Všetky Lukašenkove hry Minsk medzi Kremľom, Pekingom a Bielym domom

Určite nie tak často, ako by si zaslúžila krajina, ktorá je dnes z hľadiska bezpečnostnej situácie v Európe mimoriadne dôležitá. V posledných týždňoch sa však táto situácia čiastočne zmenila.

Je pravda, že sled udalostí, v ktorých vystupujú Minsk a miestny diktátor Alexandr Lukašenko, je skutočne pozoruhodný. Ich vyvrcholením bola Lukašenkova záhadná cesta počas minulého týždňa.

Najprv navštívil Vladimira Putina v jeho rezidencii vo Valdaji, kde strávil celé dva dni (Putin pritom zahraničných štátnikov vo Valdaji bežne neprijíma). Následne si dal z Minska pristaviť vládny špeciál a odletel za čínskym lídrom Si Ťin-pchingom.

Zo stretnutia s Putinom sa prakticky neobjavili žiadne oficiálne výstupy, hoci Putin v rozhovore s novinárom propagandistom Pavlom Zarubinom uviedol, že jednou z tém bola ponuka na obmedzenie bojov, ktorú Lukašenko priniesol od Volodymyra Zelenského. Rusko ju vraj odmietlo.

„Lukašenkovi by úloha vyjednávača, sprostredkovateľa a mierotvorcu veľmi vyhovovala,“ komentuje bezpečnostný analytik Marek Budzisz.

Stretnutie v Pekingu malo ešte pozoruhodnejšie vyústenie. Čínske ministerstvo zahraničných vecí a následne aj čínsky veľvyslanec pri OSN vydali oficiálne vyhlásenia, v ktorých jednoznačne zaznela podpora „národnej suverenity, nezávislosti a územnej celistvosti“ Bieloruska a jeho práva zvoliť si „cestu rozvoja zodpovedajúcu jeho národným podmienkam“.

Zároveň zdôraznili význam hospodárskej spolupráce medzi oboma krajinami – Bielorusko je kľúčovou vstupnou bránou čínskeho tovaru do Európy. „Väčšinu komentátorov to priviedlo k názoru, že Lukašenko sa s pomocou Číny snaží oslobodiť od ruského tlaku na väčšie zapojenie do vojny,“ hovorí Budzisz.

Vývoj vzťahov s Ukrajinou

Ak sa vrátime o niekoľko dní späť, ešte pred Lukašenkovým turné, vidíme intenzívny vývoj vo vzťahoch medzi Minskom a Kyjevom.

Administratíva Volodymyra Zelenského už pred niekoľkými mesiacmi – v podstate od chvíle, keď Kyrylo Budanov na poste šéfa prezidentskej kancelárie nahradil Andrija Jermaka – začala po prvý raz výraznejšie prejavovať záujem o kontakty s bieloruským politickým exilom, ktorého ústrednou postavou je Sviatlana Cichanovská, pravdepodobná víťazka sfalšovaných prezidentských volieb z roku 2020.

Cichanovská dokonca koncom mája absolvovala vôbec prvú oficiálnu návštevu Kyjeva. „Ukrajinci počas celých štyroch rokov vojny zachovávali v otázke Bieloruska politické ticho,“ povedala pred niekoľkými dňami na konferencii v Gdansku. „Teraz sú už natoľko silní, že v otázke Bieloruska nemusia mlčať.“

Krátko nato prišla nová séria správ o možnom zapojení územia Bieloruska do ďalšej ruskej ofenzívy. O tom, že Rusko na Lukašenka vyvíja väčší tlak než predtým, napokon prehovoril aj samotný bieloruský diktátor, okrem iného v rozhovore pre blízkovýchodnú televíziu al-Arabíja.

Pozoruhodný Lukašenkov rozhovorBaťka v sebe odrazu objavil Ukrajinca

Martin Leidenfrost

„Zo strany Bieloruska Ukrajine nehrozí absolútne nič, absolútne nič,“ vyhlásil s prekvapujúcou otvorenosťou (vrátane poznámok na adresu ruskej ambasády v Minsku).

Paralelne sa objavilo Zelenského ultimátum adresované Minsku. Hovoril v ňom o podpore ruskej vojnovej mašinérie zo strany bieloruského priemyslu, o dodávkach pohonných hmôt, ktorými Minsk zachraňuje Rusko v čase krízy spôsobenej útokmi na ruské rafinérie, a napokon aj o potrebe vypnúť zosilňovače signálu, ktoré z územia Bieloruska pomáhajú ruským dronom navádzať útoky na Ukrajine.

„Ak to neurobia oni, urobíme to sami,“ pohrozil. O niekoľko dní neskôr Zelenskyj oznámil, že Bielorusko tieto zariadenia skutočne vyplo.

V súvislosti s dronovou vojnou stojí za zmienku ešte jedna zaujímavosť: poľské aj pobaltské úrady nedávno uviedli, že pri prípadoch masívneho prenikania ruských dronov do vzdušného priestoru NATO boli práve Bielorusi tými, ktorí ich na toto nebezpečenstvo vopred upozornili.

Bielorusko-americké otepľovanie

To všetko však zďaleka nie sú všetky dieliky tejto skladačky. Ak ste koncom týždňa navštívili stránku amerického ministerstva zahraničných vecí, možno vás zaujalo blahoželanie, ktoré Marco Rubio zverejnil pri príležitosti bieloruského Dňa nezávislosti.

Ide o sviatok úzko spätý s Lukašenkovým režimom a jeho interpretáciou bieloruských dejín – pripomína dobytie Minska Červenou armádou v roku 1944. Blahoželanie (Lukašenkovi osobne napísal aj Donald Trump) nadväzuje na postupné otepľovanie vzťahov medzi Washingtonom a Minskom, ktoré prebieha už takmer rok.

Jeho výsledkom je na jednej strane zmierňovanie sankcií voči Lukašenkovmu režimu, na druhej strane prepustenie stoviek politických väzňov vrátane nositeľa Nobelovej ceny za mier Alesa Biaľackého či lídra poľskej národnostnej menšiny Andrzeja Poczobuta.

V Minsku sa pravidelne objavuje Trumpov vyslanec John Coale a na jar sa tam dokonca konal protestantský evanjelikálny Festival nádeje, ktorého hlavným hosťom bol americký kazateľ Franklin Graham – osobnosť úzko spojená s hnutím MAGA –, ktorého prijal aj samotný diktátor.

Nebolo by na tom nič mimoriadne zvláštne, keby Lukašenkovo Bielorusko aj naďalej nepresadzovalo sovietsky represívny prístup k väčšine cirkví, predovšetkým k tým, ktoré považuje za „cudzie“, teda ku katolíkom a k protestantom.

Poľský komentátor Zbigniew Parafianowicz v súvislosti s tým poznamenal, že „Američania sa pokúšajú vpustiť do Bieloruska trochu kyslíka“ a „ukázať Lukašenkovi, že nie je odkázaný iba na Moskvu“. „Samozrejme, nejde o žiadnu snahu o demokratizáciu,“ dodáva Marcin Łuniewski, „ale predovšetkým o obchodné a politické záujmy.“

Majster balansovania

Lukašenko bol dlhé roky majstrom balansovania medzi Ruskom a Západom. Jeho politické metódy aj sovietske zmýšľanie ho od začiatku prirodzene priťahovali k úzkemu zväzku s Moskvou, no vlastné politické ambície a pud sebazáchovy mu zároveň prikazovali brániť sa tomu, aby sa v objatí Kremľa úplne stratil.

Po celé desaťročia svojej vlády preto obratne striedal obdobia „pritvrdzovania“ a obdobia „vábenia“ západných partnerov víziou oteplenia vzťahov a väčšej emancipácie Bieloruska od ruského vplyvu.

Po krvavo potlačených protestoch, ktoré nasledovali po sfalšovaných voľbách v roku 2020, však tento manévrovací priestor stratil. Na území Bieloruska sa objavila nielen ruská armáda, ale aj ruské jadrové zbrane.

Krajina sa stala súčasťou ruskej vojenskej operácie – najprv prostredníctvom hybridného útoku na Poľsko a Litvu v lete 2021, keď umelo vytvorená migračná vlna slúžila ako nástroj nátlaku, a neskôr aj pri ruskej invázii na Ukrajinu.

Čo si z tohto aktuálneho bieloruského pohybu vyvodiť? Sledujeme dnes pokus o nový začiatok Lukašenkovej hry na balansovanie? Využíva Čínu ako nového „garanta“ svojho režimu, prostredníctvom ktorého dokáže vyvažovať ruský tlak na väčšie zapojenie Minska do vojny proti Ukrajine?

Je jeho rokovanie s Američanmi skutočne prípravou zadných vrátok? Alebo pokročila „vazalizácia“ krajiny natoľko, že už nemôže vystupovať ako samostatný hráč a iba realizuje zložitú stratégiu vytvorenú v Kremli?

Čitateľov, žiaľ, sklamem – hotové odpovede nemám. V tomto obraze chýba Európska únia a predovšetkým bieloruský sused Poľsko, ktoré v otázke aktuálneho vývoja zostávajú príznačne pasívne. Pritom Bielorusko je jedným z kľúčov k európskej bezpečnosti: urýchlenie jeho začlenenia do Ruska vytvára obrovský bezpečnostný tlak nielen na Ukrajinu, ale aj na Poľsko a pobaltské štáty.

Naopak, jeho väčšia emancipácia by znamenala výrazné geografické vzdialenie ruskej hrozby od stredoeurópskych hraníc NATO.

Zatiaľ je teda hlavným ponaučením aspoň toto – sledujme Bielorusko pozornejšie. Aby nás potom neprekvapili udalosti tak, ako sa to nedávno stalo Českej televízii, ktorá počas rozhovoru s Alesom Biaľackým umiestnila do pozadia veľkú bieloruskú štátnu vlajku, zrejme netušiac, že ide o symbol úzko spätý s Lukašenkovým režimom, ktorý demokratická opozícia neuznáva.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.