Žije na Orave a hovorí, že ako tridsiatnička chcela mať úplne iný život. Túži po manželovi a deťoch, ale zároveň si myslí, že zmyslom života nemôže byť vzťah.
Vekom sa podľa nej kritériá na partnera zvyšujú a zamilovanosť už nestačí. „Randenie v tridsiatke prináša úplne iné otázky. Už to nie je len o tom, čo máš rád, akú hudbu počúvaš, ale aj o tom, kde pracuješ, či máš vlastný byt, auto.“
Žiadna žena, aj keď je nezávislá, nechce podľa nej zostať sama. „Ľudia hľadajú vzťahy v každom veku, pretože nikomu nie je dobre samému. Možno určitý čas to človek môže vydržať a byť spokojný, ale nikto nechce zostávať sám.“
Hovorí tiež, s čím by sa ženy vo vzťahoch nemali uspokojiť, a prečo si myslí, že muži zaspali.
S Luciou Trnkócyovou sme sa rozprávali aj o zoznamkách a o tom, prečo si nechce svadbu vydupať.
Dialo sa to už v mladšom veku. Počula som taký vtip: keď máš tridsať, nebuď zúfalá z toho, že si single. Stačí, že je z toho zúfalá celá tvoja rodina.
Áno, všetci sa pýtajú: Prečo? Alebo ešte lepšie je, keď začnú dávať rady a vysvetlenia, prečo to tak je. Myslia si, že single ľudia boli dlho v nejakom zlom vzťahu a môžu si za to sami.
Niekto napríklad dlhšie študuje a už počúva otázky, prečo je sám, ľudia sa pýtajú aj to, či si dáme urobiť dieťa zo skúmavky. Možno to ani nemyslia v zlom, ale sú to vety, ktoré zabolia.
Myslím si, že človek sa tej téme radšej vyhne. Aj ja sa vyhýbam takým rozhovorom, ale viac-menej to už obraciam na žart, preto sú aj tie moje statusy už trošku vtipné.
Ale aj keď si z toho človek robí žarty, vnútorne ho to vždy nejakým spôsobom trápi.
Momentálne sa cítim v pohode sama. Problém nie je v tom, že by muži o mňa nemali záujem, ale človek je už možno taký trošku vyberavý a neuspokojí sa len tak s hocičím.
Byť single v tridsiatke v tomto storočí je úplne normálne a moja hodnota ako človeka zostáva nezmenená, či už som vo vzťahu, alebo nie, svet sa bude točiť stále rovnako.
Ale, samozrejme, že to prežívanie každého single je individuálne a podľa mňa veľmi náročné. Hlavne, keď už žena cíti svoje biologické hodiny alebo je vo vyššom veku ako tridsať rokov.
Keď som mala dvadsať rokov, tak som si predstavovala, že v tridsiatke bude môj život vyzerať diametrálne odlišne.
Už trošku aj kalkulujem, keď si poviem: dobre, mám tridsať, a keby šlo všetko úžasne rýchlo, približne v 33 budem mať dieťa a v štyridsiatke bude mať sedem.
Ale to už budem dosť unavená. A v päťdesiatke budem mať sedemnásťročného tínedžera a neviem, či to zvládnem. Moji rodičia majú 52 rokov a štvorročného vnuka.
Teda, keď si to tak prepočítavam, už mi to nevychádza. Mám to takto nastavené, ale nevnímam to ako koniec sveta. No je to niečo, čo v podvedomí riešim.

Foto: Postoj/Adam Rábara
Na Orave ešte funguje zmýšľanie, že žena by sa mala vydať do 25 rokov, inak je to stará dievka. A do tridsiatky by mala mať určite deti. To prostredie tam ľudí celkom iste ovplyvňuje.
Mám známych vo väčších mestách aj v zahraničí a tam to tak necítiť. Tam tridsaťročná žena nie je stará dievka, ale žena, ktorá sa sústreďuje na kariéru. No na Orave má byť tridsaťročná baba matkou a mať minimálne dve deti.
Moje kamarátky a spolužiačky sú už viac-menej skoro všetky vydaté. Preto sú aj tie kamarátstva mimo. Keď sa stretneme, riešia deti, rodinu, manželstvo, domácnosť. A to sú témy, ku ktorým ja nemám čo povedať.
Tak som si našla novú partiu a tam sa zase stretávame ako single kamaráti. Ale aj tá skupinka single sa každým rokom akosi zužuje a to je frustrujúce.
Prvé vzťahy v mladšom veku sú také, že stačí, že sa mi niekto páči, ja sa páčim jemu, budeme spolu chodiť a začneme si spolu budovať budúcnosť. Nemáme zatiaľ nič, sme na škole.
Čím som staršia, tým samostatnejšie si dokážem zaplatiť svoje veci, dovolenku. Mám vlastný štandard, viem, ako fungujem, aké mám koníčky. Bývam sama, mám už svoju domácnosť nejako usporiadanú a viem, ako to chcem mať.
A v tomto veku mi už zrazu vadí, keď príde niekto a napríklad po sebe neodloží tanier alebo si ľahne na posteľ v džínsoch.
Žena sa naučí nejakým spôsobom žiť sama a už jej prekážajú veci, ktoré by jej možno pred piatimi rokmi vôbec neboli nevadili. Očakáva od partnera, že bude mať nejakú prácu, že ju bude schopný niekam zobrať, má už na neho nejaké nároky. Už nestačí, že sa jej len páči.
Randenie v tridsiatke prináša úplne iné otázky. Už to nie je len o tom, čo máš rád, akú hudbu počúvaš, ale aj o tom, kde pracuješ, či máš vlastný byt, auto.

Podľa mňa muži nehľadajú racio, ale pozerajú sa na to, čo sa im páči. A vidieť to aj pri randení. Sú muži, ktorí ženu doslova bombardujú správami. A keď ich odmietne, idú až do agresie.
Žena si ich potom musí zablokovať, pretože vidia len to, že napísala, že je single a je pekná.
Ženy však potrebujú cit, chcú vidieť tie pekné veci a potrebujú zavnímať, že chlap je v určitom veku schopný sa o ne nejakým spôsobom postarať a vytvoriť bezpečný priestor alebo prístav, v ktorom môžu byť schopné mať rodinu.
Žena potrebuje chlapa, ktorý hneď neujde, ktorý nemá problém s alkoholom alebo s inými závislosťami, ktorý je vyrovnaný sám so sebou. A žena môže byť sama sebou a nemusí hrať žiadne hry.
Potrebuje niekoho, kto sa s ňou nebude len zahrávať, ale sa aj postará, no nie muža, ktorý chce len niekoho, kto sa mu bude páčiť.
Mala som presne takúto skúsenosť – začínalo sa to kamarátstvom. Hneď na začiatku som povedala, že chcem rodinu, niečo vážne a druhá strana povedala, že rodinu nechce a nechce ani svadbu a chce proste len kamarátstvo. Potom prišla z jeho strany zmena, skúsili sme vzťah, ale nevyšlo to.
Podľa mňa tam svoju rolu zohral strach.
Vnímam na mužoch, že buď sú takí, čo zúfalo túžia po vzťahu, lebo už majú napríklad po štyridsiatke a nikdy nemali žiadnu rodinu a teraz to chcú rýchlo nejako dohnať pre vek. Bombardujú ženu a stretnutia s nimi sú vyčerpávajúce.
Alebo potom sú muži, ktorí sú rozvedení alebo mali nejaké komplikované vzťahy a vyhľadávajú skôr kamarátstvo s výhodami. Bez toho, aby museli preberať zodpovednosť.
Toto nemám rada. Niektoré ženy sa uspokoja s tým, že chlap si od nich zoberie len to, čo potrebuje, a to mu stačí. Ale na to by ženy nemali pristupovať, lebo potom sa muži nauč, že takto to funguje.
A neprevezmú zodpovednosť za ženu ani za ten vzťah. Zoberú si len výhody.

Foto: Postoj/Adam Rábara
Nie, neskúšam zoznamky. Nie som v štádiu, že by som hľadala vzťah. Väčšinou sa mi vždy nejaký muž ozval alebo som ho stretla cez kamarátov.
Momentálne nechcem ani žiadne vzťahy cez zoznamky, ani ich nevyhľadávam. Ale poznám ľudí, ktorí si cez ne našli partnerov a manželov a vyšlo im to.
Človeka často odsúdime na základe toho, čo pozorujeme len online, alebo si ho zidealizujeme. Niekedy mu nedáme ani šancu reálne ho spoznať, lebo má škaredú profilovú fotku.
Všetci sú teraz na mobiloch, už deti sedia vedľa seba a píšu si. Nedokážeme komunikovať osobne, nevieme prijať realitu. Žijeme v digitálnej ére, táto generácia nevie fungovať offline.
Lebo je to presne o tých kritériách a hodnotách, ktoré tam ľudia hľadajú. Muži a ženy sa v tom väčšinou nedokážu zhodnúť.
Pre niektoré ženy môžu byť zoznamky aj hanbou. Aj ja si teraz vravím, že ešte nie som taká zúfalá, aby som išla na zoznamku. (Úsmev.)
Určite. Raz som skúsila zoznamku, na jeden deň, asi pred trištvrte rokom. Zapla som počítač a bola tam možno dvadsať minút. Hovorím si: nie, toto nie je cesta.
Mám veľa kamarátov a kamarátok, ktorí hľadajú a nedarí sa im nájsť. Myslím si, že je to taký všeobecný problém, ktorý prišiel možno s touto digitálnou dobou – ľudia sa spolu nestretávajú, nežijeme ako komunita, každý si ide svoje.
Keď som bola tínedžerka, námestie v meste bolo cez víkend plné, ľudia chodili von, teraz sú viac-menej zavretí doma a žijú všetko online.
Cez telefón nemôžeme spoznať, aký človek skutočne je.
Myslím si, že ľudia hľadajú vzťahy v každom veku, pretože nikomu nie je dobre samému. Možno určitý čas to človek môže vydržať a byť spokojný, ale nikto nechce zostávať sám.

Určite, keby sa v mojom živote objavil niekto zaujímavý a stál by za to, tak by som nečakala na nejaké semináre. Ale u mňa je to presne tak, že mám svoje zásady, ktoré nechcem prekročiť alebo porušiť.
Rozhodne od partnera očakávam, že bude mať rovnaké hodnoty, čo sa týka viery, ako ja. To som vždy vyhľadávala aj chcela.
Mám túžbu pomáhať v živote ľuďom s rovnakou diagnózou, akú mám ja, takže by to mal byť niekto, kto bude otvorený aj tejto mojej službe.
Kto bude tolerantný voči tomu, že rada trávim čas s ľuďmi a s kamarátmi, a niekto, kto bude otvorený a nebude žiarlivý. Musí tam byť lojalita, dôvera.

Je to strach. Muži niekedy nedokážu vedľa seba uniesť silnú osobnosť. Chlapi sa boja samostatných žien.
Ale to neznamená, že ženy chcú takto stále samostatne fungovať. Chcú byť manželky, vytvárať domov, nechcú riešiť úvery a hypotéky. Mnohé chcú byť mamami. Ale muži podľa mňa nejako zaspali.
Sú muži, ktorí majú po dvadsiatke a stále žijú s rodičmi. Nevedia si navariť, všetko za nich robí mama. Chlap potom príde do vzťahu a to isté očakáva od ženy.
Toto pozorujem na mnohých mužoch – že sú takí neschopní života. Potrebujú mať ženu ako mamu, nie ako partnerku.
Určite je to aj strach z toho, že už keď sme v manželstve, je predsa len komplikovanejšie rozviesť sa, ako sa len tak rozísť.
Na druhej strane, sú páry, ktoré spolu žijú bez manželstva a muž nemá dôvod si ženu zobrať, lebo si povie: veď fungujeme, načo sa viazať a komplikovať si život.
Žena mu dáva presne to isté, čo by mu dávala manželka. Ale podľa mňa je to chyba žien, že s tým súhlasia.

Áno. A ďalšia vec, žiadna žena si nechce vydupať svadbu. Chce, aby to bolo romantické, krásne, aby to prišlo z mužovej iniciatívy.
Povedať, že nebudeme spolu bývať, pokiaľ nie sme manželia. Ale je to presne o tom, že ženy sa v určitom veku boja, že si už nikoho nenájdu. Myslia si, že sú staré a uspokoja sa s horším, lebo si myslia, že už nič lepšie nebude.
Aj v mojom okolí boli ženy, ktoré sa nevydali a zostali stále slobodné. Pre mňa to bolo v istom období ako nočná mora, strašne som sa bála, že takto nechcem skončiť. Vidieť ich samy a spokojné bol pre mňa horor. (Úsmev.)
Áno, s tým si, myslím, máme problém všetci. Aj v mojom okolí sú všetky baby, čo majú okolo tridsiatky plus, už v strese. Myslia si, že niečo prešvihli.
Aj ja mám nádej, ale nikde nie je napísané ani nám nikto nesľúbil, že každá žena sa vydá.
Zmyslom života nemôže byť vzťah. Uvedomujem si, že mám svoju hodnotu a mám význam pre túto spoločnosť, aj keď nie som vydatá.
Pozerám sa na to z hľadiska viery: Boh hovorí, že nič nie je náhoda.
Stretávam veľa ľudí, ktorí sú v toxických vzťahoch a neodídu z nich, lebo si myslia, že bez vzťahu sú nikto.

Ak by sa vyskytol zaujímavý vzťah, určite do toho pôjdem. Keď bude partner spĺňať moje kritériá a budem spokojná, zaľúbená, šťastná, tak viem, že do toho pôjdem, aj keď to bude možno na úkor niektorých vecí.
Ženy sa dokážu vzdať istých vecí, len si musia nájsť vhodného partnera.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.