Na víťaznom koni s Trumpom Koniec veľkej konzervatívnej ilúzie

Tá osudová divoká jazda sa naplno odštartovala na jar 2016, keď sa stal nominantom Republikánskej strany a onedlho aj nečakaným premožiteľom Hillary Clinton.

Donald Trump bol iný než všetci jeho stranícki konkurenti, aj tí z establišmentu, aj tí z okraja.

Newyorský developer implicitne zavrhol dedičstvo Reagana tým, že odmietal slobodný obchod aj imigráciu ako príčinu amerického úpadku. Odmietol krvavé Bushove vojny, ktoré zatiahli Ameriku do blízkovýchodného močiara a oslabili jej silu aj dôveryhodnosť.

Nemal konzistentný program, jeho populizmus bol zmesou rôznych impulzov a inštinktov. Niektoré boli fabuláciou, viaceré zodpovedali realite a takmer všetky sa triafali do novej spoločenskej atmosféry.

Trump bol nesmierne úspešný, postupne ovládol celú Republikánsku stranu, predefinoval americký konzervativizmus a svojich nadšencov si našiel v Európe aj u nás.

Narcis medzi dvoranmi

Jeho vzostup mal od začiatku patologické črty.

Trump si budoval kult, nebol lídrom, ale novodobým cézarom: kto chcel prežiť, musel sa pokloniť, vzdať sa vlastnej osobnosti aj mnohého, čomu predtým veril.

V tom kolektívnom sebaponižovaní ťažko nájsť ten najabsurdnejší obraz.

Ten posledný z minulého týždňa ukazuje Mika Johnsona, predsedu Snemovne reprezentantov, ako Trumpovi odovzdáva vymyslenú cenu America First, sochu zlatého orla, ktorá má byť podľa Johnsona poďakovaním prezidentovi za novú zlatú éru.

Išlo o ďalší z rituálov dvoranov určených pre mocou opojeného narcisa. Rovnako ich miloval Leonid Brežnev, ktorý sa dal štyrikrát vyznamenať titulom Hrdina Sovietskeho zväzu a desiatkami ďalších ocenení.

V tej scéne sa zrkadlí dnešná Amerika, ktorej vládne chorý muž s emocionalitou desaťročného dieťaťa.

Všetci navôkol napĺňajú zmysel svojej existencie len tým, že prijali jeho hru a robia všetko na jeho slávu; minulosť už neexistuje, lebo všetko, čo urobí, je to „najlepšie a najväčšie, čo ešte žiaden prezident pred ním nikdy nedokázal“; čítajú mu z pier želania prv, než ich vysloví, hoci tí bystrejší tušia, že keď ich splnia, hranica medzi úspechom a katastrofou je veľmi tenká.

Trump si teda ide pred zhromaždenými republikánskymi dvoranmi opäť prebrať nejakú cenu, na pódium vystúpi s predstieraným prekvapením, tvári sa dojato ako herec, ktorý nečaká, že v takej silnej konkurencii si ide práve on po sošku Oscara.

Dvorania tlieskajú a prevolávajú na slávu, len pár týždňov po tom, čo Trump Ameriku zaplietol do nepopulárnej a zbytočnej vojny v Iráne, ktorú prehráva. Niektorí dvorania chápu, že pre vojnu a kopiace sa dôsledky prehrajú kongresové voľby v novembri, ale už zo svojej roly nedokážu či nemôžu vystúpiť.

O Trumpovi sme už pred desiatimi rokmi tušili či vedeli všetko podstatné: ide o nezrelého človeka a potenciálne nebezpečného politika, ktorý nemá morálnu kotvu, ustavične klame a mierkou reality je len vlastné ego.

Napokon, v tejto súvislosti je najlepšie citovať viceprezidenta J. D. Vancea, ktorý pred desiatimi rokmi opísal Trumpa ako človeka, ktorý zneužíva oprávnenú frustráciu bielej robotníckej triedy, „môže to byť cynický pankhart ako Nixon, ktorý by nebol až taký zlý (a možno by bol aj užitočný), alebo to môže byť americký Hitler“.

Kolektívna psychóza

Je vlastne pozoruhodné, ako dlho si Trump udržiaval početných priaznivcov nielen doma, ale aj v európskych konzervatívnych radoch.

Hladko mu to prešlo i po januári 2021, keď poštval dav proti Kapitolu a v amoku žiadal svojho viceprezidenta Mika Pencea, aby sfalšoval výsledky prezidentských volieb.

Pence odmietol vykonať puč, fanatickí prívrženci odchádzajúceho Trumpa mu pred budovou postavili šibenicu; pred rozbesnenou hordou zachránila Pencea tajná služba, ktorá ho na poslednú chvíľu odviedla zo sály Senátu do bezpečného bunkra.

Najneskôr od tohto útoku na Kapitol sa ukázalo, čoho je Trump schopný a že okrem vlastného záujmu neuznáva nad sebou žiadne pravidlá a inštitúcie. Ani elementárnu morálku, keď svojho lojálneho viceprezidenta, ktorý len odmietne porušiť ústavu, predhodí násilníckemu davu.

Najhoršie však nebolo Trumpovo bláznovstvo v Kapitole, skôr to, ako stádovito ho nasledovala konzervatívna Amerika.

Jej kolektívnu psychózu vtedy najpôsobivejšie opísal John Jalsevac: v kultúrnej vojne proti propagande liberálneho mainstreamu sme my konzervatívci pod vlajkou Trumpa odvrhli hodnoty, ktoré nám boli predtým drahé, zaľúbili sme sa do konšpirácií, oddelili sme fakty od reality, prepísali sme náboženské princípy tak, aby vyhovovali vodcovi, a trumpizmus sa tak z hnutia zmenil na kult.

Pobúrený Jalsevac ešte apeloval: „Chcem sa vrátiť do doby, keď kresťania a konzervatívci vedeli, za čím stoja. Keď sme si nelámali chrbtice v snahe obrániť neobhájiteľné. Keď naši hrdinovia a spojenci neboli ako močiarna zbierka príšer. Keď sme boli múdrejší a vystríhali sme sa toho, aby sme absolútnu lojalitu odovzdali akémukoľvek mužovi.“

Konzervatívec po útoku na KapitolPrečo som taký nahnevaný

John Jalsevac

Nepodarený pokus o puč neotriasol ani európskymi či slovenskými sympatizantmi Trumpa, ktorí inak radi poukazovali – a často oprávnene – na dvojaké štandardy pokryteckých liberálnych elít.

Na rozdiel od veriacich z hnutia MAGA nehájili Trumpovu osobnú morálku, to už ani nešlo, Trumpa chválili za program deštrukcie starého sveta a stvorenia nového Západu.

Európsky trumpizmus dodýchal

Hlásiť sa ku konzervatívnemu prúdu a súčasne byť proti Trumpovi zakladalo podozrenie, že ste v skutočnosti uzavreli tichý pakt s progresívcami, nechápete problém doby a nový vek, ktorý s Trumpom prichádza.

Pre mojich bývalých kolegov stelesňoval Trump „optimizmus na päť“ (Jaroslav Daniška), jeho druhý nástup bol „revolúciou zdravého rozumu“ (Dag Daniš).

Po prvom roku vládnutia však už z týchto ďalších slov neplatí takmer nič.

Trumpisti v Európe (vrátane Slovenska) v týchto týždňoch vlastne vyhynuli. 

A je paradoxné, že sa o tom rozhodlo na Blízkom východe.

Trump založil svoj program America First okrem iného najmä na odpore voči novým vojnám. Bez Bushovej invázie v Iraku by tento program nebol vznikol, respektíve by vyzeral inak.

Trump teraz Bushove chyby nielen kopíruje, ale ešte ich predbieha, obraz Ameriky nebol nikdy taký temný.

Nevyprovokovaná a nepremyslená vojna voči Iránu, v ktorej Amerika prehráva, jej lídri používajú gangsterský jazyk a Blízky východ sa prepadáva v pekelnom chaose, je bodom zlomu, z ktorého už niet návratu.

Dokonca i lídri nemeckej AfD, ktorí sa ešte vlani kúpali v priazni, ktorú im preukazovali J. D. Vance či Elon Musk, radšej preventívne zavelili do protiútoku: vyhlásili, že sú z Trumpa sklamaní, lebo už nie je prezidentom mieru, ale vojny, navrhujú stiahnuť všetky americké jednotky z Nemecka a inšpirovať sa progresívcom Sánchezom v Španielsku s jeho tvrdou konfrontáciou voči Trumpovi.

Nestalo sa pritom nič iné než to, že Trump preniesol svoju svojvôľu a predátorstvo z USA na celý svet.

Už začiatkom roka na otázku, či po únose venezuelského prezidenta zvažuje anexiu Grónska a ako vníma limity svojej moci vo svete, odpovedal: „Áno, je tu jedna vec. Moja vlastná morálka. Moja vlastná myseľ. To je jediná vec, ktorá ma môže zastaviť. Nepotrebujem medzinárodné právo.“

Falošná hra s Izraelom

Trump teraz v Iráne nedokáže zniesť neúspech, preto navzdory realite deklaruje každý deň víťazstvo, jeden deň hovorí Európanom, že o ich pomoc nestojí, druhý deň ich o ňu žiada a hrozí koncom NATO.

Spolu s ministrom obrany Hegsethom produkuje tie najprimitívnejšie militaristické slogany, aké sme na Západe nepočuli už desaťročia: ak Iráncom zničíme ropný terminál, urobíme to „len tak pre zábavu“, už pre nás neplatia žiadne ženevské konvencie o vojnových zločinoch, lebo „my nehráme fér, my hráme na víťazstvo“, a ak v Iráne spôsobíme hladomor, je to v poriadku, lebo hlad je silný motivátor, a ak chcú Iránci jesť, mali by zvrhnúť svojich ajatolláhov.

Do toho ten istý Donald Trump tým istým Iráncom hovorí, že zmenu režimu už dosiahol, pretože USA zlikvidovali doterajších vládcov a s tými novými chcú rokovať o mieri.

V inej chvíli sa zas preriekne, že nikto v okolí, ani najväčší experti, ho vopred neupozornili, že Irán môže protiúdermi v Perzskom zálive rozpútať taký chaos – pritom viacerí experti publikovali texty, v ktorých presne na takú hrozbu upozorňovali.

Keď sa pozrieme na jeho zbor dvoranov, teda ministrov, ktorí sa na verejných zasadaniach vlády predháňajú, kto vzdá prezidentovi najokázalejšiu poklonu, je zjavné, že iránske zlyhanie nie je náhoda.

V takto skazenom prostredí, kde prebiehajú len veľmi filtrované debaty a všetci sa usilujú trafiť do aktuálneho nastavenia Trumpa, nemôžu vznikať kvalitné rozhodnutia.

Tak to bolo práve s vojnou v Iráne, keď napokon Trumpa vyzval na veľkú akciu proti Iránu J. D. Vance, predtým najväčší kritik akýchkoľvek blízkovýchodných dobrodružstiev.

Predátorský štátTen skutočný nepriateľ zvnútra

Martin Hanus

Niektorí prívrženci Trumpa, ktorí sa s ním pre túto vojnu rozišli, nechcú priznať svoj základný omyl a fakt, že v mene boja s liberalizmom stavili na zlého koňa.

Viacerí sklamaní trumpisti preto zahmlievajú: iránsku vojnu označujú za dielo Izraela, aby tak vytvorili nový obraz nepriateľa, ktorým nemôže byť priamo Trump.

Ale to je ďalšia manipulácia.

Samozrejme, Benjamin Netanjahu o tejto vojne Trumpa neúnavne presviedčal, predtým to skúšal na Obamu aj Bidena, tí ho však odmietli.

Chronológia, ktorá predchádzala iránskej avantúre, je však zrejmá: Trumpa opojil chirurgicky presný a rýchly zásah vo Venezuele, následne začal hovoriť o anexii Grónska, od ktorej ho napokon odhovorili. Následne si dal nahovoriť – aj od svojich vyslancov v rokovaniach ako Kushner a Witkoff –, že významné ústupky Iráncov sú nedostatočné, a dostal chuť na rýchlu, víťaznú vojnu.

Ak je reč o izraelskej loby, netreba zabudnúť ani na arabskú loby, ktorá žiadala Trumpa o zásah.

Washington Post informoval, že Trumpovi viackrát telefonoval saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salmán, ktorý ho posmeľoval do útoku s tým, že ak USA nič nespravia, ich regionálny rival bude silnejší a nebezpečnejší.

Trumpova vojna v Iráne v sebe snúbi všetko, čo charakterizuje Trumpovu administratívu: odhodlanosť na akciu, megalomániu, nekompetentnosť, ale aj klanovú skorumpovanosť.

Spomínaný Kushner, Trumpov zať, a Witkoff, kamarát z newyorského developerského biznisu, sú nielen úzko previazaní s Izraelom a Netanjahuom, ale aj s biznisom v Saudskej Arábii a v ďalších štátoch Perzského zálivu.

Tie teraz napriek utrpeným škodám žiadajú, aby Američania viedli vojnu ďalej a definitívne zničili nepriateľský režim, nie aby ho nechali poranený a pre nich do budúcnosti o to nebezpečnejší.

Hoci sa vojna pre Američanov vyvíja zle, nabudený Trump sťahuje slučku okolo Kuby a stupňuje tlak, prednedávnom vyhlásil: „Treba si vziať Kubu nejakou formou… myslím, že si s ňou môžem robiť, čo chcem.“

Stále treba mať pred očami, že tento muž s veľkou osobnostnou poruchou a ešte väčšou mocou bude prezidentom ďalšie tri roky.

To nemusí nevyhnutne znamenať ďalšie vojny, koniec NATO či geopolitickú katastrofu, no deštrukčný potenciál je nevídaný a najmä nepredvídateľný.

Od Reagana k Trumpovi

My konzervatívci sme v predošlých rokoch upozorňovali na vzostup progresívnej ideológie, ktorá podkopáva silu aj hodnoty našej civilizácie.

Tieto varovania v princípe sedia, ale zároveň je realitou, že najväčšie nebezpečenstvo pre západný svet dnes stelesňuje človek, ktorý v najmocnejšej krajine Západu ovládol konzervatívne hnutie.

Dnes je jasné, že sa nemýlili tí konzervatívci, ktorých v Amerike označujú ako „never-trumperov“.

Títo novinári či intelektuáli, ktorí vo svojej menšinovej bubline argumentovali, že človek s takto narušeným charakterom aj napriek nesporným úspechom (obsadenie Najvyššieho súdu) v skutočnosti ničí konzervatívne normy, je síce efektívnym nástrojom hnevu a pomsty voči progresívcom.

Lenže v skutočnosti ohrozuje a ničí všetko, čo je cenné: kultúrne a morálne štandardy či samotný ústavný poriadok.

Za posledných desať rokov však never-trumperi čelili v konzervatívnom prostredí výčitke, že verejnú debatu zaťažujú zbytočným psychologizovaním, Trumpov charakter vraj treba oddeliť od jeho politiky, lebo ak to nerozlíšia, ocitajú sa na nepriateľskej barikáde.

Aj to bola revolúcia, ktorá sa podarila Trumpovi, keďže to bolo práve americké konzervatívne hnutie, ktoré predtým kládlo na osobnú morálku až puritánske nároky.

Clintonov sexuálny škandál s Monicou Lewinsky, po ktorom sa vtedajší prezident zaplietol do lži a krivej prísahy, vyvolal mimoriadne ostrú kampaň konzervatívcov – významní autori písali eseje o tom, ako sa charakter nedá oddeliť od úradu, ako Clintonova osobná amorálnosť potupila americké hodnoty a prečo už viac nie je spôsobilý viesť úrad a národ.

Mnohí z týchto konzervatívcov sa o dvadsať rokov podvolili kultu Donalda Trumpa. Popritom museli zabudnúť nie na vyššie, ale na akékoľvek osobné nároky.

Vyžiadalo si to veľkú cenu, ktorú teraz platí celý svet. Konečný účet môže byť oproti dnešku mnohonásobný, to ešte uvidíme.

Trump ako nový kráľ KýrosKresťanská odpoveď na progresivizmus nemôže mať podobu pseudokresťanského konzervatívneho mesianizmu

Juraj Vittek

V poslednom roku som sa pristihol, ako si na YouTube občas prehrávam staré Reaganove vystúpenia z 80. rokov.

Ani náhodou nechcem Reagana spätne adorovať, napokon, aj on sa dopustil omylov, niektoré z nich dopomohli Trumpovi, aby sa o necelé tri desaťročia zmocnil nástupníctva.

Ale skúste si prehrať ktorýkoľvek prejav takmer 80-ročného Trumpa a takmer 80-ročného Reagana, niet lepšieho zrkadla toho, ako upadla Amerika a ako hlboko sa prepadlo tamojšie konzervatívne hnutie.

Reagan je Trumpov antipód. Stelesňoval americký príbeh vo viacerých vrstvách, nadmernú pýchu a vieru vo vlastné schopnosti, nezdolný optimizmus, lásku k slobode a otvorenosť, teda všetky ingrediencie, za ktoré bolo možné Ameriku obdivovať aj kritizovať.

Vedel, kedy označiť Sovietsky zväz za ríšu zla a kedy s ním zas pragmaticky rokovať, aby ho porazil vlastnou silou a príťažlivosťou, nie vojnou.

Prijímal opatrenia, aby zamedzil nelegálnej migrácii a lepšie chránil hranicu, zároveň hovoril o Amerike ako o „shining city upon a hill“ (žiariacom meste na kopci) – o tom, že bude úspešná len dovtedy, kým bude otvorená novým ľuďom a impulzom zvonka.

Bol v tom étos, neraz príliš patetický, ale reprezentoval väčšinu krajiny, jej identitu a sebavedomie. A mal morálne nároky na seba, na vlastnú krajinu aj svet okolo, ktoré občas USA pokrytecky porušili.

Reagan a Trump, to nie sú dve osobnosti, ale dve civilizácie.

Trump nestelesňuje žiaden optimizmus na päť. Zastupuje svoje okultné hnutie, z Ameriky buduje nevábnu pevnosť, odkiaľ vystreľuje otrávené šípy do celého sveta.

Otrávil takmer celé konzervatívne prostredie v USA a sčasti aj mimo neho. Iránske dobrodružstvo je aspoň v jednej veci nádejou: že sa konečne začne proces liečenia z choroby. Radikálny a nezvratný.