Čo čítať, pozerať, počúvať Prekvapivo nekorektný Kohút, taliansky Kafka v slovenčine aj najlepšia zvučka od čias Priateľov

Imrich Gazda

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Zástupca šéfredaktora Imrich Gazda vyberá (pop)kultúrne počiny s pridanou hodnotou.

Venuje sa náboženským témam, najmä aktuálnemu dianiu v kresťanských cirkvách. Vyštudoval dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. V minulosti pôsobil na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Ďalšie autorove články:

Nielen lefèbvristi Chystá sa ďalšia biskupská vysviacka bez súhlasu pápeža. Problémy so schizmatickými kňazmi hlásia viaceré krajiny

Nedovolíme, aby sa to zamietlo pod koberec

Čo sme sa dozvedeli z kauzy zneužívania Zlyhávame pri preberaní zodpovednosti a klerikalizmus je stále problém

Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie Taliansko? Slnko, more a povestný sladký život – la dolce vita.

Režisérka Maura Delpero vo filme Vermiglio (DAFilms) vykresľuje úplne iný obraz – všade navôkol sú len hory, sneh a holý boj o prežitie.

Dej filmu nazvaného podľa vysokohorskej alpskej dedinky sa odohráva v závere druhej svetovej vojny. Vo Vermigliu žijú ľudia v uzavretej komunite, ktorá si nadovšetko ctí Boha, rodinu a tradície.

Miestny učiteľ je nespochybniteľnou autoritou v dedine aj vo svojej rodine. Dokáže sa dojímať pri počúvaní Vivaldiho Štyroch ročných období, no zároveň byť nezvyčajne tvrdý k svojmu dospievajúcemu synovi.

Podobne členité sú aj charaktery ďalších postáv. Pozornosť sa upriamuje najmä na rollandovský pár Pietra a Luciu. Ona je najstaršou dcérou spomenutého učiteľa, on je vojak zo Sicílie, ktorý dezertoval a v horách vyčkáva na koniec vojny.

Vnímavou pozorovateľkou ich lásky je mladšia sestra, ktorá vyniká v zbožnosti, no zároveň bojuje so svojím dospievajúcim telom.

S príchodom jari 1945 sa v Európe rodí mier a v Luciinom lone nový život. Slzy radosti však zakrátko vystriedajú slzy nešťastia – mladý pár postihne obrovská tragédia, ktorá dopadne na celú komunitu.

Vermiglio je film drsnej poetiky. Zábery božskej prírody kontrastujú s ťažobou životnej reality. Navonok tvrdí muži sú v skutočnosti slabí a nerozhodní, takže riešenie každodenných výziev a problémov spočíva na pleciach vnútorne silných žien.

Žien, ktoré sa vedia vyrovnať aj s tou najväčšou bolesťou a vzpriamene kráčať ďalej, pretože žiť sa musí.

Lacný seriál? Áno, ale...

Z úplne iného súdka je desaťdielny komediálny seriál Kohút (Rooster) na HBO Max.

Spisovateľ Greg Russo (v podaní Steva Carella, známeho aj zo seriálu The Morning Show) prichádza na americkú Ludlow College navštíviť dcéru profesorku, ktorá sa borí s rozpadom vzťahu a z toho vyplývajúcimi problémami v práci.

Aby pomohol dcére, Greg – prezývaný Kohút podľa hlavnej postavy svojich románov – musí pristať na nečakanú ponuku rektora viesť kurz o tvorivom písaní. Zo spisovateľa sa tak stáva nekonvenčný profesor s neformálnymi vzťahmi so študentmi, ktorý sa čoskoro zapletie s rektorovou sekretárkou a čoraz viac sa zamotáva do akademických intríg.

Na prvý pohľad to vyzerá ako lacný seriál – a toto zdanie nie je ďaleko od pravdy. Polhodinové epizódy ponúkajú konvenčnú zábavu a situačný humor, ktorého zdrojom sú vzťahy a napätia medzi karikovanými postavami. A dvojzmyselné narážky ako vystrihnuté z Dva a pol chlapa tiež mnohým nebudú po chuti.

To, čím tento seriál prekvapuje, je nekorektný humor. V Postoji sme už viackrát písali o tom, že streamovacie platformy sú v posledných rokoch vlajkovými loďami „svetlých zajtrajškov“ a LGBTQ agendu neraz pretláčajú aj v detských rozprávkach či seriáloch (upozornili na to kolegyne Zuzana Hanusová aj Alena Potocká).

Preto je seriál, v ktorom sa zosmiešňuje politická korektnosť, zelené politiky, rodovo neutrálny jazyk či prehnaná precitlivenosť na komentovanie telesného vzhľadu, nečakaným osviežením.

Rovnako ako vizuálne a hudobne nádherná zvučka – skladbu I Played The Fool nahral priamo pre Kohúta Michael Stipe zo skupiny R.E.M. a podľa producenta Andrewa Watta ide o najlepšiu zvučku od čias Priateľov.

Píš, prosím ťa, píš

Taliansky spisovateľ Dino Buzzati (1906 – 1972) nie je na Slovensku príliš známy. Preto je dobré, že po jeho najslávnejšom románe Tatárska púšť, ktorý u nás vyšiel ešte v roku 1977, a zbierke poviedok Sedem poschodí (2001) vyšlo v slovenčine ďalšie jeho dielo – zbierka krátkych textov Veľmi nás mrzí, že... (Literárna bašta, 2025).

„Píš, prosím ťa. Aspoň dva riadky, aj keď sa duša zmieta v nepokoji a nervy sú na prasknutie. Ale každý deň! So zaťatými zubami, možno hlúposti a nezmysly, ale píš,“ píše Buzzati v texte Záchrana. „Píš, píš. Na samom konci sa môže v tonách papiera, čo treba vyhodiť, jeden riadok zachrániť. (Možno.)“

Týchto slov sa držal aj samotný autor. Ako v predslove uvádza prekladateľ Stanislav Vallo, po Buzzatiho smrti sa v jeho milánskom byte našlo množstvo zošitov s označením roku na prebale. „Sem si Buzzati od chvíle, keď si uvedomil, že písanie je jeho osudom, zaznamenával postrehy, obrazy, úvahy, myšlienky každého dňa.“ Výber z nich sa ocitol aj v zbierke Veľmi nás mrzí, že...

Čo čítať, pozerať, počúvaťToľko ťažoby, koľko len život môže nadeliť. A k tomu ešte aj ten pocit samoty

Imrich Gazda

Buzatti, ktorý takmer celý život pôsobil ako redaktor a reportér denníka Corriere della Sera, sa vo svojej beletristickej tvorbe inšpiroval najmä Franzom Kafkom, Jeanom-Paulom Sartrom, Albertom Camusom a surrealizmom.

Tento vplyv je zreteľný aj v spomínanej zbierke. Obyčajní ľudia sa na obyčajných miestach (úrady, školy, nemocnice) ocitajú v neobyčajných, až absurdných situáciách.

Ako napríklad pacient Luigi Ivanero v texte Dôležitý muž. Keď k nemu zdravotnícky personál začne pristupovať s nadštandardnou starostlivosťou, cíti sa poctený. Čoskoro však zistí, že dôvodom pozornosti nie je on sám, ale jeho nezvyčajná choroba, na ktorej odhalení a možno aj vyliečení si chcú ošetrujúci lekári vybudovať meno.

„Tak či onak, pomyslel si, vždy lepšie ako nič. A napriek vysokým teplotám sa cítil ako prasa v žite. Takže jeho veľká životná šanca sa volala choroba,“ píše autor v poviedke. „Toto je jeho chvíľa! Ivanero si vychutnával trpký pôžitok z toho, ako pokorí svet. Tých ostatných, ktorí ho konečne potrebujú, a nie on potrebuje ich ako vždy doteraz.“

Nielen v tomto prípade sa však rýchlo ukáže, aké dočasné je ľudské šťastie a aký trýznivý býva život človeka milión.

Hudba, ktorá privádza k Bohu

„Hudba nie je luxus pre niekoľkých, ale Boží dar prístupný pre všetkých,“ povedal pápež Lev XIV. pri príležitosti minuloročného Koncertu s chudobnými vo Vatikáne.

Vďaka platformám ako Spotify či YouTube Music je dnes hudba prístupná naozaj pre každého. A napriek moru priemernosti, až nekvality tam možno nájsť aj takú, ktorá – opäť slovami Leva XIV. – „je mostom, ktorý nás vedie k Bohu“.

Takou je nesporne aj hudba svätej Hildegardy z Bingenu (1098 – 1179) či málo známeho blahoslaveného Notkera Balbulusa (840 – 912).

„Je považovaný za prvého hudobného skladateľa germánskeho pôvodu. Mnohé z jeho hudobných skladieb tvoria hymny na počesť svätých. Najznámejších je však jeho štyridsať sekvencií v zbierke Liber hymnorum,“ napísal Jozef Husovský, ktorý život Notkera Balbulusa nedávno priblížil v rámci seriálu Svätý na každý deň.

„Jeho spevy sú melodické a texty jednoduché, takže ich môže spievať aj človek, ktorý nevie po latinsky,“ dodal Husovský.

Veď posúďte sami.