Týždenný výber Lukáša Krivošíka Všimli ste si, že už ubehlo 20 rokov odvtedy, čo Smer vyhral prvýkrát voľby?

Lukáš Krivošík

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Najťažšie je predstaviť si, že iné Slovensko je možné.

Zaujímajú ho nezamýšľané dôsledky účelových ľudských konaní.

Ďalšie autorove články:

Andrej Žiarovský Trump sa v Iráne popálil. V Rusku sa hľadala a našla pani Nabiullinová

Kontroverzia okolo Hanusových dní Lívia na BHD nebola kázať. Diskutovali s ňou mladý konzervatívec i zástupkyňa PS

Čo nové s AI Keď Elon Musk spustí Terafab, v EÚ si radšej všetci držme klobúky

Len pred pár dňami, 17. júna, uplynulo 20 rokov odvtedy, čo Smer prvýkrát vyhral parlamentné voľby na Slovensku. Následne Robert Fico zostavil 8. júla 2006 svoju prvú vládu. A to spolu s HZDS Vladimíra Mečiara a SNS Jána Slotu.

Skončili sa tak dve premiérske obdobia Mikuláša Dzurindu.

Smer odvtedy vládol spolu takmer 15 rokov, teda takmer tri štvrtiny času. Jeho politikom to nebráni vyhovárať sa pri každom dlhodobo neriešenom probléme Slovenska na vlády, ktoré vládli zvyšnú štvrtinu: tie pod vedením Ivety Radičovej, Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora.

Naposledy to minulý týždeň predvádzal v parlamente minister financií Ladislav Kamenický. Za stav verejných financií po troch kolách ním vedenej „konsolidácie“ by vraj mali byť odvolávaní opoziční politici, nie vláda Roberta Fica.

Výročie volieb v roku 2006 a vzniku prvej vlády pod vedením Smeru je určite príležitosťou na bilancovanie, ako volebne najúspešnejší ponovembrový politik zmenil Slovensko. Dá sa na to ísť cez zahraničnú politiku, korupčné kauzy alebo ekonomiku a výzvy v oblasti školstva a zdravotníctva.

Analýz bude akiste mnoho, ľudí však zaujíma najmä ich životná úroveň. V tomto zmysle Robert Fico v roku 2006 zdedil ekonomiku v podobe šprintujúceho tatranského tigra.

Kým na prelome milénia sa Dzurindova prvá vláda musela vyrovnávať po Mečiarovi s ekonomikou v recesii, v roku 2002 už hospodárstvo narástlo medziročne o viac ako 4 percentá, v roku 2005 to bolo o 6,5 percenta a 2006 o skoro 9 percent. V tom čase došlo k striedaniu stráží.

Nastúpil Fico, sprvu nerobil nič a v roku 2007 dosiahol rast HDP Slovenska takmer 11 percent. V ďalších dvoch rokoch však prišiel prepad v dôsledku finančnej krízy a roky skôr striedmeho rastu.

Z dnešného pohľadu sa zdá, že Slovensko zaspalo na vavrínoch najmä v druhej polovici minulej dekády, na prelome druhej a tretej vlády Roberta Fica. Efekty Dzurindových reforiem sa vyčerpali, naopak, začali sme pociťovať dôsledky smeráckych „deforiem“, ako napríklad zabitie mimoriadne úspešnej rovnej dane. Smer ničil dedičstvo po Dzurindových vládach, ale sám neprišiel so žiadnymi vlastnými rozvojovými impulzmi.

Práve naopak, kým medzinárodná ekonomická situácia bola pred desiatimi rokmi celkom priaznivá a niektoré krajiny – vrátane Nemecka či Česka (prekvapujúco pod vedením Andreja Babiša) – dosahovali rozpočtové prebytky, Slovensko pod vedením ministra financií Petra Kažimíra stále hospodárilo s deficitmi.

Dobre si pamätám, ako som počas poslednej dekády každý rok písal v .týždni články o štátnom rozpočte. Cieľ vyrovnaného rozpočtu sa v materiáloch vlády nachádzal vždy dva-tri roky v budúcnosti. Nedosiahli sme ho nikdy.

Hoci Smer zvyšoval dane a príjmy štátu rástli, vláda rozhadzovala stále viac a naďalej sa zadlžovala. Kým v roku 2006 prerozdeľoval štát asi 37 percent HDP, v súčasnosti je to cez 48 percent HDP.

Popritom narástlo zadlženie Slovenska. V roku 2006 zodpovedal náš dlh 31,5 percenta vtedajšieho HDP (v absolútnom vyjadrení bol dlh asi 17 miliárd eur), v roku 2026 sme na úrovni 61,4 percenta dnešného HDP (dlžíme asi 84 miliárd eur).

Slovenský štát teda za vlád Smeru výrazne stlstol. Zároveň je tento štát neobratný a málo výkonný.

Už pred dvomi rokmi som napísal, že keby Slovenská republika bola človek, išlo by o prípad pre televíznu reláciu Extrémne premeny. Ak chce terajšia opozícia po voľbách zmeniť našu stagnáciu, mala by predstaviť niekoho, ako je kondičný tréner Maroš Molnár v oblasti boja proti obezite – akurát Slovensko potrebuje kohosi podobného v oblasti verejných financií (teda obezity štátu).

Smer si hovorí „sociálna demokracia“, aj keď s adjektívom „slovenská“. A skutočne, štát u nás prerozdeľuje financie takmer ako v nejakom severskom štáte blahobytu. No budovanie „silného sociálneho štátu“ počas vlád Smeru spočívalo hlavne v plošnom kupovaní si početných, no nie nutne najodkázanejších skupín obyvateľstva. Ako si všimol Denník N, v testoch PISA sa naši žiaci za 20 rokov zhoršili a vo veku dožitia či počte odvrátiteľných úmrtí sú v rámci EÚ výsledky Slovenska stále podpriemerné.

Hoci ústami vládni politici skloňujú slovo „národ“ vo všetkých pádoch, porovnania životnej úrovne so susedmi (ak nerátame Ukrajinu a Maďarsko) tiež nedávajú príliš veľa dôvodov na hrdosť.

Ako sme upozornili nedávno, v Česku zamestnanec, ktorý stojí svojho zamestnávateľa 5000 eur, dostane v čistom približne 2980 eur. Na Slovensku zamestnanec, ktorý stojí svojho zamestnávateľa rovnakých 5000 eur, dostane v čistom asi 2630 eur, teda o 350 eur menej.

Rozpaky v našincovi môže zanechať tiež návšteva u nášho severného suseda. Obce a mestá vyzerajú v Poľsku na prvý pohľad upravenejšie a infraštruktúra modernejšia. Kontrast vidieť už po prekročení hraníc.

Samozrejme, vizuálny dojem môže klamať. Čo hovoria čísla?

Priemerná mesačná mzda na Slovensku bola v prvom štvrťroku tohto roka na úrovni 1611 eur v hrubom, čo v čistom predstavuje asi 1211 eur.

Priemerná mesačná mzda v Poľsku bola v prvom štvrťroku tohto roka na úrovni v prepočte 2250 eur v hrubom, čo v čistom predstavuje asi 1609 eur.

Priemerný Poliak tak v čistom mesačne zarobí po prepočítaní na eurá takmer o štyri stovky viac ako priemerný Slovák.

Možno to niekto označí za politologicky insitnú úvahu. No v roku 2005 sa v Poľsku uskutočnili voľby, ktoré zásadným spôsobom zmenili tamojšiu politiku. Prepadla v nich totiž ľavicová SLD a pri moci sa odvtedy vo Varšave striedajú dve pravicové strany, kresťansko-sociálne Právo a spravodlivosť (niečo medzi naším KDH a OĽaNO) a liberálno-konzervatívna Platforma (niečo medzi našou SDKÚ a SaS).

Aj keď rozdávanie nebolo najmä strane PiS cudzie, Poliaci potlačili vplyv svojich ľavičiarov a bývalých komunistov v politike. Naopak, na Slovensku je ťažké nájsť medzi preferenčne najsilnejšími stranami niekoho, kto nie je socialista.

Samozrejme, nežijeme v diktatúre. Volebné úspechy Smeru počas uplynulých dvoch desaťročí sú len spolovice dôsledkom politických schopností (či skôr absencie zábran) Roberta Fica a jeho okolia. Z druhej polovice sú dôsledkom neschopných politikov na pravej strane politického spektra, ktorí sa vždy, keď ich voliči pustili k moci, veľmi rýchlo rozhádali a rozpadli.

Podľa kalkulačky na stránke Sociálnej poisťovne Robertovi Ficovi pri jeho dátume narodenia vznikne nárok na odchod do dôchodku 15. mája 2028, teda niečo vyše pol roka po ďalších parlamentných voľbách. No ak sa bude cítiť pri sile a nájde sa dosť voličov, ktorí ho budú naďalej podporovať, politike sa určite bude chcieť venovať naďalej.

Po dvadsiatich rokoch sa Robert Fico a jeho Smer stali doslova súčasťou politického inventára. Ktokoľvek by ich chcel nahradiť, musí najskôr verejnosť presvedčiť, že iné (lepšie) Slovensko je možné.

Aby sme Fica, Smer a nimi spravovanú stagnáciu Slovenska nemuseli riešiť aj o ďalších dvadsať rokov.