Lekárka z Iránu, ktorá pracuje na Slovensku Je tu veľa lekárov, ktorí nevedia robiť reálnu medicínu, a každý deň vám hovoria, ako to robíte zle

„Všetci sme mali po škole veľkú chuť robiť veci lepšie, ale starší lekári v systéme nás za to vysmiali. Chcete sa učiť nové veci, ale nedajú vám na to priestor a potom len počúvate, ako všetko robíte zle, ako niečomu nerozumiete,“ hovorí mladá lekárka z Iránu Yasaman. Do Bratislavy prišla za štúdiom medicíny, po ktorom zostala na Slovensku. Momentálne pracuje na chirurgii v súkromnej nemocnici spoločnosti Penta v Dunajskej Strede.

Hovorí o svojom probléme nájsť si prácu po ukončení školy, ale aj o tom, ako sa univerzitní lekári počas štúdia medikom nevenujú a škola ich na prax dostatočne nepripravuje. Na základe svojich skúseností tiež tvrdí, že v slovenskom zdravotníctve je veľa nefunkčných lekárov. Za najväčší problém však pokladá to, že starší lekári tým mladším neodovzdávajú svoje skúsenosti.

Vyzerajú nemocnice v Iráne lepšie ako tie na Slovensku? Ako sa k sebe správajú mladí lekári a prečo niektorí pacienti v našich nemocniciach zbytočne umierajú? Lekárka v rozhovore približuje aj to, ako vníma situáciu v Iráne po izraelských a amerických útokoch, v čom je život na Slovensku iný a čo sa jej páči na Slovákoch.

Čo vás priviedlo na Slovensko?

Po skončení strednej školy v Iráne som chcela vyskúšať nový život niekde inde, kde budem môcť študovať po anglicky, no keďže som z Iránu, nemala som veľa krajín na výber. Okrem Slovenska pripadalo do úvahy ešte Česko, Poľsko, Ukrajina či India. Nakoniec som si vybrala Slovensko, lebo bolo jednoduchšie dostať sem víza ako do Česka.

Najskôr som rok študovala farmáciu, ale nebolo to pre mňa a po roku som ju vymenila za medicínu.

Ako vyzerajú prijímačky na medicínu pre zahraničných študentov?

Neboli vôbec ťažké. Na Slovensku sa dá veľmi jednoducho dostať na medicínu. Je to skôr humorné než seriózne. Neviem, či to niekde inde takto funguje.

Čo bolo také jednoduché?

Stačilo sa dopredu z knihy naučiť odpovede na otázky. V Iráne niečo také nie je, prijímacia skúška je oveľa komplikovanejšia, dostanete zoznam kníh, z ktorých sa máte pripraviť, a nie konkrétne otázky. Nestačí sa niečo namemorovať, musíte chcieť a vedieť rozmýšľať. Veď medicína nie je o tom, aby ste vedeli všetko naspamäť.

Nebol teda problém naučiť sa správne odpovede?

Hoci nám dopredu napísali, ako skúšky na Slovensku budú vyzerať, neverila som tomu. Myslela som si, že si zo mňa robia žarty, tak som sa radšej normálne učila z kníh, ale ono to tak naozaj bolo. Hoci som preto mala z testu len niečo nad 600 bodov z 800, stačilo mi to a zobrali ma.

Bolo aspoň štúdium v angličtine náročné?

Nie, angličtina je môj druhý jazyk, takže by to bolo ťažšie v slovenčine. (Smiech.) Napriek anglickému programu nás učili aj profesori, ktorí nevedeli dobre po anglicky, takže tam bola aj jazyková bariéra.

Prečo ste po škole ostali na Slovensku?

Nemala som na výber. Hoci som chcela ísť so svojimi spolužiakmi do Nemecka, v ročníku ich bola stadiaľ väčšina, kým by som si to vybavila, trvalo by to minimálne rok. Ja som mala študentské víza platné len deväť mesiacov, takže by som to nestihla. Ako jedna z mála zahraničných študentov som tu teda ostala, no aj to bol najskôr problém.

Analytička Zuzana MúčkaMáme málo lekárov, pretože viac ich nechcú mať ani doktori na čele fakúlt

Lukáš Kekelák

Nevedeli ste si nájsť prácu alebo vás ako Iránku slovenské nemocnice nechceli?

Aj, aj. Keď skončíte medicínu, nikde vás nechcú zobrať. Všetci hovoria, ako všade chýbajú lekári, no v Bratislave vám prácu nikto nedá. Tak som skončila v Dunajskej Strede, kde som sa, paradoxne, naučila do troch mesiacov po slovensky.

Robili vám problémy preto, že ste neboli Slovenka?

Bol to jeden z problémov, no nie kvôli jazyku. Všetci mi hovorili, že nie som z Európy, ale z tretej krajiny a bolo by to so mnou administratívne náročné. Keby som chcela ísť na interné alebo do všeobecnej ambulancie, tam by to možno nebol až taký problém, ale ja som chcela ísť na chirurgiu. A to nešlo ľahko, hoci aj v tomto odbore nás je málo.

Nemocnice, minimálne tu na západnom Slovensku, chcú, aby nastupujúci lekár bol už skúsený, aby hneď takmer sám operoval, ale to sa nedá, keď ho v škole nič nenaučili.

Takto by ste zhodnotili štúdium na bratislavskej lekárskej fakulte?

Po praktickej stránke áno. Počas školy sme takmer vôbec nemali prax. Lekári sa vám v nemocniciach počas štúdia takmer nevenujú. Prídete na vyučovanie do univerzitnej nemocnice a lekára, ktorý vás má mať na starosti, niekedy ani nenájdete. Inokedy nám dal spraviť EKG, povedal, že o 15 minút príde, a už nikdy neprišiel.

Rozumiem, že lekári majú veľa práce, ale keď to nestíhajú, tak radšej nech neberú toľko študentov na medicínu. Berú tu toľko zahraničných študentov, no okrem teórie vás dokopy nič nenaučia! A potom z toho štúdia nemajú poriadne nič ani Slováci.

Ja som skončila školu a ani som nevedela šiť rany. Nikto ma to nenaučil. Všetci si tu myslia, že stačí ťažká skúška, ale to je omyl.

Ako potom vyzerali vaše začiatky v Dunajskej Strede?

Ťažko. Rezidentský program pre mladých lekárov funguje na Slovensku veľmi zle, dáva sa doň málo energie. Ako mladú doktorku ma nikto neakceptoval, mala som pocit, že ma do nemocnice zobrali len preto, aby som na operačke držala háky.

Keď som začínala, nechali ma len tak. S jednou kolegyňou som sa preto dohodla, že keď ma niečo naučí, tak to môžem potom robiť za ňu. Tak som sa veľa naučila. A potom aj prácou na urgente. Hoci tam to bolo naozaj ťažké. Nikto ma na to nepripravil a nemôžem predsa pri každom pacientovi volať atestovanému lekárovi, lebo za 24 hodín sa tam vystriedalo aj 70 pacientov.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Okrem jednej kolegyne sa vám v nemocnici z lekárov nikto nevenoval?

Najskôr nie. No so spomínanou kolegyňou som sa naučila, ako mám diagnostikovať, na čo si dávať pozor, ako vyšetrovať pacientov. Za veľa jej ďakujem.

Je tu však veľa lekárov s atestáciami, ktorí nevedia robiť reálnu medicínu a nemajú poriadnu prax. Majú atestáciu, ale zase si spravili len nejakú teoretickú skúšku, ktorú na niektorých klinikách dostanete aj bez toho, aby ste dobre ovládali to, čo robíte. Mnohí lekári, ktorí sú dnes v systéme, nie sú dostatočne funkční.

Najdôležitejšie na medicíne je, aby človek rozmýšľal, a toto je pre mnohých veľký problém. Všetci sa tu učia teóriu, ale nie všetci ju vedia logicky použiť v praxi.

Čo tým chcete povedať?

Niekedy ma volajú na konzílium k úplným hlúpostiam. Pacient takmer zomiera, má zlé laboratórne výsledky, ale mňa sa pýtajú, čo majú robiť s jazvou, z ktorej tečie hnis. To je akože najväčší problém? Tak to previažem, nie? A to sa ma pýtajú aj starší kolegovia.

Ako ste fungovali, kým sa vás neujala skúsenejšia kolegyňa?

Veľa som čítala. Mám výhodu, že viem po anglicky, a keď si niečím nie som istá, viem si rýchlo pozrieť medzinárodné guideliny, ktoré sa dajú vyhľadať na pár klikov. Keď si aj tak nie som stopercentne istá, vždy to konzultujem.

Lekár, ktorý sa po štúdiu v Česku vrátilZačínajúci lekári sú neraz tlačení liečiť pacientov tak, ako sa to už robiť nemá

Lukáš Kekelák

Veľa ľudí v slovenskom zdravotníctve však po anglicky nevie. Treba tlačiť na mladých lekárov, aby sa učili angličtinu, lebo keď ju nevedia, uniká im, čo sa vo svete medicíny deje, nevedia ísť ani na kongres a nevzdelávajú sa.

Nakoľko veľký problém to je?

Neviem hovoriť za všetky nemocnice, ale u nás 90 percent lekárov nevie po anglicky. A počas školy v Bratislave som videla, že aj v univerzitnej nemocnici je to podobné.

Chcete v Dunajskej Strede ostať?

Nateraz áno. Už som raz dostala ponuku od Národného ústavu srdcovo-cievnych chorôb, na kardiochirurgiu, ale po mesiaci som sa vrátila naspäť do Dunajskej Stredy.

Prečo?

Po príchode do národného ústavu som zistila, že nemám ešte dostatočnú prax v chirurgii. Potrebovala som získať viac skúseností, no tam na to nebol čas. Nechcela som robiť zlú medicínu, tak som sa odišla naspäť učiť do Dunajskej Stredy. A tiež som si uvedomila, že nechcem robiť 15 rokov na to, aby som dostala v NÚSCH atestáciu.

Je to po návrate lepšie?

Áno, lebo máme veľmi dobrého primára. Napriek tomu, že nás je málo a je to niekedy veľmi náročné, dáva mi priestor, púšťa ma aj cirkulovať, radí mi, necháva ma operovať, posiela ma na kongresy. Je to veľmi dobrý primár, no nemá ľudí. Každý rok skončí toľko medikov školu, no kde sú? Nerozumiem tomu.

Keďže chýbajú ľudia, musíme strašne veľa slúžiť a byť stále na telefóne. Skoro vždy som v práci.

Koľko služieb máte do mesiaca?

Teraz nás je veľmi málo a máme mimoriadnu situáciu, ale aj bez toho mávam za mesiac aj vyše desať služieb s príslužbami. Slúžim, lebo musím, ale nevadí mi to. Horšie by pre mňa bolo, keby som tam nebola.

Je mi ľúto, keď vidím ľudí trápiť sa pre zlý zdravotný stav. Cítim, že mám zodpovednosť pomôcť im, ako sa len dá. Môj primár mi veľa pomohol, nesmierne si ho vážim, preto ho nemôžem nechať v štichu. Bez neho a bez kolegyne by som nebola tam, kde som dnes. Preto keď odo mňa potrebujú, aby som slúžila aj 15 dní do mesiaca, tak ich proste odslúžim.

Nie je to také kritické práve preto, že ste v regionálnej súkromnej nemocnici, kde je menej lekárov a väčší tlak na efektivitu? Nebolo by to v štátnej fakultnej nemocnici jednoduchšie?

Viem, že so službami majú problém aj v nemocniciach v Bratislave. Problémom je, že máme veľa starých lekárov, ktorí nechcú a niektorí už ani nemusia slúžiť. Ja im rozumiem, len ma mrzí, že potom nechcú naučiť mladých, aby robili samostatne a dokázali riešiť problémy pacientov aj bez nich. Ale im sa nechce mladých niečo naučiť, to je najväčší problém.

A potom vás často demotivujú, čo je najhoršia vec pre začínajúcich lekárov po škole. Každý deň vám hovoria, aký ste zlý, že niečomu nerozumiete, akoby si mysleli, že vás to spraví silnejším, ale to je hlúposť.

Starší lekári odmietajú, že by sa k mladším kolegom takto správali.

A čo to majú priznať? Všetci sme mali po škole veľkú chuť robiť veci lepšie, ale starší lekári v systéme nás za to vysmiali. Chcete sa učiť nové veci, ale nedajú vám na to priestor a potom len počúvate, ako všetko robíte zle. Niekedy ma v práci tak demotivovali, že som aj odmietla prísť na operačku.  

Postoj/Juraj Brezáni

V čom vidíte príčinu tohto problému?

Viacerí lekári nevedia, ako majú mladých niečo naučiť, no mnohí to ani robiť nechcú. Keď asistujete atestovanému lekárovi na operácii, bolo by fajn, keby vám niekedy aspoň povedal, čo robí. Lebo veľakrát sa mi stalo, že som sa lekára pýtala, prečo robí to, čo robí, a on mi arogantne odvetil, že veľa rozprávam a mám byť ticho. Alebo či nevidím, že operujeme. Takto lepšie zdravotníctvo ani lepších lekárov mať nebudeme.

Keď nenaučíte robiť dobre mladých lekárov, slovenské zdravotníctvo nebude mať budúcnosť. Už pri štúdiu medikov treba dať viac dôraz na prax než na knihy. Lekár sa nestáva lekárom len na základe toho, koľko si toho prečítal. Aj to je veľmi dôležité, ale ak to v praxi nevyužíva, je mu to nanič. To je ako pri varení: darmo poznám recept, keď to neviem uvariť.

Čo by podľa vás slovenskému zdravotníctvu pomohlo?

Investovať do mladých lekárov. To, ako sa tu pristupuje k mladým lekárom, je veľmi smutné, pritom to je budúcnosť zdravotníctva. Preto mnohí odchádzajú. Lekári, ktorí tu skončia medicínu, často nedostanú vedenie, ktoré potrebujú. Ale je tiež pravda, že niektorí sa veľmi snažia, robia za druhých a demotivuje ich to, lebo bez atestácie dobrý plat nebudú mať dlhé roky.

Platy lekárovPo výpovediach zarábajú niektorí aj 10-tisíc eur, na prácu najstarších by si mali nemocnice posvietiť, tvrdia analytici

Lukáš KekelákKristína Votrubová

Potom je to aj systém fungovania slovenských nemocníc. Mnohé oddelenia sa namiesto spolupráce medzi sebou hádajú a hľadajú dôvody, prečo niečo spraviť nemôžu alebo prečo vášho pacienta na svoju kliniku neprijmú.

Ako to myslíte?

Potrebujete niekoho na konzílium, lebo naozaj hľadáte radu, a najskôr počúvate, čo od neho chcete a načo otravujete.

Prečo je to tak?

Nikomu sa tu do ničoho nechce, ale už keď v nemocnici slúžite, tak pacientovi predsa pomôcť musíte. Tí, ktorým sa chce, sa zas často nepozerajú na nemocnicu ako na celok, za dverami ich kliniky je to už akoby cudzia nemocnica. A to už nehovorím o tom, keď hľadáte vyššie pracovisko, aby vám prevzalo polymorbídneho pacienta.

Mávate s tým ťažkosti?

Áno, radšej vám odporúčajú „konzervatívnu liečbu“. Viackrát sa vám potom stane, že pacient zomrie len preto, že ho nemocnica, ktorá by mu vedela pomôcť, odmietla prijať. Toto je proste realita a nebojím sa to povedať, lebo všetci o tom vedia.

Je toto systém, v ktorom chcete zostať aj po atestácii?

Určite tu chcem atestovať, začala som aj s doktorandským štúdiom. A tiež viem, že už nechcem začínať niekde odznova, len aby som zistila, že aj tam to zle funguje. Nechcem zažiť znova sklamanie.

Chirurgia nie je celkom ženský odbor. Ako sa k vám správajú ako k mladej lekárke z Iránu, ktorá chce byť chirurgičkou?

Je to už lepšie ako na začiatku, keď to bolo dosť toxické. Teraz som sama rezidentka, ale v Dunajskej Strede som začínala s ďalšími chalanmi, ktorí si mysleli, že ak sa dostanem na operačku ja, oni sa už nedostanú. Začali robiť intrigy, hovoriť primárovi, v čom som zlá. Bolo to hrozné, nič som nezmohla, lebo sa rozprávali po maďarsky a ja som im nerozumela. Potom som len videla, keď po mne v nemocnici škaredo pozerali, že zase na mňa niečo hovorili. Ale toto sa deje asi všade.

Je to smutné, lebo kým som bola študentka, všetci sme si pomáhali, posúvali sme si knihy, informácie a teraz si už akosi nikto nechce pomôcť. Určite sú aj rezidenti, ktorí si jeden druhému pomáhajú, ja som však toto šťastie nemala.

Ako to vyzerá v nemocniciach v Iráne?

Nikdy som v nich nepracovala, bola som tam len ako pacient, ale mám kamarátov, ktorí v nemocniciach robia, a podľa toho súdim, že mladí lekári po škole v Iráne vedia viac ako tu. Tak je to aj vo Francúzsku, skadiaľ sme mali v Bratislave veľa erasmákov. Keď sem prišli, už všetko vedeli.

Aj nemocnice vyzerajú v Iráne lepšie ako na Slovensku, sú modernejšie, čistejšie. Nemocnica v Dunajskej Strede na tom nie je najlepšie, ale aspoň na operačke máme to, čo potrebujeme. No nie je to len o budovách, slovenské nemocnice nie sú dobre zorganizované a ani pacient sa v nich nevyzná.

Je vzťah medzi lekármi a sestrami v Iráne iný?

Sestry na Slovensku často komentujú prácu lekárov, niekedy to nie je pekné, najmä keď to niektoré sestry nemajú problém hovoriť aj pred pacientom. Sestry však nekomentujú len prácu lekárov, ale aj to, ako sa do práce obliekli či aké majú vlasy. Je v poriadku niečo vecne skritizovať, ale nie ohovárať. Toto by sa v Iráne nikdy nestalo.

Lekári tam majú oveľa väčší rešpekt, lebo veľmi veľa pracujú. Ale aj vzťah lekárov k sestrám a naopak je v Iráne oveľa profesionálnejší. Nie sú kamaráti, je tam veľká hranica. Moja teta je sestrička a ďalšia zas vrchná sestra, takže súdim podľa ich slov. Samozrejme, že aj v Iráne sa sestry sťažujú na lekárov, ale nikdy si to pred nimi nedovolia povedať a ani lekári si ich nedovolia uraziť či ponižovať.

A aký je tam vzťah pacientov k lekárom?

To je asi všade rovnaké. Za nás lekárov je dôležité, aby sme pacientom vedeli povedať, čo im je, dostatočne ich informovali. No často na to nemáme čas, spoliehame sa na iného kolegu a až na operačnom stole zistíme, že pacient ani nevie, čo sa s ním ide diať, čo mu presne idú operovať. To je chyba, to sa nesmie stávať.

Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Viete si predstaviť vrátiť sa do iránskeho zdravotníctva?

Skôr nie. Išla som sem, pretože som tu chcela zostať. Irán je veľký, má veľa problémov, ale je to veľmi uzavretá krajina. Životný štýl ma tam ubíjal. Tu je to iné. Nikomu nemusím vysvetľovať, čo som si obliekla, prečo nemám hidžáb, s kým chodím a kto je iba môj kamarát. Sú to veci, ktoré nechcem riešiť s políciou, no v Iráne to bez toho nejde.

Nevravím, že sa tam žiť nedá, ale nie je to jednoduché.

Ako zobrala rodina váš odchod z domova?

Veľmi ma podporovali, chceli, aby som odišla. Bolo to pre nich ťažké, aj pre mňa, ale aj oni to vnímajú tak, že odísť bolo pre mňa to najlepšie. Už som ich päť rokov nevidela. Aj v týchto dňoch to bolo náročné, lebo sa im nedalo dovolať, všetko bolo vypnuté.

Ako ste prežívali útok Izraela na Irán a americké bombardovanie iránskych jadrových zariadení?

Je mi strašne ľúto, čo sa tam deje. Som smutná z toho, že veľa ľudí zomrelo. Nechápem, prečo sa veci nedajú riešiť inak ako vojnou. Irán je krásna krajina, má dobrých ľudí, no neviem, čo sa teraz stane. Obávam sa toho, lebo po každom otrase prišla zmena ešte k horšiemu.

Ako miestni vnímajú iránsky režim?

Ja pochádzam z malého mesta, takže neviem, ako to je naprieč krajinou, no nemyslím si, že by bola podpora režimu vysoká. Je však veľmi veľa tých, ktorým je to úplne jedno. Sú unavení a nevládzu. Ale sú tam aj takí, ktorí praktizujú svoju vieru a cítia sa v Iráne dobre. Koľko ich je, netuším, lebo ja veľa takých nepoznám.

V čom sa váš život na Slovensku zmenil?

Život pre žiadneho migranta v Európe nie je jednoduchý. Je jedno, ako vyzeráte, ako rozmýšľate, či ste šikovný, imigrant bude vždy len imigrant. Keď som sem prišla prvýkrát, nevedela som si nájsť ani bývanie, lebo nikto nechcel prenajať byt Iránke. Stále sa musím snažiť na 150 percent, aby som niečo dosiahla, kým Slovákom niekedy stačí minimum úsilia. Ale aspoň nemám strach, keď vidím políciu.

Máte tu lepší životný štandard ako v Iráne?

Teraz je situácia v Iráne zlá, ale keď som tam ešte žila, mala som jednoduchší život. Mala som svoj byt, auto, nikdy som nepozerala, za koľko som natankovala. To tu nemám, len nedávno som si mohla dovoliť kúpiť si auto. Dlho som chodila do Dunajskej Stredy z Bratislavy autobusom.

Medička z IránuVaši ľudia sú moji ľudia. Nemôžem sedieť doma a pozerať sa na to, ako zomierajú

Stanislava Horváthová 

Akí sú Slováci ľudia?

Keď treba, veľa pomáhajú. Netýka sa to veľmi práce, o čom som už hovorila, ale keď sa vám niečo stane, pomáhajú so srdcom.

Na Slovensku som vždy stretla buď neskutočne dobrých ľudí, alebo úplne zlých. No takých dobrých ľudí, akí sú tu, som ešte nikde nestretla, ani v Iráne, ani inde, a to som už navštívila veľa krajín. Až si niekedy vravím, že tým ľuďom musí niečo byť, že sú až takí dobrí. Ale na druhej strane som tu stretla aj takých nepríjemných a neslušných ľudí, pri ktorých som si tiež povedala, že to hádam nie je pravda. Akoby nič medzi tým nebolo, žiaden priemer.

Vážia si slovenskí muži ženy viac ako Iránci?

Neviem, so Slovákom som nikdy nechodila. Ste veľmi uzavretí, plachí, ťažko sa k vám človek dostane. Veľmi málo komunikujete. Je pre mňa ťažké rozprávať sa so slovenským chalanom, ale aj s dievčatami. Možno je pre vás čudné hovoriť aj po anglicky, lebo keď poviem „Hi“, chlap hneď zmizne. (Smiech.)

Čo sa vám na Slovensku páči?

Páči sa mi, že to nie je veľká krajina, že Bratislava je malé mesto, kde je všade blízko, ľahko sa niekde dostanem pešo. Za ten čas, čo som tu, sa veľa vecí zmenilo k lepšiemu, aj v prístupe k cudzincom. Predtým sme napríklad museli čakať na termín na cudzineckej polícii aj 24 hodín, a to priamo na mieste.

Zmenilo sa niečo k lepšiemu aj v zdravotníctve?

Keďže v ňom už pracujem, ešte nevidím svetlo na konci tunela.