Odišla pracovať do Rakúska Sestry, ktoré hovoria, ako nenávidia svoju prácu, urobia pre zdravotníctvo viac, ak odídu

„Nemám rada sestry, ktoré sú veľmi frustrované a dennodenne hovoria, ako svoju prácu nenávidia, ako nenávidia svojich kolegov, ako im lezú na nervy pacienti, ale neurobia ten krok pre seba a neodídu. Zdravotníctvo možno bez týchto sestier padne, ale viac mu to pomôže, minimálne to istým spôsobom mentálne odľahčí ostatné sestry,“ hovorí slovenská sestra, ktorá odišla do Rakúska.

V rozhovore vysvetľuje, čo ju priviedlo k odchodu, aké má práca sestry v Rakúsku okrem vyššieho platu výhody a prečo by ju zatiaľ neprilákala ani nová nemocnica Penty na bratislavských Boroch. V čom suplujú sestry na Slovensku lekárov a z čoho by si slovenskí zdravotníci mohli zobrať príklad?

Hovorí aj o lekárskej či sesterskej gerontokracii v slovenskom zdravotníctve. „Asi musí táto staršia generácia dopanovať a dožiť, aby sa systém dokázal obrodiť.“ Čo rakúsky systém na slovenských zdravotníkoch najviac vyzdvihuje?

Michaela Malá je diplomovaná sestra, ktorá v Rakúsku pracuje piaty rok, momentálne slúži v zdravotníckej sieti Kuratorium Viedeň, kde sa stará o starých a dlhodobo chorých pacientov. Je členkou Asociácie zdravotníckych pracovníkov v zahraničí.

Prečo ste sa pred list_alt Článkyrokmi rozhodli ísť na strednú zdravotnícku školu študovať za sestru?

Vyrastala som v rodine, kde bola vždy dôležitá služba v komunite, zaujímať sa o potreby druhých. Rodičia dlhé roky pracujú v sociálnej sfére a venujú sa pomoci deťom s rodinami. Odjakživa ma tiež bavila téma zdravotníctva a medicíny. V 90. rokoch bol aj veľmi populárny seriál doktorky Quinnovej, čo ma tiež ovplyvnilo, nehovoriac o tom, že veľmi rada pracujem s ľuďmi a byť nablízku tým, ktorí to potrebujú, ma napĺňa.

Keď ste doštudovali, bol ešte problém zohnať miesto sestry v nemocnici?

Nie. Pochádzam zo stredného Slovenska, kde už vtedy chýbali sestry.

Išli ste po strednej škole aj na vysokú školu študovať ošetrovateľstvo?

Mala som taký úmysel, ale bolo z toho len trojročné diplomované štúdium. Bolo to v období, keď stredná zdravotnícka škola mala byť detašovaným pracoviskom vysokej školy. Hoci som nastupovala do bakalárskeho odboru, nakoniec akreditácia nevyšla a skončila som len s diplomom bez titulu.

Po štúdiu ste nastúpili do ružinovskej nemocnice v Bratislave. Aká to bola skúsenosť?

Začínala som na transfúznej stanici, ale už vtedy tam boli pomerne náročné podmienky. Aj na tomto konkrétnom mieste bola veľmi veľká fluktuácia ľudí. Sestry odvádzali úžasnú prácu, ale pre enormnú záťaž oddelení tam bol neustály tlak. Ten spôsobuje stres aj chybovosť a to v zdravotníctve nie je prijateľné.

Preto ste prešli do zubnej ambulancie?

Áno, ale aj z rodinných dôvodov. Do zubnej ambulancie som nastúpila po materskej, pracovala som tam štyri roky. Hoci som bola veľmi spokojná a mala skvelý tím, veľmi mi chýbal kontakt s pacientom pri lôžku. Ide o iný rozmer služby a interakcie s človekom.

No do slovenskej nemocnice ste sa už nevrátili a odišli ste do Rakúska. Čo vás tam pritiahlo?

V ten rok, keď som požiadala o pracovné miesto vo Viedni, sme ako rodina zažili viacero zmien a túžila som po zmene aj v tomto smere. Už počas štúdia som mala možnosť pracovať v zahraničí, z čoho som bola unesená, keďže som videla, že nielen podmienky môžu byť iné, ale aj veci sa dajú robiť inak.

Túžila som vyskúšať iný systém, no zároveň nebyť ďaleko od rodiny. Poslala som si viacero životopisov v pohraničí a vyšlo to. Po dohode s rodinou, s manželom a deťmi som išla do toho. Celkom dobre sme to zvládli, od manžela som mala veľkú podporu a aj deti sa priučili samostatnosti.

Váš odchod teda nepoháňala negatívna skúsenosť so slovenským zdravotníckym systémom?

Nie, len preto to nebolo, ale keďže som zažila aj atmosféru v zdravotníctve v Nemecku, chcela som vyskúšať niečo iné. Spravila som krok viery a neľutujem to. V Rakúsku som už piaty rok.

A nie ste jediná zo Slovenska. Koľko našincov pracuje na vašom oddelení?

V mojom pracovnom tíme je nás minimálne šesť.

Akú majú slovenskí zdravotníci v Rakúsku povesť?

Rakúsky systém si slovenských zdravotníkov veľmi pochvaľuje. Vnímajú nás ako zodpovedných, pracovitých ľudí, ktorí lepšie a dlhšie zvládajú stres, neutekajú pred problémami, pracovnou náplňou, nezašívajú sa, nenechávajú prácu svojim kolegom. Sme spoľahliví a vytrénovaní robiť aj za ťažších podmienok.

Schopnosť improvizácie slovenských sestier nie je len vítaná, ale aj žiadaná. Aj naša staničná sestra Rakúšanka je s nami veľmi spokojná a často nám to pripomína. Na vedľajšom oddelení je už staničnou sestrou Slovenka.

Rakúšania však privítajú kohokoľvek, kto ukáže nielen schopnosti, ale aj vnútorný záujem. Minimálne na mieste, kde pracujem, keď v človeku vidia odhodlanie, spravia všetko pre to, aby sa mohol rozvíjať. Či už ide o vzdelanie, alebo skúsenosti, ak vy chcete, podporia vás všetkými desiatimi. Vytvoria vám na to priestor, čas a podporia vás aj finančne.

Toto je vec, s ktorou mnohí zdravotníci na Slovensku zápasia, a sú aj prípady, keď im nadriadení v raste dokonca bránia.

Áno, sama to poznám. Systém vás núti vzdelávať sa, čo je správne, ale často to ide na úkor vášho voľného času. Je pre mňa až smiechom cez slzy, keď počujem, ako si sestry na Slovensku stále musia brať dovolenky na to, aby sa mohli dovzdelávať, samy si platiť hotel či dokonca veľkú časť školenia, za ktoré získavajú kredity. To vôbec nedáva logiku.

Na mnohých slovenských pracoviskách zdravotník, ktorý chce, stále ťahá za kratší povraz. Ako má byť flexibilný a lojálny voči zamestnávateľovi, ktorý mu hádže polená pod nohy pri vzdelávaní, hoci to od neho sám vyžaduje?

Ak odo mňa zamestnávateľ niečo žiada, mal by ma v tom podporiť a prejaviť aj rešpekt či vďaku za odvedenú prácu, ak je s ňou spokojný. Toto sa často nedeje, pritom je to interakcia, ktorá nestojí veľa.

Michaela Malá. Foto: Postoj/Adam Rábara

Na Slovensku sa veľa hovorí o rozširovaní kompetencií sestier. Ministerstvo zdravotníctva ohlásilo, že ich rozsah chce zväčšiť v závislosti od ich dosiahnutého stupňa vzdelania a zatraktívniť tým povolanie sestry. Máte v Rakúsku väčšie kompetencie než sestra na Slovensku?

V Rakúsku sú jasne vymedzené kompetencie a každý vie, čo má robiť. Čo zariadenie, to iné pravidlá, preto opíšem len to, ako to funguje na našom pracovisku. Zo Slovenska som bola napríklad zvyknutá na to, že kanylu do žily zavádza sestra. Tu nám za to pán doktor poďakuje, ale je to v jeho kompetencii, ako aj napájať pacientovi všetky lieky, ktoré smerujú do cievneho systému. Keď lekár potrebuje asistenciu, pekne o to sestru poprosí.

Sestra môže robiť odbery či zavádzať katétre, ako aj iné činnosti, ale všetko je jasne vymedzené. Každý vie, čo má robiť, preto si náplň práce sestry nikto nedovolí prekračovať.

Takže sestry na Slovensku robia toho v praxi za lekárov viac než v Rakúsku?

Som päť rokov mimo slovenského systému, ale ako to sledujem, v mnohom je to tak.

Rozumiete potom diskusiám o ďalšom rozširovaní kompetencií sestrám, keď už to, čo robia teraz, mnohé pre nedostatok personálu nestíhajú, zatiaľ čo v porovnaní s Rakúskom robia toho za lekára už teraz viac?

Aj na Slovensku je to podľa mňa vždy o tom, ako si to dané pracovisko nastaví. Vnímam, že slovenské sestry sú preťažené a majú už teraz čo robiť s kompetenciami, ktoré nesú na pleciach. Nehovoriac o zbytočnej byrokracii či suplovaní niektorých lekárskych výkonov, ktorými sú zaťažené.

Napriek tomu však ako pacient, ktorý stále využíva slovenský systém zdravotníctva, vnímam, že vyťažení sú všetci, sestry aj lekári, a hoci napätie by sa neraz dalo krájať, nedovolila by som si povedať, že lekári zneužívajú sestry na výkony.

Na Slovensku pre nedostatok kolegov trpia ako zdravotníci, tak aj pacienti, ktorí sa preto nevedia neraz dovolať včasnej či dostatočne kvalitnej zdravotnej starostlivosti.

Lekár, ktorý sa po štúdiu v Česku vrátilZačínajúci lekári sú neraz tlačení liečiť pacientov tak, ako sa to už robiť nemá

Lukáš Kekelák

Čo sestra v Rakúsku nerobí, ale na Slovensku stále áno?

Najviditeľnejší rozdiel je pri zdravotnej dokumentácii. S administratívnou byrokraciou má problém aj Rakúsko, ale podstatne menší ako Slovensko. Väčšina vecí je v Rakúsku digitalizovaná, čo je naozaj veľká podpora a personálu to veľmi pomáha, napríklad ich chráni pred robením chýb.

Je to veľmi transparentné, keďže sa vždy do systému prihlasujete pod vlastným menom a heslom a pri každom vašom úkone je váš elektronický podpis. Pokiaľ niekto spraví chybu, viete veľmi rýchlo a ľahko vyhľadať, kto pri tom bol, prípadne kto je za to zodpovedný. To je skutočne veľký prínos, obzvlášť v krízových situáciách.

Na Slovensku to na mnohých pracoviskách stále vyzerá tak, že nežijeme v digitálnom veku. Bola by som veľmi rada, keby dobrý elektronický systém dorazil aj k nám a bol jednotný pre všetky nemocnice.

V čom je práca sestry v Rakúsku iná, ak dáme nabok vyšší plat?

Zdravotníctvo v Rakúsku je veľmi dobre interprofesionálne vystavané. Spolupráca medzi tímom lekárov, sestier, psychológov, fyzioterapeutov, ale v mojej oblasti aj duchovných je veľmi dobrá, všetky tímy dokážu veľmi dobre vzájomne fungovať a mám dojem, že sme si aj veľmi vyrovnanými a rovnocennými partnermi. Vždy keď diskutujeme alebo žiadame o podporu druhú stranu, funguje to.

Som tiež vďačná, že na pracovisku panuje otvorený dialóg, vysoký vzájomný rešpekt a sebaúcta v rámci komunikácie. Nemusíme sa vo všetkom zhodnúť, ale nikdy mi môj nadriadený či ktokoľvek nado mnou v prípade môjho nesúhlasu nedal pocítiť, že som niečo menej, ani mi to nedal neskôr pocítiť pri ohodnotení či spätnej väzbe. V našom zariadení je aj pomocná sila vnímaná ako veľmi dôležitá súčasť celého systému a to sa mi veľmi páči. Nikdy som tu neprežívala mobbing na pracovisku.

Keď ráno odovzdávame službu, bavíme sa vždy ako jeden tím a každý môže k tomu niečo povedať, keď má čo. Aj pomocný personál, ktorý napríklad rieši vydávanie stravy či posteľnú bielizeň. Každý má rovnaký hlas, nikto nie je pre svoj postreh zahriaknutý, pretože tu vždy ide o to, aby pacient dostal to najlepšie.

Nechcem nijako generalizovať, ale osobne poznám viacero sestier, ktoré sa v slovenských nemocniciach stretávajú s povýšeneckým prístupom niektorých lekárov, ale aj sanitárov, ktorí zas zažívajú pohŕdanie od sestier. Z toho, čo hovoríte, to vyznieva tak, akoby ste čosi podobné zažívali v minulosti aj vy na Slovensku. Je to tak?

Určite nemôžem povedať, že by som to na Slovensku nevidela. Rovnako však nechcem tvrdiť, že by to zdravotník niekedy nevidel ani v Rakúsku. Je to v prvom rade o ľuďoch a aj pracovné prostredie si vytvárame v prvom rade my sami. Táto práca je často psychicky aj fyzicky náročná a mnohokrát pod tlakom napätie narastá, ale ak máme byť profesionáli, mali by sme sa vedieť ovládať a komunikovať so sebou na úrovni.

Netvrdím, že sestry sú viac ako lekári alebo naopak. Samozrejme, v každom zamestnaní je nejaká hierarchia, ale aj vzájomná kritika môže byť konštruktívna, nielen osobná.

Na Slovensku to bolo viac osobné ako konštruktívne?

Určite, čo však neznamená, že by som na Slovensku nezažila lekárov a kolegov, ktorí by si nevážili ostatných členov tímu. Ale áno, zažila som tu viac nadriadených, či už išlo o vrchné sestry, staničné alebo primárov, ktorí boli k radovým sestrám vyslovene nepríjemní, sarkastickí, niekedy aj sexistickí. Ani Rakúsko nie je zem zasľúbená, kde by sa toto nikdy nedialo, ale minimálne na mojom pracovisku je toho neporovnateľne menej.

Michaela Malá. Foto: Postoj/Adam Rábara

Profesor Žúbor tvrdí, že najväčším slovenským problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny, a sú to najmä starí lekári, ktorí najviac korumpujú celý zdravotnícky systém. Stretli ste sa s tým aj vy?

Počas mojej praxe áno, počas môjho zamestnania, chvalabohu, nie. Ale vnímam, že to naše zdravotníctvo v mnohých smeroch stále ovplyvňuje. Asi musí táto staršia generácia dopanovať a dožiť, aby sa systém dokázal obrodiť.

Existuje na Slovensku aj niečo ako „sesterská gerontokracia“?

To je veľmi citlivá téma. Slovenské sestry sú ženy, ktorým preukazujem veľký rešpekt. Sú to aj moje súčasné kolegyne. Netvrdím, že jedna je menej ako druhá. Vzdávam tiež veľmi veľký obdiv sestrám, ktoré majú len pár rokov do dôchodku a ktoré boli ochotné v tomto systéme napriek všetkému zostať a neodišli, aj keď možno túžili zmeniť prácu.

Mám veľa príjemných spomienok aj na staršie sestry, ktoré naozaj robili svoju prácu bravúrne, nás mladé sestry veľa naučili a nechceli v nás udupať iskru pre toto povolanie, hoci našu premotivovanosť miestami vedeli správne schladiť.

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišielNaším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

Čo sestry, ktoré svoje mladšie kolegyne učia veci robiť tak, ako to robia ony dlhé roky, hoci medicína sa medzičasom posunula? Zastávajú aj takéto sestry vedúce pozície?

Určite sú aj také, no viac mi pri sestrách prekáža niečo iné.

Na čo narážate?

Či ide o mladšiu, alebo staršiu sestru, nemám rada tie, ktoré sú veľmi frustrované a dennodenne hovoria, ako svoju prácu nenávidia, ako nenávidia svojich kolegov, ako im lezú na nervy pacienti, aké je zdravotníctvo skazené a choré, ale neurobia ten krok pre seba, hrubú čiaru, a neodídu.

Radšej nech idú robiť čokoľvek iné, čo ich baví, ako zostávať v prostredí, ktoré ich evidentne ničí a kde aj ony chtiac-nechtiac ničia svoje ostatné kolegyne a dávajú to pocítiť aj pacientom. Potom sú sestry podráždené, neprofesionálne, vybíjajú si zlosť a frustráciu na pacientoch. Vždy by mali mať dostatok sebareflexie a sebalásky a uzavrieť svoju kapitolu v zdravotníctve.

Mnohé sestry majú veľa dôvodov frustrácie, či už ide o množstvo služieb, nespravodlivé ohodnotenie, zlé pracovné podmienky. Keby všetky s tým rezli, problém slovenského zdravotníctva bude ešte vypuklejší. Nie nadarmo dnes mnohí riaditelia či vedúci pracovísk oddelení hovoria, že nerobia výber, ale nábor. Je to naozaj riešenie?

Napriek tomu som za to, aby takéto sestry radšej zo zdravotníctva odišli. Je to krásna práca, ale veľa si z vás žiada. Ak má sestra pocit, že jej toto povolanie kazí život, že je v kolečku frustrácie a nesplnených snov, nech z neho jednoducho vystúpi. Spraví pre seba aj pre iných niečo dobré.

Zdravotníctvo možno bez týchto sestier padne, ale viac mu to pomôže, minimálne to istým spôsobom mentálne odľahčí ostatné sestry. Stabilizácia zdravotníckeho personálu nielen na Slovensku je beh na dlhú trať. Chce to veľa dobrých rozhodnutí, ľudí s gurážou na vedúcich pozíciách, ale aj schopností viesť dialóg, čo na krajine, v ktorej teraz pracujem, veľmi oceňujem.

Čo vás na rakúskom zdravotníctve prekvapilo?

Najväčší kultúrny šok bolo pre mňa to, ako málo domácich Rakúšanov pracuje v zdravotníctve. Drvivá väčšina nových zdravotných sestier, pomocného personálu, ale ani lekárov nebývajú Rakúšania.

Keďže k nám chodia aj praktikanti, vidím, že rok čo rok je o toto povolanie menší záujem. Často príde na naše oddelenie niekto mladší, skúsi to, ale nevydrží. Obzvlášť novú generáciu Rakúšanov práca v zdravotníctve neláka.

Prečo?

Ani za tie peniaze, ktoré v Rakúsku zdravotníci dostávajú, to pre mnohých z nich nie je hodné stresu a záťaže, ktorým ich táto profesia vystavuje. Aj preto má Rakúsko z roka na rok menej personálu. Či ide o nemocnice, alebo ambulancie, všade stále hľadajú nových ľudí.

Aj v Rakúsku si sestry vo veľkom robia vysoké školy ošetrovateľstva, aby boli vôbec plnohodnotnými sestrami?

Vôbec nie, to sa tu vyžaduje len od sestier vo vedúcich funkciách. Nerozumiem, prečo je to na Slovensku nastavené tak, že aby sestra nebola „len“ praktickou, musí mať vysokoškolský titul. Nemyslím si, že je to potrebné, a nedáva mi to logiku.

Väčší zmysel má ďalej sa rozvíjať v odbore, ktorý si sestra vyberie. Drvivá väčšina sestier je aj tak pri lôžku, práve ony sú v úzkom kontakte s pacientom, ktorého ošetrujú. Sestra, ktorá s námahou získa magisterský titul, už k lôžku veľmi nechce ísť , skôr túži po vedúcej funkcii, no nemôže byť každá vrchná. A potom padá kosa na kameň.

Sestra, ktorá odišla zo slovenského systému zdravotníctva úplne, to pre Aktuality.sk zdôvodnila takto: „Sestier bolo málo, stále sme robili nadčasy a slúžili po samom na 30-lôžkovom oddelení, kde takmer 20 ľudí bolo ležiacich. Fyzicky sa to už nedalo zvládať, tak som sa posunula ďalej. Sestra nemá čas ísť ani na toaletu.“ Hoci hovoríte, že aj v Rakúsku je personálu menej, nechali by takto pracovať sestru aj tam?

Určite nie, hoci počas covidu bolo aj Rakúsko veľmi skúšané a neraz to tu bolo ďaleko za hranicou únosnosti. Situácia, akú zažívala kolegyňa, určite nie je správna a je to veľmi nebezpečné ošetrovateľstvo. K takému niečomu by nemalo dôjsť a v prvom rade sú za to zodpovední staničná sestra, primár oddelenia, ale aj vedenie nemocnice.

Ani v Rakúsku nie je každý deň nedeľa, aj tu bývajú sestry zaťažené a len to, že tu sestry zarábajú viac, neznamená, že sa pritom nenadrú, že by mali menej nočných služieb alebo nepoznali, čo je to robiť v oslabení. Len sa to v porovnaní so Slovenskom nestáva často.

Michaela Malá. Foto: Postoj/Adam Rábara

Slovenské zdravotníctvo trpí veľkým nedostatkom sestier, už teraz nám ich chýbajú tisíce a podľa prognózy to bude ešte horšie. Viete si predstaviť aj iné riešenie tohto problému ako skokové zvýšenie platov, ktoré navrhuje aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť?

Určite je tých faktorov viac a len plat pri odchode do zahraničia nie je pre zdravotníka jediný rozhodujúci, ale áno, vyšší plat je nevyhnutnosť. Neklamme si, že financie pre mnohé sestry nie sú veľmi dôležitým faktorom, či pri lôžku zostať alebo nezostať.

Zatraktívnenie povolania nie je len o financiách, ale financie boli aj pre mňa jedným z hlavných faktorov odchodu. Tiež mám rodinu a pracovať v Rakúsku nie je len o vyššom plate, ale aj o sociálnom systéme. Rakúsko podporuje rodiny oveľa lepšie ako Slovensko.

Ani po prijatí prorodinného balíčka to nemožno porovnávať?

Žiaľ, nie. Keď sa o tom rozprávam s niektorými kolegami a hovorím im o našom sociálnom systéme, myslia si, že žartujem. Keď poviem, aký je mesačný prídavok na dieťa na Slovensku, a to aj po jeho navýšení, sú v šoku. Pýtajú sa, či to myslím vážne a ako z toho dokážu rodiny fungovať, keď výdavky sú na Slovensku v mnohých smeroch porovnateľné. Je veľa ďalších rozhodujúcich faktorov, pre ktoré je práca v Rakúsku pre slovenskú sestru zaujímavejšia.

Napríklad možnosť flexibilnejšieho pracovného času či priestoru zosúladiť prácu s rodinným životom?

Jednoznačne. Toto je naozaj niečo neporovnateľné so slovenským systémom. Prístup k ženám a matkám je tu iný, tu sa vám naozaj snažia v práci maximálne vyjsť v ústrety. V Rakúsku sa veľmi snažia zapojiť do procesu aj mladé mamičky. Čím skôr sa vrátia, tým väčšiu finančnú motiváciu majú. Celkovo tu nie je ani taká kríza so škôlkami, ktorých je tu viac aj v nemocniciach.

Projekcia nedostatku zdravotníkovLekárske fakulty sú väčší problém než exodus lekárov. Ale top krízou sú sestry

Lukáš KekelákKristína Votrubová

V Rakúsku je veľa možností, ako si upraviť pracovný čas a hľadať cestu, aby boli všetci spokojní. Aj toto ma veľmi motivovalo pri mojom odchode za prácou do Viedne, bol to pre mňa druhý rozhodujúci faktor.

Mám možnosť naplánovať si to tu tak, že mám pár zmien za sebou a potom viac dní voľna, počas ktorých môžem cielene tráviť čas s rodinou. Ako pendler som dostala od zamestnávateľa aj ubytovanie, aby som medzi zmenami nemusela cestovať. Mám 12-hodinové služby denné alebo nočné, väčšinou idem na dva-tri dni do práce a potom mám priestor byť doma.

Ako reagovali na váš odchod do Rakúska bývalé slovenské kolegyne? Vyčítala vám to niektorá alebo vás chcú nasledovať skôr ďalšie?

S výčitkami som sa vo svojom okruhu, chvalabohu, nestretla, ale, samozrejme, sledujem aj fóra našej komory sestier, kde sa kolegyne veľmi otvorene vyjadrujú k aktuálnym zdravotníckym témam. Aj tam párkrát padlo na margo nás sestier, ktoré sme získali vzdelanie na Slovensku a pracujeme v Rakúsku, že zrádzame našu krajinu a nevraciame späť hodnotu, ktorá bola do nás vložená.

Dotýka sa vás to?

Chápem ich frustráciu, ale každý máme slobodnú vôľu, stále žijeme v demokracii a máme právo sa rozhodnúť veci zmeniť, ak nie sme s nimi spokojní. Európsky trh je otvorený pre všetkých.

Za akých podmienok by ste sa vrátili do slovenského zdravotníctva?

Ak by sa situácia u nás zmenila alebo by náš systém prinajmenšom poskytoval porovnateľné benefity, ako mám dnes v Rakúsku, nebudem ani sekundu váhať. Prečo by som mala pracovať v zahraničí, ak by som mala na Slovensku také pracovné podmienky, finančné a sociálne benefity ako v cudzej krajine?

Práca v zahraničí má vždy svoje pozitívne aj negatívne stránky. Hoci si v Rakúsku vážia moju prácu a vrúcne ma prijali, vždy budem pre nich cudzincom a vždy budem musieť v porovnaní s domácimi viac dokazovať, čo všetko viem.

Bory vás nelákali vrátiť sa?

Musím povedať, že rozbehli celkom zaujímavú kampaň s taktikou, ako získať ľudí. Ponúkajú aj celkom zaujímavé podmienky, čo sa týka platov, v niektorých smeroch boli konkurencieschopné aj zahraničiu. Rovnako profil služieb je u nich podstatne flexibilnejší ako inde v slovenskom zdravotníctve. Napriek tomu som na pohovore nebola, pretože mi môj súčasný režim vyhovuje. Stále tiež neviem, ako tam funguje spolupráca medzi jednotlivými profesiami, a napriek všetkému ani Bory nevedia dať sestre také sociálne benefity, aké ponúka rakúsky systém.

Čím to podľa vás je, že keď sestry štrajkujú, nevedia vybojovať toľko ako lekári, hoci ich práca je aj pre lekárov nevyhnutná?

Aj generačne stále cítiť, že slovo pána doktora má väčšiu váhu ako slovo sestry, pretože pán doktor je „niekto“ a sestra je len „do počtu“. Lekári si môžu dovoliť na chvíľu odísť, lebo majú pomocný personál, ktorý je pri prístrojoch a lôžkach a pacienta zmanažuje, pritom sestry na rozdiel od lekárov nie sú viazané Hippokratovou prísahou. Až keď by sestry odišli od lôžok, vtedy by bolo vidieť, aký armagedon nás možno v budúcnosti bez dostatku sestier môže čakať.