Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
04. február 2024

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišiel

Naším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

„Sú to najmä starí lekári, ktorí najviac korumpujú celý zdravotnícky systém,“ tvrdí profesor a onkogynekológ Pavol Žúbor, ktorý Slovensko vymenil za Nórsko.

Naším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

„Najväčším problémom nášho zdravotníctva sú starnúci lekári, ktorí odmietajú zmeny a pestujú kult lekárskej svojvôle a sebastrednosti,“ hovorí v rozhovore pôrodník, onkogynekológ a mamológ s viac ako 20-ročnou praxou Pavol Žúbor. 

Najskôr odišiel do Nórska, aby sa naučil, ako funguje jeden z najlepších zdravotníckych systémov. Po návrate sa stal šéfom Gynekologicko-pôrodníckej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine, z ktorej však vraj pre neochotu lekárov robiť zmeny opäť odišiel. Momentálne pracuje v Osle, ale zároveň robí medicínskeho konzultanta nemocniciam naprieč celou Škandináviou.

V rozhovore vysvetľuje, prečo pokladá slovenských lekárov v dôchodkovom veku za tých, ktorí najviac rozbíjajú zdravotnícky systém, aj to, čo najviac prekáža lekárom, ktorí sa chcú zo zahraničných nemocníc vrátiť na Slovensko. Ako fungujú nemocnice a ambulancie v Nórsku? V čom sa líši systém práce a postupy lekárov a prečo odmietol aj Bory?

Pavol Žúbor bol svojho času najmladším profesorom a doktorom vied na Slovensku. Je medzinárodne uznávaným expertom s vysokým citačným indexom. Okrem onkologických ochorení je tiež odborníkom na diagnostiku a liečbu vysokorizikových stavov v tehotenstve. V minulosti radil ministerke zdravotníctva Andrei Kalavskej aj rezortu školstva. V martinskej nemocnici pracoval s prestávkami 16 rokov.

Na vašom príbehu je zaujímavé, že ste ako lekár odišli do Nórska a po čase ste sa vrátili na Slovensko. No potom ste opäť odišli. Čo bolo za vaším prvým odchodom?

Prvýkrát som zo Slovenska odišiel po docentúre, pretože som chcel vedieť, ako to v zahraničí funguje. Chcel som sa naučiť čo najviac o modernom klinickom manažmente pacienta a o organizácii a fungovaní jedného z najlepších zdravotných systémov, aby som po návrate na Slovensko mohol prispieť k zmene fungovania systému u nás doma.

Základom všetkého bolo, že po ukončení štúdia som mal šťastie na dobrého šéfa, ktorý mi ponúkol miesto asistenta na klinike a každý rok ma posielal na stážové pobyty do špičkových nemocníc vo Švajčiarsku, Španielsku, Taliansku, Nemecku, Švédsku, Nórsku a Anglicku.

Podporoval ma v tom, aby som sa zlepšoval a čo najviac sa naučil. Dal mi priestor chodiť na medzinárodné konferencie, učiť sa od vynikajúcich operatérov, klinikov, vedcov a zároveň tak odborne rásť. Je však iné stráviť niekde pár mesiacov alebo tam pobudnúť niekoľko rokov. Len tak sa dá nazrieť na fungovanie moderného zdravotníctva do detailov.

Nórsko ste si vybrali aj preto, že ste v Martine učili nórskych medikov?

Určite to súvisí aj s tým, ale v prvom rade patrí Nórsko medzi krajiny s najlepším zdravotným systémom. Stačí si pozrieť analýzy kvality zdravotnej starostlivosti ako Globsec Health Report alebo EHCI a hneď viete, kam máte ísť. Ak sa mám niekde ísť učiť, tak predsa od najlepších.

Po necelých dvoch rokoch ste sa z Nórska vrátili domov a stali ste sa prednostom gynekologickej kliniky. Splnil sa váš zámer prinášať na Slovensko zmeny?

Po 18 mesiacoch ma zavolali domov robiť zástupcu prednostu gynekologickej kliniky. Keď som po dvoch rokoch prevzal vedenie kliniky, snažil som sa implementovať medicínske, organizačné, procesné a manažérske postupy presne tak, ako to fungovalo v zahraničí, najmä v Nórsku a vo Švajčiarsku.

Zaviedli sme na klinike nové procesy, vďaka ktorým sme mali výborné medicínske aj ekonomické výsledky, zo 400-tisícových strát sme sa ako klinika dostali do výrazného finančného plusu, vďaka čomu sme mohli rozvíjať pracovisko aj pravidelne dávať lekárom a sestrám individuálne osobné hodnotenie na základe ich snahy a angažovanosti v práci.

Zmeny si všimlo i ministerstvo zdravotníctva a boli sme udávaní ako príklad z praxe, že sa veci dajú meniť k lepšiemu. Avšak na druhej strane to niektorých veľmi naštvalo.

Prečo?

Výsledky sa tu na Slovensku neoceňujú, je tu závisť. Keď vás vedenie pred ostatnými vyzdvihne a dá za vzor, kostlivci sa hneď začnú báť, intrigovať a nachádzať na vás špinu. Nesnažia sa vám pomôcť, keď narúšate ich rokmi zabehnuté kruhy.

Na Slovensku totiž neplatí evidence-based medicine (medicína založená na dôkazoch, pozn. red.) ale eminence-based medicine, teda niečo ako „ja som tu 40 rokov a ja rozhodujem, ako je to správne“. A potom protežovanie, falošné kamarátstvo a princíp chránenia si „svojej svorky“ za vzájomné benefity. Bol som tak trochu naivný, že dokážeme tie veci zmeniť.

Chcete povedať, že z kliniky a nemocnice ste odišli preto, lebo vás kolegovia vyštvali?

Dá sa to tak povedať. Niektorí slovenskí doktori vedia byť dosť zákerní, hlavne ak ide o nich. Všetci kričia, ako idú veci meniť, ale nik po nociach neštuduje zahraničné protokoly, nerobí si analýzy svojej práce a nevyhodnocuje výsledky. Väčšina týchto viac ako 60-ročných lekárov, ktorí už jednoducho nemajú fyzický ani mentálny drajv, nie je ochotná robiť akékoľvek zmeny. O nich len rozprávajú.

Sú to práve oni, ktorí rozbíjajú slovenský zdravotnícky systém. Najmä kvôli nim, ak sú vo vedúcich pozíciách, odchádza z nemocníc stredná generácia. Ostávajú tam len mladí neatestovaní lekári po škole, z ktorých mnohí utekajú preč po získaní atestácie, ďalej „lojalisti-prospechári-horolezci“ a mazaní dôchodcovia berúci súbežne dôchodok i plat. A po poslednom zvýšení platov za odpracované roky už z nemocníc neodídu ani v osemdesiatke.

To preto ste odišli z kliniky?

Nikomu sa v takomto systéme veľmi nechce meniť spôsob fungovania a efektivity práce. Keď máte šťastie na pokrokovo uvažujúceho riaditeľa nemocnice, často máte smolu na kolegov prednostov, lebo keď riaditeľ vyzdvihne váš výkon, všetci ostatní sa proti vám postavia.

Prednostovia viacerých kliník tu majú popri vedení svojich oddelení aj súkromné ambulancie, niektorí ešte aj úväzok na fakulte, nemajú čas robiť seriózny manažment na svojich pracoviskách. Radšej by len operovali a vizitovali, čo im dáva pocit moci nad klinikou.

Ak chcete niečo zmeniť, je to večný donkichotský boj so systémom. Zdieľať

A namiesto nich robia tú tvrdú bežnú klinickú prácu v nemocniciach mladí doktori, ktorí za nich prijímajú aj prepúšťajú pacientov a v službách píšu nálezy. Však to je choré! Títo „elitní“ lekári sú jeden veľký moloch, ktorý nič nechce zmeniť, lebo takýto systém im vyhovuje.

Takže podľa vás sú problémom slovenského zdravotníctva lekárske elity, ktoré odmietajú zmeny?

Tých problémov je oveľa viac, ale toto je jeden z kľúčových, ktorý súvisí s naším rapídnym nedostatkom zdravotníkov. Keď sa chce akýkoľvek lekár vrátiť zo zahraničia na Slovensko, hneď sa radšej otočí alebo ide aspoň k súkromníkovi na Bory.

Ten, kto príde do štátnej nemocnice, bojuje proti nefunkčnému systému, ktorý tvoria starnúce lekárske elity, a tie si nikto nedovolí vyhodiť, lebo za nich ani nie je personálna náhrada.

V našom zdravotníctve je však toľko lekárov po päťdesiatke, ktorí zmeny brzdia, že keď na ich miesto aj dosadíte mladých, tých vytvorený systém zomelie a skazí. Myslieť si, že navýšením počtu medikov sa niečo zmení, je absolútne nepochopenie podstaty problému. Vydržia do atestácie a potom sa rozhodujú, čo ďalej. Zaváži najmä to, či majú mamu, otca doktora a budú robiť u nich a nejako sa pretlčú alebo si už založili rodinu. Ak sú ešte sami, tak si povedia, že skúsia zahraničie, inak sa doma kompletne vyčerpajú.

Čítajte tiež

A tomu pripisujete hlavný dôvod odchodu lekárov do zahraničia?

Jednoznačne. Systém nie je nastavený správne, naopak, umožňuje jeho zneužívanie. Ak chcete niečo zmeniť, je to večný donkichotský boj so systémom, ktorý nechce prijímať fungujúce veci. Podporuje sa priemernosť. Keď sa systému nechcete prispôsobiť, vyčerpá vás natoľko, že si poviete, že to viac nemá význam. Nestojí vám to za to.

Neustále odmietanie zaviesť fungujúce veci overené v špičkových zahraničných nemocniciach je extrémne frustrujúce. A to nielen v liečebno-preventívnej oblasti, ale i vo vzdelávaní mladých lekárov a sestier. V takomto systéme mladých dlho neudržíte a nových zo zahraničia zo špičkových zdravotných systémov nezískate.

Cyklíme sa v diskusiách o zvyšovaní platov, ktoré si odborári od vlády vyhrážkami vydupú, ale dostanú ich bez recipročne sľúbenej lepšej efektivity a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti či ekonomického manažmentu pracovísk.

A tak sa nemocniciam len navyšujú mzdové náklady, ale naďalej nám rovnako umierajú ľudia na onkologické, kardiologické ochorenia, neklesá odvrátiteľná úmrtnosť, odchádzajú zdravotníci a nemocnice sa ešte viac zadlžujú.

Takže nesúhlasíte s tézou, že mladí lekári odchádzajú zo slovenských nemocníc kvôli vyšším platom v zahraničí?

Samozrejme, základné platy mladých slovenských lekárov do štyridsiatky sú nízke, preto ak chcú mať vyšší príjem, musia veľa slúžiť. No neslúžia všetci, ale najmä tí obetavci, ktorí držia celý systém ešte ako-tak nad vodou.

Práve týmto zdravotníkom vedenie pracovísk núti služby, majú stovky hodín nadčasov a po pár rokoch sú úplne vyčerpaní. Prácu zdravotníkov však treba odmeňovať úplne inak a nemôžu mať všetci rovnaký základný plat. Lebo nerobia všetci rovnako veľa a rovnako kvalitne.

Lenže pri štrajkoch lekárov vidíme, že im nejde o to, aby mali viac hodnotené nadčasy, ale základný plat. A pritom sa niektorí zašívajú v riadnom pracovnom čase a iní, čo makajú, dostanú rovnako ako tí, ktorí sa veľa nenarobia.

Na Slovensku nefunguje spravodlivé ohodnotenie zdravotníkov, kvalitné vzdelávanie lekárov ani dobrá organizácia práce. Namiesto riadneho plánovania sa tu viac riešia pofidérne nákupy prístrojov, jednodňovky a operácie za peniaze do vačku. A sú to najmä tí starí lekári, ktorí najviac korumpujú celý zdravotnícky systém. Niektorým proste nikdy nebude dosť.

Týmto tvrdením ste sa určite dotkli mnohých lekárov, ktorí sú čestní ľudia. Nekrivdíte im a nezovšeobecňujete príliš? Určite nejde o takú masovú záležitosť.

Určite to neplatí na všetkých. Vyjadrujem veľký obdiv tým zdravotníkom, ktorí ešte vládzu v tom systéme pracovať a každý deň za cenu obrovského vypätia síl prídu do svojej práce a urobia to najlepšie pre svojich pacientov. Žiaľ, po 30 rokoch sú zničení fyzicky, mentálne, niektorí i rodinne. Je to obrovská daň, ktorú platia za nefunkčnosť zdravotníctva na Slovensku.

Na slovenských konferenciách lekári bežne prepisujú výsledky, aby to lepšie vyzeralo. Zdieľať

Ale to, že sa tu stále klame a využíva celý systém, je jednoducho fakt. Sebastrednosť, egocentrizmus, nekompetentnosť, svojvôľa a nízka úroveň profesionality, to sú najväčšie neduhy slovenských lekárov, ktoré najviac kazia naše zdravotníctvo. A stačí, keď máte 20 percent takýchto ľudí v ňom, rozbije vám to celý systém.

Mnohí z nich sa považujú za svetových a jedinečných, pritom z nich trčí provinčnosť.

Na základe čoho tak veľmi spochybňujete odbornosť našich lekárskych elít? 

Tak na domácich konferenciách sa bežne prepisujú výsledky, aby to, čo robia a „dosahujú“, vyzeralo lepšie. Osobne som to videl u kolegov v nemocniciach, mnohí sa vôbec nehanbia falšovať klinické výsledky alebo vykonať falošné vedecké či farmakologické štúdie.

Dokonca len preto, že farmafirmy lekárovi ponúkli testovanie účinnosti lieku po vybratí maternice, niektorí indikovali jej výber aj u tridsiatničky. Lebo farmafirma im zaplatila 8-tisíc eur za pacientku. A prednostovia pracovísk sa predháňali, kto z nich nazbieral viac takýchto pacientok vo farmaštúdii.

Potom tu máme rôzne ministerské komisie, kde títo „experti“ pôsobia. Tvária sa nezávisle, pritom mnohí aktéri sú v nich sú poprepájaní s farmafirmami a lobistickými centrami.

Až takéto veci sa dejú v slovenskom zdravotníctve?

Áno, celý tento systém je veľmi pokrivený. Ale treba povedať, že medzi zlými lekármi, ktorí vyciciavajú systém, sa nájdu aj mnohí dobrí. Ide najmä o čestné a obetavé lekárky, sestry, sekundárnych lekárov, ktorí nemajú tie súkromné ambulancie, a mladých lekárov do atestácie. Avšak týchto ľudí je v zdravotníctve stále menej, a hoci makajú ako o dušu, systém nezachránia, hoci sú to oni, ktorí ešte ako-tak držia slovenské zdravotníctvo.

Mnohí sa však počas rokov skazia, lebo vidia, ako to funguje, a ak chcú v systéme prežiť, prispôsobia sa mu. Keď skončíte školu, nie ste skazený, skorumpovaný ani lenivý a arogantný. Ale keď vidíte, že váš primár má popri nemocnici aj svoju ambulanciu, ktorá mu dobre zarába, berie úplatky a nič sa nedeje, tak aj vaším snom je robiť to isté a mať sa ako on. A aby ste sa tam dostali, musíte podraziť tých druhých, kolegov, a držať sa tých hore.

Hoci končíte medicínu plný ideálov, systém vás do pár rokov zomelie. Alebo odídete, do súkromia či zahraničia.

Keď sa však na Slovensko nevrátia ľudia ako vy, tak sa mladí lekári nebudú mať od koho učiť a nebude možné zmeniť tento systém. To si uvedomujete?

Ja som sa na Slovensko dvakrát vrátil a pokúsil som sa o zmenu, ktorá však i napriek podpore ministerstva a vedenia nemocnice nebola prijatá. Mám sa opäť vracať, aby som zmenil jedno oddelenie a bojoval opäť proti všetkým? A ostatné pracoviská si pôjdu svoje ako posledných 50 rokov.

Veď rezort zdravotníctva nedokáže urobiť funkčnú reformu siete, zaviesť jednotný elektronický pacientsky systém u poskytovateľov, zaviesť a implementovať štandardy a protokoly, nedokáže nič kontrolovať a vonkoncom korigovať výsledky. Všetci len lejú betón do základov nemocníc a maľujú oddelenia.

Asi musí naše zdravotníctvo skolabovať, aby sa dokázalo znova postaviť na nohy. Zreformovať sa už asi ani nedá. Pretože to musíte robiť neustále nejaké kompromisy všetkým aktérom v systéme.

Pavol Žúbor. Foto: archív P. Ž.

To nie je veľká motivácia pre začínajúcich lekárov.

Nie, nie je. Klinická časť nefunguje a aj vzdelávanie mladých doktorov je zle nastavené. My nemáme vzdelávať mladých lekárov na oddelení „odkukávaním“ od starších.

Starší kolegovia majú mladých viesť pri praktických zručnostiach, no aj na to majú existovať presné modely kurzov, zahraničných stáží, poriadnych cirkulácií na oddeleniach, nielen takých naoko na pečiatku. Lekári v Nórsku musia prechádzať aj cez iné nemocnice a poučiť sa z nových systémov riadenia, povinne.

Minule som čítal rozhovor, ako si mladý lekár v roku 2023 píše do zápisníka rady od kolegov, čo má v ktorej situácii robiť. To je predsa choré! On si nemá čo zapisovať, má si pozrieť protokoly a podľa nich sa riadiť, čo má v ktorej situácii spraviť a ako pacienta správne liečiť. Nie chodiť za ostatnými, čo by spravili s jeho pacientom. A každý mu dá iný názor. Ak nevie, čo ďalej s pacientom podľa protokolu, tak potom sa opýta staršieho.

Opakovane spomínate protokoly, ale na Slovensku žiadne poriadne štandardy ani nie sú. Majú vôbec títo mladí lekári na výber robiť niečo iné?

A to je chyba. Na Slovensku pri rovnakej diagnóze, pokiaľ nejde o niečo rutinné, postupuje každý lekár inak, lebo každá nemocnica či oddelenie ho učí po svojom. Protokoly sa tu nenosia, väčšina vecí funguje tak, ako sme si to za 30 rokov zvykli robiť.

Ak ministerstvo zdravotníctva aj čosi napíše, má to 20 až 30 strán, ktoré nikto neprerobí do lokálnych procesných návodov na svojich oddeleniach. A keď sa to aj prerobí, tak to lekári nedodržiavajú a nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by to od nich vymáhali. No keby ste za to aj niekoho vyhodili, kto bude potom robiť, keď tam už nikto nie je?

A riaditelia nemocníc? Tí sú radi, že tam ešte niekoho majú. Chcieť po svojich primároch a prednostoch, aby robili manažment a protokoly, ako to v zahraničí robia vedúci pracovníci, je nemysliteľné. Každý jeden chce len operovať a diagnostikovať. Lebo nič iné nevnímajú ako prínos.

Je to strašná situácia. Aj to je jedna z ďalších odpovedí na otázku, prečo sa slovenskí lekári zo zahraničia nechcú vrátiť späť domov. Tu sa neplánuje, neanalyzuje, neintervenuje a vôbec nič nekontroluje.

Ako by ste takúto situáciu riešili v Nórsku?

Tu by mladému lekárovi pri bežnom prípade ani nenapadlo prísť za mnou. Na každom počítači v nemocnici je prístupný odborný protokol, ktorý dáva jasný návod, čo robiť v akom prípade.

Nefunguje to tak, že si pacienta liečim po svojom, ako som sa to naučil v martinskej nemocnici. Či je to Nemec, Rakúšan, Maďar, Nór, Švéd alebo Islanďan, každý sa tu prispôsobí mantinelom systému a pracuje podľa lokálnych nórskych protokolov. A tie platia v celej krajine.  

Tu sa neplánuje, neanalyzuje, neintervenuje a vôbec nič nekontroluje. Zdieľať

Navyše systém v Nórsku funguje dokonale v tom, že umožňuje zdravotníkom venovať sa naplno pacientom, ktorí sem nechodia s kartami na vyšetrenia a ktorým nevypisuje papiere lekár otočený chrbtom. Nikto tu nestráca čas vypisovaním diagnóz. Máme čas na pacienta, ako i vzdelávať mladých lekárov. Takmer každý sekundár má prideleného mladého lekára a zodpovedá zaňho.

Ako to teda funguje konkrétne s tým pacientom?

Celý čas sa počas vyšetrenia venujem pacientovi, a keď odíde, záznam o vyšetrení nahrám cez diktafón do centrálneho elektronického systému. Nemocnica má už ľudí, ktorí to prepíšu do podoby lekárskej správy. Mne takto napísaný lekársky nález príde do pár hodín. Ja to potom len skontrolujem a elektronicky podpíšem.

Táto správa následne putuje do systému, ktorý je rovnaký v celom Nórsku, takže si ju po tom, ako ju podpíšem v Osle, môže do pár minút prečítať aj lekár v Tromsø za polárnym kruhom.

Takto fungujú skutočné elektronické karty pacientov. Nečakám tu na žiadne chorobopisy, ktoré prídu do ambulancie až s pacientmi. Všetko mám uložené v pacientskom IT systéme a pred vyšetrením mám priestor si to naštudovať, aj deň či týždeň dopredu.

Tak by to mohlo fungovať aj na Slovensku, keby sa dalo spoliehať na náš eHealth.

Lenže sa nedá. Na náš eHealth sme dali od roku 2012 už 120 miliónov eur, no stále nefunguje a nikdy ani funkčný nebude. Vymenili sme aj štyroch riaditeľov na NCZI a stále nič. Keď prídete na slovenské ministerstvo zdravotníctva a poviete im, nech idú inou cestou, tak sa zježia a povedia vám, že majú predsa vlastných expertov. Ale koho? Tých, čo robili 40 rokov v tomto systéme a nikde inde neboli?

Keď som na neoficiálnych stretnutiach na ministerstve zdravotníctva navrhol zmenu, tak to, samozrejme, neprešlo.

Na čo narážate?

Keď som pôsobil na ministerstve pod vedením Andrey Kalavskej, navrhoval som ľuďom kompetentným v tejto oblasti kúpiť do nemocníc jeden spoločný elektronický systém, pričom som im ukázal program za 12 miliónov eur. Používajú ho všetky nórske, švédske, dánske nemocnice, funguje na každom počítači v každej nemocnici bez úložiska, len na sieti.

Moje výkony a správy si tak môže pozrieť každý lekár v krajine a aj ja si môžem pozrieť, ktorý lekár robí v nemocnici aký typ vyšetrenia, akú operáciu, kde bol pacient vyšetrený a s akým nálezom či dokonca kam pôjde na kontrolu, ambulantné vyšetrenia a všetky jeho dohodnuté termíny na mesiace dopredu. Plán spravia nemocničné sekretárky, nie sestry ako na Slovensku. Všetko je tak maximálne prehľadné a transparentné.

Akoby si u nás lekár v Bratislave mohol pozrieť, čo robí jeho kolega na rovnakom, ako aj na inom oddelení, a to nielen v rámci bratislavských nemocníc, ale aj v nemocnici v Čadci či v Prešove. Všetko je elektronicky zaznačené, nedá sa tu nijak prednostne po známosti pretlačiť niekoho na vyšetrenie za obálku. Tu čosi podobné možné nie je.

Čítajte tiež

Prečo sa vám nepodarilo presadiť nákup nórskeho elektronického systému?

No prečo by sme mali kúpiť nejaký funkčný jednotný overený IT systém za 12 miliónov eur, keď môžeme na „nový nefunkčný“ systém minúť 100 miliónov z eurofondov a s našou skrivenou politikou z toho každému trošku kvapne? Radšej budeme mať 24 nemocničných systémov, len aby mal každý riaditeľ nemocnice a dodávateľ IT systému svoj biznis. A nabalí sa na tom ešte aj každý politický nominant. Iné vysvetlenie na to nemám.

Okrem toho sú v Nórsku všetky štátne nemocnice napojené na jeden centrálny systém na nákup prístrojov či špeciálneho zdravotníckeho materiálu. Ak nemocnica niečo chce, pošle žiadosť na centrálu, ktorá vyhodnotí dôvodnosť žiadosti, a podľa skutočnej potreby daný prístroj nakúpi.

Na Slovensku, naopak, panuje anarchia nákupov prístrojovej techniky. Prístroje sa tu nekupujú podľa potreby, ale podľa veľkosti ega lekára.

Čo tým chcete povedať? 

Keď si hocikto chce nakŕmiť nielen svoje lekárske ego, bežne to funguje tak, že si vybaví napríklad nákup robota či inej techniky do nemocnice. Nie preto, že ho treba, ale preto, že sa tak nejaký prednosta, primár rozhodol. Spravíte o tom bombastickú tlačovku, ako idete na tom učiť robiť medikov, ale vlastne ani neviete, kam ten prístroj dáte, a až keď príde, zistíte, že na vašej operačke ho zložiť nemôžete, lebo statika to nevydrží.

Inzercia

V slovenských nemocniciach sa bežne kupujú prístroje bez toho, aby výkony, ktoré majú robiť, boli vopred zazmluvnené s poisťovňami. A potom vznikne situácia, že operáciu, ktorú môžete spraviť aj laparoskopicky, nakoniec kvôli egu prednostu robíte robotom. Všetky náklady sa niekoľkonásobne navýšia a aj takýmto spôsobom sa vytvárajú nové dlhy nemocníc.

Prístroje sa tu nekupujú podľa potreby, ale podľa veľkosti ega lekára. Zdieľať

Na to však lekár, ktorý chcel silou-mocou robota, už nemyslí, a roboty či akékoľvek duplicitné operačno-diagnostické prístroje nám v nemocniciach pribúdajú ako huby po daždi. Kupujú sa hlava-nehlava na boj s inými oddeleniami úplne mimo pravidiel stratifikácie a potreby siete.  

Hoci je robotická medicína prezentovaná ako budúcnosť, mala by sa koncentrovať do niektorých nemocničných centier, aby nemocniciam nespôsobovala stratu?

Samozrejme. Musíme vytvárať excelentné centrá, nie dať robota do každej druhej nemocnice. Potom vám zrazu na klinikách vznikajú 800-tisícové dlhy a robot oddeleniu nedokáže zarobiť ani na mzdy zdravotníkov.

Vo výsledku sú všetci oklamaní – pacienti, novinári aj ekonomika. A potom sa len čudujeme, ako je možné, že sú nemocnice v enormných stratách.

Mnohí riaditelia nemocníc však pripisujú svoje veľké straty najmä nedostatočným platbám za poistenca štátu, čím sa stále dostávajú do nových dlhov.

Každý sa tu vyhovára na to, ako je v systéme málo peňazí, ako štát neplatí za svojich poistencov a ako poisťovne zle platia za výkony. Čo vôbec nie je pravda. Peňazí je celkovo dosť, v tohoročnom rozpočte ide do zdravotníctva až 8 miliárd eur, pravda je však taká, že peňazí nie je dosť na toľko poskytovateľov so všetkým, čo žiadajú. A toto celé treba najprv zmeniť a potom oprávnene dofinancovať.

No platba za poistenca štátu je skutočne v porovaní s okolitými krajinami podhodnotená, rovnako nefunguje dobre DRG a poisťovne nemocniciam za výkony neplatia rovnako. To je fakt.

Áno, všetci budú tvrdiť, že najprv nám dajte ešte viac peňazí, lebo veď v iných krajinách EÚ dostáva zdravotníctvo viac ako my. Ale veci sa dajú meniť aj v tomto systéme, ako je financovaný dnes, lenže to chce najskôr zmenu prístupu samotných lekárov.

Nemocnice strácajú peniaze nielen na zbytočných nákupoch prístrojov, ale aj na svojich indikáciách, zlých liečebných postupoch, premrhaných transfúziách či liekoch.

Na Slovensku nemáme reálne platby za výkony, preto sa tu stále hovorí o DRG, ale my tu nemáme ani kontrolu nad výkonmi. Veľa sa tu operuje, lebo za to nemocnice dostávajú viac od poisťovní a ešte sa za to aj bočne platí. A operuje sa aj to, čo sa dá liečiť medikamentózne. Často sa robia výkony, ktoré pacient nepotrebuje, ale ako najlepší doktor je stále vnímaný ten, čo má pílku a vrták, nie ten, čo pacienta skutočne vylieči.

Lepšie hospodárenie nemocníc nebude vtedy, keď budú prijímať viac pacientov, ale vtedy, keď sa urobia poriadky v protokoloch, procesoch, nastavia sa jasné kompetencie a zmaximalizuje sa snaha o väčšiu efektívnosť naprieč celým systémom.

To chce však aj riaditeľa nemocnice, ktorý má skúsenosti, ale aj odvahu a dokáže ustáť aj istý spor s lekármi. Nehovoriac o tom, že riaditelia slovenských nemocníc nemajú žiadnu istotu, keďže väčšina z nich sa mení s novou vládou.

Keby politikom naozaj záležalo na tom, aby v zdravotníctve niečo fungovalo, tak tých dobrých manažérov na svojich postoch nechajú aj napriek zmenám vládnych garnitúr. Keď budú riaditelia nemocníc stále len politicky nominovaní na základe straníckych knižiek, nikdy k zmenám nedôjde. Stále tu pri výmenách vládne oportunizmus a kamarátšafty, len aby z toho benefitovali všetci zúčastnení.

Vždy ma udivuje, keď vytiahnu za riaditeľa nejakého lekára, ktorý je v systéme už 40 rokov, a prezentujú ho ako krízového manažéra, ktorý všetko zmení. Je to čistý omyl.

Ako najlepší doktor je stále vnímaný ten, čo má pílku a vrták, nie ten, čo pacienta skutočne vylieči. Zdieľať

Prečo je to zlý krok? Veď ten lekár nemocnicu pozná a tiež vie, čo od koho môže očakávať. 

Ako môžete očakávať od človeka, ktorý celý život robil v danom systéme, že bude robiť zmeny a ešte aj voči tým, ktorých roky pozná? Manažment nemocnice je náročný, musíte robiť aj nepopulárne rozhodnutia, zavádzať procesy. Pokiaľ ste obklopený priateľskými vzťahmi a ľuďmi zvnútra, nie ste v dobrej pozícii a zvádza to aj k nečistému biznisu. 

Primár z neurochirurgie, ktorý je v nemocnici 20 rokov, ako riaditeľ nemocnice žiadnu zmenu neprinesie, išiel by predsa sám proti sebe. Nemožno tiež očakávať zmenu od ľudí, ktorí sú dosadení z tej istej sféry a systém si prispôsobili tak, že z neho profitujú.

Naše zdravotníctvo je založené na báze poprepájaných vzťahov, ktoré sa nedajú veľmi pretrhnúť. To platí aj pri dosadzovaní nových prednostov, ktorí sú vyberaní starými kádrami až vtedy, keď to už naozaj nevládzu ďalej ťahať. Aj to si ako nástupcov vyberú tých, ktorí sú im lojálni. O kompetencii sa ani nediskutuje, česť výnimkám.

Pavol Žúbor. Foto: archív P. Ž.

Čo s tým?

Prednostov treba meniť každé štyri roky, možno s opciou na ďalšie štyri, ale nie betónovať ich na pozíciách 15-20 rokov. Naše fakultné a univerzitné nemocnice sú toho typickým príkladom, väčšina prednostov je alebo posledné roky bola v dôchodkovom veku.

No je aj mnoho takých oddelení, v ktorých sa na prednostu dlhodobo nikto nehlási. Výmena prednostu nemusí byť pre kliniku vždy posunom vpred.

Problémom je aj to, že ľudia sú dosadzovaní do pozícií vedúcich oddelení podľa zásluhovosti alebo medicínskej odbornosti. Ale ani v zahraničí nebýva šéfom kliniky najlepší profesor či najšikovnejší operatér. Ak nevie manažovať ľudí a dbať na procesy, nemá to robiť. Ak je šikovný operatér a nerozumie manažmentu, radšej nech operuje.

Vedúcich kliník nemáme zahlcovať balastom, nemajú riešiť doktorov, lieky či prístroje. Nech riešia len pacientov, zvyšok vyrieši vedenie nemocnice. Týmto lekárom treba taktiež obmedziť popri práci súkromné ambulancie a farmakšefty. Keď ich majú, potom uháňajú mladých, nech robia za nich, inak im nedajú spraviť atestáciu. Toto sa musí skončiť.

Ak má mať mladý lekár za mesiac určitý počet výkonov, aby mohol zatestovať, tak mu to primár musí umožniť, nielen ho nechať prizerať sa a držať na operačke háky celý mesiac. Či na pol roka ho za trest poslať na ambulanciu prijímať pacientov.

Čo by sa muselo zmeniť, aby sa lekári ako vy vrátili späť na Slovensko?

V prvom rade sa do nemocníc musia dostať ľudia zvonku, najmä lekári do 45 rokov so skúsenosťami z funkčných moderných zdravotných systémov. Treba zaplatiť tie tisíce lekárov a sestier, ktorí sú za hranicami. Systém musia nastavovať ľudia, ktorí chcú, vedia a môžu. A treba zaviesť národné štandardné diagnosticko-terapeutické postupy, ktoré budú platiť pre všetkých a budú sa kontrolovať.

Za nevyhnutné považujem zaviesť pravidlá a poriadnu elektronizáciu, ktorá by vás kontrolovala, aby ste neklamali.

Z manažérskych postov treba odstrániť egocentrické myslenie lekára a na riadiace posty dosadiť manažérov, a nie výsluhových lekárov. Najväčším problémom nášho zdravotníctva sú starnúci lekári, ktorí odmietajú zmeny a pestujú kult lekárskej svojvôle a sebastrednosti.

Ale bez nich systém skolabuje. Mnohí lekári v dôchodkovom veku naozaj pracujú, koľko môžu, a preukazujú veľkú obetavosť.

Systém časom skolabuje aj s nimi a práve ich vinou. Je to dlhodobo neudržateľné. Urobiť mentálnu zmenu je veľmi ťažké, ale lekárov v nemocniciach nad 60 rokov treba jednoducho poslať do ambulancií, však každý aj tak nejakú má. A potom treba nanovo nastaviť pravidlá aj pre ambulancie.

Z ambulancií sme na Slovensku urobili súkromné eldorádo biznisu. Odštátnili sme ich, naviazali na kapitačné platby a lekár nemusí ani nič spraviť a za každého pacienta mu prvý deň v mesiaci cinknú peniaze z poisťovne. Fyzicky za mesiac možno ošetrí šesťsto pacientov, ktorých ešte očeše na rôznych poplatkoch a potvrdeniach, a zvyšných 2400 pacientov, ktorých má v obvode, lekár nerieši.

Z ambulancií sme na Slovensku urobili súkromné eldorádo biznisu. Zdieľať

Áno, keď 20 rokov nevalorizujete cenník výkonov ambulantných lekárov, musia mať veľa pacientov, lebo inak by nezarobili. Alebo si potom niektorí lekári pred poisťovňou vymýšľajú výkony a nabodujú si to tak, aby im za návštevu pacienta viac zaplatila. V Nórsku nemôže mať obvodný lekár viac ako 1400 pacientov.

Mnohí ambulantní lekári by sa určite bránili, že majú priveľa pacientov najmä preto, že je lekárov v systéme nedostatok a pacientov tak nemá kto zobrať. Nehovoriac o tom, že rezidenčný program starých lekárov nedokáže dostatočne rýchlo nahrádzať.

Viete, prečo ich je málo? Lebo lekári chcú mať veľké obvody a mladých lekárov medzi sebou nechcú. Väčšina z tých lekárov, ktorí sú dnes v dôchodkovom veku a sťažujú sa, že už nevládzu, ambulanciu dostali ako 40-roční v 90. rokoch od štátu zadarmo. Teraz sa v nich držia, lebo za kapitačné platby majú za mesiac krásne tisíce, a ešte keď končia, tak chcú arogantne predávať karty mladým kolegom.

To je už zakázané.

Áno, preto povedia, že nepredávajú karty, ale vybavenie, ktoré väčšinou nemá hodnotu. Pritom stále predávajú ambulanciu, ktorú v zásade zdedili od štátu. Potom je jasné, že si mladý lekár nemôže kúpiť novú ambulanciu. Namiesto toho, aby sme podobné praktiky lekárov odsudzovali, my tu lekársku gerontokraciu, ktorá krivý celý systém, velebíme.

Tu by mal fungovať normálny regulačný systém, ktorý by to vyriešil. Keď ambulantný systém skoro vôbec neregulujete, zle ho platíte, tak si ho potom lekári prispôsobia pre seba.

Je dobré riešenie, aby sa ambulancie špecialistov či všeobecných lekárov vrátili späť pod župy?

Tak to majú aj v Nórsku. Kraj si povie, koľko ambulancií a akého typu potrebuje a ktoré zazmluvní. A komu sa nepáči, funguje súkromne.

Problém nášho zdravotníctva je však aj v tom, že pacienti chodia k lekárom častejšie ako v okolitých krajinách a do istej miery nadužívajú zdravotnú starostlivosť. A to už nehovoríme o lekároch, ale o ľuďoch.

Áno, Slovensko má vysoký index návštevnosti ambulantných lekárov. Je to aj preto, že máme v zákone napísané, že máme bezplatnú zdravotnú starostlivosť, hoci tu existuje eldorádo poplatkov, oficiálnych aj neoficiálnych, a v ambulanciách vidíte rôzne inovatívne cenové tabuľky.

Aj v krajine, ktorá má ropu a zemný plyn, ľudia vedia, že nič nie je zadarmo, a platí to aj pre zdravotníctvo.

Ako to je nastavené v Nórsku?

Pacient platí za každú návštevu lekára, či je zdravý, alebo chorý, okolo 30 eur, pri pohotovosti 60 eur. Ale keď pacient v priebehu roka prekročí na podobných poplatkoch sumu 320 eur, za ďalšie ošetrenie či hospitalizáciu už neplatí, dostane takzvanú voľnú kartu. Takto štát preukazuje solidaritu voči naozaj vážne chorým.

Je tiež presne stanovené, kto za zdravotnú starostlivosť platí a kto nie. Je tu niekoľko kategórií, ktoré neplatia nikdy, ako napríklad väzni, vojaci, deti či tehotné ženy. Rovnako to platí aj pri niektorých diagnózach. A potom človek nikdy neplatí, ak čaká na vyšetrenie viac ako hodinu. Systém poplatkov je tu jasne uprataný a ukazuje, že to môže fungovať.

Na Slovensku sme v „boji proti korupcii“ zaviedli výber operatéra a pôrodníka, čo je vlastne len forma legalizácie úplatku. Nič také v Nórsku neexistuje. Pacient sa tu spolieha na systém.

Čítajte tiež

Prečo to podľa vás v Nórsku ide, ale na Slovensku nie?

My ani nevieme, aký zdravotnícky systém chceme a čo je naším vzorom, nemáme to zadefinované. Však nevieme nastaviť ani nemocničnú sieť. Nemôžeme mať v krajine, ktorá je 8-krát menšia ako Nórsko, väčší počet nemocníc, ktoré sú na každom kroku, a v nich všetky oddelenia.

Kým Nóri majú 40 štátnych a 11 privátnych nemocníc, my ich máme vyše sto. A navyše nemôžeme od každej nemocníc žiadať, aby poskytovala všetko. Toto musia akceptovať aj politici populisti.

Nóri rozdelili krajinu na štyri zdravotnícke klastre a nemocnice usporiadali do troch úrovní, zatiaľ čo my na Slovensku chceme mať úrovní päť.

Stáli ste pri stratifikácii nemocníc ministerky Kalavskej, ktorá neprešla. Dnes nová ministerka Dolinková odložila aj spustenie optimalizácie siete nemocníc. Ako vnímate túto reformu?

Je spravená zle. Reforma sa upla na počet ľudí, vybavenie, počty a typ výkonov a diagnózy pacientov. Nesprávny prístup. V zahraničí na takýchto kritériách nastavená sieť nemocníc nie je. V Nórsku sa nedržíme výkonov ani exaktných diagnóz, ale rizikových faktorov, priebežných diagnóz, symptómov ochorenia a selekčných kritérií.

Vy ako pacient totiž nemáte na čele napísanú diagnózu. Tú lekári niekedy zistia až po čase, čo im pacient leží v nemocnici, a to ho potom budú prekladať na inú úroveň, keď zistia, že im tam nemá čo robiť? Alebo keď otvoríte pacienta pri operácii, spravíte len taký výkon, ktorý v nemocnici daného typu urobiť môžete, hoci viete, že potrebujete spraviť viac, ale vo vašej úrovni na taký výkon už nemáte nárok? Zle.

Nemocničná sieť postavená na diagnózach a počte výkonov v praxi nebude fungovať. Chybné sú aj doplnkové programy, ktoré sa spravili len preto, aby zalepili oči tým nemocniciam, ktorým mali niečo zobrať.

Prečo?

Aby si nemocnice zachovali doplnkové programy, v praxi sa budú robiť operácie aj tým pacientom, ktorým to netreba, len aby daná nemocnica neprišla o doplnkový program pre chirurgiu, na ktorý potrebuje dosiahnuť stanovené čísla. Tieto programy nútia nemocnice nakupovať prístroje, nakupovať zdravotníkov a bojovať navzájom o pacienta. Celé sa to malo postaviť na selekčných kritériách, nie na číslach.

Rovnako vnímate aj debatu o tom, či taká pôrodnica v Revúcej s 300 pôrodmi má alebo nemá fungovať?

Štve ma, že sa celá táto debata zvrtla len na počet pôrodov. Zase je to príklad, ako sa tu reforma siete nemocníc uchopila zo zlého konca. Ono to vôbec nie je o počte pôrodov. Hoci som profesor z veľkej nemocnice, pracujem občas aj v takej, ktorá ročne spraví 280 – 350 pôrodov, a nikto ju nejde zrušiť.

Tu sa nerozhoduje o budúcnosti pôrodnice podľa počtu pôrodov. Tu chodia ženy rodiť podľa toho, o akú komplikáciu ide, aby to bolo pre ne bezpečné. Ani tu žena neodrodí v nejakej nemocnici len preto, lebo sa tak dohodla s lekárom. Vždy ide o jej bezpečnosť. A nemocnica, ktorá odrodí 800 pôrodov ročne, nie je lepšie pripravená na komplikácie ako iná. To je jednoducho blbosť. Títo experti by v Škandinávii zavreli 40 percent pôrodníc.

V Nórsku medicínske programy v nemocniciach nie sú naviazané len na prístrojové vybavenie a počet ľudí, ale aj na úroveň lekárskeho vzdelania a najmä na symptómy pacientov. Dbá sa tu na selekciu a delenie kompetencií.

Ako teda vyzerá selekcia v nórskych pôrodniciach?

V Nórsku sa pôrodnice delia podľa typu vykonania pôrodu. Nemocnica prvého typu môže rodiť iba zdravé prvorodičky, nízkorizikové pôrody a dieťatko môže byť iba v polohe dolu hlavičkou. Nemôžete v nich rodiť pacientky s nadváhou či so psychickými problémami, tie už má na starosti nemocnica na vyššej úrovni.

Ak je žena po termíne alebo treba podať epidurálku, musíme pacientku preložiť do vyššieho levelu nemocnice. A ak má žena cukrovku, musí ísť na pôrod do tretej, najvyššej úrovne. Na tieto pracoviská sú presmerované aj pôrody dvojičiek či trojičiek či iné komplikovanejšie prípady.

To, že ako lekár dokážem porodiť aj pacientku s cukrovkou na nižšej úrovni, neznamená, že je na to tá nemocnica pripravená. Nemôžete robiť všade všetko, ale ak je oddelenie pripravené na zdravú pacientku, tak len pre nejaký počet pôrodov tú pôrodnicu nikto rušiť nebude.

V Nórsku sa pacienti nesťažujú, že musia ísť do nemocnice o 30 minút dlhšie? Alebo sa neboja, že pacientka by pri presune nemusela prežiť?

Za posledných sedem rokov mi tu žiadna rodiaca pacientka počas transportu na vyššie pracovisko neumrela. Majú tu výborne pripravenú infraštruktúru transportu. Vysvetlili ľuďom, že keď budú do nemocnice dochádzať aj 100 kilometrov, nemusia sa báť, lebo majú kvalitné sanitky, vrtuľník, ale aj ambulantnú službu a lekárov.

Rovnako sa tu nebúria lekári, že musia ísť na iné pracovisko. Je tu celkom bežné, že nejaký výkon idú spraviť lekári z Osla aj do menšej nemocnice. Všetko je tu propacientske, nie prolekárske ako na Slovensku, kde sami lekári sú najväčšími odporcami nemocničnej reformy.

Aj doplnkové programy sú tu postavené na tom, že si niektorí lekári postavili hlavu.

Tentokrát narážate na čo?

Nevraživosť medzi lekármi doma vedie k tomu, že tí skúsenejší odchádzajú z oddelení. Potom idú do inej nemocnice, povedzme onkológ z Národného onkologického ústavu odíde do Skalice. Na NOÚ robil karcinómy čreva, v Skalici to robiť nemôže, ale on chce, tak sa dohodne s riaditeľom a predávajú to ako fantastickú správu, ako sa špičková medicína dostala do regiónov a pacienti nemusia nikam dochádzať. Celé zle.

Všetko sú to len zástupné dôvody a vo výsledku si každý robí, čo chce. Takéto výkony sa majú koncentrovať len na jednom mieste. To nie sú pôrody.

Dokáže aspoň niečo z toho, čo ste pomenovali ako potrebné, presadiť súčasná ministerka zdravotníctva?

Nemyslím si to. Stačí sa pozrieť, akými ľuďmi sa obklopila. Zase len tými zvnútra systému. Systém je za týchto podmienok neopraviteľný. Aj ministri svojimi rozhodnutiami prispievajú k nestabilite v manažmente, a to nehovoríme často o ich slabosti, zlej vôli či fakte, že aj ich niekto po 20 mesiacov vystrieda. O nedostatočnej zorientovanosti pani ministerky svedčí aj jej fotka s predčasniatkom.

Dolinková by v Nórsku bola už odvolaná, ale tam by sa to ani nestalo. Zdieľať

Čo si inak o tomto konkrétnom prípade myslíte?

V prvom rade jej to dovolil ten provrchnostný úslužný prístup lekárov na oddelení. Však treba byť s ministerkou zadobre a raz to iste ocení. Ostatné je komparz a kulisy. V Nórsku by už bola odvolaná, ale tam by sa to ani nestalo. Ale takto to v slovenských nemocniciach žiaľbohu funguje.

Však koľko je primárov, prednostov, ktorí nosia reťaze na krku a hodinky na ruke? To, že sú to najlepšie zdroje nozokomiálnych nákaz, už nikto nerieši. Darmo naša hygienická smernica hovorí jedno, keď reťaz a hodinky nosí aj váš nadriadený. Aký príklad to potom je? Tak čo tam po nejakých hygienických normách pri novorodencovi.

Nemotivovala vás vrátiť sa ani nemocnica Penty na Boroch?

Volali ma, ale nedohodli sme sa.

Prečo?

Na návrat musia byť splnené dve podmienky – adekvátna odmena za vykonanú prácu a možnosť uplatniť postupy zo zahraničia v systéme modernej medicíny. Bory druhú možnosť spĺňajú, majú plávajúce lôžka aj modernú nemocnicu, ale nedokážu vás zaplatiť. Ponúkajú vám 5000 eur v hrubom na tri roky s ubytovaním na internátnych izbách.

To je však stále viac ako čokoľvek v štátnom zdravotníctve.

Áno, ale stále to nie je univerzitná nemocnica. Ja som profesor zameraný nielen na kliniku, ale aj vedu a výskum a to sa v Boroch robiť veľmi nedá. Bory sú síce pekné, ale ja mám takú peknú nemocnicu v Nórsku všade. A navyše, rodinu mám na severe Slovenska, a ak mám už dochádzať zo Žiliny, to môžem rovno ostať v Nórsku, kde mi zaplatia cestu rovno spred domu v Žiline až na letisko do Viedne, zaplatia mi letenky do Osla či inde a potom ma dovezú až na byt.

A ešte keby niekto z mojej rodiny bol vážne chorý, garantujú im liečbu v Nórsku, ktorá je o niekoľko levelov modernejšia. Len pri liečbe onkologického ochorenia dostanete hneď modernú biologickú liečbu a nemusíte predtým podstúpiť chemoterapiu, aj keď viete, že tá nezaberie. Ale taký je postup na Slovensku. Pre mňa sú aj tieto výhody, ako si štát váži moju prácu, dôležité.

Takže vás nepriláka ani nová Univerzitná nemocnica v Martine? Alebo pri jej súčasných problémoch neveríte, že sa stihne postaviť?

Tá stáť plne funkčná asi nikdy nebude. Hrozí jej zastavenie alebo prinajlepšom to budú druhé Rázsochy. Ale darmo postavíte novú nemocnicu, keď sa do nej vrátia lekári so starým myslením a keď je v nej starý systém.

Ak by som sa mal ešte raz vrátiť na Slovensko, tak jedine v prípade, že prebehli mnohé z vyššie uvedených reforiem, a pokiaľ ide o formu spolupráce, tak to by musel byť špecifický kontrakt umožňujúci mi naďalej čiastočne pracovať v Nórsku a vo Švédsku, pre potrebu udržiavania neustálej kontinuity a kontaktu so špičkovým zdravotným systémom. Avšak momentálne toto nie je aktuálne, my v zahraničí pracujúci slovenskí lekári sme realisti, Slovensko o ľudí, ako sme my, dnes nestojí.  

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.