorvátska a Rumunska do Schengenu uvoľnili masy maďarských colníkov, hraničné priechody s Ukrajinou a so Srbskom boli zrazu zaplavené personálom. Ale okrem krátkych výnimiek zostali aj naďalej maďarské hraničné priechody ustanovizňami na rituálne otravovanie cestujúcich.

Inštalatér multimiliardár Lőlő podľa víťaza volieb Pétera Magyara už stihol utiecť do Dubaja.

Aj keď na odbavenie čakalo málo áut, neraz ma nútili na diaľničnom priechode Röszke – Horgoš čakať hodinu a viac: dokonca pri opustení schengenského priestoru do Srbska.

Tretia fáza sa zhoduje s obdobím zvýšenej inflácie. Odchádzajúci premiér Viktor Orbán zdražovanie nezvládol a za päť rokov zdvojnásobil cenu kedysi cenovo dostupného diaľničného poplatku: v roku 2021 stál 3640 forintov, v roku 2026 stojí 6900 forintov.

Zvlášť v umelo vyvolávaných hraničných zápchach som neraz vypustil paru, neraz som nekresťansky nadával na našich susedov a svoje odpadky som preferenčne vyhadzoval u nich.

Dnes sa sám sebe čudujem, ale to najjednoduchšie riešenie mi nenapadlo nikdy – maďarské diaľnice proste nepoužiť.

Nenapadlo mi to ani vo štvrtej fáze, v ktorej Orbánova vláda, odvolaná až nedávno po dlhých šestnástich rokoch, eskalovala situáciu do nebývalých rozmerov: maďarská vrchnosť začala od neskorého leta 2025 systémovo srdiť vodičov. 

Stavebný manažment na maďarských diaľniciach bol dlhé roky nenápadným, staveniská sa v posledných rokoch takmer nevyskytovali, správa diaľničnej siete fungovala – aj k spokojnosti tranzitných cestujúcich.

Vlani sa však stalo niečo, čo si nahnevaní diskutéri na maďarských weboch spojili s údajným vstupom nominantov Orbánovho felcsútskeho kamaráta Lőrinca Mészárosa – „vďaka Bohu, šťastiu a Viktorovi Orbánovi“ je to najbohatší Maďar – do národnej diaľničnej spoločnosti.

Jeden diskutér zhrnul príbeh do tejto vety: „Odkedy Lőlő a jeho ľudia ovládli diaľnice, je to ešte horšie hovno.“

Mimochodom, inštalatér multimiliardár Lőlő už podľa víťaza volieb Pétera Magyara stihol utiecť do Dubaja.

Matka všetkých diaľničných stavieb sa tiahne od Tatabánye až po Budapešť a meria hrdých 46 kilometrov. Tam je často k dispozícii iba jeden jazdný pruh, pritom môžete zmeniť pruh až po približne 30 kilometroch. Je to osudové rozhodnutie: ak sa zaradíte do nesprávneho, môžete škaredo uviaznuť v kamiónovej zápche.

Ide zrejme o najvyťaženejší úsek Maďarska, jeho rozšírenie na tri pruhy má trvať roky, zápletka je však v niečom inom: na stavenisku sa prakticky nestavia. Raz som narátal na tých 46 kilometroch päť stavebných strojov – odstavených.

Vďaka Lőlőovým otravným staveniskám som stlačil spotrebu pod 6 litrov na 100 kilometrov.

Oprávnene sa čudujete, že ma ani množstvo rozostavaných úsekov neodradilo od maďarských diaľnic. Cesta zo severného Burgenlandu k mojej slovenskej zubárke v srbskej Vojvodine sa mi predĺžila na päť a pol hodiny, k tomu treba prirátať nepredvídateľne dlhé čakanie na priechode Röszke – Horgoš, ale ja som si odniesol úplne iné ponaučenie: začal som jazdiť v tieni kamiónov a autobusov.

Keď som sa blížil k 46-kilometrovému monsterstavenisku, zisťoval som všetkými zmyslami, či niekde v okolí nejde rýchly široký kamión, v tieni ktorého by som mohol znížiť spotrebu. 

Keďže môj 25-ročný úsporný volkswagen pred rokom vyhorel – ako ináč, na maďarskej diaľnici –, prevážam sa odvtedy na škodovke. Ten šestnásťročný voz, žiaľ, žerie citeľne viac, jedna nádrž pri diaľničnej jazde s povolenou maximálnou rýchlosťou nestačí ani na 900 kilometrov. Zato mi vyratúva priemernú aj aktuálnu spotrebu.

To je moje šoférske kino, som drogovo závislý od tejto funkcie. Vďaka Lőlőovým otravným staveniskám som stlačil spotrebu pod 6 litrov na 100 kilometrov.

Ale to bol len začiatok.

Piata fáza sa dá veľmi presne určiť: začala sa v deň, keď ďalší spojenec Viktora „Len a len mier“ Orbána rozpútal ďalšiu vojnu, t. j. 28. februára 2026. Rozhodol som sa, že minimálne o štvrtinu drahšiu naftu si môžem dovoliť, iba ak znížim spotrebu minimálne o štvrtinu.

Röszke/Horgoš ma odvtedy už nevideli. Našiel som trať cez schengenské Chorvátsko, cez maličké malebné hraničné priechody v srbsko-chorvátskom Podunajsku, ktoré odvážnejší marketéri nazývajú Amazon of Europe.

Hoci ide o vonkajšiu hranicu EÚ a schengenského priestoru, nikdy som tam nečakal dlhšie ako tri minúty. Kilometrovo to bolo kratšie ako Röszke/Horgoš a časovo to vyšlo rovnako.

Pri takej spotrebe najazdím s jednou nádržou 1600 kilometrov.

Trasu som skrátil ešte viac, škrtol som 46-kilometrovú monsterstavbu, viezol som sa sto kilometrov v závetrí albánskeho autobusu a dostal som spotrebu na 5 litrov za 100 kilometrov.

Narazil som však na strop. Alternatívna trať viedla po novej maďarskej diaľnici M6, ktorá spája Budapešť s východným Chorvátskom a ktorá je v podstate zbytočná.

Je takmer prázdna. Ak sa raz začas objaví kamión, odbočí na ďalšom výjazde. Metóda kamiónového závetria tam nefunguje.

V posledných dňoch som sa tak prvýkrát odvážil na nebývalý experiment – už som ani nevysolil 6900 forintov. Tranzitoval som Maďarskom výlučne po nespoplatnených cestách nižšej triedy.

V stredu som bol ešte neskúsený a spotreboval som počas jazdy trvajúcej 6 hodín a 59 minút 4,6 litra. Vo štvrtok s ľahkým blúdením znova 4,6 litra.

V pondelok bola spotreba už len 4,4 litra počas 6 hodín a 52 minút.

No a včera: 4,1 litra počas 7 hodín a 25 minút.

To už bola riadna piplačka.

Aby ste mali predstavu: pri takej spotrebe najazdím s jednou nádržou 1600 kilometrov.

Som z toho unavený aj očarený. Mojím európskym rajom pre úsporné šoférovanie bolo doteraz Bielorusko: rovinatý terén, rovné a dobré cesty, slabá premávka, dlhé vzdialenosti medzi obcami, rýchlostný limit v intraviláne 60 km/h. Urobil som si z Maďarska svoje vreckové Bielorusko.

Asi netreba zdôrazňovať, že vo fázach tranzitovania 1 – 4 som nevidel z Maďarska zhola nič. Maximálne som sa zastavil vycikať, najradšej nad Tatabányou pod mýtickým národným vtákom Turulom, alebo som sa odmenil zľavnenými párkami v Orlene.

Nabudúce sa zastavím v obciach ako Bár, Dunaszekcső, Bátaszék alebo Várdomb.

To, čo som počas týchto päťminútových prestávok videl, nebolo Maďarsko. Keďže u nás na rakúskych pumpách robia samí Maďari, ani som nemal pocit, že som v zahraničí.

No teraz, keď som sa časovo súzvučne s pádom Orbána oslobodil od maďarských diaľnic, odrazu objavujem krásy, o akých som netušil.

Hneď za rohom, v rakúsko-maďarskom pohraničí, mi Google Maps ukázalo rovnú, hrboľatú, takmer nepoužívanú cestu, kde má poslednú a predposlednú noc pozdravil každý zajac a každá srnka osobne.

No a v chorvátsko-maďarskom pohraničí, v „švábskom Turecku“ medzi Mohárcsom a Szekszárdom, som neustále naťahoval krk, aby som neprehliadol ani jeden zo vznešených bielych vinárskych domov s bielymi stĺpmi a arkádami uprostred rozmanitých viníc.

Som taký očarený, že nabudúce dokonca zvážim zastaviť sa v obciach ako Bár, Dunaszekcső, Bátaszék alebo Várdomb.

Zhnusenie z cien nafty, maďarských diaľnic, maďarských colníkov a napokon aj zo samotného Maďarska ma priviedlo do krajšieho sveta – do hlbín Maďarska. 

Ďakujem, Donald, ďakujem, Viktor, ďakujem, Lőlő!