Čo čítať, pozerať, počúvať Toľko ťažoby, koľko len život môže nadeliť. A k tomu ešte aj ten pocit samoty
Zástupca šéfredaktora Imrich Gazda vyberá (pop)kultúrne počiny s pridanou hodnotou.
Vypočuť
Čo čítať, pozerať, počúvať / Toľko ťažoby, koľko len život môže nadeliť. A k tomu ešte aj ten pocit samoty
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Turisti v kostoloch S cirkevnou etiketou majú problém aj katolíci. V košickej katedrále zažili kolobežku, morča aj detský balón nad oltárom
Psychologička o vyhorení v materstve Tri deti, prerábka domu a túžba byť perfektnou mamou ma dostali do bodu, keď som musela prehodnotiť vlastné presvedčenia
Hrozba pre unesené dievčatá v Pakistane Nútené konverzie a sobáše si vyžadujú špeciálnu pozornosť, tvrdia europoslanci
Ako sa v tom vyznať Kto formuje budúcich kňazov? Čo má v seminári na starosti rektor, špirituál a prefekt?
Týždenný výber Jozefa Majchráka Ešteže dobré veci nedokážu úplne zničiť ani nekompetentní politici
Žena, ktorá riadi štát Vatikán Rehoľníčka s titulmi z Ríma aj USA, ktorá prepísala históriu cirkvi. Kto je Raffaella Petriniová
Turisti v kostoloch S cirkevnou etiketou majú problém aj katolíci. V košickej katedrále zažili kolobežku, morča aj detský balón nad oltárom
Kauza odpočúvania vo FPU Zamestnankyňa, ktorá médiám potvrdila nález odpočúvacích zariadení, skončila
Nové eurobankovky Pozrite si návrhy nových papierových platidiel. Verejnosť o nich môže hlasovať
Na Matovičovej šou Mikina, lopta, selfíčko a potom len Fico, Fico, Fico. Nie je to málo?
Šimečka v Dubaji Infantilizácia politiky pokračuje
Počas nedávnej návštevy sústreďovacieho tábora Terezín v severozápadných Čechách ma zaujala fotografia 83-ročnej Nemky Gabriely Braithut.
Do Malej pevnosti, ktorá počas druhej svetovej vojny slúžila ako väznica pražského gestapa, boli po porážke Hitlera nahnaní nemeckí obyvatelia. Na základe princípu kolektívnej viny boli všetci – až na niektoré výnimky – určení na odsun.
Učiteľka jazykov z Prahy bola jednou z najstarších internovaných osôb. Vysídlenia sa už nedožila, zomrela priamo v Terezíne 21. septembra 1945.
Foto: autor
Tvár Gabriely Braithut sa mi nanovo vybavila pri sledovaní nového dvojdielneho filmu Gerta Schnirch (HBO Max) natočeného podľa historického románu Kateřiny Tučkovej Vyhnání Gerty Schnirch, za ktorý autorka získala cenu Magnesia Litera.
Vojnové udalosti rozvrátia nielen Československo, ale aj zmiešanú nemecko-českú brniansku rodinu, v ktorej Gerta vyrastá.
Mladá žena napokon ostáva sama. Teda nie tak celkom. V špine protileteckého krytu privádza na svet dieťa.
Dieťa, ktoré nechcela. Dieťa, ktoré je plodom znásilnenia. Nie nemeckým okupantom či sovietskym „osloboditeľom“, ale najbližšou osobou, ktorá mala byť Gertiným ochrancom.
Napriek tomu, že hlavná hrdinka sa vždy hlásila k českej národnosti a počas protektorátu aktívne pomáhala odboju, pre polovičný nemecký pôvod sa po vojne ocitne v sústreďovacom tábore. Tam musí piť vlastný moč, aby prežila. A nechcené dieťa s ňou.
Napokon prežijú obe, matka aj dcéra, no aký je to život? Pretĺkajú sa ním, ako sa dá, vnútorne zatrpknuté, vzájomne nemilované.
Komplikované osobné vzťahy matky, dcéry a neskôr aj vnučky tvoria druhú rovinu filmu, ktorá vrcholí v čase ďalších dejinných zmien – pádu Berlínskeho múru a Nežnej revolúcie.
Až teraz, po rokoch je zostarnutá Gerta schopná odpovedať dcére na otázku, ktorá z jej úst zaznieva od útleho veku: „Mama, prečo ma nemáš rada?“
Keď utajovaná pravda zaznie prvýkrát, páli ako soľ v rane. No zároveň uzdravuje a lieči.
Hovoriť o šťastnom konci by bolo nemiestne. Tej ťažoby bolo až primnoho. Stačilo by jej aj na dva životy.
Trikrát o samote
„Človek je vždycky sám. Keď si to uvedomí, je to jednoduchšie,“ vraví v spomínanom filme hlavná hrdinka Gerta Schnirch. Je to naozaj tak?
O samote, ktorá je častou témou umeleckého spracovania, som sa nedávno rozprával so spisovateľom Pavlom Rankovom. Reflektuje ju aj vo svojich posledných dielach Klinika (samota uprostred druhých ľudí) a Maratón (samota v sociálnej izolácii).
Na otázku, prečo sa k tejto téme opakovane vracia, odpovedal:
„Asi preto, že pri komunikácii s blízkymi osobami silno pociťujem, že vzájomné neporozumenie je neraz väčšie, ako keď sa zhováram s niekým cudzím. Často zisťujem, že to, čo som povedal, bolo prijaté a interpretované úplne inak, než som zamýšľal. Áno, je to vec jazyka, ale určite aj vec emócií. Uvedomujem si, aké vzácne je naladiť sa s niekým na rovnakú vlnu.“
Meditatívne až poeticky o tejto téme rozpráva aj dva roky starý film Sidónia v Japonsku.
Úspešnej francúzskej spisovateľke Sidonie Perceval sa počas japonského turné venovanému jej novej knihe začne zjavovať duch jej mŕtveho muža.
Myšlienky na horor hneď zavrhnite. Celé je to príjemne melancholické, miestami až nežne komické.
Ako vysvetľuje japonský vydavateľ Sidoniiných kníh Kenzó Mizuquchi, spisovateľka má zjavenia preto, lebo Japonci veria, že duše zosnulých žijú naďalej medzi nami. (Týmto film pripomína pixarovku Coco, ktorá rozvíja mexickú tradíciu, že zomrelí žijú aj po smrti, ale len dovtedy, kým si na nich ešte niekto spomenie.)
Sidonie postupne dospeje k presvedčeniu, že ak nechce zostať uväznená v minulosti, musí sa s ňou dokázať rozlúčiť, aby sa mohla otvoriť novej budúcnosti. Možno aj vo vzťahu s Kenzóm.
Úplne iný pohľad na vyrovnávanie sa so samotou ponúka minuloročný dokumentárny film Virtuální přítelkyně, ktorý sa venuje fenoménu platformy Only fans (písali sme o nej aj v denníku Postoj) a jej používateľom.
„Je to vážne ako v reálnom vzťahu. Môžeme sa rozprávať o čomkoľvek, vždy je schopná ma vypočuť. A rovnako aj ja ju, keď to potrebuje,“ opísal svoj vzťah s virtuálnou priateľkou Rosalindou jej platiaci fanúšik David.
Ako IT špecialista sa často presúva po Európe, a tak podľa vlastných slov nemá čas budovať si reálny vzťah.
„Je takéto virtuálne puto len chabou náhradou ľudského kontaktu alebo môže byť v digitálnej dobe skutočným liekom na samotu, ktorej na Západe čelí stále viac ľudí?“ pýta sa týždenník Respekt, ktorý Davidov príbeh priniesol.
„Niektorým mužom môžu virtuálne vzťahy pripadať natoľko jednoduché a bezpečné, že už nebudú mať potrebu nadväzovať so ženami fyzický kontakt a priepasť medzi pohlaviami sa u nich ešte viac prehĺbi,“ varuje Respekt.
Rovnako znepokojujúci je fakt, že väčšina predplatiteľov troch virtuálnych priateliek účinkujúcich vo filme nie je single ako David, ale muži žijú v manželskom či partnerskom vzťahu. Namiesto offline vzťahov s reálnymi osobami však radšej budujú online vzťahy s ich virtuálnymi náhradami.
A v čase umelej inteligencie sú odtiaľ len na skok doslova virtuálne vzťahy s chatbotmi, ktoré sa môžu končiť aj tragicky. Nezvládnutá samota tak môže dospieť až do vlastnej záhuby.
Zo smútku sa možno aj vyspievať
Osamelí sú aj chlapi posedávajúci pri pive a lížuci si rany kdesi v zapadnutom bare. Z ich strápených tvárí zahalených kúdolmi cigaretového dymu na vás dýcha životná ťažoba aj poetika Turgenevovej poviedky.
No prečo o svojich trápeniach len rozprávať, prečo sa z nich rovno nevyspievať? A dôjde aj na tanec, slzu v oku i nečakaného víťaza spontánnej speváckej súťaže. V smutných očiach sa tak aspoň na chvíľku objaví kúsok slnka.
Film Speváci (Netflix), ktorý nedávno získal Oscara v kategórii krátkometrážnych filmov, má len 18 minút. A vy tak budete mať chuť pustiť si ho vzápätí znova.
Čo zaujalo Evu a ďalších kolegov v Postoji
Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
