Súdny dvor EÚ proti poľskej ústave Tvári sa, že obhajuje platné princípy, v skutočnosti machiavelisticky rozširuje svoju moc

Oveľa podstatnejšie sú všeobecné dôsledky rozhodnutia, ktoré predstavujú ďalší krok v rámci zrýchľujúceho sa trendu centralizácie Únie.

Vo štvrtok 18. decembra vydal Súdny dvor EÚ (SDEÚ) rozsudok vo veci sťažnosti, ktorú Európska komisia podala v roku 2023 voči rozhodnutiu poľského Ústavného súdu z roku 2021. V ňom – povedané vo veľkej skratke – potvrdzoval nadradenosť poľskej ústavy nad predpismi EÚ.

„Zmluvy o EÚ – ako akty medzinárodného práva – majú prednosť pred zákonmi členských štátov, nemôžu však byť nadradené ústave,“ znela časť rozhodnutia.

Ústavný súd sa vtedy vyjadroval k snahám európskych orgánov zabrániť zmenám v justícii, ktoré uskutočňovala vtedajšia konzervatívna vláda strany Právo a spravodlivosť. Poľská strana vychádzala z toho, že EÚ nemá právomoci zasahovať do vnútorného usporiadania justičnej sústavy v členskom štáte.

Európske inštitúcie naopak tvrdili, že reformy v Poľsku idú proti základným princípom EÚ, a preto si celkom určite vyžadujú reakciu Bruselu a Luxemburgu (kde sídli SDEÚ).

Zo štvrtkového rozhodnutia SDEÚ si médiá vyberali predovšetkým tie fragmenty, v ktorých Súdny dvor spochybňuje legitimitu poľského Ústavného súdu, ktorý „nespĺňa požiadavky nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom v zmysle práva EÚ“.

Poľsko ako laboratórium procesov, ktoré pocítia všetci

Samozrejme, celá kauza by nemohla vzniknúť bez zmätkov, do ktorých poľskú justíciu a samotný Ústavný súd uvrhla bezhlavá vojna dvoch hlavných politických síl v krajine: liberálov a konzervatívcov.

Na začiatku smutného voľného pádu to boli liberáli, ktorí sa na záver svojho mandátu v roku 2015 pokúsili „prepašovať“ do Ústavného súdu piatich namiesto troch kandidátov. Následne konzervatívci po nástupe k moci vyhodili nielen tých dvoch protiprávne dosadených, ale rovno celú päticu.

Samozrejme, toto rozhodnutie Súdneho dvora bude mať veľké dosahy na vnútornú poľskú politiku.

Tuskova vláda ho privítala a zrejme ho bude považovať za ospravedlnenie pre ďalšie kolo silového preberania kontroly nad inštitúciami, ktoré sú ešte personálne prepojené s predchádzajúcou vládnou garnitúrou. Rozsudky Ústavného súdu už dlhší čas ignoruje.

Tento poľský rozmer však v celej veci zohráva iba úlohu zámienky. Vďaka chaosu v justícii a patovej situácii medzi vládou a prezidentom v politike mohlo Poľsko poslúžiť ako laboratórium procesov, ktoré majú dopadnúť na všetky členské štáty.

Rovnako ako pred pätnástimi rokmi poslúžili v prvom kole Grécko a Taliansko, oslabené ekonomickou krízou a vlastnou škodlivou hospodárskou politikou.

Predátor si vždy vyhľadáva slabé kusy v stáde.

Kazimierz Ujazdowski, rešpektovaný senátor za vládnu Tretiu cestu, je veľkým kritikom zmien v justícii z čias Práva a spravodlivosti.

V nadväznosti na rozsudok SDEÚ však napísal: „Obnoviť nezávislý Ústavný súd môžeme len suverénne, na základe poľskej ústavy, a nie kvôli realizácii rozsudku SDEÚ“, ktorý „hlása radikálnu a pre mnohé štáty neakceptovateľnú tézu o nadradenosti práva EÚ nad ústavami členských štátov“.

Predátor si vždy vyhľadáva slabé kusy v stáde.

Ako upozorňuje Ireneusz Kamiński, bývalý sudca Európskeho súdu pre ľudské práva a dnes profesor práva Poľskej akadémie vied, jadro rozsudku SDEÚ totiž nespočíva v spochybnení poľského Ústavného súdu, ale vo veľmi jasne deklarovanom stanovisku, že po prvé, „ústavná identita“ členských štátov sa nemôže nachádzať v konflikte s európskym právom v oblastiach, na ktoré sa európske právo vzťahuje.

A po druhé, že o tom, na ktoré oblasti sa európske právo vzťahuje (teda kam až siahajú kompetencie EÚ), smie rozhodovať výlučne Súdny dvor EÚ.

O tomto mocenskom perpetuum mobile, v ktorom si európske inštitúcie v mene doktríny „dynamickej interpretácie zmlúv“ samy rozširujú kompetencie a následne si toto rozšírenie samy potvrdzujú, sme už nedávno písali v kontexte iného rozhodnutia SDEÚ o povinnosti akceptovať v iných štátoch EÚ registrované manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte.

Kto vládne v EÚ?Demokratické právo rozhodovať o smerovaní vlastnej krajiny je čoraz viac ilúziou

Maciej Ruczaj

V roku 2004 by takáto interpretácia práva na slobodný pohyb len ťažko niekomu napadla.

Už citovaný Ireneusz Kamiński v tejto súvislosti pripomína vývoj vzťahov medzi nemeckým Spolkovým ústavným súdom a SDEÚ. V roku 2009 rozhodoval o súlade Lisabonskej zmluvy s nemeckou ústavou. Hoci nemecký tribunál sťažnosť vtedy zamietol, zároveň potvrdil, že si ponecháva plné právo preskúmavať, či právne akty a rozhodnutia európskych orgánov neprekračujú kompetencie, ktoré im priznali členské štáty, a to aj z hľadiska zachovania „nenarušiteľného jadra ústavnej identity“.

Vtedy to v podstate nevyvolalo žiadny rozruch, keďže v rovnakom duchu v podobných prípadoch rozhodovali ústavné súdy po celej Európe. Vrátane českého a vrátane poľského – dávno predtým, než v ňom konzervatívci dosadili „svoju“ väčšinu.

V roku 2020 sa ten istý Spolkový ústavný súd zaoberal otázkou spoločného dlhu EÚ (ktorý je v zmluvách výslovne zakázaný). A hoci nemecká strana prejavovala – na rozdiel od konfrontačného tónu poľských rozhodnutí – veľkú vôľu k dialógu, reakcia európskych orgánov bola vtedy podstatne nekompromisnejšia.

Jej výsledkom bola procedúra pre porušenie Zmluvy o EÚ, ktorá bola napokon uzavretá len vďaka „konštruktívnemu“ postoju nemeckej vlády. Tá nielenže uistila o svojej plnej oddanosti princípom nadradenosti európskeho práva a autorite SDEÚ, ale sa aj zaviazala, že do budúcnosti „využije všetky prostriedky, ktorými disponuje“, aby sa podobné súdne rozhodnutia, ktoré by spochybňovali rozsah kompetencií EÚ, už nevyskytovali.

Ak toto vyhlásenie vo vás, milí čitatelia, vyvoláva otázky týkajúce sa toho, čo vlastne znamená nezávislosť justície, som na tom podobne...

V senáte politik aj učiteľ poľských eštebákov

Keby sme boli zlomyseľní, mohli by sme ísť ešte ďalej, pozornejšie by sme sa pozreli na obsadenie Súdneho dvora EÚ a položili si otázku, do akej miery spĺňa požiadavky „politickej nezávislosti“, ktoré v Poľsku spochybňuje.

Koniec koncov, sudcov doň menujú vlády jednotlivých členských štátov, a zatiaľ čo v poľskom Ústavnom súde nájdeme samých profesorov práva a ľudí, ktorí väčšinu života pôsobili v právnických profesiách, v SDEÚ ide často o kandidátov z radov vládnych politikov.

V senáte, ktorý rozhodoval o poľskej kauze, bol aj François Biltgen, priateľ bývalého predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera, predtým celoživotný luxemburský politik a viacnásobný minister.

Ústavný právnik Tomáš ĽalíkRozhodnutie o uznávaní manželstiev homosexuálov je aktivistické. Súdny dvor EÚ si znižuje svoju legitimitu

Jakub Lipták

Navyše, jednotliví kandidáti nominovaní členskými vládami sú následne ešte preverovaní – okrem iného aj z hľadiska svojich právnych názorov – takzvaným Výborom 255 zloženým z „významných právnych autorít“, prevažne, ako inak, bývalých sudcov SDEÚ.

Za Poľsko bol tak ešte donedávna členom výboru profesor Mirosław Wyrzykowski, ktorý svoju bohatú kariéru začínal ako prednášajúci na Vyššej dôstojníckej škole Felixa Dzeržinského (pripravujúcej dôstojníkov poľskej ŠtB).

Výbor opakovane zamietal kandidátov členských štátov, ktorí nevyznávali jeho názor na vzťah európskeho práva a národných zákonov – vrátane všetkých poľských kandidátov predložených predchádzajúcou vládou Mateusza Morawieckého.

Preto Poľsko počas celej vlády konzervatívcov zastupoval profesor Marek Safjan dosadený ešte počas prvej Tuskovej vlády, ktorý sa po návrate do Varšavy preslávil napríklad výzvami na spochybnenie výsledkov prezidentských volieb, v ktorých zvíťazil kandidát konzervatívcov.

Ani tieto zlomyseľnosti však nepredstavujú najdôležitejšie ponaučenie z celej kauzy.

Rozhodnutie vo veci sťažnosti proti poľskému Ústavnému súdu pokračuje v procese posilňovania pozície SDEÚ (a teda európskych inštitúcií ako takých) voči členským štátom a posúva ju na novú, ešte vyššiu úroveň.

Hoci sa tvári ako obhajoba platných princípov, opiera sa o ich „dynamickú interpretáciu“, ktorá sa ešte pred desaťročím len ťažko považovala za všeobecne uznávanú.

Využíva formálne slabiny rozhodnutia poľského súdu aj slabosť samotnej poľskej justície, ochromenej nevydarenou reformou a vnútorným bojom. To je v machiavelistickom ponímaní politiky úplne bežný spôsob, ako rozširovať svoju moc.

Otázkou zostáva, či EÚ dokáže takéto machiavelistické poňatie politiky dlhodobo znášať.

V Poľsku už do očí bijúci dvojitý meter v prístupe Európskej komisie aj Súdneho dvora k jednotlivým poľským vládam spôsobil, že krajina s tradične najviac euroentuziastickou spoločnosťou sa dnes preťahuje s Francúzskom o titul štátu s najväčším počtom odporcov Únie (podľa novembrového prieskumu Eurobazooka).

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.