Psychiatrička o návrate z Anglicka Slováci fungujú na liekoch, ktoré som predpisovala len pri búchaní hlavy o stenu

„V Anglicku je oveľa väčší problém dostať sa k psychiatrovi ako u nás. Mnohí psychiatri tam pacientov ani nevidia,“ hovorí psychiatrička Monika Bersihand, ktorá sa po 22 rokoch vrátila z Londýna do Púchova, kde žije už štvrtý rok. Po návrate najskôr pracovala na psychiatrii v považskobystrickej nemocnici, neskôr si založila vlastnú ambulanciu.

V rozhovore približuje, čo ju priviedlo späť domov, v čom je anglická psychiatria iná a prečo slovenský systém pokladá za lepší, hoci sa tu podľa nej predpisuje priveľa liekov na upokojenie.

Medicínu začala študovať až v Anglicku ako 31-ročná a počas štúdia porodila dve deti. Jej tehotenstvo i praktizovanie viery bolo však pre niektorých vyučujúcich problémom, za čo si aj na uznávanej svetovej univerzite prešla šikanou. V britskom zdravotníckom systéme následne pracovala sedem rokov, skúšky zo psychiatrie robila na Royal College of Psychiatrists.

Hoci diplom z prestížnej King’s College London jej na Slovensku uznali, anglické atestačné skúšky už nie. Po návrate tak začínala od nuly na úrovni čerstvého absolventa medicíny – na prvej výplate mala len 900 eur. Na pacienta si dnes vyhradzuje aj dve hodiny. A okrem iného hovorí, prečo nepokladá zjednodušovanie zmeny pohlavia za adekvátnu pomoc pre ľudí trpiacich transsexualizmom.

Pred vyše 25 rokmi ste odišli do Londýna za vidinou lepšej kariéry. Hoci ste na Slovensku vyštudovali zahraničný obchod na Ekonomickej univerzite, ako 31-ročná ste sa v Británii prihlásili aj na medicínu a vyštudovali ju na King’s College London. Prečo ste sa až v takomto veku rozhodli pre medicínu?

Bolo to veľmi spontánne. Raz som bola s kamarátkami v pohostinstve a jedna z nich mi rozprávala príbeh o architektovi, ktorý sa rozhodol pre zmenu vo svojom živote a vybral si úplne iné povolanie. Vtedy som dostala akési vnuknutie, že by som mala zmeniť svoj život aj ja a mala by som sa stať doktorkou. Predtým som o tom ani nerozmýšľala, keďže som nechodila na gymnázium. Paradoxne som od medicíny odhovorila aj vlastnú sestru, ktorá chcela byť lekárkou. (Smiech.)

No myšlienky zmeny povolania som sa už nevedela zbaviť a začala som hneď riešiť, či aj v takom veku môžem ešte študovať medicínu. V Anglicku to bolo možné, podala som si štyri prihlášky a zobrali ma na King’s College, čo ma doslova šokovalo. Ani som v to nedúfala.

Išli ste na medicínu už s tým, že budete psychiatričkou?

Vôbec nie, išla som tam s tým, že bude zo mňa plastická chirurgička so zameraním na operácie rázštepov pier a podnebí u malých detí. V Anglicku musíte po skončení medicíny povinne dva roky rotovať po jednotlivých špecializáciách, ktoré striedate každé štyri mesiace. Takto som si skúsila napríklad reumatológiu, chirurgiu prsníkov, geriatriu či psychiatriu, ktorou som najskôr sama pohŕdala. Pritom je to práca, pri ktorej máte možnosť spraviť naozaj veľa dobra a tíšiť ľudské utrpenie.

Po povinnom nástupe na psychiatrické oddelenie som všetkým kolegom hneď ozrejmila, že som tam omylom a po štyroch mesiacoch so psychiatriou končím. No zmenila som názor. Od kolegov psychiatrov som dostala krásny príklad, na rozdiel od iných oddelení, kde bolo príliš veľa súťaživosti, tam vládla dobrá atmosféra. Hoci sú psychiatri aj v Anglicku podceňovaní a braní za outsiderov, o to sú väčšími profesionálmi. Dnes svoju prácu milujem.

Ako sa v Londýne študuje medicína 31-ročnému človeku?

Musela som celkom zmeniť svoj životný štýl, keďže som prestala pracovať. Bez pravidelného príjmu sa musí človek uskromniť, upustila som aj od svojich koníčkov, musela som ísť načas bývať na internát a zobrať si pôžičku na štúdium, ktorú splácam dodnes.

Počas štúdia medicíny ste porodili dve deti. Ako ste to časovo zvládali?

Keďže som bola už vydatou študentkou vo vyššom veku, nemohla som materstvo odkladať na neskôr. Do posledného dňa prvého tehotenstva som bola v škole. Na materskej som bola po pôrode dva a pol týždňa a potom som musela nastúpiť späť do školy. Po druhom dieťati sa mi podarilo byť na materskej až štyri týždne. Ale keby mi neprišla s deťmi pomôcť mamička zo Slovenska, neviem, ako by som to zvládla.

Keď som kamarátkam v Anglicku hovorila, že u nás sa na materskej ostáva s dieťaťom doma aj tri roky, tak len otvárali ústa a závideli, aký je to luxus.

Aký bol prístup vyučujúcich?

Od prvého tehotenstva nie celkom príjemný, prešla som si stigmou tehotnej študentky. Tie pohľady nikomu neprajem, bolo to ukrutné. Doteraz si spomínam na to, ako si ma jeden profesor zavolal do kabinetu a medzi štyrmi očami mi povedal, že nemôžem byť aj dobrá lekárka, aj dobrá mama, a navrhol mi vzdať sa medicíny.

V poslednom ročníku medicíny si na mňa zasadol ročníkový vedúci. Prekážalo mu nielen moje tehotenstvo, ale aj krížik, ktorý som nosila, rovnako aj ambícia stať sa chirurgičkou. Tvrdil, že na to ako žena nemám a nikdy sa mi to nepodarí.

S takýmto prístupom ste sa stretli na King’s College?

Aj mňa to prekvapilo. Záverečnú praktickú skúšku som u neho trikrát nespravila, chýbalo mi jedno percento. Nechal ma zopakovať ročník a praktickú skúšku mi dal až na poslednýkrát, aj to som prešla len o jedno percento.

Praktická skúška pritom vždy pozostávala z riešenia modelovej situácie konfliktu pacienta so zdravotníkom na oddelení. Nešlo teda o skúšku medicínskych zručností, o tom boli predchádzajúce skúšky, ktoré mi nerobili problém. Toto bolo postavené len na správnej komunikácii a výbere tých správnych slov.

Monika Bersihand. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Vyučujúci mal s vami problém len preto, že ste boli tehotná a veriaca?

Inak si to neviem vysvetliť. Otvorene poviem, že bolo ťažké byť kresťanom v Anglicku. Krížik na krku som v nemocnici nosiť nemohla. Som rada, že toto na Slovensku vôbec nie je problém.

Než prídeme k vášmu návratu na Slovensko, v čom je psychiatria v Anglicku iná ako tu?

Hoci na Slovensku všeobecne vládne pocit nedostatku psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, v porovnaní s Anglickom ich tu máme naozaj požehnane. Na ilustráciu: v nemocnici, v ktorej som pracovala, sme mali jedného psychológa a psychoterapeuta na šesť psychiatrických oddelení. V Anglicku je oveľa väčší problém dostať sa k psychiatrovi ako u nás.

Výhodou Slovenska je aj to, že psychiatrickí pacienti bývajú na izbách spoločne, nie sami ako v Anglicku. Hoci to vnímame ako spiatočnícke, ľudia so psychickými problémami sa musia stále s niekým rozprávať, nie je správne ich ešte viac izolovať. Má to aj praktické výhody v prípade samovražedných sklonov, ktorým má kto zabrániť, a nemusia takýchto pacientov strážiť sestry, ako je to v Anglicku.

Je pravda, že mnohí anglickí psychiatri pacientov takmer nevidia?

Je to pravda. Je to najmä príklad komunitnej psychiatrie, ktorú som si tiež vyskúšala. V Anglicku je to teraz veľký trend, tvoria ju obrovské tímy zložené z niekoľkých lekárov – psychiatra konzultanta a zaúčajúcich sa psychiatrov, z 20 až 30 sestier, zopár psychológov a sociálnych pracovníkov.

Sestričky robia prvý záchyt, chodia do komunít a práve ony konzultujú pacientovu diagnózu s doktorom. Ten často bez toho, aby pacienta videl, niečo predpíše, prípadne si ho dá až po prvom kontakte so sestrou zavolať do ambulancie. Má to v praxi mnoho nevýhod, keďže sa niekedy pacient pomoci vôbec nedočká, takže to nevnímam ako veľmi úspešný model. Pre pacienta mi pripadá určite lepší slovenský prístup.

Je správne, že na Slovensku posielame na hospitalizáciu aj človeka s depresiou, kým v Anglicku ju lieči ambulantne už všeobecný lekár a až po neúspešnej liečbe ho posiela za psychiatrom?

Je skvelé, že slovenskí pacienti majú túto možnosť. Je to luxus a dôkaz o tom, že štát sa tu o svojich pacientov po tejto stránke dobre stará. Anglickí pacienti s depresiou majú vôbec šťastie, ak ich začne riešiť obvodný lekár, aj to pár minút a štýlom, že všetkým predpisuje jeden a ten istý liek, lebo iný nemá ani na výber. Ak nezaberie, pacient ho užíva dovtedy, kým sa nedostane k psychiatrovi, čo môže trvať aj vyše štyroch mesiacov.

V nemocnici som tam pacienta s depresiou či s úzkostnou poruchou ani nevidela, nie je tam preňho vyčlenené žiadne lôžko. Takisto tam chýbajú miesta pre liečiacich sa alkoholikov. V celom Londýne bolo pre nich vyhradených 20 postelí. Na psychiatrické oddelenia nemocníc sa tam dostávajú až veľmi ťažké prípady, zatiaľ čo na Slovensku v oboch prípadoch týchto ľudí liečime oveľa skôr.

A je to správne, lebo aj depresia je vážna diagnóza a treba ju podchytiť včas a nenechať pacienta mesiace čakať na pomoc.

Prevládajú v Anglicku iné psychické problémy ako na Slovensku?

Nechcem hovoriť za Anglicko, keďže som robila len v metropolitnej oblasti Londýna a vidiek môže byť na tom trochu inak, ale tiež sú tam v prevahe depresie a úzkostné stavy. Oveľa viac než tu sú však rozšírené závislosti od drog, ktoré následne vedú k psychózam či k schizofrénii. Zdalo sa mi to aj trochu nefér, že práve títo ľudia obsadzovali miesta tým, ktorí trpeli „len“ depresiami.

Som rada, že na Slovensku nemáme takýto obrovský problém s drogami, ako som to mala možnosť zažiť v Londýne. Ľudia si stále málo uvedomujú, ako veľmi dokážu drogy zničiť psychické zdravie, znížiť ich kognitívne schopnosti, viesť k paranojam, vyradiť ich zo života a poznačiť tým aj celú rodinu.

V akej oblasti psychiatrie ste videli po návrate najväčší rozdiel?

V liekovej politike. V Anglicku funguje štátny systém poistenia, je to veľký kolos, no v praxi to znamená, že štátna NHS (Národná zdravotná služba, pozn. red.) diktuje, aké lieky sa môžu a nemôžu predpisovať. Pri predpisovaní liekov som mala dosť zviazané ruky, napríklad pri depresii som mala na výber len z dvoch liekov, jeden štandardný a druhý alternatívny. Zväčša sa tam hľadí najmä na cenu a máte na výber len z najlacnejších liekov na trhu.

Keď som raz predpísala pacientovi iný ako systémom odporúčaný liek, mala som z toho veľké problémy. Na Slovensku je výber oveľa väčší, a keď niektorý liek pacientovi nesedí, máte oveľa viac možností nájsť ten, ktorý mu pomôže. My však máme s liekmi iné problémy.

Na čo narážate?

Na Slovensku sa pomerne vo veľkom predpisujú lieky na upokojenie, čo vnímam zas ako náš problém. Aj preto sú u nás zrejme pomerne rozšírené závislosti od benzodiazepínov. Toto som v Anglicku nevidela. Tu sa niekedy predpisujú viaceré lieky súčasne z tej istej skupiny liekov, čo je celkom v rozpore s anglickým zlatým štandardom monoterapie. Ale vraj naši pacienti to zvládnu.

Prečo je u nás také rozšírené predpisovanie liekov na upokojenie?

Zdá sa mi, že my Slováci sme akísi precitlivení, zhýčkaní, veľa nevydržíme. Aj preto tu vidím oveľa väčšie zastúpenie úzkostných porúch než v Anglicku. A tiež si myslím, že v niečom si tento problém vyrábame sami, keď na niektorých oddeleniach chcú mať zdravotníci pokojné noci, tak pacientom tieto lieky voľne rozdávajú.

Monika Bersihand. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Minule ku mne prišla pacientka, ktorá mi hovorila o tom, ako na istom chirurgickom oddelení chodila po izbách večer sestra, ktorá sa pýtala, kto chce lieky na spanie. A rozdávala lexaurin.

Keby som niečo takéto urobila v Anglicku, mala by som veľké problémy. Podobne silné benzodiazepíny som predpisovala len v hraničných situáciách na intenzívnom psychiatrickom oddelení, kde si ľudia búchali hlavu o stenu a neprestajne ručali. Aj to len na pár dní.

Tu sa k tomuto lieku dostanú bežne aj nepsychiatrickí pacienti?

Áno, lebo tento liek dokáže človeka veľmi rýchlo upokojiť. Ale za akú cenu?

Pre niekoho je to cenovo prijateľnejšie ako drahá a nie celkom dostupná psychoterapia.

No všeobecný lekár by mal vedieť pacientovi pomôcť zvládnuť čas čakania na psychiatra aj inými spôsobmi, aj keď chápem, že pre niekoho je taký doktor, ktorý pacientovi čosi podobné hneď nepredpíše, vnímaný ako ten zlý. A stále je tu aj rozšírená mienka, že ísť k psychiatrovi je hanba, ale to nie je iné ani v Anglicku.

Prečo ste sa po 22 rokoch strávených v Anglicku pred štyrmi rokmi vrátili späť na Slovensko?

Vrátiť sa domov na Slovensko som nemala nikdy v pláne. V Londýne mi bolo dobre, iný medicínsky svet som ani nepoznala a bola som v ňom spokojná, budovala som si kariéru. Ale prehovorili ma deti, ktorým sa tu počas prázdnin vždy veľmi páčilo. A keďže sú pre mňa tým najdôležitejším v živote, nechcela som ich potreby ignorovať.

Krátko po rozhovore s nimi prišiel aj telefonát od jedného slovenského psychiatra, ktorý odchádzal na dôchodok a nemal komu odovzdať ambulanciu. Možnosť kúpiť si ju od neho bola pre mňa niečo celkom nové, keďže v Anglicku to takto nefunguje a ambulanciu si musíte vybudovať od základov, čo trvá roky. To ma celkom načalo a v novembri 2017 som išla na týždennú „prieskumnú cestu“.

Obzrela som si najbližšie pracovisko k môjmu bydlisku, ktorým bola psychiatrická klinika v nemocnici v Považskej Bystrici, aj základnú školu v Púchove. Obe inštitúcie sa mi zdali na vysokej úrovni, porovnateľnej s Londýnom. Bola som nadšená. Deťom sa páčilo aj počasie a väčšia voľnosť, menej stresový životný štýl, väčšia ponuka športov. A je to jednoduchšie aj pre mňa, lebo sa tu tak neobávam útokov na školách ako v Londýne.

Takže vás o návrate presvedčili deti?

Áno, prvotný impulz išiel od nich. Po svojom prieskume som sa v tomto kroku utvrdila. No podarilo sa mi to dotiahnuť až o dva roky, keď bola ambulancia už predaná, preto som nastúpila na nemocničné oddelenie psychiatrie.

Nebol pre vás veľký šok prísť z Londýna práve do Púchova?

Nikto z nás nebanuje, aj deti sa dobre začlenili, naučili sa čítať a písať po slovensky. Som šťastná, že som späť na Slovensku. Výhodou aj nevýhodou je to, že tu naozaj každý každého pozná, kým v Londýne človek žije v perfektnej anonymite.

Proces odchodu však nebol ľahký a už by som ho nechcela znovu zažiť. Začiatky na Slovensku boli náročné, nedostala som od štátu žiadnu pomoc, a to len preto, že som o ňu požiadala až na Slovensku, nie ešte pred príchodom. Ale to najmenej, čo mohol štát spraviť, bolo uznať mi atestáciu.

Napriek vzdelaniu z King’s College a hotovej atestácii ste ju museli na Slovensku absolvovať ešte raz?

Áno, čo bolo nesmierne frustrujúce. Diplom z medicíny mi uznali, ale atestačné skúšky nie. Pritom úroveň tej mojej nemá na Slovensku podľa databázy okrem mňa nik iný. Na rozdiel od slovenskej skúšky, kde je všetko v jednom, pozostávala tá anglická z troch častí – dvoch teoretických skúšok a jednej praktickej. Po návrate som teda začínala na úrovni neatestovaného lekára, čerstvého absolventa medicíny, a na prvej výplate som mala 900 eur.

To asi nebol návrat, aký ste si predstavovali.

Som rada, že to mám za sebou. Keby som vedela, že mi neuznajú atestáciu, možno by som sa ani nevrátila. Už v Anglicku ma to stálo veľa peňazí, povedala by som, že anglickú atestáciu zo psychiatrie je ťažšie získať než anglický diplom z medicíny. Nečakala som, že si tým budem musieť prejsť znova. No dnes mám dvojnásobnú atestáciu a nikto už nemôže hovoriť, že slovenskému systému psychiatrie nerozumiem.

Takto vás spochybňovali na psychiatrickom oddelení v nemocnici?

Na začiatku nie, pán primár bol veľmi milý, vládla tam dobrá atmosféra, cítila som sa tam ako ryba vo vode, za čo im ďakujem. Otvárala som oči, aké možnosti má psychiatria na Slovensku v porovnaní s Anglickom, niektoré veci tu fungujú omnoho lepšie. Neskôr sa situácia na oddelení zmenila, pán primár odišiel a zrejme som vyvolala dojem, že som pre niekoho nežiadanou hrozbou v kariérnom postupe na oddelení.

To bol dôvod, prečo ste prešli do vlastnej ambulancie?

Nie celkom. Keď som mala mesiac po atestácii, počas služby mi nečakane zomrel jeden relatívne mladý pacient. Rýchlo sa mu zhoršil stav a napriek mojej poskytnutej prvej pomoci aj zásahu kolegov z ARO sa ho nepodarilo zachrániť. Išlo o Róma a jeho príbuzní mi za to pripisovali vinu. Boli v šoku, nedalo sa im to vysvetliť. Vyhrážali sa mi smrťou, že si ma počkajú pred nemocnicou. Cítila som sa ohrozená, dosť som sa preľakla, nevedela som nad tým len tak mávnuť rukou, podala som aj trestné oznámenie.

Po tomto incidente som však necítila veľkú podporu zo strany nemocnice, tak som podala výpoveď. A keďže som práve získala atestáciu, rozhodla som sa pre otvorenie novej ambulancie.

Monika Bersihand. Foto: Postoj/Juraj Brezáni

Bolo vaším cieľom otvoriť si práve súkromnú ambulanciu?

Pôvodne som sa snažila o zazmluvnenie ambulancie so všetkými zdravotnými poisťovňami. Keď som ich oslovila, vyjadrovali nadšenie z nového ambulantného psychiatra, ale keď prišlo k podpisovaniu zmluvy, všetky tri vycúvali.

Dôvod?

Argumentovali tým, že v Púchove už jeden psychiater je a zvláda pokryť daný región. Dvaja psychiatri v Púchove by boli už vraj na danú geografickú lokalitu priveľa. Keďže som sa nechcela znova sťahovať, rozhodla som sa aj pre otvorenie súkromnej ambulancie.

Dnes už vnímam ako výhodu, že nie som poisťovňami limitovaná, pretože som pomalý lekár. Na pacienta si vyhradzujem aj dve hodiny, čo by som si inak nemohla dovoliť. Snažím sa prvotné vyšetrenie spojiť hneď aj so psychoterapiou. A keď ľudia potrebujú, som ochotná prísť do ambulancie aj večer či cez víkend. Núdzu o pacientov nemám, vyhľadávajú ma aj cudzinci a kontaktujú ma dokonca aj pacienti z Anglicka, keďže sa tam nevedia dostať k psychiatrovi.

Takýto režim by ste si ako zmluvný poskytovateľ zrejme nemohli dovoliť.

Určite nie. No vnímam, že ľudia chcú od psychiatra najmä dostatok času na vypočutie, potrebujú si k nemu vybudovať dôveru a potom sa nám aj lepšie spolupracuje na ich uzdravení. Ku každému chcem pristupovať naozaj hĺbkovo a podľa reakcií pacientov si myslím, že to má zmysel. Za svojich pacientov sa aj denne modlím, veľmi mi na nich záleží.

Nemám ani sestričku, takže keď pacienti volajú, dovolajú sa priamo mne, čo mnohí veľmi oceňujú. Majú u mňa absolútnu anonymitu.

Okrem iného ste podpísali vyhlásenie psychiatrov, psychológov a psychoterapeutov, ktorí sa ohradili voči navrhovanému odbornému usmerneniu ministerstva zdravotníctva k transsexualizmu i štandardnému medicínskemu postupu pre jeho diagnostiku. Prečo so štandardom nesúhlasíte?

Z odborného hľadiska sa na to pozerám inou optikou a vnímam, že celospoločenské dosahy tohto usmernenia výrazne presahujú oblasť medicíny. Pritom odborná verejnosť na tejto téme nemá vôbec zhodu a viaceré štúdie rozporujú niektoré tvrdenia, o ktoré sa autori opierajú. Najmä nepokladám zjednodušovanie zmeny pohlavia za adekvátnu pomoc pre ľudí trpiacich transsexualizmom.

Vo vyhlásení sa okrem iného píše, že ideológia chce donútiť lekárov i celú spoločnosť, aby predstierali, že muž sa môže stať ženou a žena mužom. Sedí to?

Obávam sa, že tam smerujeme. Mala som možnosť zažiť, ako na tom sú v Anglicku, kde sa to podľa mňa celkom vymklo spod kontroly. Kým nemáte vlastné deti, natoľko to nevnímate, ale teraz sa k tomu staviam s oveľa väčšou opatrnosťou. Sama som počas rotovania po skončení štúdia medicíny robila v chirurgickom tíme, kde sme robili tranzície, teda operačnými zákrokmi sme premieňali mužov na ženy v rámci takzvanej spodnej operácie.

Každú nedeľu prišla do nemocnice skupina mužov, ktorí na začiatku týždňa absolvovali operáciu a do konca týždňa boli prepustení. V nedeľu prišla zas ďalšia skupina. Prichádzali muži v rôznych vekových kategóriách, od mladých po seniorov, ktorí o zákroku hovorili ako o plnení si svojho celoživotného sna. Desilo ma, v akom masívnom meradle to tam funguje. Išlo to ako na bežiacom páse, keďže to bola vtedy jedna z mála nemocníc, ktorá podobné zákroky robila.

Nemali ste vnútorný problém s tým, že ste boli v podobnom chirurgickom tíme?

Bol to pre mňa šok. Ani som netušila, kde som sa ocitla. A nebola som v pozícii, že som si mohla vyberať, až priamo na pracovisku som sa dozvedela, čo ma čaká. Výhrada vo svedomí sa v Anglicku na túto oblasť nevzťahuje.

Čomu pripisujete súčasný skokový nárast transrodovosti, ktorý je badateľný najmä na Západe? A to najmä u dospievajúcich dievčat?

Vnímam rastúci vplyv LGBTI loby ako malej, no veľmi hlasnej skupiny. Pritom som mala pacientov i kolegov z tejto komunity, ktorí sa s podobnými aktivitami vôbec nestotožňovali a nechceli byť s nimi spájaní. Sama celkom nerozumiem, prečo má môj 13-ročný syn na základnej škole poznať ich agendu a riešiť tieto problémy a čeliť ich ideológii. Sú toho plné sociálne siete, k deťom sa to dostáva veľmi rýchlo. Inak si ten masívny niekoľkonásobný nárast v súčasnosti neviem vysvetliť.

Zmena identity je vnímaná ako riešenie iných psychických problémov, bolesti či traumy, ktorú prežívajú od detstva, nesú si jej dôsledky a nevedia si s ňou rady. V týchto komunitách dostávajú rýchle prijatie a mylné utvrdenie o svojej pohlavnej neistote. S odstupom času viacerí zisťujú, že im zmena pohlavia nepriniesla skutočné riešenie a bola len dočasnou záplatou. Nevyriešila totiž pravú príčinu ich psychických problémov, namiesto toho im spôsobila nezvratné zmeny.

Čo je správny prístup k ľuďom s týmto problémom?

Treba im venovať veľkú pozornosť, sprevádzať ich a počas celého procesu veľmi dôkladne preskúmať všetky možnosti pomoci. Chemickú kastráciu a tranzíciu treba ponechať ako úplne poslednú možnosť. Nespochybňujem, že pre niektorých iné riešenie zrejme neexistuje, no nepopierajme, že pri transsexualizme ide o psychiatrické ochorenie, ktoré treba v prvom rade liečiť, nie hneď mu podriaďovať biologické pohlavie.

Dnes však už nie všetci odborníci pokladajú transsexualitu za psychiatrické ochorenie.

V tom sa s nimi nezhodnem. Vidíme ohradenie sa Bulharska, zvyšovanie opatrnosti vo Francúzsku aj tiché výstupy zo severských krajín, ktoré v tomto smere zaraďujú postupne spiatočku. Preto sú rezervovanosť a opatrnosť viac ako namieste.

V pôvodnej verzii sme v úvode rozhovoru uvádzali, že lekárke Monike Bersihand po návrate na Slovensko neuznali anglickú atestáciu z psychiatrie. Bola to nepresná informácia. Psychiatričke Bersihand neuznali anglické atestačné skúšky, ktoré absolvovala po piatich rokoch praxe. Kým na Slovensku špecializačné štúdium v odbore psychiatria trvá podobne dlhý čas a skúškou sa končí, na získanie atestácie v Anglicku musí lekár absolvovať ešte ďalšie tri roky následnej praxe. Za nepresnosť sa ospravedlňujeme.