Poslušné dieťa nie je vždy dobré znamenie Aj nevedomé rodičovské chyby môžu spôsobiť, že v dospelosti vyhovie každému na úkor seba

Možno to poznáte zo svojho najbližšieho okolia a možno ste takým človekom aj vy sami. Pri zbežnom pohľade vidíme niekoho, kto je ochotný, vždy pomôže, spraví, o čo ho požiadate. Jednoducho rád pomáha.

Pri bližšom pohľade však v mnohých takýchto prípadoch nejde o vedomý úmysel byť voči okoliu ústretový a láskavý, ale o neschopnosť povedať druhým nie, dokonca aj na vlastný úkor.

Kým ich okolie v nich vidí ochotných ľudí vždy pripravených naplniť požiadavky druhých, oni sami sa cítia neistí, majú problémy so sebavedomím i s nastavením vlastných hraníc.

Dnes psychológovia venujú čoraz väčšiu pozornosť tomu, čo je za našou potrebou vyhovieť každému, či už doma, alebo v práci, a uprednostňovať potreby druhých pred našimi vlastnými.

Problém nastáva, ak rodina, škola či iné významné autority negatívne podmieňovali reakcie na prípadný neúspech.

Odborníci týchto ľudí nazvali people pleaser, aj keď nie sú s týmto označením úplne spokojní. Aj naši psychológovia hovoria, že doslovný preklad tohto termínu „ľudia potešitelia“ neoznačuje presne, o čo ide.

Americký medicínsky portál psychcentral.com týchto ľudí opisuje ako tých, ktorí myslia oveľa viac na druhých než sami na seba. Až prehnane im záleží na tom, čo si o nich druhí ľudia myslia, ako pred nimi vyzerajú, vychádzajú všetkým v ústrety a uprednostňujú potreby druhých na úkor svojich.

Na rozdiel od ľudí, ktorí sa dobrovoľne a najmä vedome rozhodnú byť druhým nápomocní, people pleaser nevidia slobodnú možnosť voľby vybrať si podľa momentálnej situácie, či niekomu pomôžu alebo nie. Takýto človek vníma, že má svoje osobné hranice posunuté ďalej, ako by chcel, ale nedokáže s tým nič robiť.

Strach, či už je vedomý, alebo nie, z možnej negatívnej reakcie druhého je príliš silný, a tak si títo jedinci zafixujú vzorec „radšej vždy vyhovieť“. Boja sa, že ich druhí prestanú mať radi alebo prídu o miesto v práci, ak by aspoň raz pomysleli najskôr na seba.

Na racionálnej úrovni môžu chápať, že ak by najskôr mysleli na seba, svoj voľný čas a svoje zdravie, zrejme ich ten druhý neprestane mať rád, napriek tomu nemajú sebadôveru, aby išli do rizika a povedali na požiadavku iného „nie“. A tak zostávajú vo svojom presvedčení, že na ich potrebách nezáleží a je pre nich lepšie každému vo všetkom urobiť po vôli.

Deti majú strach, že sklamú rodičov

Viacerí psychológovia, ktorí sa tomuto fenoménu dlhodobejšie venujú, hovoria, že korene tohto správania siahajú až do detstva. Česká psychologička Lucie Papíková v rozhovore pre Denik.cz tvrdí, že spoločné rysy týchto ľudí sa dajú nájsť pomerne ľahko.

„Často ide o ľudí, ktorí boli v detstve tými dobrými, šikovnými, vzornými a nadanými deťmi. To samo osebe, samozrejme, nie je zlá predispozícia do dospelosti. Problém nastáva, ak rodina, škola či iné významné autority negatívne podmieňovali reakcie na prípadný neúspech. Vznikla tak potreba predísť trestu a strachu zo sklamania druhých,“ vysvetľuje Lucie Papíková.

Americký psychoterapeut pôsobiaci v San Franciscu Jay Reid sa téme vplyvu detstva na fenomén people pleaser venuje dlhodobejšie a dáva jeho vznik do súvislosti s narcistickým rodičom.

Reid je presvedčený, že nikto z nás sa nerodí s tým, že druhí si zaslúžia viac a majú väčšiu hodnotu. „K tomuto záveru môže dieťa prísť na základe vlastnej skúsenosti,“ píše v texte na svojej webovej stránke, v ktorom vysvetľuje, aké udalosti v detstve spravia v dospelosti človeka, ktorý stratil schopnosť správať sa voči svojmu okoliu asertívne. 

„Jedným zo spôsobov, ako sa to stane, je, keď narcistický rodič považuje svoje potreby za dôležitejšie ako potreby dieťaťa. Dieťa cíti, že musí rodiča potešiť, že musí byť takým, akým rodič očakáva, že by mal byť. Ak tak neurobí, dochádza zo strany narcistického rodiča k odmietnutiu a rozhorčeným útokom. Dieťa sa cíti emocionálne odmietnuté a hlboko zranené,“ vysvetľuje.

Podľa Jaya Reida je na vytvorenie si zdravých osobných hraníc absolútne nevyhnutné, aby dieťa cítilo od rodičov uznanie a bezpodmienečné prijatie. Keď sa mu ho nedostáva, začne uznávať to, čo uznáva rodič. „Dieťa nadobudne presvedčenie, že jediné, na čom záleží, sú pocity rodiča. Ide o jednosmerný vzťah, s ktorým dieťa nič nezmôže,“ dodáva Reid s tým, že práve v tomto sú počiatky toho, že v dospelosti bude žiť s presvedčením, že má hodnotu len vtedy, keď robí niekoho šťastným alebo spokojným.

Chyby, ktoré robíme nevedome

Nie vždy musí byť príčinou narcistický alebo toxický rodič. Americká psychologička a rodičovská koučka Jennifer A. Williamsová upozorňuje, že aj nechcenými rodičovskými chybami môžeme spôsobiť, že naše dieťa si v dospelosti nebude veriť a bude si vytvárať sebahodnotu cez prijatie a spokojnosť svojho okolia.

Williamsová pomenovala základné rodičovské chyby, ktorých sa môžeme v tomto smere dopúšťať. Prvou z nich je, keď aj nevedome rodičia popierajú alebo podceňujú skúsenosť dieťaťa. Robia tak napríklad slovami ako: „Prestaň plakať!“ „Reaguješ prehnane.“ „To je smiešne!“ „Nemôžem uveriť, že si sa takto správal!“

Williamsová radí, že si máme skúsiť predstaviť, že svojmu partnerovi večer rozprávame o nejakej situácii v práci a ten by na to reagoval uvedenými vetami. Ak by sme sa pri tom cítili ponižujúco, určite sa tak cíti pri takýchto našich reakciách aj dieťa.

„Keď sa ako dieťa cítime vypočutí a pochopení, naučíme sa dôverovať vlastnej skúsenosti. A musíme sa naučiť dôverovať dôležitosti našich emócií, túžob a potrieb, ak sa nemáme obetovať v neustálej snahe potešiť iných,“ tvrdí rodičovská koučka.

Ďalšiu rodičovskú chybu Williamsová nazvala „prepnutie na efektívne rodičovstvo“. Najčastejšie sa to podľa nej stáva, keď sa cítime stresovaní alebo preťažení. Vtedy prechádzame do režimu efektívnosti, nemáme čas ani kapacitu na to, aby sme skutočne počúvali a boli pre naše deti prítomní.

Keď sa ako dieťa cítime vypočutí a pochopení, naučíme sa dôverovať vlastnej skúsenosti.

A ako to môže vyzerať v praxi, keď prepneme na „efektívny mód“? Napríklad pri malom dieťati nemáme trpezlivosť, kým myšlienku sformuluje, a dokončujeme zaň vety. To si môže dieťa vyložiť tak, že si nevážime, čo chce povedať. „Tento rodičovský zvyk môže dieťa vycvičiť aj v tom, aby nehovorilo samo za seba,“ varuje Williamsová s tým, že to je už len krôčik od toho, aby sa neskôr prejavovalo realizovaním potrieb iných namiesto svojich.

Rodičovská koučka takisto rodičom radí vyhýbať sa „štekavým príkazom“ či reakciám na detské otázky „prečo to mám urobiť“ odpoveďou „lebo som povedal“. Williamsová im odporúča, aby nepodceňovali emócie svojho dieťaťa a nepoužívali vo výchove na donútenie žiadaného správania vyvolávanie pocitu viny, hanby alebo prísne tresty. Rovnako podľa nej nie je dobré, ak budeme deti odmeňovať za to, že s nami súhlasia, a za nesúhlas sa na ne hnevať.

„Tieto incidenty sa môžu zdať malé, ale keď sa udejú počas života dieťaťa mnoho ráz, stanú sa predchodcom toho, že sa dieťa vzdá samo seba a posunie svoje hranice voči požiadavkám druhých tak ďaleko, až pôjde proti sebe samému,“ vysvetľuje Williamsová s tým, že rodičom odporúča, aby svoje deti hlavne počúvali. „A takisto im dajte vedieť, že majú právo na svoje pocity a na vyslovenie svojich námietok,“ dodáva.

Spomínaná česká psychologička Lucie Papíková potvrdila, že sa so syndrómom people pleaser aktuálne stretáva vo svojej praxi denne a popieranie seba samého na úkor svojho okolia je bežná súčasť života mnohých z nás. Byť ako rodič pre dieťa prirodzenou autoritou, ktorá rešpektuje dieťa s jeho názormi a vie si ich vypočuť, je podľa odborníkov dôležitým krokom, aby z dieťaťa vyrástol zdravo sebavedomý človek a nehľadal potvrdenie svojej hodnoty u druhých na úkor seba.