Odborník o toxických javoch na školách Keď niekto nevie učiť na druhom stupni, je to hrozné, keď nevie učiť na prvom stupni, je to zločin

„Mnoho žiakov je za svoju prácu trestaných, mnohí z nich sa nedočkajú podpory, dostávajú zlé známky a niekto neustále trestá ich chyby. Veľa škôl ide cestou represie, akoby žiak bol ich nepriateľ,“ upozorňuje v rozhovore pre Postoj český učiteľ, didaktik a lektor Robert Čapek. Aj to je dôvod, prečo českí a slovenskí žiaci patria podľa medzinárodných výskumov k deťom, ktoré sa najmenej tešia do školy.

Robert Čapek pôsobil ako učiteľ na základnej i strednej škole, pôsobil aj na Katedre pedagogiky a psychológie Pedagogickej fakulty Univerzity Hradec Králové. Je autorom didaktických učebníc pre učiteľov, prednáša im metódy moderného vzdelávania a pozývajú ho aj slovenské školy. S kolegyňou Štěpánkou Cimlovou napísali aj knihu Aby škola neškodila, ktorá je určená skôr pre širšiu verejnosť a rodičov. V nej sa okrem iného snaží pomenovať toxické javy v našom školstve a pomáha rodičom, ako sa im brániť. Je autorom projektu Líný učitel, čo je vzdelávacia stratégia, ktorá vedie pedagógov k modernému a efektívnemu vzdelávaniu. 

Robert Čapek je k súčasnému vzdelávaciemu systému kritický, ale zároveň zdôrazňuje, že aj na veľkých štátnych školách sú kvalitní učitelia, ktorí v deťoch vedia vzbudiť vášeň a radosť z učenia, a nie je to len výsada súkromných elitných škôl. Rozprávali sme sa, s akými toxickými javmi sa na školách deti a rodičia stretávajú, aké majú rodičia možnosti, ak ich dieťa šikanuje učiteľ, ale aj ako podľa neho vyzerá kvalitné vzdelávanie.

Ste autorom didaktických kníh určených najmä pre učiteľov, ale napísali ste aj knihu Aby škola neškodila, ktorá je určená skôr rodičom. V čom vidíte, že by naše školy škodili?

V knihe opisujem realitu na českých školách, ale často lektorujem aj na slovenských, a preto vidím, že je to rovnaké. Vidím, že sa všeobecne nevie, čo je dobré vzdelanie.

Rodičia sa veľmi často uspokoja s tým, čo sami poznajú, nesú si odtlačok toho, akou školou sami prešli, a to isté vyžadujú aj od učiteľov svojich detí. Ale veľmi často to nevedia ani učitelia. Nevideli kvalitné školy, sú zvyknutí stále na to isté vyučovanie, ktoré sme prežili my a ktoré oni recyklujú, občas ho doplnia technikou, ale je to stále to isté.

Čo tým konkrétne myslíte?

Na drvivej väčšine našich škôl stále prebieha frontálne vyučovanie (učiteľ vysvetľuje učivo, žiak si bez akejkoľvek diskusie zapisuje poznámky, pozn. red.), známkovanie od 1 do 5, za chyby prichádza trest v podobe zlej známky a toto sa nám zdá úplne normálne. Kvalitné vzdelávanie sa od tohto diametrálne líši, pričom na 90 percentách škôl stále pretrváva tento spôsob výučby.

A tiež sa snažím ukázať, ktoré javy sú v našom školstve toxické, aby sa to rozpoznalo. Teda keď učiteľ ponižuje dieťa, keď je sarkastický, keď škola nereaguje na sťažnosti rodičov. Snažím sa rodičom poradiť, čo majú robiť, ako napísať inšpekcii, ako sa majú brániť.

Lebo keď si prečítajú, ako vzdelávanie vyzerá, že deti môžu chodiť zo školy nadšené, a moje dieťa doma plače, že do školy nechce ísť, tak by som ako rodič rád vedel prečo. A keď zistím prečo, tak by som mal vedieť, čo môžem urobiť, ako urobiť nápravu.

Poďme si najskôr rozobrať spomenuté toxické javy v školstve. Podľa výsledkov pravidelného medzinárodného výskumu slovenskí aj českí žiaci sú na posledných priečkach, čo sa týka spokojnosti na školách. Naši žiaci sa do školy netešia. Prečo?

Dáta ukazujú, že tie deti nechodia do školy rady a nemajú rady učiteľov. A to všetko spolu súvisí. A keby som mal povedať hlavný dôvod, tak to je ten, že obrovskú väčšinu detí nečaká v škole nič dobré. Čo sa týka výučby, je to nuda, otrava, dril. Ďalej sedenie v laviciach, ručička na hodinách sa skoro nehýbe, žiaci sú otrávení.

Druhá vec je hodnotenie. Mnoho žiakov je za svoju prácu trestaných, mnohí z nich sa nedočkajú podpory, dostávajú zlé známky a niekto neustále trestá ich chyby. Z hľadiska komunikácie nemajú dospelého, s ktorým by sa mohli porozprávať, ktorému by mohli dôverovať, veľa škôl ide cestou represie, akoby žiak bol ich nepriateľ.

Slovenské deti sa do školy netešiaV triedach zažívajú stres a necítia pochopenie od učiteľov, hovoria výsledky celosvetového prieskumu

Alena Potocká

Ako rodičia to poznáme, deti sa ešte v škôlke tešia do školy, všetko ich zaujíma, informácie nasávajú ako špongie. Potom prejdú do školy a po čase prichádzajú reakcie, že je to nuda, prečo tam musím chodiť. Je to prirodzený detský vývoj alebo ako príčinu vidíte aj školu, že nevie podchytiť tento počiatočný detský entuziazmus?

To nie je aj tá škola, to je práve tá škola. Škola tú motiváciu u detí ničí. Ale pozor, robí to len zlá škola. Pretože to, čo vidíte v triede v kvalitnej škole, prácu detí, ich samostatnosť a nadšenie, vám dáva dôkaz, že to ide. Kým v inej škole sa deti v úplne rovnakom veku správajú tak, ako hovoríte.

Škola je trenažérom chýb, škola by mala byť bezpečné prostredie na robenie chýb.

A o to je to smutnejšie, keď sa to deje na prvom stupni. Pretože na prvom stupni by sa mali deti hlavne edukačne hrať. Tam nie je priestor, aby ich učitelia už päťkovali a podobne. Videl som písomky, kde dostal malý žiačik päťku už do písanky, v ktorej sa ešte len učil písmenká. Tak mi povedzte, keď priletí päťka už niekedy v októbri v prvej triede, ako sa ten žiak musí v škole cítiť?

Učiteľka, ktorá má učiť pracovať svojich žiakov s chybou, pracuje s chybou tak, že ju trestá, to je predsa hrozné. 

Škola je trenažérom chýb, škola by mala byť bezpečné prostredie na robenie chýb, veď to je jedna zo základných foriem učenia.

Keď niekto nevie učiť na druhom stupni, tak je to hrozné, keď niekto nevie učiť na prvom stupni, tak je to zločin.

V súvislosti so šikanou sa hovorí najmä o vzťahoch medzi deťmi navzájom. Na fórach pribúdajú príbehy rodičov o tom, že učiteľ šikanuje žiaka, a to dokonca aj u tých najmenších detí. O tom sa však už verejne hovorí oveľa menej.

Máte pravdu, že nie je o tom ľahké hovoriť alebo zverejňovať to. Ak máte dieťa na škole, kde si učiteľ naň zasadne a šikanuje ho, pre rodiča neexistuje ľahké riešenie. Pretože ak ste v hlavnom meste, vezmete dieťa a dáte ho o sto metrov inde. Ale ak ste niekde, kde máte druhú školu o dvadsať kilometrov ďalej, a nemáte na to prostriedky, čas alebo možnosti, tak s tým učiteľom nechcete ísť do konfliktu. V našom priestore rodič nerád ide proti škole, pretože má pocit, že sa mu to môže vymstiť.

Nehľadiac na to, že ak ste v malej dedinke, tak učiteľka a riaditeľka majú silnú pozíciu u rodičov, ktorých sa to netýka. Vezmite si, že máte jedno šikanované dieťa, ale v triede je desať detí, ktoré zodpovedajú predstavám učiteľky. Ona si ich piple a ich rodičia ju budú vždy podporovať proti tomu jednému rodičovi, ktorý nie je spokojný so správaním voči svojmu dieťaťu.

Rodič, ktorému učiteľ šikanuje dieťa, je v zúfalej situácii, z ktorej nie sú dobré východiská. Aj preto sa niekedy obracajú na mňa, pretože keď to zverejním, tak zdroj je skrytý a niekedy sa skutočne stane, že zastupiteľstvo alebo riaditeľka si na toho učiteľa posvietia.

Ako tieto príbehy zvyknú končiť?

Často je to spomínaný prestup. Napríklad nedávno som mal prípad, keď sa na mňa obrátila mama s chlapcom, na ktorého si učiteľka zasadla. Mal neustále zlé známky, zosmiešňovala ho pred triedou, nechcela ho brať na výlety. Chlapec psychicky kolaboval, mal rôznu medikáciu, napríklad na liečbu kožných problémov aj astmy. Chlapcovi sa rozbehli zdravotné problémy a učiteľka stále vypisovala, že je agresívny, deti ho nemajú rady, nič nevie, nevie sa naučiť dvojriadkovú básničku.

Nakoniec mama prestala bojovať a dala ho do inej školy. Chlapcovi sa zlepšil prospech, zdravotné problémy sa skončili, skončila sa medikácia, nová učiteľka si ho nevie vynachváliť a spolužiaci ho majú radi. Toto všetka ovplyvnila jedna osoba pedagóga.

A veľakrát to napríklad rodičia vyriešia tak, že si dieťa nechajú doma. Preto v Českej republike geometrickým radom rastie počet domškolákov (rovnako dáta potvrdzujú tento trend aj na Slovensku, pozn. red.), pretože niekedy rodičia nemajú inú možnosť ako dieťa z verejného školstva vybrať. Ak nemajú možnosť dať ho do kvalitnej školy, tak ho jednoducho nechajú doma a učia ho sami.

Dnes veľa detí preukazuje problémové správanie, poruchy učenia alebo rôzne diagnózy autistického spektra. Keď sa v jednej triede ocitne viac takých detí, môže mať učiteľ problém s poriadkom v triede. Aj preto mnohí rodičia nevidia problém, keď učiteľ na deti nakričí, vyhodí ich za dvere a podobne. Čo však už chápať ako šikanu učiteľa voči žiakovi?

Všeobecne šikana je, ak niekto silnejší a mocnejší sústavne ubližuje tomu menej mocnému a slabšiemu. Typicky je to starší žiak voči mladšiemu alebo skupina žiakov voči jednotlivcovi. V prípade učiteľa je to sústavné ponižovanie, ironizovanie, sarkazmus, keď učiteľ žiaka stále len kritizuje a nemá pre neho dobré slovo.

Ďalej sú to osobné útoky, niekedy zosmiešňujú učitelia napríklad aj poruchy učenia, ironizujú to, že no tak ty musíš teraz dostať viac času, a to tónom, ktorý je absolútne nevhodný.

To zosmiešňovanie môže viesť k tomu – a to je nebezpečné najmä na prvom stupni –, že učiteľ stavia triedu proti tomu dieťaťu. Sú učitelia, ktorí akoby robili verejné súdy. Peťko sa postaví pred tabuľu a všetci mu povieme, čo sa nám nepáči na jeho správaní.

Alebo jedna učiteľka viedla takú psychohru: povedzte mi, koho by ste na ostrove kam poslali. Niekoho pod palmu, niekoho na pláž a niekoho do vody k žralokovi. A manipuluje deti tak, aby čo najviac detí poslalo šikanovaného žiaka medzi žraloky. A ešte to posilňuje tým, že no vidíš, ty neposlúchaš a celá trieda ťa posiela k žralokom.

Väčšinou to nie je o tom, že by dieťa dostalo facku, ale ide o psychické násilie. U nás v Česku však zákon nepozná rozdiel medzi psychickým a fyzickým týraním. Pre mňa sú niektoré tieto situácie už za hranicami zákona týrania zverenej osoby.

Hovorili sme teraz najmä o prvom stupni. Ako to môže vyzerať u starších detí?

Na druhom stupni k tomu pribúda už fyzický kontakt, ťahanie za uši, trasenie žiaka, strkanie, ba dokonca až sexuálne obťažovanie. Tam sú potom aj narážky so sexuálnym podtónom alebo genderovo nekorektné narážky, tie sú časté u učiteľov na stredných školách. 

Napríklad na technických odboroch dávajú učitelia najavo, že tam dievčatá nemajú čo robiť a že patria do kuchyne, alebo hodnotia vzhľad žiačky. Má to pestré podoby, ale v podstate šikana je vždy také správanie učiteľa, ktoré nie je pre žiaka komfortné a ubližuje mu, či už psychicky, alebo fyzicky.

Foto: archív R. Č.

Sú nejaké prípady, s ktorými sa na vás obrátili rodičia a skutočne vami otriasli?

So mnou otrasie každý takýto prípad, ktorý dôjde už do extrémnej podoby. Aj preto teraz v poslednom období, keď píšem blog o nejakom prípade, zverejňujem aj mená škôl a učiteľov. Presvedčil som sa, že bez toho sa s vecou nepohne. Takže napríklad jeden taký prípad bol, že učiteľ na druhom stupni vtrhával dievčatám do šatní, keď vyučoval telocvik, rôzne ich tam potľapkával a hovoril im, že s vrkočmi sú sexi.

Keď si ma zavolajú do školy ako lektora, učiteľom o tom hovorím, aby videli, aký je dôležitý učiteľ pre tie deti. Veď v extrémnych prípadoch môže dochádzať k sebapoškodzovaniu alebo dokonca k temnejším prípadom, keď je učiteľ dôležitým faktorom toho, že sa tieto tragické veci stanú.

Na stredných školách majú učitelia pred sebou takmer dospelých ľudí, to už si učiteľ zrejme takéto správanie nedovolí.

Mladí ľudia už majú vedomie, že sa nemajú s niektorými vecami zmieriť, že je dobré niečo urobiť. Ale musím zase povedať, že práve na gymnáziách je často situácia, že si študenti nechajú so sebou robiť oveľa viac, ako keby to bola napríklad nejaká priemyslovka. A to zo strachu o svoju budúcnosť. Takže by ste povedali, že tie najchytrejšie deti z populácie budú najviac vedieť, čo je ich právo a čo nie, ale sú to často ustrašené ovečky, ktoré sa svojich učiteľov boja najviac. Kým nejaký chalan na priemyslovke si nenechá na sebe rúbať drevo.

A čo tresty v školstve? Spomínali ste napríklad vyčlenenie „problémového“ dieťaťa z kolektívu a akési spoločné odsúdenie. Konkrétna skúsenosť rodiča: osemročný chlapec na ihrisku zakopol o hračku. Učiteľka to vyhodnotila tak, že úmyselne rozkopával hračky. Za trest mal pozbierať holými rukami cigaretové ohorky a ďalší neporiadok po bezdomovcoch, ktorí sa na ihrisku v noci združujú. Dieťa to odmietlo, a tak muselo takmer hodinu stáť pri strome a nesmelo sa s ostatnými hrať. Bola to adekvátna reakcia učiteľky?

Na rovinu vám poviem jednu vec. Trestať prácou je obrovský nezmysel, to už ukazuje, že tá učiteľka to nemá v hlave v poriadku. Ale ak by akákoľvek učiteľka nechala dieťa niekde hodinu stáť, tak ide o fyzický trest, ktorý je zakázaný, a keby som ja bol rodič toho dieťaťa, tak by som okamžite napísal sťažnosť riaditeľovi školy a napísal podnet školskej inšpekcii. Za takú vec by mal učiteľ dostať výpoveď. Nikto nemôže hodinu nechať dieťa niekde stáť, zvlášť keď ide o tretiaka, to je absolútne neprípustná vec, úplne som sa teraz rozčúlil.

A čo už spomenuté vyhodenie vyrušujúceho dieťaťa za dvere?

To len ukazuje bezradnosť učiteľa si s tým poradiť, to je presne to, čo som hovoril, akoby bol učiteľ nepriateľ detí. Ako keby deti boli nejakí mukli a učiteľ bachár, ktorý sa tam snaží zaviesť poriadok trestom, strachom a hrozbami. Takéto toxické správanie učiteľa, ktoré otravuje celkovú klímu v triede, je neprípustné.

Učitelia však argumentujú, že niekedy sa tak správať musia, pretože napríklad majú problematickú triedu, zhodou okolností sa v nej nazbieralo viac problematických detí.

Dobrá výučba je teambuildingová a učiteľ nech každý deň každú hodinu posilňuje vzájomné učenie, vzájomnú pomoc, neporovnáva deti. Dobrá výučba nesie aj ten výsledok, že majú deti medzi sebou dobré vzťahy. Ak má učiteľ v triede zlé vzťahy, tak to nutne ukazuje aj na jeho zlú prácu. Tie deti tam nespadli z Marsu už také zlé, deti sa tešia na školské dobrodružstvo. Tú motiváciu musia využiť a učiť ich pracovať spolu, učiť ich spolu vychádzať, komunikovať. Aj to je predsa súčasť vyučovania.

Poznámky nemajú zmysel. Je to pozostatok pomstychtivého myslenia.

Dobrá didaktika vedie k zlepšovaniu vzťahov medzi deťmi. Veď na to sú metódy, ktoré by učitelia mali poznať. A veľmi často sa ukazuje, že učiteľ, ktorý má zlé vzťahy v triede, tieto metódy vôbec nevie používať. Nepozná ich, nie je to pre neho dôležité, teda robí zle svoju prácu. Potom sú deti súperiace a agresívne. Za mňa by sa malo voči učiteľke, ktorá nechá hodinu dieťa stáť za trest mimo ostatných, aby všetci videli, kto je ten zlý, viesť disciplinárne konanie.

Večná rodičovská téma sú poznámky typu žiak na hodine vyrušuje, hojdá sa na stoličke, pobehuje po triede, naháňa sa na chodbe. Sú to situácie, do ktorých rodič nevie v tej chvíli zasiahnuť, a niekoľko hodín neskôr už dohovor nemá u dieťaťa žiadny dosah. Má tento typ poznámok zmysel vo vzťahu učiteľ a rodič?

Poznámky nemajú zmysel. Je to taký pozostatok pomstychtivého myslenia, ja ťa tu nezvládam, tak ti napíšem poznámku a doma ťa potrestajú. Tým sa to vyrovná, ty otravuješ mňa, tak dostaneš od rodičov. Lenže učiteľ týmto ukazuje svoju nekompetentnosť, že si nevie poradiť.

Tie poznámky sú často malicherné, takže výsledkom je, že rodič si povie: toto tu učí moje dieťa? A pridáva sa tým na stranu dieťaťa. A potom sa učiteľ čuduje, že tento rodič nespolupracuje, posilňuje dieťa v tom, že učiteľka nie je dobrá. Zrazu tu stojí učiteľka proti rodine. A čo tie poznámky vlastne zmôžu? Na jednu poznámku od učiteľky jedna mama napísala: Ospravedlňujem sa, ale v tom čase som bola v práci.

Ako by teda mala vyzerať spätná väzba učiteľa, ak sa dieťa správalo nevhodne?

Niečo iné je skutočne sofistikovaná spätná väzba o tom, čo dieťa v škole robí a ako sa tam prejavuje. To poznámky alebo päťky vôbec nevedia, to je represia. Dobrý učiteľ sa spozná práve vďaka tomu, ako komunikuje s rodičmi, akú spätnú väzbu mu o dieťati dáva a aký priateľský má s nimi vzťah. Veď rodičia a učiteľ majú rovnaký cieľ, tam nemôže byť žiadne nepriateľstvo.

Rodič zrkadlí komunikáciu učiteľa. Ak sa učiteľ správa korektne, s láskou k dieťaťu, tak rodič nemá prečo byť agresívny alebo nespolupracujúci. A ak učiteľ zaujme dieťa, tak rodič má dôkaz, že učiteľ je odborník, a o to starostlivejšie načúva, čo mu učiteľ radí. Keď poznáte, že je niekto macher vo svojom odbore, tak rešpektujete jeho rady. To zistíte podľa toho, ako ho má dieťa rado a ako rado chodí do školy. Takže ak vaše dieťa nerado chodí do školy, tak vám správne naskakujú otázniky, čo to je za učiteľa.

Najhoršie na tých veciach je práve to, že ak je rodič nepoučený alebo neinformovaný – a takých je väčšina –, tak má tendenciu aj tej nekvalitnej učiteľke veriť. Pretože sú učiteľky, ktoré komunikujú veľmi milo, obtočia si rodiča okolo prsta a potom im začnú podsúvať, že dieťa nie je v poriadku, že má chybu, a vy obiehate poradne, doktorov, ale chyba je v učiteľovi. Kým rodič precitne, tak dieťa trpí, stojí množstvo času a energie uveriť tomu, že ten zlý v rovnici je učiteľka.

Rodičia hovoria o šikanovaní, učitelia o vedení k disciplíneNiektoré školy vymknú meškajúce deti za každého počasia na celú hodinu. Majú sa tak naučiť dochvíľnosti

Alena Potocká

Sú aj opačné prípady, keď sa učitelia sťažujú, že rodičia majú dieťa s poruchami učenia alebo diagnózou, ale nechcú si to roky pripustiť, odmietajú odbornú diagnostiku, aby dieťa náhodou nemalo nálepku, a trápia sa potom obe strany.

A sme zase pri tom, ako málo rodičia niektorým školám veria. Keby však škola dovtedy pracovala s dieťaťom individuálne, keby si získala žiaka a rodičov kvalitným vzdelávaním, určite by nemali problém presvedčiť rodičov, že diagnostika je potrebná, aby sa mohli dieťaťu venovať ešte lepšie. Diagnóza – napríklad porucha učenia – nie je stigma, ale jednoducho len znak dieťaťa, s ktorým kvalitný učiteľ vie pracovať.

V súvislosti s tým, čo teraz hovoríte, mi napadá, že rôzne profesie si vyžadujú psychotesty, ale profesia učiteľa, ktorý je s deťmi väčšiu časť dňa ako samotní rodičia, a to za zatvorenými dverami, si to nevyžaduje.

Učitelia by si tie testy určite zaslúžili, ale nevidím to reálne. Myslím si, že nejaké percento by týmito psychotestami neprešlo. Ale momentálne by tieto psychotesty malo nahradiť kvalitné vedenie školy.

V akom zmysle?

Ak vediete školu, zodpovedáte za kvalitu vzdelávania. Ak tam máte niekoho, kto berie deti ako nepriateľov, tak by ste mali zasiahnuť. Školská zborovňa by mala spoločne pracovať na filozofii školy. Keby majiteľ reštaurácie, ktorý chce variť len z čerstvých surovín, našiel kuchára, ktorý by pľul zákazníkom do jedla, má hodinovú výpoveď. A to sa týka len jedla, toto sa týka detí. Veľkú zodpovednosť nesie riaditeľ školy, nielen učiteľ, ktorý šikanuje deti, ale aj riaditeľ, ktorý to dopustí alebo strká hlavu do piesku.

Hovorili ste, že obrovské percento škôl ide v starých šľapajach, ktoré sme poznali ešte z nášho detstva. Vyučovali ste didaktiku na pedagogickej fakulte, z univerzít vychádzajú mladí učitelia. Ako je možné, že sa hneď zaradia do zabehnutého systému? Nedeje sa chyba už niekde na fakultách?

Samozrejme, že sa tam robí chyba. Je tam minimum univerzitných učiteľov, ktorí vedia, čo to je kvalitné vzdelávanie. Je tam minimum univerzitných učiteľov, ktorým záleží na tom, ako kvalitne budú študenti učiť, pretože drvivá väčšina akademikov sa zaujíma len o svoju kariéru. To znamená, že dôležitejšie sú pre nich granty, funkcie, rôzne pozície, vojny na katedrách, ich vedecká činnosť, vedecké body, honorované veci, konferenčná turistika, a to, aby pripravovali kvalitných učiteľov, ich tak úplne nezaujíma.

Vezmite si, že napríklad na katedrách histórie je dvadsať historikov. A oni neučia budúceho učiteľa dejepisu, oni učia historika. A jeden didaktik, ak je kvalitný, sa tam snaží, má za týždeň jednu-dve hodiny, ale inak všetci sa bavia o histórii. Sú to predsa historici a učiť dejepis, to nie je ich cieľ, to je v podstate podradné.

A k tomu ešte pridajte, že učiteľstvo pre druhý stupeň a strednú školu navštevujú študenti, ktorým vôbec nejde o to, aby boli učiteľmi, vnímajú to ako prestupnú stanicu alebo šancu ľahko dosiahnuť diplom. Niekto sa nedostal sa na fakultu telesnej výchovy a športu, tak študuje za učiteľa telocviku.

Alebo budúce učiteľky výtvarnej výchovy majú pedagogickú ako prípravku na umelecké školy. Takže po prvom ročníku robia prijímačky na umelecké školy, po druhom ročníku, po treťom a nevidia sa ako učiteľky výtvarnej výchovy. A jazykári, tí už vôbec. Zoženú oveľa lepšie platené miesta v biznis sektore. Takže tam chýba motivácia akademikov pripravovať kvalitných učiteľov a často tam chýba motivácia študentov byť kvalitnými učiteľmi.

Dnešnou veľkou školskou témou je inklúzia. Rodičia sú nespokojní, že učitelia nie vždy berú ohľad na ich dieťa a jeho poruchy učenia, učitelia zase narážajú na veľký počet detí v triede a pribúdajúce deti s rôznymi poruchami. Je vôbec reálne očakávať kvalitné začlenenie do výučby všetkých deti v triede?

Je to reálne, sú triedy a školy, ktoré to dokážu, takže sú toho dôkazom. Ak učiteľ pracuje tak, ako by mal, to znamená, že individualizuje a diferencuje úlohy podľa náročnosti a zamerania žiakov, tak je v podstate jedno, či tam máte žiaka s poruchou učenia a nadaného talentovaného žiaka, každý z nich dostane diferencovanú úlohu.

Dám príklad – práca na stanovištiach, to je metóda, keď žiaci robia na každom stanovišti iné veci. Projektová výučba, opäť žiaci robia iné veci. Ale v školách sa veľmi často učí tak, že všetci robia rovnaké veci v rovnaký čas. Výsledok je, že talentované deti sa nudia, pre deti s poruchami učenia je to veľmi ťažké a je z toho nepríjemnosť.

Foto: archív R. Č.

Aký je váš názor na inklúziu v podobe, akú máme na našich školách?

Inklúzia sa dá zvládnuť, ak je učiteľ kvalitný a vie diferencovať, ale musím povedať jednu vec. Napríklad v Českej republike sa inklúzia nezvládla dobre a do škôl sa dostali nie poruchy učenia a akceptovateľné hendikepy, ale dostali sa tam psychiatrické poruchy a psychiatrické ochorenia.

Poradenské pracoviská v školách nemajú psychiatra. Majú špeciálneho pedagóga, majú nie v každej škole školského psychológa, majú rôzne poučených pedagógov, ale nemajú psychiatra. Ale tieto deti v niektorých školách sú, a tak, samozrejme, sú prekážkou v kvalitnej výučbe.

Inklúzia ako princíp je v poriadku, realizácia je, samozrejme, možná, ale ak zlyhal ľudský prvok v tom, kto je do tej inklúzie zapojený, tak sa niekde pred učiteľov postavila príliš ťažká úloha. To musím povedať otvorene a v českých školách tieto prípady vidím.

A najhoršie je, že aj učitelia, ktorí by inak učili dobre, vďaka takým prípadom majú tendenciu vyhorieť alebo sa na kvalitnú výučbu vykašľať, pretože majú pocit, že sa im za tejto situácie represívna výučba zvládne lepšie. A to je veľká škoda.

Niektorí učitelia si všímajú, že sa deťom so špeciálnymi potrebami tak povoľuje latka, až to vytvára situácie, že to ostatné deti, ale aj učitelia vnímajú ako nespravodlivosť.

A v tomto prípade tu cítim nesprávny prvok, a to porovnávanie detí medzi sebou. Niekedy má učiteľ niekoho skvelého, kto predvedie skvelý výkon, a teraz ponúka, že čo by si zaslúžil Tomáš, ktorý je horší. No predsa trojku. A to vnímame ako spravodlivosť.

Nie je to spravodlivé. Spravodlivosť v škole a v školskom hodnotení nespočíva v porovnávaní detí medzi sebou, že si niekto zaslúži jednotku a iný trojku, pretože podáva horší výkon. Spravodlivosť v školskom prostredí spočíva v tom, že pristupujete k deťom individuálne. Vtedy žiak, ktorý je talentovaný, nemá negatívne pocity, keď pristupujete k inému dieťaťu individuálne, pretože dostáva od vás to isté. On dostáva úlohu na svojom leveli a niekto, kto má poruchu učenia, dostáva svoju úlohu.

Keby som bežal s triedou ako telocvikár nejaké preteky, tak nebudem adorovať len víťaza, budem chváliť aj toho, ktorý dobehol posledný, ale bežal zo všetkých svojich síl. A keď bude dobrá klíma, budú ho chváliť aj ostatné deti. Ale v zlej klíme mu budú hovoriť, že to je lúzer. Išlo by mi o to, aby deti chápali, že spravodlivý princíp je, že každý má svoje dispozície a každý by mal dostať prácu, ktorú je schopný urobiť. V tom je tá spravodlivosť.

Zo života učiteľaKeď v mene férovosti môžeme hrať nefér. Bizarný stret s anomáliami inklúzie

Štefan Murárik

Ale dnešná doba je veľmi nastavená na výkon a vyžadujú si to aj samotní rodičia. Dokáže vôbec takýto prístup uspieť?

Aj keď to často počúvam, nesúhlasím s tým, že je tu nejaká výkonová doba, ktorá je zodpovedná za zameranie školy na výkony a porovnávanie detí. Naopak, dnes je kvalitatívna doba, a ak tú kvalitu chceme, musí každý dostávať úlohu, ktorú dokáže kvalitne splniť, a formatívne hodnotenie, ktoré ho k tomu povedie.

„Spravodlivosť v školskom prostredí spočíva v tom, že pristupujete k deťom individuálne.“

Ja v zborovniach, ktoré si ma zavolajú, hovorievam: Nepozerajte sa okolo seba na mizerné školstvo, nepozerajte sa dookola na škodlivé názory. Prevládajú preto, že sú väčšinové, nie preto, že sú správne. Pozerajte sa na excelentné školy, na inšpiratívnych učiteľov, dívajte sa na príklady dobrej praxe a podľa nich sa riaďte. 

My tu nie sme nato, aby sme sa riadili podľa rodičov, ktorí tomu nerozumejú, ale nato, aby my sme ich viedli po ceste kvalitného moderného vzdelávania. My im musíme povedať, že to, čím ste si prešli vy, nemalo s kvalitným vzdelávaním nič spoločné.

Nečítajte výplody na nejakých verejných diskusiách, pretože tam sa ozývajú práve títo zatrpknutí ľudia, ktorí hovoria: Tak im dajte na zadok, veď my sme tiež dostávali. Oni nemôžu byť kompasom pre kvalitného učiteľa.

Aká je základná línia vášho pohľadu na moderné vzdelávanie?

Líný učitel znamená, že učiteľ, ktorý chce skutočne učiť, by mal vedieť, že v triede majú pracovať deti a nie on. To znamená, že on môže byť lenivý, ale jedine v prípade, že je pedagogicky chytrý. Takže správna výučba vyzerá tak, že učiteľ dáva deťom také úlohy a zadania, ktoré ich aktivizujú a motivujú. On im povie, aké to zadanie je, potom im povie, ako s tými poznatkami, ktoré získali, pracovať. Potom povie, aby spolu na tej úlohe pracovali, povie im, akým spôsobom sa podelia o svoje riešenia alebo nápady, a potom im povie, akým spôsobom sa budú napríklad hodnotiť vzájomné nápady.

Takže jeho vstupy do hodiny sú v ráde jednotiek minút a na konci vedie reflexiu, keď zase vypovedajú žiaci. Takže práca v triede a komunikácia je v rukách žiakov. Hoci tie vstupy učiteľa sú vždy dlhé len niekoľko minút, aj tak postupne pracuje na tom, aby žiaci boli čoraz samostatnejší a vo svojich voľbách slobodnejší. A aby toto učiteľ vedel a aby to vyučovanie bolo kvalitné, tak musí mať nejaké znaky.

Aké?

Pestré didaktické metódy, ktoré podporujú rôzne zručnosti, odborné aj všeobecné. Napríklad ako učiteľ fyziky máte žiakov naučiť prácu s meraním, tie všeobecné by znamenali čítanie s porozumením, komunikačné zručnosti, spoločná tímová práca. Musí tam byť podporujúce hodnotenie, ktoré dáva dieťaťu spätnú väzbu, je optimistické, vyvážené, netrestajúce, formatívne, teda žiak vie, čo má robiť, a to aj bez zlých známok.

Musí tam byť komunikácia zo strany žiakov. To znamená žiadne dlhé výklady, minimum frontálky. Ale, naopak, také aktivity, ktoré majú už napríklad vo svojom zadaní, že hovorí každý. Žiaci vďaka zadaniu debatujú v trojici, vo štvorici, ako ho budú riešiť. Potom ho riešia a pritom komunikujú. Potom ho prezentujú a pritom komunikujú s celou triedou. Potom sú hodnotení a hodnotitelia komunikujú pred celou triedou a potom učiteľ vedie reflexiu na konci hodiny a všetci hovoria pred celou triedou.

My keď sme sedeli v triede, tak sme nehovorili pred ostatnými žiakmi nikdy, len pri tých blbých referátoch. Kým pri správnej hodine sa žiaci obracajú na triedu a tým prebieha vzájomné učenie.

Čo je ešte dôležité pri takomto type výučby?

Ďalším dôležitým aspektom je spoluúčasť žiakov. Žiaci majú často možnosť voľby – vyberte si tému, vyberte si spôsob, vyberte si spolupracovníka, vyberte si miesto v triede. A tam práve učiteľ diferencuje. Takže niekedy učiteľ ponúka nie jeden text, ale tri texty, nie jednu úlohu, ale dvanásť úloh, nie štyri témy, ale desať tém a žiak si volí a to posúva jeho zodpovednosť.

A posledný dôležitý aspekt – je ich viac, ale toto sú tie základné –, aby učiteľ dodržiaval pravidlá. Každá metóda, ktorú učiteľ strieda, má nejaké pravidlá. Tým sa žiaci adaptujú na to, že pravidlá treba dodržiavať a treba si pomáhať. Správajme sa k sebe slušne, poskytujme si priestor, dávajme si hlas a rešpektujme, keď hovorí niekto iný, pretože on bude rešpektovať nás. To má škola naučiť.

Spoluautor výchovy charakteruPo komunizme sme sa výchovy v škole báli. Nikoho však nechceme indoktrinovať, len pomáhať byť lepšími

Adam TakáčMária Melicherová

Na školách sú triedy s veľkým počtom detí, deti sú z rôzneho prostredia, niekedy až patologického, majú rôzne poruchy učenia, učitelia sa musia zháňať za kreditmi, a to aj vo voľnom čase, čo im odoberá energiu. Je spôsob výučby, ktorý ste opísali, možný aj na bežných štátnych školách alebo je skôr výsadou súkromných či alternatívnych škôl?

Samozrejme, že sa to dá. A nepotrebujete žiadnu alternatívnu triedu, kde je desať detí a traja dospelí. Najlepší počet detí v triede je 24. Viete si spraviť štyri skupiny po šesť detí, šesť skupín po štyri, dve po dvanásť. Keď budete mať pätnásť detí a štyri z nich dostanú v zime chrípku, tak máte desať detí v triede, čo to je? Nie, plná trieda detí, tam tá práca pekne beží, je to len vec logistiky. 

Dobré školy majú veľký dopyt, tie majú tiež plné triedy. Ale tí učitelia to tam vedia zvládnuť, takže ide to. To, že musíte mať nejakú súkromnú školu, aby ste mohli učiť dobre, je alibistická výhovorka. Každý učiteľ môže učiť dobre, každý si volí metódy práce, hodnotenie, spôsoby, akými bude viesť triedu. 

Každý učiteľ vytvára v triede svoju klímu na základe toho, ako tam učí, hodnotí, komunikuje a vedie žiakov k vzájomnému učeniu. To je všetko v hlave učiteľa, na to nepotrebujete veľké vybavenie, treba to mať v hlave upratané, treba vedieť, čo robiť, aby veci na seba nadväzovali a aby každá jedna vaša hodina bola konzistentná s filozofiou, ktorú chcete v triede robiť. Žiaci vtedy rastú s učiteľom a sú schopní zvládať náročnejšie a náročnejšie úlohy.