O filme Tanec s medveďom Nečakajte pro-life vyústenie, ale aj tak je to odvážny film

Vlani vznikol oceňovaný film Karavan o matke s postihnutým dieťaťom, teraz je tu film o manželoch, ktorí čakajú dieťa s Downovým syndrómom a so srdcovou chybou. Vlastne sú to česko-slovenské filmy, lebo na obidvoch sa podieľajú aj slovenskí umelci.

Ale tá téma vzišla od českých scenáristiek a režisérok. Za vlaňajším Karavanom stála Zuzana Kirchnerová a za novým filmom Tanec s medveďom zas scenáristka Lucie Bokšteflová a režisérka Jitka Rudolfová.

Prinášajú však tieto ženy ženské témy? Isto, v prvom rade tu ide o ženy, lebo tie zvyčajne nesú najviac zodpovednosti za dieťa, ale určite to nie je ženský film, lebo sa týka aj zodpovednosti muža, jeho schopnosti sprevádzať ženu, byť jej oporou, priniesť istý druh obety.

Pavla Gajdošíková ako Linda, Klára Melíšková ako jej matka. Foto: Bontonfilm.sk

Ani ma neprekvapilo, že kinosála bola prázdna, a podobnú skúsenosť zažil aj kolega, tiež bol v kinosále sám.

Nový česko-slovenský film Tanec s medveďom bolo aj ťažké objaviť v kinách. Tie správne tušili, že toto žiadny trhák nebude, že ľudia asi takéto filmy nechcú v kinách vidieť. Možno si to potom pozrú v televízii.

Je to film o ťažkej voľbe rodičov, ktorým oznámili, že ich očakávané dieťa má vrodenú srdcovú chybu a Downov syndróm.

Takýto námet mohol ľahko dopadnúť ako sladký či náučný film, ale je to silná dráma jednej rodiny, kde nie sú hrdinovia, len utrápení, ubolení, odhodlaní aj zlyhávajúci ľudia.

Nie je tam žiadny happy end, aj keď na konci istý druh zmierenia či pokoja hádam príde, hoci je cesta k nemu boľavá a ťažká.

Marek a Linda sú manželia a sú to dvaja úspešní ľudia, on je pilot dopravných lietadiel, ona talentovaná huslistka. Obaja majú svoje kariéry krásne rozbehnuté. Majú pekné manželstvo, sú to už zrelí ľudia, pripravení na rodičovstvo.

Netrpia ani sociálnymi problémami, bývajú spolu s Lindinými rodičmi v krásnej rozľahlej vile a majú pekné rodinné vzťahy, teda aj s Lindinými rodičmi, ktorí asi patria k prosperujúcej mestskej elite, aj s Markovou matkou, ktorá žije na vidieku, v starom dome a je veriaca.

Je tu zámerne model dvoch odlišných zázemí, ktorých význam sa ukáže neskôr.

Mladí manželia sa z pozitívneho tehotenského testu obaja úprimne tešia. A predstavujú si, že sa to všetko bude dať zvládnuť, aj ich kariéry, aj dieťa, lebo veď bývajú spolu s rodičmi, ktorí radi vypomôžu, aby dcéra nepremárnila doma svoj talent. Model dvojgeneračnej vily so záhradou je na to ideálny.

Idylka sa skončí v momente, keď sa zistí, že dieťa má vážnu srdcovú chybu, a potom sa potvrdí aj to, že dcéra bude mať Downov syndróm.

Lekárka im hneď navrhne, že lepším riešením je v tomto prípade potrat a je možné urobiť ho aj v neskoršom štádiu tehotenstva.

Obaja manželia sú proti, sú aj urazení a sú odhodlaní stáť za svojím dieťaťom. Radosť z tehotenstva sa však pomaly vytráca, lebo zrazu je všetko boľavé. Keď kolegyňa hovorí budúcej matke, aké to bude, lebo ona už má malé dieťa, a tak to pozná, netuší, že Linda čaká postihnuté a ťažko choré dieťa.

Ťažko sa pozerá aj na vydareného sestrinho synčeka, okolo ktorého krúži celá rodina.

A potom príde tá chvíľa, keď je aj rodine oznámené, aké dieťa sa do tej honosnej vilky narodí. Matka je zhrozená a tlačí dcéru do interrupcie. Jasne jej povie, že ona jej s takýmto dieťaťom nebude pomáhať, je to až také kruté, že sa mladí manželia radšej odsťahujú.

Ale ani na vidieku u Markovej veriacej matky (hrá ju Zuzana Kronerová) nenájdu porozumenie, lebo táto veriaca žena necitlivo podhodí, že za to môže asi fakt, že mladí nemali cirkevný sobáš.

Asi by potrebovali nastávajúci rodičia počuť v tej chvíli iné slová.

Ešte súdržná rodina, ktorá bude podrobená ťažkej skúške. Foto: Bontonfilm.sk

Mladí však napriek všetkému sú stále odhodlaní prijať svoje dieťa a začnú sa oboznamovať aj so svetom ľudí, ktorí majú deti s týmto syndrómom.

Toto je zaujímavá línia filmu. Linda najprv na internete narazí na také sladké zábery usmiatych detí, ktoré svojim rodičom napriek postihnutiu prinášajú iba radosť. Ale to jej nestačí, ide sa spolu s manželom pozrieť do centra, kde sa takéto deti učia. Najprv ich to nabije nádejou, Linda sa dokonca usmieva.

Ale čím viac vidí tento svet, tým je to menej ružové.

Niekomu by sa možno mohlo javiť, že je to voči týmto deťom necitlivé, ale vidíme realitu. Mladí manželia sa však rýchlo nezľaknú, stále si vedia predstaviť, že budú mať takéto dieťa aj doma. Napriek všetkým a všetkému.

Ak by sa to takto skončilo, bol by to trochu banálny príbeh, ktorý by chcel šíriť osvetu, prinášať nádej a pomôcť rodinám s takýmito deťmi, aby boli vnímané ako normálne deti. Ale toto nie je osveta.

Mladá žena sa musí zmieriť s tým, že jej kariéra sa už nebude vyvíjať tak úspešne. Je na to do istej miery aj pripravená, ale očakáva rovnakú obetu aj od manžela. A prichádzajú prvé vážne rozpory. Muž má špecifickú prácu, veľa času trávi mimo domova, je však ochotný a schopný rodinu finančne zabezpečiť. Ale ak by mal prevziať väčšiu starostlivosť o dieťa, aby aj žena mohla mať svoju kariéru, musel by sa vlastne vzdať svojej práce pilota.

Pritom je to zodpovedný muž, schopný postarať sa o rodinu, zarobiť, zariadiť bývanie, navariť. Ale zároveň chce po náročnej práci aj istý komfort a medzi manželmi sa vytráca súlad.

Už toho začína byť na nich veľa. Odmietnutie rodiny, existenčné problémy, obavy, strach, neistota, bolesť. Už to neriešia spolu, už je na to chvíľu každý sám.

Pavla Gajdošíková a Kryštof Hádek. Foto: Bontonfilm.sk

Linda zrazu vidí, že aj staršia žena, ktorá ju povzbudzuje k tomu, aby si dieťa nechala, lebo aj ona má takéhoto syna, je v ťažkej situácii. Manžel ju nechal a dospelý syn je občas ťažko zvládnuteľný. Linda chápe, že táto žena priniesla oveľa väčšiu obetu, ako sa jej to zdalo na začiatku. Lebo je na to sama.

Režisérka priznáva, že toto je dôležitá vec. „Z rešerší, ktoré sme robili, vieme aj to, že mnohé páry narodenie dieťaťa so zdravotným znevýhodnením napokon neustoja a vzťah sa rozpadne. Často sa stáva, že jeden z partnerov, väčšinou muž, odchádza a žena zostáva sama. Stretla som sa s niekoľkými ženami, ktorým sa to stalo.“

Linda si uvedomuje, že aj jej vzťah môže takto dopadnúť. Hoci sa jej muž snaží byť v tom s ňou, ani on už nevie, ako jej pomôcť s jej zúfalstvom. Aj preňho je to ťažké.

Dôležitou súčasťou filmu je hudba, keďže mladá matka hrá v symfonickom orchestri aj v malom komornom súbore a natáča dokonca sólový album. Počujeme pritom rôzne skladby a vidíme, počujeme, ako tá žena hrá.

Jej husle občas v neznesiteľnom tempe hovoria o jej bolesti a zúfalstve viac ako slová.

Autormi hudby k filmu sú dvaja Slováci, Jonatán Pjoni Pastirčák a Martin Štefánik. Ale sú tu aj slovenskí herci, občas aj znie slovenčina, lebo v českých filmoch je to dosť bežné, a koproducentom je aj Slovenská televízia a rozhlas.

Pavla Gajdošíková ako huslistka Linda. Foto: Bontonfilm.sk

A tak príde rozhodnutie, ktorému sa obaja manželia dlho statočne bránili. Nie je to teda celkom pro-life film.

Ale tvorcovia sú poctiví v tom, že ukazujú aj to, aké ťažké je celé to, čo sa deje po rozhodnutí zbaviť sa dieťaťa.

Samotná režisérka sa v rozhovore pre SME priznala, že pre ňu bolo šokujúce dozvedieť sa o tom, ako prebieha tento umelý potrat vo vyššom štádiu tehotenstva, že je to vlastne pôrod. „Človek si to skôr predstavuje ako nejaký operačný zákrok. A zrazu som si uvedomila realitu, že ide o pôrod, narodenie mŕtveho dieťaťa. To bol pre mňa šokujúci moment a z tohto pohľadu ma to na začiatku veľmi zaujalo.“ A dodala: „Ak sa človek rozhodne pre ktorúkoľvek z tých volieb, vždy to so sebou nesie určité riziká, psychické následky, možné traumy. A práve to bolo pre mňa na celom príbehu najpodstatnejšie. Od začiatku som sa snažila oddeľovať, že to nie je film o interrupcii ako takej alebo o tom, kto na ňu má aký názor. Je to film o rozhodovaní v extrémne ťažkej situácii.“

Celý príbeh sa nekončí iba drastickým umelým potratom. Film pokračuje. Ešte je tu dilema, či sa pozrieť na mŕtve dieťa, či požiadať o jeho popol či ostatky.

A ešte je tu ťažká popôrodná depresia a zúfalstvo manžela, ktorý nevie svojej žene pomôcť.

Je tu jedna pekná scéna. Obaja sú v kostole na veľkonočnej vigílii, sú tam najmä kvôli Markovej matke, ale Markovi tu tečú z očí slzy. Lindu to nahnevá a zlostne odchádza.

A divák chápe, že jeden rodič už dokáže tú stratu oplakať, kým v tom druhom je len hnev.

Matka a dcéra. Klára Melíšková a Pavla Gajdošíková. Foto: Bontonfilm.sk

Speje to až k tragédii, ale napokon prichádza k zmiereniu, prijatiu toho, že to dieťa tu bolo, že sa treba s ním aj rozlúčiť, aj dať mu meno. Nebol to len kus mäsa.

Režisérka celý film pretkáva aj zábermi na nenarodené dieťa, vidíme jeho ručičky, hlavičku, vnímame, že je to živý tvor.

Režisérka Jitka Rudolfová to vysvetlila takto: „Nenarodené dieťa je v príbehu neustále prítomné. Je niečo, čo žena cíti, čo s ňou žije, a preto mi pripadalo prirodzené pokúsiť sa ho vo filme nejako sprítomniť, ukázať bytosť, o ktorej sa vlastne celý čas rozprávame. Keďže existoval spôsob, ako to vizuálne a filmovo uchopiť, bola som rada, že sme túto možnosť mohli využiť. To dieťa tam predsa je, rastie, vyvíja sa, je súčasťou príbehu.“

Toto rozhodnutie režisérky treba považovať za odvážne.

Pavla Gajdošíková a Kryštof Hádek hrajú úsporne, často za nich hovoria iba oči, výraz tváre, silnú emóciu prináša zvuk huslí.

Áno, môže zaznieť kritická výhrada, že to nie je pro-life film. Že krásne by bolo, keby si to dieťa nechali, keby sa napríklad na konci ukázalo, že ani nie je postihnuté, alebo keby z neho mali veľkú radosť napriek všetkému.

Ale toto je film o ťažkej voľbe. A nie každý ju unesie. Pritom Linda dlho statočne odolávala všetkým „dobrým radám“, vyhrážkam, odborným odporúčaniam či nátlaku rodiny.

Ale ak v tom človek ostane úplne sám alebo len s partnerom, ktorý je podobne ubolený a bezradný, tak je to neznesiteľne ťažké. Akoby tí dvaja páchali niečo zlé, keď nechcú interrupciu.

Pavla Gajdošíková a Kryštof Hádek. Foto: Bontonfilm.sk

Divák jasne vidí, že problémom je najmä okolie, pre ktoré je interrupcia normálnym a jediným správnym riešením. Najmä Lindina matka, ktorá je zrazu tvrdá a nekompromisná, je tu kľúčová. Odmietne byť v tejto situácii pre Lindu oporou. Ale je tu aj veľa iných ľudí, ktorí nedokážu povzbudiť, podporiť, iba naznačujú, že si mladý pár vlastne zničí život.

Je dobré, že vznikajú takéto filmy, hoci divák sa tu možno cíti zatlačený do kúta, najmä otázkou: A ty by si sa ako zachoval?

A nejde len o tú situáciu, že by on sám mal prijať do rodiny takéto dieťa. Tá otázka znie širšie: Dokázal by si byť oporou, keby si bol matkou, svokrou, sestrou, priateľkou či kolegyňou tejto ženy? Ponúkol by si jej pomoc, aby v tom neostala sama? Linda a jej manžel nikoho takého vo svojom okolí nemali. A zúfalo potrebovali.

Za svoju zodpovednosť a statočnosť stať sa napriek všetkému matkou dostávala Linda iba kritiku a odsúdenie.

Zaujímavé je, že toto nie je kritika spoločnosti, systému, lebo veď vidíme tu vcelku funkčné zariadenie pre deti s Downovým syndrómom, kde sa im obetavo venujú.

Inde je problém. V širšom okolí, kde chýba porozumenie, aj v rodinách, ktoré nie sú ochotné k obete. Žena tak so svojím dieťaťom môže potom ostať úplne sama.

Filmová Linda to napokon vidí na vlastné oči aj u ženy, ktorá prijala svojho postihnutého syna, obetavo sa oňho stará. Dáva jej to zmysel aj radosť, ale Linda potom zažije zblízka jej ťažkú realitu, ocitne sa u nej doma a vidí, že tá statočná žena je v tom údele úplne sama. Nikto blízky pri nej nestojí.

Nemá jej kto pomôcť ani vtedy, keď nevládze vstať z postele. To je otrasná skúsenosť nielen pre filmovú Lindu.

A to človeku nezíde z mysle, ani keď opúšťa kino.