Psychologička o vyhorení v materstve Tri deti, prerábka domu a túžba byť perfektnou mamou ma dostali do bodu, keď som musela prehodnotiť vlastné presvedčenia

Materstvo je v našej spoločnosti často vnímané ako najkrajšia a najprirodzenejšia rola ženy. Čo sa však stane, keď sa túžba byť dokonalou mamou zmení na neúnosný tlak a telo povie rázne „dosť“? Psychologička Michala Bieleková, ktorá dnes pomáha ženám, si prešla náročnou cestou od vytúženého materstva až po absolútne vyčerpanie.

V rozhovore opisuje moment, keď prekročila vlastné limity. „Jedného večera som si napriek veľkej únave povedala, že ešte poskladám kopu bielizne. Pamätám si, že potom na mňa prišla ťažoba, zle sa mi dýchalo a musela som si ľahnúť. Od tohto momentu som pocítila potrebu úplného resetu.“

Upozorňuje na to, že obetavosť by nikdy nemala hraničiť so sebalikvidáciou a v kresťanskom prostredí sa ešte stále držíme mnohých nesprávnych mýtov o materstve. „Obetovať sa až do sebazničenia je nesprávne pochopená kresťanská láska k blížnemu...“ hovorí. 

Michala Bieleková pravidelne odpovedá na vaše otázky v našej rubrike Výchovná poradňa, je psychologička, zároveň koučka, arteterapeutka a lektorka. Poskytuje poradenstvo v oblasti sebarozvoja a psychohygieny, ale aj sociálnych zručností, vzťahov, komunikácie a výchovy v súlade s kresťanskymi hodnotami.

Keďže sa osobne poznáme, v rozhovore si tykáme.

Pochádzaš z Bratislavy, ale v súčasnosti bývaš s rodinou na Orave. Prečo práve tam?

S manželom sme sa často rozprávali o tom, kde budeme bývať, keď sa zosobášime. Obaja máme radi deti, a tak sme si povedali, že by sme chceli žiť vo väčšom pokoji v prírode. Našim deťom sme chceli ponúknuť opak betónového prostredia – aby sa mohli kamarátiť na ulici, chodiť na bicykloch a žiť slobodnejšie. Chceli sme ich skrátka takto viesť.

Príbeh tvojho materstva nebol úplne jednoduchý a priamočiary. 

Veľmi som sa tešila na deti, rovnako aj manžel. Stalo sa nám však, že detičky neprichádzali. Veľmi som sa preto trápila a nakoniec, asi po štyroch rokoch, sme sa rozhodli pre adopciu. 

Naozaj k nám potom na jedny Vianoce prišiel náš syn. A keďže sme tomuto dieťaťu chceli dať ten najkrajší dar, rozhodli sme sa, že mu dáme súrodenca. Potom prišla dcérka a do tretice všetko dobré – ešte jedna dcérka.

Otvorene hovoríš o tom, že v istej fáze materstva si však dospela do ťažkého bodu vyhorenia. Čo sa stalo?

Ako bežná mama, ktorá mala tri malé deti, som zažívala situácie, keď každé niečo chcelo a opakovalo: „Mami, toto, mami, hento.“ Mala som vo svojom vnútri nastavenie, že chcem byť perfektná mama a chcem im dať naozaj všetko dobré aj po emocionálnej stránke – zaujímať sa o ne a byť prítomná. 

V tom čase sme navyše prerábali starý dom a veľa vecí robili svojpomocne, takže aj na tomto poli som chcela byť aktívna. Naozaj sa mi stalo, že som nevnímala samu seba, svoje telo a únavu a išla som nad limit, premáhala som sa. 

Ako vyzerá materské vyhorenie?

V praxi to vyzeralo asi tak, že keď deti konečne sedeli za stolom a jedli, v tom momente som dostala v hlave signál: teraz môžeš dokončiť všetko, čo si nestihla, a povybavovať veci – a začala som upratovať. Nemiesto toho, aby som si k nim prisadla a oddýchla si.

V podstate som si ani nevšimla, že som nejedla alebo že som cestou na toaletu urobila ďalších päť vecí, ktoré mi prišli pod ruku. Bolo to o mojej necshopnosti nastaviť si hranice, až mi napokon telo povedalo „dosť“. 

Jedného večera som si napriek veľkej únave povedala, že ešte poskladám kopu bielizne. Viem, že potom na mňa prišla ťažoba, zle sa mi dýchalo a musela som si ísť ľahnúť.

Od toho momentu som potrebovala úplný reset, nedokázala som pokračovať.

Ako to vyzeralo ďalej? Toto bol jediný moment alebo sa to potom opakovalo a ty si už ďalej nevládala?

Nastal tento jeden moment, keď som už nevládala, a potom sa to tiahlo ďalších pár týždňov. Manžel musel nechať všetko tak a pomáhať mi. Rodičia pomáhali tiež.

Od toho dňa som sa musela nejako odraziť a preorganizovať si život. Musela som prehodnotiť, zmeniť a začať nanovo žiť niektoré vlastné vnútorné nastavenia a presvedčenia, ktoré sa mi počas života dostali pod kožu.

Hneď si vedela, čo sa s tebou deje – tým, že si odborníčka psychologička – alebo to bol proces?

Vtedy som bola hlavne mama a žena, ktorá chcela všetko zvládnuť. Odvtedy som to však začala vnímať inak a poprosila som o pomoc jednu psychologičku. Venovala sa mi, veľa sme sa rozprávali, pracovali s mojimi presvedčeniami a pretvárali ich, prípadne mi ukázala iný pohľad. 

Naučila som sa viac oddychovať, stanovovať si hranice, hovoriť nie a premýšľať nad tým, prečo sa rozhodujem určitým spôsobom a akú mám kapacitu, čo mi určite veľmi pomohlo.

Dokázala si napríklad rozlíšiť, či to nie je úzkosť?

Ono to bolo asi jedno s druhým. Nastavenie citlivých ľudí býva úzkostnejšie – berieme všetko zodpovedne a vážne. Začala som na tom pracovať.

Keď si pátrala po tom, odkiaľ sa berie tvoje nastavenie prežívať materstvo na plné obrátky – k čomu si dospela? 

Myslím si, že na to má vplyv formácia celej našej generácie. Boli sme vedení k zodpovednosti, výkonu, pracovitosti a obetavosti. Nevnímali sme signály vlastného tela, a keď sme si chceli oddýchnuť, mali sme pocit viny – hovorili sme si: radšej som mohla ešte niečo urobiť alebo dokončiť. 

Môže za to táto formácia. Aj teraz stretávam ženy, ktoré za mnou chodia a sú v podobnej situácii.

Vo svojej praxi teda vnímaš, že nie si ojedinelý prípad, ale že je to zrejme podobne v celej jednej generácii mamičiek?

Áno, určite.

Teda môžeme povedať, že u žien okolo tridsiatky či štyridsiatky je to úplne bežná forma prežívania materstva?

Áno, je to tak.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ženy ťa dnes vyhľadávajú s rovnakým problémom práve preto, lebo komunikuješ, že si sama v materstve prešla vyhorením. 

V prvom rade by som povedala, že je to také šťastie v nešťastí. Vďaka tejto skúsenosti viem veľmi dobre pochopiť, čo prežíva alebo pociťuje človek, ktorý je pred vyhorením alebo už vyhorený je. 

Teraz je pre mňa darom, že s tým môžem pracovať, a robím to s veľkou vášňou – pomáham ľuďom a ukazujem im iné perspektívy.

Čo sa týka prejavov, každý si môže podľa istých príznakov zhodnotiť, ako na tom je. Ak mal niekto v minulosti z niečoho radosť, niečo rád robil alebo sa tešil na rodinu, deti či prácu a momentálne ho to už neteší, je to jeden zo signálov. 

Taktiež keď je človek bežne unavený, stačí si oddýchnuť. Keď je však už vyhorený a opakuje sa to, bežný oddych nepomáha. Napriek tomu, že odpočíval a spal, necíti sa ráno oddýchnutý, ale unavený.

Ďalším prejavom je podráždenosť – napríklad keď dieťa večer poprosí, že sa chce ešte napiť, a mama naň ostro vybehne, pričom sa čuduje sama sebe, ako zreagovala. To už znamená, že jej dochádzajú sily. 

Alebo naopak, keď sa niekto cíti ako stroj, je emocionálne odpojený a funguje ako robot, aj to je signál. 

Patrí sem aj vnútorný tlak, pocit, že nič nestíham, a neustály stres. 

Čo ešte? Niektorým ľuďom už druhí lezú na nervy a pomaličky sa izolujú. To sú prejavy, ktoré si treba všimnúť a povedať si „pozor“.

Často sa tvrdí, že do takéhoto štádia dôjdu v istom bode workoholici. Pri materstve sa už o vyhorení hovorí menej, lebo sa očakáva, že žena je predsa vo svojej prirodzenej úlohe a venovať sa deťom je zmysluplné. Čo sa stane, keď môže dôjsť k vyhoreniu aj v materstve?

S klientkami sa rozprávame o tom, že každý z nás má v sebe pomyselnú nádobku – meradlo vlastných síl, energie, naplnenosti a radosti zo života. Keby ste si predstavili túto nádobu ako džbán, pokúste sa povedať, kde je vaša hladina teraz. Je v troch štvrtinách, v polovici, tretine alebo sú to už len zaschnuté kvapky na dne? 

Ak neustále len dávame, potrebujeme načerpať niekde inde a doplniť si sily. Keď sa to nedeje pravidelne, sily ubúdajú. Je to ako s autom – s prázdnou nádržou sa nikam nedostaneme.

Hovorila si o presvedčeniach, ktoré máme o materstve. Je logické, že sa spájajú aj s istou obetou. Môže to však byť problematické zrejme práve pre túto oblasť výkonu. 

My ženy máme srdce stvorené tak, že rady dávame a materstvo nás prirodzene napĺňa. Ak je však za tým presvedčenie, že sa musíme obetovať až do sebazničenia alebo bezmedzne, to už zaváňa mýtom. 

Máme sa obetovať a dávať sa, ale treba to robiť tak, aby sme sa mohli aj napĺňať a mali potom plnosť síl i srdca.

Povedzme, že to vychádza aj z prirodzenosti v kresťanskom prostredí, v ktorom sme na to formovaní aj spirituálne: obetovať sa, stiahnuť sa do úzadia, slúžiť, byť tu pre druhých. To sú všetko veľmi pekné koncepty, ale niekedy môžu ísť proti nám.

Áno, obetovať sa až do sebazničenia je nesprávne pochopená kresťanská láska k blížnemu. 

Ježiš nás učí, aby sme sa dávali, ale nie tak, aby sme potom zatrpkli, vyčerpali sa alebo aby to prešlo až do agresivity. 

My nie sme Pán Boh. On môže fungovať bez jedla a spánku, ale my máme vlastné telá, svoje obmedzenia a potrebujeme udržiavať rovnováhu.

Napokon, prikázanie „miluj blížneho ako seba samého“ platí tiež.

Toto bolo kľúčové pri mojom osobnom sebarozvoji a sebapoznaní. Predtým som vnímala len tú prvú polovicu – miluj blížneho, bodka. 

Je tam však aj druhá časť – ako seba samého. To slovíčko „ako“ je veľmi dôležité. 

Nie na úkor seba samého alebo namiesto seba. Toto je skvelá veta na hlboké premýšľanie a meditáciu: ak mám milovať druhého ako seba – kto je potom ten prvý?

Staršia generácia mamičiek by ti možno pri témach o vyhorení povedala, že sme snehové vločky, nič nevydržíme, len sa vezieme a nie sme dosť odolné. 

To počúvam často. Prichádzajú za mnou ženy, ktorým svokry hovoria: „Ja som vychovala šesť detí, popritom som mala pole, kravy a zvládla som to.“ 

Musíme sa na to však pozrieť vtedajším sociálnym kontextom. Materstvo bolo vtedy orientované skôr na výkon a prácu. Ďalšia vec je, že generácie žili pokope. 

V domoch žili na malej ploche tri generácie a deti vychovávali spoločne. Ruku k dielu priložila babka, teta alebo krstná mama, prípadne nápomocná bezdetná teta.

V dnešnej dobe sa od modernej mamy a ženy očakáva, že všetko zvládne sama. Nielenže rodinu podporí organizačne a logisticky ako taxikárka, ale musí byť stále emocionálne prítomná, stimulovať dieťa, vzdelávať sa v rôznych výchovných smeroch, byť príťažlivou partnerkou, starať sa o seba, venovať sa sebarozvoju a popritom budovať kariéru.

Očakávaní od modernej ženy je skutočne oveľa viac. Kedysi sa navyše o vyhorení toľko nerozprávalo, tento pojem nebol v populácii taký známy ako teraz.

Ty si reálne myslíš, že vyhorenie bolo prítomné aj v generácii našich mám, len nedostalo nálepku a nerozprávalo sa o ňom?

Áno, nebolo rozpoznané. Aj vtedy boli ženy unavené, len si to nemohli pripustiť. Išli nad svoje sily a potom sa to spájalo s kadečím iným, napríklad s alkoholom a podobne. Alebo jednoducho zaťali zuby a išli ďalej.

Ešte by som k výchove v tých časoch dodala, že naše mamy kládli dôraz najmä na disciplínu. Išlo o to, aby boli deti najedené, oblečené a potom sa už hrali samy, zatiaľ čo mamy hlavne pracovali. 

Dnes však dávame do popredia vzťah. To znamená, že chceme o každom dieťati vedieť, ako sa cíti, ako sa má a aké má talenty. To vyžaduje ďalší čas a sily, ktoré mama zo seba vydáva.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Je dnes pre ženy materstvo náročnejšie?

Dá sa povedať, že tých očakávaní je skrátka viac.

Kde robíme chyby v tom základnom nastavení, keď dochádza v materstve k vyhoreniu?

Ako som spomínala, existujú mýty, najmä u kresťanských alebo veriacich žien, napríklad pokiaľ ide o naše telo: je veľmi múdre, musíme sa oň starať a dopriať si čas na oddych. Pre pocit viny však máme dojem, že oddychom niečo zanedbávame. 

Telo nám pritom jasne signalizuje, že sa niečo deje; sme tak naprogramovaní a stvorení, aby sme prežili. Keď nastane problém, telo to dá najavo skôr ako hlava. Začnú sa objavovať bolesti, migrény, tráviace ťažkosti, problémy s dýchaním alebo bolesti chrbta. To si treba všímať. 

Je to signál, ktorý chce byť vypočutý. Funguje ako poštár, ktorý nám doručuje správu, no my ju často nechceme prijať, utekáme pred ňou alebo si ju nepripúšťame – nie sme k tomu vedení. 

Moje odporúčanie znie: zastaviť sa, prečítať si správu svojho tela, dopriať mu regeneráciu a sily. Človek je potom šťastnejší, naplnenejší a vráti sa mu aj radosť z materstva.

Žena sa veľakrát kladie na posledné miesto a má pocit, že jej to vlastne robí dobre. Čo by mamám pomohlo uvedomiť si, že to nie je v poriadku?

Spomínam si na jednu moju zlatú klientku, ktorá s tým bojuje, a spoločne prichádzame na to, ako veci zmeniť. Povedala, že by potrebovala denne tak dvadsať až tridsať minút pre seba. Prišla na to, že keď príde z práce a vyzdvihne deti, domov prichádza aj manžel a ona by vtedy mohla na tú polhodinu odísť na prechádzku a vyvetrať si hlavu. Povedala mi však, že sa cíti vinná – čo ak rodinu ukracuje o čas s ňou, o jej prítomnosť?

Áno, toto pociťuje mnoho žien. Keď majú napríklad zaradiť do svojej každodennej rutiny , trápia sa výčitkami, že pracujú na sebe a venujú sa sebarozvoju. Pritom tá hodinka denne by mohla spôsobiť, že žena je viac prítomná, usmievavejšia a má lepšiu náladu. Zabúdame na to.

Presne tak. Rozprávali sme sa o tom a hľadali kreatívne riešenia a možnosti – je z čoho vyberať. Dôležité je zmeniť vnútorné nastavenie: neukracuješ tým rodinu, práve naopak – robíš to preto, aby si ju mala radšej a mala pre ňu viac sily. 

Ak necháme telo oddýchnuť a doplníme mu sily, následne môžeme darovať oveľa viac lásky. Moja klientka napríklad teraz chodí pravidelne von alebo keď prechádza z jednej práce do druhej – z roboty pre deti a domov –, oddýchne si medzitým v aute a vyloží si nohy. 

Niekedy naozaj stačí aj tridsať minút relaxu. Deti ju potom majú pre seba až do večera. Čo je tridsať minút v porovnaní s ostatnými hodinami? 

Keby si deti mohli vybrať, či chcú mať maminu o polhodinu dlhšie pre seba, ale nervóznu a neznesiteľnú, alebo ju mať o chvíľku menej, no usmiatu, vybrali by si úsmev.

Ženy sa často sťažujú, že mužom toto ide oveľa lepšie – je im prirodzenejšie odísť, nechať všetko tak a myslieť na seba. Nám sa to v našom nastavení darí ťažšie. Dá sa na tom nejako pracovať?

Áno, toto je veľmi pekná oblasť. Vždy hovorím, berme si z našich mužov príklad. Dokážu sa lepšie odstrihnúť a v tom sú nám vzorom. Manžel hocikedy manželke povie „tak choď“, no žena má tie bloky sama v sebe.

Mnohí muži posielajú ženy, aby si oddýchli, ale ony to jednoducho nevedia.

Áno, nedokážu si to dovoliť. Chcem však povedať, že aj Ježiš mal okolo seba hladné zástupy a množstvo ľudí s potrebami, no napriek tomu si doprial čas, keď sa uzavrel, odišiel do ticha a rozprával sa s Otcom. Dal nám krásny príklad, že sa to dá robiť aj takto – najskôr načerpať sily. 

Nie som stroj ani otrok, som milovaná Božia dcéra, Božie dieťa. Boh je pánom môjho času, dáva mi ho vo svojej veľkorysosti a ja si môžem dovoliť aj ničnerobenie, len tak byť, prípadne robiť niečo, čo ma baví, podľa konkrétnej potreby.

A tu sa rozprávame o tridsiatich minútach alebo o hodine denne, čo sa mnohým zdá absurdné, že to vôbec môže byť problém. Niektoré ženy majú problém odísť z domu – ísť na pobyt s kamarátkami alebo na duchovné cvičenia. 

Áno, niektoré to tak máme. Chcem k tomu dodať, že môžeme mať predstavu, že budeme pracovať celý rok, budeme neustále k dispozícii a potom v lete pôjdeme na dovolenku k moru. Sme však nastavené tak, že potrebujeme vypnúť každý deň. 

Ráno sa zobudíme, vrhneme sa do povinností a aktivačného stresu, ktorý môže byť aj dobrý. Robíme si svoju prácu, no potom je potrebné vrátiť sa do pokoja. 

Keď prídem domov do domácnosti, opäť niečo urobím a zasa sa vrátim do pokoja. Treba si robiť pauzy a nebáť sa využívať mikromomenty a mikropauzy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prečo je dobré viesť k tomu aj deti, aby im mama otvorene komunikovala, že tieto pauzy potrebuje?

To je to najlepšie, čo im môžeme dať do života. Keby sme mali odpovedať na otázku, čo chceme pre svoje dieťa – či aby z neho raz bol vyhorený človek alebo zrelá osobnosť, ktorá vie, kedy má dávať a slúžiť, no aj to, kedy si treba oddýchnuť? 

Ak ste si vybrali druhú možnosť, tak deti sa najviac učia pozorovaním. Keď im povieme: „Zlatko, mamička je teraz veľmi unavená, ide si na chvíľku ľahnúť a o chvíľu budeme spolu,“ dávame dieťaťu do života posolstvo, že človek pauzy skrátka potrebuje.

Aké sú ešte ďalšie falošné predstavy o dobrom materstve?

Stretávam sa s tým, že mi ženy hovoria: „Dobre si oddýchnem, ale až keď bude všetko hotové.“ 

Chcú mať doma perfektný poriadok, navarenú zdravú večeru a deti dokonale pripravené do školy. Ja sa však pýtam: nastane vôbec niekedy stav, keď bude hotové úplne všetko? 

Pri deťoch je to neustály kolotoč, preto je dôležité implementovať oddych priamo do povinností a robiť si malé zastávky.

Ďalším mýtom je, že starať sa o seba je sebecké. Pramení to z formácie v mladosti, možno aj náboženskej, v ktorej chýbajú hranice a stopka, akoby žena sama osebe nebola dôležitá. 

Keďže je však mama srdcom rodiny, platí staré známe: spokojná mama, spokojná rodina. Starostlivosť o seba nie je luxus ani niečo navyše, je to naša povinnosť. 

Každá žena, ktorá sa stane mamou – a nemusí ísť len o biologickú matku, môže to byť aj rehoľná sestra alebo laička v službe –, má povinnosť starať sa o seba, ak chce napĺňať toto poslanie.

V Katechizme Katolíckej cirkvi máme bod, ktorý hovorí, že láska k sebe samému je základným princípom morálnosti. Naša cirkev nám to schvaľuje a legitimizuje. Ak má niekto obavy, toto ho môže presvedčiť – starostlivosť o seba, svoje telo, sily a zdroje je v úplnom súlade s piatym Božím prikázaním. Staraj sa o seba.

Čo ak na seba narážajú generácie a mladá mama zažíva poznámky – napríklad keď si ide zacvičiť, potrebuje si oddýchnuť alebo má vlastný program –, že uniká od rodiny alebo nerobí dosť?

Áno, je to bežné. Staršej generácii sa to tak môže zdať. Teraz je na samotnej žene, či sa bude obhajovať, či je tam šanca, že to druhá strana pochopí, alebo si skrátka vo vnútri povie: „Robím to takto, viem prečo, potrebujem to a stojím si za tým.“ 

Robí to predsa preto, aby bola dobrou mamou pre svoje deti, dobrou manželkou pre muža a dobrou kolegyňou v práci. Je to otázka vlastnej hodnoty.

A ako pracovať s výčitkami, ktoré má žena v sebe? 

Tieto presvedčenia môžu mať rôzne názvy. Niekto ich volá mýty, iný klamstvá, v psychológii ich nazývame nutkavé negatívne alebo automatické presvedčenia, ktoré sa nám neustále vracajú do mysle. Dá sa s tým pracovať, no je to individuálne. 

Nemôžem povedať, že všetci máme rovnaké myšlienky, je ich veľa. Na sedeniach ich rozoberáme, identifikujeme a vyťahujeme na povrch. Už len to, že ich človek vysloví alebo napíše, je terapeutický proces. 

Keď potom tú myšlienku analyzuje a opýta sa: „Je to logické? Je to pravdivé? Slúži mi to alebo mi to berie sily?“, sám zistí, že mu to nepomáha a nikam ho to nevedie. Potom tú myšlienku pretransformujeme na pravdivú a hľadáme k nej protipól. Ak je toto klamstvo, čo je potom pravda?

Hovorili sme o tom, že mamičky bývajú zamerané na výkon. Nemôže sa to však preklopiť aj do oblasti oddychu, práce na sebe či cvičenia? Teda že aj z toho, čo by malo byť radosťou a oddychom, sa stane opäť len výkon.

Premýšľam, či mám takú skúsenosť. Skôr mi z pamäti neschádza príklad ženy, s ktorou sme hľadali, čo je pre ňu skutočný relax, pri čom rada oddychuje. 

Odpočinok môže mať rôzne podoby – od aktívneho po pasívny. Niekto si ide zabehať, iný si radšej ľahne do siete v záhrade. 

Táto žena prekvapene reagovala: „Ja vlastne môžem nerobiť nič? Je to dovolené?“ Áno, je to dovolené. 

A možno sa to mení aj podľa období. Žena istý čas potrebuje robiť viac alebo, naopak, nevládze iné, ako len oddychovať v záhrade. Neskôr zasa príde čas, keď si rada zabehá alebo zacvičí.

Jasné. Deti sa menia, rastú a prichádzajú nové obdobia, keď si žena môže dovoliť viac. Iné je to s deťmi doma, iné v škôlke a iné, keď sú staršie. Áno, je tam nádej.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo sa dá robiť s takýmto výkonovým nastavením v našich hlavách? Spomínam si, že Stanka Horváthová vo svojej knihe o vyhorení Menej konať, viac byť píše aj o tom, že výkonové nastavenie sa môže preklopiť dokonca do modlitby. Keď má niekto zvyk modliť sa výkonovo, môže to byť problém. Ako to vnímaš ty?

Aj za tým je presvedčenie, že moju hodnotu určuje výkon – to, že niečo urobím alebo niekomu pomôžem. Niekedy je za tým strach, že chcem za niečo stáť, lebo si myslím, že inak nestojím za nič. 

Môžu to byť aj moje zranenia. Treba si uvedomiť, že mám hodnotu už len v tom, že som na svete, som človek. 

Veriaci to môže prežívať ešte intenzívnejšie – hodnotu mi dáva Boh a tým, ako žijem, plním jeho vôľu. Treba sa naučiť spočinúť v pokoji, nebáť sa toho, len tak byť.

Ja osobne to rada pozorujem v prírode: vidím, ako rastliny rastú alebo ako zvieratká na dvore len tak zobkajú zrno, potom znesú vajíčko a tým plnia Božiu vôľu. To je všetko. Nemusia sa nijako siliť ani do ničoho nútiť. 

Takisto aj ja. Som tu, robím, čo môžem a vládzem. Ak si potrebujem oddýchnuť, tak si oddýchnem, mám v sebe slobodu.

To, čo opisuješ, ide proti prúdu toho, ako žijú mnohé dnešné mamy. Sú skutočne v jednom kole, stále v behu, napĺňajú potreby všetkých okolo, plnia očakávania v práci, okolí či v širšej rodine – neustále podávajú nejaký výkon. Dalo by sa zosumarizovať pár rád, ako sa postupne dostať z tohto nastavenia? 

Áno, dnešná doba je naozaj šialená. Najmä ak žijeme v meste alebo v neustálom kolobehu krúžkov, harmonogramov a taxikárčenia. Je to náročné a uznávam, že táto doba nám nepomáha, priam nás do toho tlačí – už len tým, že musíme mať pri sebe stále mobil a čítať notifikácie na Edupage.

Zároveň keď učím ženy oddychovať, spočinúť a relaxovať, je pre mňa pôžitkom vidieť zmenu a radosť na ich tvárach, že si to môžu dovoliť. 

Často používam kresťanskú relaxáciu. Začíname uvoľnením tela. Keď ideme spať a máme zdravý spánok, tesne pred zaspatím sa nám spomalí tep, uvoľnia sa svaly a dych je hlbší a pokojnejší. 

V tejto relaxácii takýto stav napodobňujeme – ideme cez telo, uvoľňujeme svaly a predlžujeme dych. Potom prechádzame k hlave a psychike, kde máme rôzne myšlienky. Učíme sa, čo s nimi robiť, ako si ich nevšímať, nepristavovať sa pri nich a nerozoberať tie negatívne. 

Keď sa uvoľní hlava, prichádza duchovné spočinutie. To už je veľmi intímne – môžete si predstaviť, ako sa stretnete s Ježišom, ste spolu a on je s vami spokojný presne s takou, aká ste. Netreba robiť nič navyše, netreba si nič zasluhovať. Je to krásny, niekedy až život meniaci zážitok.

Povzbudzujem každého: doprajte si počas dňa hoci len desať minút. Niekedy sa to môže zdať veľa, inokedy málo, ale treba začať. 

Pokojne doobeda, poobede alebo aj trikrát za deň. Ak je žena doobeda doma s deťmi alebo v práci, dá sa nájsť tichý kútik v zamestnaní alebo ak už nikde inde, aspoň na toalete je človek sám. 

Pomôže aj kúsok prírody, kvietok na okne v kancelárii, vychutnanie dobrej kávy alebo ak ste doma s deťmi, stačí sa na chvíľu zapozerať von z okna a vypnúť. Odporúčam to urobiť doobeda, ideálne aj naobed a poobede. 

Naša krivka výkonnosti smerom k večeru klesá, preto sa vtedy hodí povedať si, že napríklad po piatej už nebudem robiť žiadnu veľkú prácu. Čo som stihla do piatej, to som stihla, a potom sa už venujem deťom alebo robím len niečo nenáročné.

A ak sa dá, netreba sa báť odísť z domu. Žijeme v dobe, keď si môžeme nájsť opatrovateľku, požiadať o pomoc alebo si pomáhať navzájom v spoločenstvách – vypnúť, ísť von a zmeniť vzduch. 

V momentoch, keď sme samy so sebou, sa môžeme pýtať presne tak, akoby sme boli vlastnou najlepšou kamarátkou: „Ako sa máš? Čo prežívaš? Čo by ti teraz pomohlo?“ Môžeme si byť samy sebe kamarátkami. 

V srdci máme aj Boha, takže sa môžeme pýtať: „Čo cítiš? Aké máš pocity – príjemné či nepríjemné? Ak sú nepríjemné, čo by ti pomohlo a čo by si potrebovala, aby ti bolo lepšie?“ Toto je ako sval, dá sa to nacvičiť. Nie sme na to zvyknuté, nikto nás k tomu neviedol, ale môžeme byť tou generáciou, ktorá s tým začne. Je to veľmi zdravé.

Teda hľadať a rozlišovať vo svojom vnútri, čo každá jedna z nás potrebuje pre svoj oddych?

Áno, pretože odpoveď máme často v sebe a takisto sa nám do srdca prihovára aj Boh. Keď nám niečo hovorí, môžeme to tam nájsť. Ak cítime, že sme vyčerpané, unavené, v kríze a nič nás nebaví a neteší, som presvedčená, že Boh to takto nechce. Chce, aby sme mali plnosť života, boli naplnenými ženami a mamami a mali z toho radosť.

Ako to vyzerá v praxi, keď žena dospeje k tomuto uvedomeniu?

Zo skúsenosti to vyzerá tak, že žena príde prvýkrát, keď sa odhodlá. Už len za to odhodlanie zveriť svoje vnútro niekomu inému ju veľmi oceňujem. 

Samozrejme, je to dlhodobejší proces. Rozprávame sa o tom podobne ako teraz, zisťujeme jej nastavenia, presvedčenia, možnosti a spoločne hľadáme praktický plán. 

Ona sama si potom určí prvý krok a skúša, experimentuje na sebe. Povie si napríklad: „Dobre, skúsim si zaradiť tridsaťminútovú pauzu počas dňa.“ Pracuje popritom aj s myšlienkami, že je toho hodná a môže…

Príde na to, že je legitímne oddychovať, dokonca, že oddychovať je jej povinnosť.