Život Galileiho v SND Ako Galilei narážal do stien demagógie a inkvizície

Odbojný činoherný súbor SND takto vysiela viacero signálov. Už len samotným výberom dramatika, lebo Bertolt Brecht rozvíjal poetiku epického, angažovaného a politického divadla.

Inscenovať Brechta vždy znamená, že ide o spoločensko-kritické predstavenie, v ktorom bude aj paralela so súčasnosťou. A bude to aj ideologicky vyhranené. 

Brecht bol tvrdým kritikom buržoáznej spoločnosti, v dvadsiatych rokoch sa horlivo venoval štúdiu marxizmu a jeho hry vždy kritizujú mocných, vplyvných či bohatých. 

Pre svoje politické názory musel v roku 1933 utiecť pred nacistami z Nemecka a potom zas rýchlo opustil azyl v Amerike, keď ho začal v roku 1947 vyšetrovať Výbor pre neamerickú činnosť. 

Začiatkom roku 1949 sa presťahoval do východného Berlína a založil tu so svojou ženou divadelný súbor Berliner Ensemble. V Nemeckej demokratickej republike mal Brecht elitné postavenie, lebo sa stal pre komunistický tábor akýmsi tromfom. 

Všetci utekali na Západ, a on išiel opačným smerom, do krajiny ovládanej Sovietmi. Jeho hry boli preto v socialistickom tábore vychytené.

Ale divadelníci ho mali radi aj preto, že bol veľký dramatik a jeho hry neboli prvoplánovými agitkami, vždy mali viacero vrstiev a silné posolstvo. Brecht bol presvedčený, že divadlo sa musí angažovať pre dobu, ktorú žijeme.

Zväčša sa po jeho hrách siaha vtedy, keď sú časy búrlivejšie a divadelníci vedia, že ľudia sa nechcú v divadlách len zabávať či dojímať, ale hľadajú tam aj kritický postoj k súčasnosti.

A tak je tu práve teraz v SND Brechtov a Eislerov Život Galilea.

Juraj Loj, Roman Poláčik. Foto: Bara Podola

Prvýkrát sa v SND inscenoval už v roku 1958 a komunistickým činovníkom sa v tvrdých komunistických časoch isto páčilo, ako tu Galilei bojuje s cirkevnými tmármi, inkvizíciou a ako rozhorčene zvolá nad chudobnými roľníkmi, ktorí drú od rána do večera: „Do čerta, vidím božskú pokoru a božskú trpezlivosť tvojich ľudí, ale kde je ich božský hnev?“

Dnes je toho hnevu zase možno až priveľa. 

Činohra SND vedie svoj vlastný boj proti ministerke kultúry aj proti generálnej riaditeľke SND, ktorá sa radšej ani neukázala na premiére. Zato herec Robert Roth prišiel na premiérovú klaňačku v tričku, na ktorom mal dve písmená GR, a tie boli preškrtnuté. Politický odkaz bol jasný, Brecht by bol spokojný. 

Ak by sme hľadali prvotný motív, prečo práve teraz v SND inscenovali Brechtovho Galilea, tak možno by sa našiel aj v známych slovách Lukáša Machalu o tom, že vo verejnoprávnej televízii treba diskutovať aj o tom, či je Zem guľatá.

V bulletine to priznáva aj režisér Martin Čičvák. Keď si pomenovávali témy, tak im napadlo, že „čo ten Galileo Galilei, ten chudák, ktorý tri a pol hodiny úplne márne presviedča všetkých, že Zem je guľatá...“ 

Ale divadelníkov zaujal aj iný motív. A to otázka, či bol Galilei tým, že odvolal svoju teóriu o tom, že sa Zem točí okolo Slnka, slabochom. 

Možno ním opovrhovať za to, že sa odmietol stať mučeníkom vedy? Akoby zradil to, pre čo žil, lebo sa zľakol mučiacich nástrojov inkvizície, ale aj preto, že jednoducho mal rád život.

Juraj Loj a Ľuboš Kostelný. Foto: Bara Podola

Šéfka Činohry SND Miriam Kičiňová niečo aj naznačila. Akoby si aj divadelníci v SND kládli otázku, či nerobia priveľké kompromisy, keď zostávajú v SND, hrajú, pripravujú nové hry, lebo majú radi svoju prácu. Asi aj v Galileiho príbehu hľadajú odpoveď na otázku, aké kompromisy môže človek urobiť pre svoju profesiu.

Režisér predstavenia Martin Čičvák, obdivovateľ Brechta, o novom predstavení povedal: „Púta ma príbeh človeka, ktorý za každú cenu potrebuje presadzovať pravdu a ktorý naráža do niekoľkých stien. Do stien demagógie, doslova.“

Samozrejme, odpudzujúce postavy sú v tejto hre najmä predstavitelia cirkvi, lebo odmietajú Galileiho heliocentrickú teóriu, ale zase Brecht nie je zjednodušujúci autor. A vedel, že Galilei mal dlho silnú podporu aj v Katolíckej cirkvi.

Dlho požíval najmä ochranu kardinála Barberiniho, ktorý Galileiho obdivoval. Ten bol dlho oslavovaným matematikom, vynálezcom aj astronómom. Dokonca bol akousi dobovou celebritou, ktorú poznali aj ľudia na trhu. I vďaka nemu žili talianske mestá aj novými objavmi.

Až kým jeho heliocentrická teória nezačala pripomínať herézu a neozvala sa inkvizícia. Kardinál Barberini sa potom stal pápežom Urbanom VIII. a dlho nad Galileim držal ochrannú ruku. 

A aj v Brechtovej hre vidíme, že pápež tiež urobil kompromis, nebojoval s inkvizíciou, ale pričinil sa o to, že Galilei nebol mučený. Výsledok súdneho procesu pred inkvizíciou bol síce pre vedca tragický, keďže sa musel vzdať svojej teórie a dostal sa pod dozor, ale prežil a dokonca aj naďalej bádal.

Pápež je v tejto hre ukázaný ako samoľúby muž oblečený v pompéznom ženskom rúchu, ktoré vraj má ukazovať jeho skazenosť a samoľúbosť. A k tomu červené rukavice. 

Robert Roth ako pápež. Foto: Bara Podola

Ale proti Galileovi, ako vidíme v hre, nebola len cirkev. Brecht prináša na scénu aj filozofa, ktorý odmieta diskutovať o Galileiho objavoch, lebo: „Ak má byť vláčený bahnom Aristoteles, autorita uznávaná už od staroveku celou našou vedou, ale aj samotnými otcami cirkvi svätej, zdá sa mi pokračovanie tejto diskusie nanajvýš zbytočné. Odmietam irelevantnú diskusiu. Basta!“

A nejde len o Aristotela, od Galileiho spolupracovníkov, ktorí sú kňazmi a milujú vedu, zaznejú dôležité otázky. Keď Galilei vysvetľuje, že celý obrovský vesmír so všetkými hviezdami sa netočí okolo našej maličkej Zeme, jeho priateľ Sagredo sa pýta: „A kde je potom Boh?“

Galilei povie: „Tam rozhodne nie! Je tam práve tak neprítomný ako u nás na Zemi. Ak by čisto analogicky existovali bytosti aj na iných hviezdach, márne by ho u nás hľadali!“

Sagredo svoju otázku zopakuje a Galilei odpovie: „Čo som ja teológ? Som matematik.“

V knižke Thomasa E. Woodsa Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu sa však dočítame, že Galileo vstúpil aj do polemiky s teológmi, ktorí tvrdili, že heliocentrický model je v rozpore s niektorými pasážami Biblie. 

Ale bez pochýb bol Galileo veľkou vedeckou hviezdou svojej doby, uznávaný a velebený aj cirkevnými hodnostármi. Pápež Urban VIII. mu venoval niekoľko impozantných darov a aj dobrozdanie, ktorým povzbudzoval k zhovievavosti voči jeho práci. Hovoril o Galileim ako o mužovi, „ktorého sláva svieti na nebi a šíri sa po celom svete“.

Katolícka cirkev však vyzývala Galilea, aby verejne nehovoril o Kopernikovej heliocentrickej teórii ako o pravdivej, no mal možnosť s ňou pracovať ako s hypotézou. To Galileo odmietal, a tak Svätá stolica vydala dekrét, ktorý už vylúčil akúkoľvek zmienku o pohybe Zeme z vedeckých diskusií. A Galileo sa potom pred rímskou inkvizíciou musel zriecť názoru, že Zem sa pohybuje, aj heliocentrizmu.

Woods zdôrazňuje, že Galileiho odsúdenie sa ukázalo ako hanba cirkvi, a tento akt vytvoril potom mýtus o nepriateľskom postoji cirkvi k vede. Pritom mnohí významní vedci, dokonca aj astronómovia, boli rehoľníci, dôležitú rolu zohrali vzdelaní jezuiti.

Režisér Martin Čičvák v bulletine hovorí, že on sám inscenoval túto hru ako veriaci človek. „Veriaci, ktorý dúfa, že niečo božské existuje. Takže mňa otázky, ktoré sú Galileimu kladené, ako napríklad ,Kde v tvojom svetovom systéme je Boh?‘, veľmi zaujímajú, pretože by som tiež rád na ne dostal odpoveď.“

No Brecht odpovede na tieto otázky neprináša. On zrejme náboženstvo vnímal podobne ako Marx, teda ako ópium, ktoré mocní používajú na to, aby chudobní ľudia boli poslušní, bez reptania pracovali a prijímali svoju biedu ako Boží údel, proti ktorému sa nehodno búriť.

Vlastne Brecht ústami Galileiho jednu odpoveď na otázku, kde je v jeho systéme potom Boh, ponúka: „Je v nás. Buď je v každom z nás, alebo nie je nikde.“

Jakub Rybárik ako inkvizítor. Foto: Bara Podola

Ako dramatik má Brecht právo vidieť Galileiho príbeh svojimi očami, napokon divadelná hra nie je vedecká ani historická štúdia. 

Ale Galileiho legendárna veta „A predsa sa točí!“ v predstavení z vedcových úst nezaznie. 

Ono ani nie je ani isté, či ju povedal, skôr nie. Je symbolická, lebo Galilei akoby zastupoval ľudí, ktorí odmietli byť verejne mučeníkmi, naoko sa vzdali svojej pravdy, lebo im hrozilo veľké nebezpečenstvo, ale v súkromí si svoje presvedčenie ponechali. Možno sa tak nestali obdivovanými hrdinami, ale ťažko ich môže súdiť niekto, kto nechodil v ich topánkach.

Galilei nechcel byť mučeník, lebo – ako nám ho predstavuje Brecht – bol to aj hedonista, mal rád život, kvalitné víno, dobré jedlo aj ženy. Nikdy nebol ženatý, ale s partnerkou mal tri deti.

Galilei bol aj vynikajúcim učiteľom, mal množstvo študentov, dokázal ich pritiahnuť ku skúmaniu, preniesť na nich svoju vášeň, ale zároveň ho učenie vzďaľovalo od samotného bádania, a tak hľadal možnosti, ako sa učeniu vyhnúť a získať iný príjem. Nemal v tomto smere žiadne veľké zábrany a písal vládcom podlizujúce listy, ako vidíme aj v hre. Je to celkom vtipné. 

Zaujímavých motívov je v hre viacero, Brecht vždy svojou drámou vytvára veľké plátno. 

Premiéra Brechtovej hry o Galileovi bola teraz práve v čase, keď vo vesmíre krúžil Artemis II. Nejako sa to človeku v hlave prelínalo. A napokon akoby toto bola tá silnejšia línia, možno viac ako celá politika či demagógia.

Aj Galilei má zásluhu na tom, že je astronómia dnes tak ďaleko, že sa vieme ísť fyzicky pozrieť na to, čo on vypočítal, vydedukoval svojím bystrým umom či spozoroval svojím ďalekohľadom.

Tá jeho vášeň objavovať, skúmať, matematicky prepočítavať bola úchvatná, ale takej silnej vášni vždy treba aj niečo obetovať. 

Vidíme v predstavení, že Galilei odmietal opustiť mesto, v ktorom je mor, akoby nevnímal realitu či nebezpečenstvo, žil len svojou vedou. Ale potom sa bez problému presťahuje do Benátok či Florencie, keď sa mu tam ponúka viac financií či času na bádanie.

A zvláštne je aj to, že sa nikdy neoženil. Vysvetľuje sa to aj tým, že sa nechcel viazať, že potreboval voľnosť, ale jeho tri deti si niesli ťažký biľag nemanželských potomkov.

Gabriela Dzúriková ako Galileiho gazdiná. Foto: Bara Podola

V ťažkej situácii boli najmä jeho dcéry. Brecht tento jeho súkromný život zľahčoval, v jeho hre vidíme gazdinú, ktorá sa o Galilea obetavo stará, len sa žena hnevá na to, že nemajú peniaze ani na to, aby vyplatili mliekara. Pre vedca sú takéto banality otravné a únavné. Ale on bol zodpovedný aj za deti, ktoré splodil.

Vidíme v predstavení Galileiho dcéru, ktorá je detsky veselá, až roztopašná, jednoduché dievča, neskôr bláznivo zamilované. Chystá sa na vydaj s bohatým mladíkom. Ale Brecht to podáva tak, že otcova tvrdohlavosť, ktorej vinou sa v cirkvi stane čiernou ovcou, jej zničila možnosť vydať sa.

No realita bola iná. 

Jediný Galileiho syn bol síce neskôr uznaný za jeho dediča, ale v ťažšej situácii boli dve dievčatá. Ako nemanželské dcéry bez vena neboli dobrými partiami a obe vstúpili do kláštora San Matteo.

Toto v Brechtovej hre nenájdeme.

Ak chceme vnímať Galilea ako obeť cirkvi či neznaboha, tak asi treba vedieť, že obe jeho (nemanželské) dcéry sa stali mníškami. Nevieme presne, či to bola ich vytúžená cesta alebo im nič iné neostávalo a bola to z núdze cnosť.

Galilei mal pekný vzťah najmä so staršou dcérou Virginiou (sestra Maria Celeste), s ktorou si písal, aj keď už bola v kláštore. Po jeho súde mu dcéra napísala: „Modlím sa k Bohu, aby Vám dal silu niesť všetky Vaše trápenia.“  A Galilei jej ďakoval za útechu, vzťah bol medzi nimi silný. Predčasná smrť Virginie ho veľmi zronila.

V Brechtovej hre to je celé trochu inak. Brechtova dcéra nie je mníškou, len smutnou rezignovanou starou pannou, ktorá sa obetavo stará o perzekvovaného otca.

Ľuboš Kostelný ako Galilei. Foto: Bara Podola

Záver divadelnej hry by mohol pôsobiť až depresívne, veď je tu muž v domácom väzení, už takmer slepý. Ale on nie je rezignovaný. Nielenže sa ešte dokáže potešiť z dobrého jedla, ale Galilei napriek všetkému stále premýšľa aj píše, lebo túžba po bádaní sa nedá zničiť ani izoláciou, ani zákazmi. 

Galileiho posledné dielo Rozpravy a matematické dôkazy týkajúce sa nových vied vzniklo v takýchto ťažkých podmienkach. Tajne sa podarilo dostať ho do Holandska, kde vyšlo ešte za jeho života.

Ľuboš Kostelný hrá náročnú rolu Galilea tak, že je vám jasné, že on nie je dokonalý, ani nie je vždy sympatický, ale je výnimočný, práve tou neskrotnou vedeckou vášňou, tým talentom a nasadením, chce poznávať vesmír, používať rozum a rozširovať hranice ľudského poznania.

Isto, nové predstavenie v Činohre SND je aj politické angažované divadlo, také, ako vyznával Bertolt Brecht. Žijeme tu teraz v dobe, keď umelci túžia vyjadriť sa aj svojou tvorbou k tomu, čo sa deje v spoločnosti.

Asi aj preto pripravili hru, v ktorej ponížený a odstavený človek mal – ako sa neskôr ukázalo – pravdu. Žiadna moc nemôže navždy zakázať či poprieť to, čo je pravdivé. 

Galileo Galilei nebol síce mučeníkom ani hrdinom, ale ukázalo sa, že sa nemýlil on, ale všetci ostatní okolo neho.