Ústavný právnik Tomáš Ľalík Rozhodnutie o uznávaní manželstiev homosexuálov je aktivistické. Súdny dvor EÚ si znižuje svoju legitimitu

Tomáš Ľalík je profesorom pôsobiacim na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského, ako aj členom Súdnej rady Slovenskej republiky.

Rozprávali sme sa o prejudicionálnom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie týkajúcom sa uznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia uzavretých v iných členských krajinách – takzvaného rozhodnutia Trojan. Čo z neho vyplýva a čo nevyplýva, čo Slovensku hrozí, ak ho nebude rešpektovať, ako aj či má prevahu naša ústava alebo rozsudok Súdneho dvora EÚ.

Hovorili sme aj o budúcnosti: čo ak nejaká členská krajina EÚ prijme polygamné manželstvá – aj tie budeme musieť uznávať? Kam vlastne smeruje takýmito rozhodnutiami Súdny dvor EÚ? A čo sa s tým dá robiť?

Čo povedal Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí Trojan?

Povedal, že členské štáty Európskej únie sú povinné uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, ktoré boli uzatvorené v inom členskom štáte a ktorý to umožňuje. Prípadné národné právo, ktoré určitým spôsobom definuje inštitút manželstva, nie je pre toto uznanie podstatné.

Hovorí niečo o tom, či musia členské štáty EÚ nejako upraviť vlastnú legislatívu v tejto veci?

Súdny dvor EÚ to nehovorí z toho dôvodu, že chápe práva EÚ, ktoré vykladá ako nadradené nad akékoľvek vnútroštátne právo vrátane ústavného.

Z hľadiska uznávania v rozsudku Trojan Súdny dvor EÚ hovorí, že ak neexistuje odlišný spôsob uznávania manželstiev párov rovnakého pohlavia než párov rôzneho pohlavia, členský štát je povinný uznávať manželstvo párov rovnakého pohlavia tak, ako uznáva manželstvá párov opačného pohlavia.

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci manželstievČo z neho vyplýva pre Slovensko? A má naša ústava pred ním prednosť? Odpovedajú právnici

Jakub Lipták

Čo to znamená v praxi? Musí im vydať sobášny list?

Nemusí, sobášny list im pravdepodobne vydal členský štát, v ktorom uzavreli manželstvo. Ten je následne jednou zo súčastí zápisu manželstiev uzavretých v zahraničí, ktoré sa u nás zapisujú do osobitnej knihy na matrike.

Takýto sobášny list musí byť, samozrejme, preložený a notársky overený.

Ako to v súčasnosti na Slovensku funguje? Ak by dnes na slovenskú matriku prišiel pár slovenských občanov rovnakého pohlavia so sobášnym listom z iného členského štátu EÚ a mal by záujem o zápis do takejto knihy, aby mohol následne požívať výhody manželstva, ako napríklad nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, adopciu či dedenie, čo by spravila matrika?

Je otázne, čo by spravila. Ale poopravil by som vás v tom, že rozsudok Súdneho dvora EÚ sa týka len uznávania manželstva na účely práva EÚ. Nie sme teda vo vnútroštátnom práve. To znamená, že tento pár má nárok na tie práva, slobody a povinnosti, ktoré mu garantuje právo EÚ.

To sú aké?

To je to, prečo celý ten spor vznikol. Teda napríklad možnosť slobody pohybu a pobytu vo všetkých členských štátoch EÚ. Taktiež napríklad výkon podnikateľskej či inej zárobkovej činnosti.

Čo to má s manželstvom? Slobodu pohybu, pobytu a výkonu podnikateľskej činnosti majú ľudia bez ohľadu na to, či sú zosobášení alebo nie.

Áno. Súdny dvor EÚ vykladá základné slobody EÚ, na ktorých bola postavená napríklad sloboda pohybu a pobytu, príliš extenzívne a pod ne dokáže zaradiť aj inštitúty a kompetencie, ktoré EÚ nemá – napríklad reguláciu rodinného práva. Táto oblasť je vo výlučnej kompetencii členských krajín.

No práve cez slobody ako sloboda pohybu a pobytu či sloboda podnikania sa právo EÚ rozširuje do takých oblastí, o ktorých pred niekoľkými rokmi nikto nechyroval.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Takže rozsudok hovorí o tom, že členský štát musí to manželstvo uznávať iba pre oblasti európskeho práva. Pre oblasti vnútroštátneho práva, ako napríklad spomínané nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, adopciu či dedenie, ho nemusí uznávať?

Musel by som byť odborník na právo EÚ, aby som vám dokázal povedať, či existuje právo EÚ, ktoré sa týka týchto vecí. Podľa môjho názoru sa napríklad dedičské právo na to nevzťahuje. Jednoducho manželstvá osôb rovnakého pohlavia musíme tolerovať, priznávať im práva a slobody, ktoré im priznáva právo EÚ ako manželom, a ešte musíme ich zväzok formálne uznať.

Otázka však je, čo je vlastne právo EÚ, na ktorého účely sú manželmi, a kde už je vnútroštátne právo, kam EÚ nezasahuje. Táto hranica je veľmi plynulá, nie je to neprekročiteľná stena.

Ako ste aj sám povedali, sloboda pohybu a pobytu vám neevokuje inštitút manželstva. Ale expanzia práva EÚ do týchto oblastí nepriamo zahŕňa aj inštitút manželstva a možno aj nejaké ďalšie veci, o ktorých zatiaľ nevieme. Hypoteticky to o pár rokov môže byť aj adopcia detí, hoci dnes by sme asi povedali, že to tam zatiaľ nespadá.

Hovoríte, že na jednej strane teda musíme uznávať ich manželstvo osôb rovnakého pohlavia, no na druhej strane nemusíme uznávať, že by mali právo na adopciu či na dedenie. Ak z toho ich údajného manželstva nevyplývajú z hľadiska vnútroštátneho práva tie práva, ktoré manželstvu inak prislúchajú, je to vôbec manželstvo?

Je to komplikovaná otázka, lebo tento rozsudok sa týka len práva EÚ, a aj preto súd hovorí, že nemodifikuje kompetenciu národných štátov. Nehovorí teda, že by Slovensko muselo do svojho právneho poriadku zaviesť manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia. My to musíme rešpektovať, zapísať a na účely práva EÚ ich musíme brať ako manželov.

No vo chvíli, keď pôjde o nejakú oblasť, ktorá nespadá do práva EÚ, môžeme povedať, že tento pár osôb rovnakého pohlavia ako manželov uznávať nemusíme.

Znamená to, že Slovensko bude musieť vytvoriť nejakú samostatnú evidenciu alebo databázu takýchto párov, ktoré na účely práva EÚ bude považovať za manželov a na účely vnútroštátneho práva ich za manželov považovať nebude?

To rozlíšenie je však veľmi komplikované. Preto si myslím, že je to vlastne nepriame nútenie Súdneho dvora EÚ, aby sme ich radšej uznali na všetko. To, že by sme si teraz vyberali, pre aké oblasti to manželstvo budeme uznávať a pre aké nie, je v práve veľmi komplikované a v praxi už ani nehovorím.

Súdny dvor EÚ nám v podstate hovorí, nech rovnakopohlavné manželstvá radšej zavedieme aj do nášho vnútroštátneho práva a budeme to mať jednoduchšie.

Tie oblasti, pre ktoré to manželstvo uznávame a pre ktoré nie, si budeme môcť určiť sami? Bude na to potrebný nejaký zákon alebo to bude na posúdení súdu?

Je to ďalšia veľmi komplikovaná otázka. Ešte pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi sa vychádzalo z toho, že kompetencie sú rozdelené relatívne jasne.

EÚ vykonáva len tie kompetencie, na ktoré ju splnomocnili – preniesli na ňu – členské štáty. Ak určitú kompetenciu štát na EÚ nepreniesol, platí, že ju vykonáva členský štát. Tak je to aspoň v teórii, ale v praxi tie hranice nie sú jasné – sú v akejsi hmle – a dochádza k neustálemu rozširovaniu kompetencií EÚ.

V ktorých oblastiach sme tieto kompetencie na EÚ preniesli?

Sú výlučné kompetencie EÚ – colná únia, menová únia krajín, ktoré majú euro, ochrana morských a biologických zdrojov, hospodárska súťaž vnútri EÚ a spoločná obchodná politika. 

Potom máme veľký balík sprístupňovaných kompetencií, ktoré sčasti vykonáva Slovensko a sčasti EÚ. Napríklad azylové právo. A zvyšné kompetencie ostali členským štátom – rodinné právo, trestné právo, výchova a vzdelávanie, zdravotná starostlivosť a tak ďalej.

V oblasti sprístupňovaných kompetencií dochádza k rozširovaniu vplyvu EÚ a zároveň aj k ingerencii do výlučných kompetencií členských štátov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aby sme to teda zhrnuli: aj po rozsudku Trojan platí, že ak sa dvaja občania Slovenska rovnakého pohlavia zoberú v inom členskom štáte a vrátia sa sem so sobášnym listom, Slovensko ich na účely vnútroštátneho práva nemusí uznávať za manželov?

Áno. Ale musíme ich zapísať.

Hovorí, kam ich musíme zapísať?

To si určí každý štát, ale takýto zápis nemôže byť založený na diskriminácii založenej na sexuálnej orientácii a zároveň to nemôže byť založené na slobodnej úvahe matrikára, či to zapíše alebo nie. Musí to teda zapísať do osobitnej knihy pre manželstvá uzavreté v zahraničí, tak ako sa zapisujú manželstvá párov opačného pohlavia.

Mení toto rozhodnutie Súdneho dvora EÚ niečo na diskusii o registrovaných partnerstvách? Inými slovami, napríklad pre Česko, kde tento inštitút existuje, je táto otázka vyriešená alebo už sú aj registrované partnerstvá nedostatočné?

Súdny dvor EÚ sa v tejto veci nezaoberal registrovanými partnerstvami. Pre osoby rovnakého pohlavia, ktoré uzavrú v inej členskej krajine manželstvo, by inštitút registrovaného partnerstva nestačil. Musí to byť ekvivalentné k tomu, ako sa zapisujú páry opačného pohlavia, ktoré uzavreli manželstvo.

Môže Slovensko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ nerešpektovať?

To je veľká otázka. Máme nástroje na to, aby sme to nerešpektovali – jednak ostatná ústavná novela v článku 7 odseku 6 zadefinovala, že aj otázky manželstva patria do národnej identity, plus navyše článok 41 odsek 1 hovorí, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.

Napriek tomu, že náš Ústavný súd sa paradoxne priklonil k doktríne, ktorú vyznáva samotný Súdny dvor EÚ, teda že európske právo je nad vnútroštátnym, väčšina ústavných súdov v Európe uznáva, že niektoré časti ústavy majú prednosť pred právom EÚ v prípade jasného konfliktu, ktorý sa nedá vyriešiť dialógom medzi Súdnym dvorom EÚ a ústavným súdom. Z tohto hľadiska by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol povedať, že ústavná norma má vyššiu právnu moc ako právo EÚ.

Čo hovorí článok 7 Ústavy Slovenskej republiky

(6) Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.

(7) Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.

Čo by nám hrozilo, ak by sme rozhodnutie nerešpektovali?

Pravdepodobne by nám hrozili právne kroky zo strany inštitúcií EÚ. Môže to byť infringement, rezolúcie Európskeho parlamentu a tak ďalej.

Ešte treba pripomenúť, že rozhodnutie Trojan vzniklo v prejudiciálnej otázke, keď Najvyšší správny súd Poľska položil Súdnemu dvoru EÚ otázku, ten mu odpovedal, no rozhodnutie bude aj tak musieť spraviť Najvyšší správny súd Poľska. A nie je vylúčené, že sa znova Súdneho dvora EÚ niečo spýta.

Je teda možné, že keby podobnú vec prerokovával náš Ústavný súd, Najvyšší súd alebo Najvyšší správny súd, spýtal by sa Súdneho dvora EÚ niečo podobné a naznačil mu konotácie, ktoré vo svojom rozhodnutí nezohľadnil.

Čo tým myslíte?

V jednej časti odôvodnenia Súdny dvor EÚ hovorí, že inštitút manželstva pre osoby rovnakého pohlavia neznižuje ochranu manželstva pre heterosexuálne páry a nemá na rodiny a súkromný život iných osôb žiadny vplyv.

Ale to je logická chyba, lebo vieme, že autonómne voľby, ktoré uskutočňujeme, priamo alebo nepriamo vplývajú na iných ľudí. Tento argument v rozhodnutí nezostal zohľadnený, a keby sa to národný súd spýtal, možno by to malo za účinok iné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ. Nevieme.

Celá koncepcia ľudských práv a slobôd v EÚ je založená na pluralizme. Vyzerá to síce, že všetky ľudské práva a slobody sú vo všetkých členských krajinách rovnaké, no vôbec to nie je pravda. Napríklad na Slovensku a vo väčšine krajín EÚ môžete doma vzdelávať deti aj bez toho, aby ste ich poslali do školy. Takéto niečo je však v Nemecku zakázané pod hrozbou trestnoprávnych dôsledkov a pozbavenia rodičovských práv.

Som presvedčený, že keby Súdny dvor EÚ rozhodoval o takejto veci vo vzťahu k Nemecku, tak by prišiel k opačnému záveru ako vo vzťahu k Poľsku. Inými slovami, povedal by, že táto otázka spadá pod národnú identitu Nemecka a sú legitímne dôvody, prečo to Nemecko môže robiť.

Iným príkladom môže byť radikálny sekularizmus vo Francúzsku, ktorého súčasťou je aj to, že nemôžete viditeľne nosiť náboženské symboly vo verejných budovách. Vo väčšine ostatných krajín EÚ však môžete. Keby sme sa teda bavili o tom, že všetky práva a slobody ideme unifikovať, tak by sa tomu museli prispôsobiť aj Francúzi a náboženské symboly povoliť.

Aby som sa vrátil na začiatok, vidím ešte priestor na zmenu judikatúry Súdneho dvora EÚ.

Lenže príklady, ktoré spomínate, teda vzdelávanie detí doma a nosenie náboženských symbolov, sú asi výsostne vnútroštátnou otázkou, nie?

Nie je to úplne pravda. V súčasnosti prebieha konanie voči Maďarsku, ktoré na základných a stredných školách zakázalo propagáciu rodovej dysfórie a LGBTI ideológie. Podľa návrhu generálnej advokátky Súdneho dvora EÚ z tohto leta vidíme, že to je v kompetencii EÚ.

V tejto veci súd už rozhodol?

Nie, ale myslím si, že rozhodne tak, že Maďarsko týmto zákonom porušuje hodnoty EÚ. Bez ohľadu na to, že výchova a vzdelávanie je vo výlučnej kompetencii Maďarska.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dá sa povedať, že Súdny dvor EÚ si účelovo vyberá, čo spadá do vnútroštátneho práva a čo do práva EÚ, podľa toho, ako sa mu to hodí?

V hrubých črtách povedané — áno. Nerešpektuje kompetencie tak, ako sú rozdelené, a namiesto toho, aby bol motorom európskej integrácie v oblasti hospodárskej politiky, sa snaží EÚ integrovať na základe hodnôt, ktoré sú v rámci 27 členských krajín veľmi rôznorodé.

Povedali ste, že viaceré ústavné súdy európskych krajín hovoria, že určitá časť ich ústav má prednosť pred právom EÚ, na druhej strane judikatúra Súdneho dvora EÚ už desaťročia trvá na tom, že právo EÚ má prednosť aj pred národnými ústavami jednotlivých členov. Čo z toho vyplýva? Keď dve strany tvrdia, že majú prednosť, existuje niekto tretí, kto o tom rozhodne?

Neexistuje nikto tretí. Tento konflikt nemá právne riešenie. Riešenie je založené na vzájomnom dialógu a rešpekte, ale mnoho autorov tvrdí, že takáto situácia sa rieši politickými prostriedkami. Záleží, kto dialóg vedie – či je to veľká krajina, ktorá má politický výtlak, alebo malá, ktorá ho nemá. Práve v oblasti kľúčových hodnotových otázok to znevýhodňuje menšie krajiny.

Určite nie je náhoda, že práve táto agenda sa aplikuje vo vzťahu k niekoľkým východoeurópskym krajinám.

Na otázku, či novela ústavy ovplyvní vatikánske zmluvy, právnik a ich spoluautor Marek Šmid odpovedal, že nie, pričom argumentoval princípom pacta sunt servanda a tým, že článok 1 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky hovorí, že Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a ďalšie medzinárodné záväzky. Nevyplýva z toho článku našej ústavy aj to, že Slovensko musí rešpektovať rozhodnutia Súdneho dvora EÚ aj v prípade, že sú v rozpore s článkom 6 odsekom 7 našej ústavy?

Záleží, ako budeme chápať pojem národnej identity. Okrem konkrétnych vecí, ktoré máme zakotvené v ústave, ako napríklad inštitút osvojenia či manželstva, veľa noriem týkajúcich sa kultúrno-etických otázok, o ktorých národná identita hovorí – napríklad zdravotná starostlivosť, osobný stav, verejná morálka –, sú veľmi otvorené pojmy následne definované v našej legislatíve. Môže ísť o zákony, nižšie právne predpisy, prax orgánov verejnej správy či rozhodovaciu činnosť súdov.

Pojem národnej identity sa bude konfrontovať aj s našimi medzinárodnoprávnymi záväzkami. Prijatím ostatnej ústavnej novely sme nestratili ani členstvo v EÚ, ani v Rade Európy.

Inými slovami, Slovensko si má plniť svoje medzinárodnoprávne záväzky vrátane práva EÚ, ale s tou výhradou, že konečné slovo týkajúce sa významu prvkov národnej identity budeme mať my sami.

Samozrejme, to nevylučuje, že si môžeme osvojiť aj koncept Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Súdneho dvora EÚ a akceptovať ho pod hrozbou sankcií. No je to taktiež otázka suverenity.

Spoluautor vatikánskych zmlúv Marek ŠmidNovela ústavy ich neohrozí. Aj medzinárodné zmluvy sú súčasťou našej zvrchovanosti

Jakub Lipták

V akom zmysle?

Ak musíte rešpektovať rozhodnutie niekoho iného proti svojej vôli – napríklad platenie pokuty či iných sankcií –, tak už nie ste suverénni. Suverén je ten, kto nie je obmedzený ničím.

Navyše rodina je lokálny koncept. Je veľkou ilúziou myslieť si, že koncepcia rodinného života je rovnaká vo všetkých členských krajinách EÚ alebo Rady Európy, kde je až 46 členov. Koncept rodiny je všade iný a bolo by absurdné povedať, že vo Švédsku je rovnaký koncept rodiny ako v Taliansku.

Z právneho hľadiska je rovnaký, nie?

Nie je rovnaký, lebo rodina ako základná bunka spoločnosti je veľmi úzko prepojená – ako hovorí aj Spolkový ústavný súd Nemecka v jednom zo svojich rozsudkov týkajúcom sa Lisabonskej zmluvy – s danou komunitou, jej tradíciami a s lokálnym významom.

Takže sa rozprávame o rodine zo sociologického hľadiska.

Áno, ale to všetko z toho vychádza. Všade je rodina vnímaná trochu inak. Preto ak nám teraz súd v Štrasburgu alebo Luxemburgu povie, ako to máme robiť, je to problematické, pretože ide o inštitúciu, ktorá nie je prepojená s konkrétnym štátom.

Toto vidieť azda najvýraznejšie v prípade krajín, ktoré uznávajú, že jeden muž môže mať viacero manželiek. Ak by to nejaká členská krajina EÚ schválila, vychádzajúc z rozhodnutia Trojan by sme museli aj takéto polygamné manželstvá na účely práva EÚ rešpektovať?

Myslím si, že áno. Ak by sa v nejakej členskej krajine polygamné manželstvá presadili, neexistujú možnosti, ako by iná krajina v rámci EÚ mohla povedať, že ona tento inštitút nebude uznávať – polygamná rodina by bola v tomto prípade totiž diskriminovaná. To isté v prípade registrácie polyamorických vzťahov. Ak by nejaká krajina niečo také zaviedla, automaticky by to malo vplyv aj na legislatívu ostatných krajín tak, že by ich na účely práva EÚ museli registrovať a rešpektovať.

Čo napríklad manželstvá medzi bratrancami a sesternicami, čo je otázka, ktorú si takisto krajiny upravujú samy? Ani v tomto by sme už nemali suverenitu?

Z hľadiska logiky rozsudku Trojan – ak by bol konzistentný, mal by vyjadrovať aj to, že je to vec, ktorú musia ostatné krajiny rešpektovať bez ohľadu na národnú identitu. A to sa týka aj minimálneho veku na vstup do manželstva, ktorý si taktiež krajiny určujú samy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vo svojej nedávnej odpovedi na otázky, ktoré sme vám posielali vzhľadom na rozhodnutie Trojan, ste spomínali kauzu šľachtických priezvisk, pri ktorých Súdny dvor EÚ uznal argument národnej identity. O čo tam šlo?

Išlo o rozhodnutie z roku 2010 a týkalo sa rakúskej občianky Ilonky Sayn-Wittgenstein, ktorá žila v Nemecku, kde si ju adoptoval bývalý šľachtic. Adopciou získala šľachtický titul a stala sa Fürstin von Sayn-Wittgenstein (kňažnou Sayn-Wittgenstein, pozn. red.).

V Rakúsku však existuje ústavný zákon, ktorý zakazuje oficiálne používanie šľachtických titulov. Táto pani obchodovala s luxusnými nehnuteľnosťami a pôsobila v rôznych krajinách EÚ. Titul, ktorý mala na oficiálnych nemeckých dokumentoch, chcela mať aj na rakúskych.

No rakúske úrady jej to nedovolili – hoci jej už niektoré dokumenty v takej podobe vydali, no keď malo prísť k ich predĺženiu, na základne rozhodnutia Spolkového ústavného súdu Rakúska jej už priezvisko zapísali bez „Fürstin von“. V Rakúsku teda mala iné meno ako v Nemecku, čo je výrazný zásah do identity.

Vyvolala konanie pred rakúskymi správnymi orgánmi a vec sa v rámci prejudicionálneho konania dostala pred Súdny dvor EÚ. Ten vtedy povedal, že táto vec patrí do národnej identity, keďže sa týka republikánskeho štátneho zriadenia, a že to z hľadiska slobody pohybu a pobytu spadá do výhrady verejného poriadku, ktorú si členské štáty môžu vykladať samy.

No už v roku 2018 vo veci Coman, ktorá sa týkala homosexuálneho manželstva a jeho uznania zo strany rumunských štátnych orgánov, Súdny dvor EÚ hovorí, že výhrada verejného poriadku a zásad do slobody pohybu a pobytu nemôže byť vykladaná exkluzívne iba národnými štátmi, ale inštitúcie Európskej únie nad tým vykonávajú kontrolu.

K takémuto posunu došlo napriek tomu, že to, či niekto má alebo nemá šľachtický titul, je podľa môjho názoru pre štát menej citlivá otázka ako inštitút manželstva.

Aké dosahy má takéto nekonzistentné rozhodovanie?

Keďže je Súdny dvor EÚ tak vysoko, niet žiadneho iného súdu, ktorý by ho mohol spochybniť – možno okrem ústavného súdu konkrétneho štátu.

Táto cesta nie je dobrá. Aj keby EÚ bola federácia – čo zatiaľ nie je –, tak by musela rešpektovať pluralitu a diverzitu, ktoré v rámci federácie existujú, a naopak, vyhýbať sa akejsi unifikácii hodnôt. Ani federácia nemôže pohltiť politickú autonómiu federálnych jednotiek. Unifikácia v takýchto citlivých oblastiach je kontraproduktívna pre celý projekt európskej integrácie.

Malo by to fungovať tak, ako to funguje v Spojených štátoch v zmysle rozhodnutia Dobbs vs. Jackson Women's Health Organization, teda že členské štáty si samy určia, akú legislatívu chcú mať v oblastiach, ktoré sú vyslovene späté s danou lokalitou. Tak by to malo byť aj v rámci EÚ v zmysle jej hesla Jednotní v rozmanitosti.

Americký právnik William SaundersZrušenie Roe vs. Wade zachraňuje životy a učí, že potrat je popretím ľudských práv

Jakub Lipták

Je podľa vás rozhodnutie Trojan príkladom súdneho aktivizmu?

Súdny dvor EÚ ide ostatných sedem-osem rokov v tejto línii a je to teda jedno z viacerých aktivistických rozhodnutí, ktoré možno vo svojej prepojenosti vnímať ako súdny aktivizmus v oblastiach, v ktorých EÚ nemá mať kompetenciu.

Aké to má podľa vás politické dôsledky?

Myslím si, že to môže vo vzťahu k Súdnemu dvoru EÚ priniesť zníženie jeho legitimity a autority prinajmenšom z krajín strednej a východnej Európy. Môže to mať aj dlhodobejšie dôsledky na rôzne politiky EÚ a posilniť populistov a iných politikov, že budú vyzývať na to, aby takéto rozhodnutia neboli vykonané alebo aby boli zmenené.

Problém je zároveň v tom, že zatiaľ čo v Spojených štátoch amerických majú politici priamy vplyv na to, kto sa stane sudcom Najvyššieho súdu USA, výber sudcov Súdneho dvora EÚ je zahalený veľkým tajomstvom. Existuje výbor, ktorý posudzuje kandidatúry prichádzajúce z členských krajín, a tento výbor má veľmi nejasné kritériá na to, ktorých kandidátov na sudcov schváli a ktorých odmietne.

Čiže aj keby sudcovia chceli ísť na Súdny dvor EÚ s tým, že by radi zmenili konkrétnu judikatúru, ktorú považujú za exces, nie je možné ich legitímne a transparentne na základe politickej afiliácie na súd dostať. To, že demokratické súťaženie nemôže ovplyvniť rozsudky Súdneho dvora EÚ, vnímam ako problém.

Môžu vôbec členské štáty voči tomuto aktivizmu nejako zakročiť?

Prakticky nie, pričom Súdny dvor EÚ je navyše motorom európskej integrácie. Myslím si, že pre politických predstaviteľov EÚ je výhodné mať takýto súd, lebo za nich často ide do oblastí, kam by oni politicky nikdy ísť nemohli.

Pri nerešpektovaní rozhodnutí je to iné ako pri Európskom súde pre ľudské práva. Ak by nám aj z Rady Európy niečo hrozilo za nerešpektovanie rozsudkov tohto súdu, tak buď pozastavenie hlasovacích práv, alebo prinajhoršom vylúčenie z Rady Európy, následkom čoho by sme už neboli rozsudkami ESĽP viazaní.

V prípade EÚ je to komplikovanejšie, keďže nám hrozia aj finančné sankcie.

Predstavme si, že by v eurovoľbách väčšinu poslancov získali suverenisti, ktorí nechcú čoraz väčšiu integráciu. Mohol by Európsky parlament prijať niečo, čím by sa obmedzili právomoci Súdneho dvora EÚ?

Žiadne sekundárne právo, teda ani nariadenie, ani smernica, nie sú v stave negovať rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý vykladá primárne právo – Zmluvu o EÚ a Zmluvu o fungovaní EÚ. Je to podobné ako vzťah ústavy a zákonov – parlament nemôže zákonom zmeniť rozhodnutie Ústavného súdu; musel by zmeniť ústavu.

Takže by sa musela zmeniť Zmluva o EÚ?

Presne tak. A to je vec, na ktorej by sa museli zhodnúť všetky členské štáty, okrem toho by sa museli zmeniť zakladajúce zmluvy a ratifikovať podľa ústavnej tradície jednotlivých štátov. A to je, samozrejme, nesmierne komplikované.