O muzikáli Život na dva ťahy Je o sláve, drogách a hudbe? Áno, aj, ale silnejšími témami sú otcovské zlyhania a cesty k odpusteniu

Ale vlastne sme si už trochu aj zvykli, veď sme tu mali nielen film o Duchoňovi a Nepelovi, ktorí už nežijú, ale aj film o Mikim Černákovi. Dokonca dvojdielny a jeho život ešte nie je na konci, ešte všelijaké zvraty môžu prísť.

A teraz vznikol na Novej scéne muzikál o Richardovi Müllerovi, ktorý ešte stále tvorí, koncertuje, nahráva nové albumy.

Bratislava je aktuálne oblepená plagátmi, ktoré pozývajú na nové predstavenie. Názov je veľmi chytľavý – Život na dva ťahy. Dobre vymyslené, k tomu veľké promo, mohlo by sa zdať, že pôjde o vydarený divadelný produkt, budú pekné pesničky, choreografie, dojímavý príbeh.

Lenže celé to vymyslel a zrežíroval Roman Polák. A je divadelníkom, ktorý je známy aj tým, že miluje ruskú klasiku a pripravil veľa inscenácií na základe diel Čechova, Gorkého, Dostojevského, Puškina, Tolstého či Turgeneva. Rád sa púšťal do ťažkých vecí, mnohí asi majú ešte v pamäti, ako pre SND pripravil Švantnerovu Nevestu hôľ, dielo, ktoré si človek ťažko vedel predstavil ako divadelnú drámu. Alebo pripomeňme Suchoňovu operu Svätopluk v Polákovej réžii, ktorá sa v SND hráva dodnes.

Polák je dnes profesorom na Vysokej škole múzických umení. A je držiteľom Pribinovho kríža I. triedy.

Takže naozaj to nie je tvorca, ktorý by robil ľahké komerčné veci, ktoré divadlu zarobia a diváci sa pri nich dobre pobavia.

Lukáš Pišta ako Richard Müller a Dárius Kočí v úlohe jeho sprevádzača. Foto: R. Tappert

Richard Müller sa zjavne Polákovi javil ako veľká dramatická postava, ktorej život je síce verejne známy, najmä vďaka jeho silne autobiografickým textom, knihám, mediálnym rozhovorom, ale stále sú v ňom témy, ktoré treba objaviť.

Zároveň bolo jasné, že to nemôže byť ťažká existenciálna dráma, to by Nová scéna neuniesla. A treba asi prihliadať aj na ľudí, o ktorých to predstavenie je. Nemožno byť síce útlocitný pri takomto rodinnom ponore, ale treba mať vkus a mieru. Dôležitú rolu totiž zohráva v predstavení Müllerov otec aj jeho matka, manželky, bývalé partnerky, deti, ako aj jeho spolupracovníci Šeban, Filip či Mikletič.

Zväčša nejde o neznáme osoby, najmä otec Vladimír Müller bol slávny a veľký herec. Ale aj Richardova prvá manželka je známa moderátorka a ani ich dcéra Ema nie je verejne neznáma. Veď napísala knihu a pohybovala sa v modelingu.

Keď sa teda bude na javisku rozpitvávať táto rodina, jej vzťahy a trápenia, bude to na tenkom ľade. Aby to nebolo povrchné ani gýčové či banálne.

Richard Müller sa prišiel pozrieť aj na skúšku predstavenia a vraj nemal takmer žiadnu pripomienku. Bez jeho súhlasu by asi toto predstavenie ani nemohlo vzniknúť.

Polák skúmal, prečo Müllerov život bol (asi môžeme hovoriť o minulosti, lebo teraz žije pokojnejšie) taký komplikovaný, s veľkými vzostupmi a veľkými pádmi.

Napriek veľkému talentu a nespornému úspechu bolo v tomto mužovi vždy aj veľa bolesti, rozpadlo sa mu manželstvo, upadal do depresií a závislostí a zvádzal boj so svojou bipolárnou poruchou. Aj preto padal veľmi hlboko, ale vždy znova a znova sa staval na nohy. No zakaždým bol ubolenejší a krehkejší, ale aj vnímavejší a citlivejší.

O tom, ako ťažko sa mu žije, bol aj film Mira Rema Nespoznaný, ktorý vzbudil aj veľa kritiky. Padali otázky, či už nie je za čiarou ukazovať takto otvorene Müllerovo utrpenie. Ťažko sa na to pozeralo. Aj keď on sám sa k svojim bolestiam a trápeniam priznáva, netají ich a najsilnejšie to podáva vo svojich piesňach.

Je to možno aj trochu exhibicionizmus alebo totálna úprimnosť a k tomu patrí neskrývať sa ani v ťažkých momentoch. On si vybral túto cestu a neviedla do slepej uličky.

Veľmi tomuto muzikálu pomáha to, že tu znejú – v podaní muzikálových hercov – Müllerove piesne. Tie akoby dopovedali aj to, čo tu priamo nezaznie, bez tých piesní by to ani nemalo zmysel. Bez nich by to bol možno aj trochu banálny príbeh o zlyhávajúcich otcoch, pokušeniach slávy a hlbokých pádoch, po ktorých sa človek ťažko zviecha.

Tie piesne to celé posúvajú na inú úroveň. Bez nich by to nebolo také mrazivé, také strhujúce, ale aj katarzné.

Syn a otec. Lukáš Pišta a Pavol Topoľský. Foto: R. Tappert

Roman Polák po tom, čo získal vysoké štátne vyznamenanie, dal rozhovor pre SME a v ňom povedal, že dôležitou témou je preňho egocentrizmus – a táto línia sa objavuje aj tu. U otca aj syna.

Polák nechce byť v tejto téme láskavý či slušne súcitný. To, ako sa v tomto predstavení správa otec k synovi, je bolestné – aj to, ako synovi chýba otec, jeho láska, pozornosť, autorita. Pre syna je ťažké vidieť aj to, ako sa otec bezohľadne správa k matke. Je tam odvrhnutie aj ponižovanie. Preto potom vzniká silná matkina upätosť na syna, nie celkom zdravá. Čo zase komplikuje synov začínajúci sa manželský život, nevesta je tu pre svokru ako votrelec.

Müllerov otec bol úspešný herec, ikona slovenského divadla aj filmu, ale ako otec zlyhával tragicky. Ani jeho umelecká kariéra to nemôže ospravedlniť. Ale zase neplatí ani to, že zlyhávajú v tejto veci iba umelci či úspešní chlapi. Je to oveľa rozšírenejší jav, ako manželia a otcovia zlyhávajú aj iní, menej slávni či úspešní muži.

Je ťažké vidieť na javisku, ako syn trpí tým, že s otcom nemá normálny vzťah, že potom dlhé roky spolu ani nehovoria.

Ten komplikovaný vzťah musí syn v sebe intenzívne riešiť a možno je potom jednoduché vidieť v otcovi aj príčinu svojich pádov či zlyhaní. Ale takto to celkom nefunguje. A človek skutočne dospeje až vtedy, keď odpustí svojim rodičom a keď neopakuje ich chyby. Hoci v niektorých prípadoch je to odpustenie veľmi ťažký proces.

K tomu sa vlastne celým tým predstavením dostávame. Nie jednoducho. Aj syn zlyháva, síce trochu inak, ale je často dlho preč, má frajerky a nie je pre svoju manželku oporou. Vidíme jej ťažký a márny zápas zachrániť rodinu, až kým jej cynický, no skúsený psychiater rovno nepovie, aby od muža odišla.

Je tu aj bipolárna porucha, ktorú Müller najprv chcel zvládnuť s pomocou drog či alkoholu, čo jeho stav len zhoršovalo. Keď sa dostal do USA, možno podľahol aj dojmu, že takýto divoký život je pre speváka normálny a že mnohé jeho vzory umreli predčasne aj pre drogy. Treba ísť na plné obrátky, kým to ide. Ale potom to už nejde.

Roman Polák v už spomínanom rozhovore pre SME povedal, že vždy bolo preňho podstatné, aby diváci v jeho inscenáciách našli témy ľudské, témy vzťahové, témy o spoločnosti a svete, v ktorom žijeme. „Pokúšam sa v nich vytvoriť modelovú situáciu. Nie takú, čo by im povedala, že takto treba žiť. Ale takú, čo im povie, že ak majú s niečím v spoločenských, partnerských alebo politických vzťahoch problémy, nie sú v tom sami, pretože to všetko sú problémy, ktoré riešia viacerí.“

Samozrejme, väčšina divákov nie je ani taká slávna, ani taká bohatá a nežije ani takým bohémskym životom ako Müller. Ale väčšina pozná problematické vzťahy s rodičmi, náročný manželský život, výchovu detí a boj so zlyhaniami svojich blízkych aj s tými vlastnými.

Dnes Müller otvorene hovorí, že ho mrzí, že sa starším deťom, teda dcére Eme a synovi Filipovi, venoval menej a že mu ušlo niečo krásne.

V predstavení je dôležitou aj postava jeho dcéry Emy, ktorá tiež musí riešiť svoj komplikovaný vzťah s otcom, ale nevyzerá to až tak zúfalo, ako to bolo v tejto rodine o generáciu skôr. Možno je aj otec pokornejší a dcéra empatickejšia.

Lukáš Pišta v hlavnej úlohe. Foto: R. Tappert

A je tu ešte aj iná línia, tá z Danteho Božskej komédie, najprv nebo, potom peklo a napokon očistec. Trochu poprehadzované, ale takto to tu je.

Polák má zmysel pre vertikálu. A tak sa v predstavení objavia aj piesne, kde Müller kladie Bohu ťažké otázky, kde sa s ním háda, kde ho hľadá – dokonca v jednej piesni zaznie celý Otče náš. Tieto piesne ukazujú aj iný rozmer Richarda Müllera.

Polák ho len zdôraznil, lebo aj jemu je to blízke. V spomínanom rozhovore pre SME možno redaktorku aj zaskočil, keď na otázku, či pozná niekoho, kto nie je egocentrik, povedal:

„Verím, že je ich na Slovensku veľa. Tých, čo sa starajú o starých ľudí, pomáhajú bezvládnym, deťom či nezamestnaným, hoci majú sami minimum prostriedkov, alebo tých, čo hlásajú lásku Ježiša Krista. Nehovorím pritom o náboženstve, hovorím o Novom zákone a o tom, že kto do teba kameňom, ty doňho chlebom. Aj v cirkvi, aj mimo cirkvi je veľa potrebných ľudí. Byť človekom viery v tomto svete neznamená byť farizejom, ktorý chce v chrámoch židovských ukázať, koľko zo svojho zisku odovzdáva Bohu. Byť človekom viery znamená vytvárať medzi ľuďmi pocit, že je možné žiť aj v porozumení a mieri.“

O tomto je vlastne celé predstavenie, ako žiť v porozumení a mieri so svojimi blízkymi, kolegami a aj sám so sebou.

Samozrejme, dôležité bolo aj to, ako táto vysoká Polákova ambícia dopadne na Novej scéne. Už len zahrať Müllera, ktorého už máme všetci vžitého ako robustného muža s charizmou, je ťažké. A ešte spievať jeho piesne.

Müllera hrá Lukáš Pišta, nie je žiadna iná alternácia. Nemá to tento útly muž najprv ľahké. Lebo prirodzene čakáte, že sa na pódiu objaví takmer dva metre vysoký muž, ktorý sa aj vďaka svojej telesnej konštrukcii na všetkých pozerá z výšky, budí rešpekt, je drzo sebavedomý, a potom príde zlom a ten mohutný chlap sa mení na občas až detsky bezbranného muža.

Dôležité bolo, ako bude hlavný predstaviteľ spievať a hrať. Či nás vtiahne do drámy tohto muža. Postupne sa to darí a Lukáš Pišta unesie aj tie ťažké scény, keď je vám jeho postava odpudzujúca alebo keď vidíte, že je práve v manickej fáze, ktorá ho ženie do problémov, nedokáže to zastaviť, a logicky potom príde tá druhá fáza, smútok, prázdnota, žiadna energia.

Celý čas znejú Müllerove piesne zo všetkých jeho období a spieva ich nielen hlavný hrdina, ale aj iní, aj ženy okolo neho, aj jeho kolegovia – a to je naozaj často veľmi dojímavé. Občas práve ženy akoby tým notoricky známym pesničkám dávali ešte nový rozmer.

A keďže tu hrá živá kapela s bohatým zvukom, je to aj hudobne silné. Divák – možno aj ten, ktorý nepatrí do Müllerovej generácie, takže nezažil všetky jeho hudobné fázy – zrazu zistí, koľko krásnych piesní má on v repertoári a že tie piesne akoby rámcovali celý jeho život. Spieval o tom, čím žil. Aj vďaka tomu toto predstavenie mohlo vzniknúť.

Na konci je vlastne až akýsi rozprávkový koniec.

Záverečná scéna. Foto: R. Tappert

Po Müllerovom boku je druhá manželka, ktorá dokáže niesť jeho bolesti a trápenia, zvláda jeho stavy, je mu oporou, a je tu nový syn, nová šanca byť aspoň teraz dobrým otcom.

A prichádza aj pokoj, pokora, prijatie vlastnej bolesti, odpustenie a zmierenie.