Menej známa tvár Louisa de Funèsa Propaganda chcela ukázať neschopného žandára zo Západu, predstavila muža, ktorý v tichu nachádzal Boha

Keď povieme meno Louis de Funès, automaticky vidíme cholerického „žandára zo Saint-Tropez“, ktorého z prekérnej situácie zachraňuje sestra Klotilda, bezstarostná a vždy v dobrej nálade, svojou šialenou jazdou na Citroëne 2CV.

Louis de Funès bol v socialistickom Československu fenoménom, aký nemal obdoby, a jeho popularita nadobudla až kultový rozmer. Dobové štatistiky návštevnosti kín ukazujú, že filmové série s Funèsom patrili k absolútnym rekordérom. V 60. a 70. rokoch bolo napríklad premietanie Fantomasa spoločenskou udalosťou, ktorá prakticky zastavila život v mestách.

„Otec vedel o svojej obrovskej popularite v krajinách východného bloku, najmä v Československu. Bol fascinovaný tým, ako hlboko ľudia za železnou oponou rozumejú jeho humoru,“ píše neskôr o hercovi jeho syn Patrick v knihe Louis de Funès: Ne parlez pas trop de moi, les enfants! (Louis de Funès: Nerozprávajte o mne príliš veľa, deti!)

Čo sa socialistický divák nemal dozvedieť?

Socialistická cenzúra Funèsovu slávu podporovala a vnímala ho ako ideálny západný export. Jeho komédie kritizovali malomeštiakov a ich malichernosti, čo vyhovovalo socialistickému naratívu o nemorálnom Západe. Navyše boli apolitické a rodinné, čo bolo len ich ďalším príjemným bonusom.

Katolík Jules VerneScény, keď sa románové postavy v ťažkostiach obracali na Boha, v komunistických prekladoch chýbajú

Alena Potocká

Keď sa v týchto filmoch objavil náboženský motív, väčšinou išlo o postavu mníšky Klotildy a jej spolusestier, ktoré naša propaganda nepochopila a považovala za výsmech náboženstva a cirkvi.

O súkromí herca sa milovníci filmu nedozvedeli, tieto údaje boli prísne filtrované v časopisoch Kino alebo Film a divadlo. Keď v roku 1983 Louis de Funès zomrel, nikde nezverejnili zábery z pohrebu a v správach odbili túto udalosť len stručnou informáciou o úmrtí „slávneho komika“. Jeho pohreb bol pritom vo Francúzsku cirkevnou udalosťou.

Propaganda chcela, aby sme Louisa de Funèsa vnímali ako malého ubehaného a prchkého Francúza, ktorý bojuje s nespravodlivosťou alebo s neschopnými šéfmi. Divák sa nikdy nemal dozvedieť, že tento malý zúrivec po natáčaní v tichosti kľačí v kostole a modlí sa.

Slávny herec bol v súkromí hlboko veriacim katolíkom, ktorý rozjímal o Bohu najradšej pri práci s pôdou a v tichu svojej záhrady medzi milovanými ružami. Aj preto o ňom jeho blízki hovorili, že mal veľa spoločného so spiritualitou svätého Františka. 

Mnoho jeho hereckých kolegov po rokoch spomínalo, že hoci bol Funès na pľaci perfekcionista a niekedy až prísny šéf, v súkromí sa pred náročnými scénami v tichosti prežehnal alebo krátko pomodlil. 

Funèsov osobný vzťah k Bohu sa odzrkadlil aj v postavách jeho komédií, čo si naša socialistická cenzúra našťastie nevšimla alebo nepochopila.

Funès miloval postavu sestry Klotildy a mal k nej a ďalším rehoľníčkam vo filmoch o žandároch veľmi osobitý vzťah, ktorý vychádzal z jeho hlbokej úcty k cirkvi. Trval na tom, aby mníšky nikdy neboli zobrazované ako zlé, hlúpe alebo pokrytecké. V jeho filmoch sú to postavy, ktoré žandárom pomáhajú, chránia ich, a aj keď sa zasvätili Bohu, predsa sú to len osoby s „civilnou“ vášňou. Prečo by nemohla rehoľná sestra milovať rýchlu jazdu?

Ako herec neskôr priznal, scény, v ktorých sa pri sestre Klotilde s grimasami pre neho takými typickými modlil, aby prežil jej šialenú jazdu, miloval a vnímal v tom „svätú radosť“. Veril, že kresťan nemá byť smutný a upätý, ale plný života.

V jeho filmoch chýba vulgárnosť alebo útoky na rodinu a vieru. Kým v 70. rokoch sa francúzska kinematografia stávala čoraz liberálnejšou a provokatívnejšou, Funès zostal verný čistému humoru. Hovorieval, že jeho filmy musia byť prístupné deťom aj babičkám, pretože humor má spájať, nie rozdeľovať.

Španielsky temperament

Louis Germain David de Funès de Galarza sa narodil 31. júla 1914 v Paríži. Za temperament, ktorý neskôr využil vo svojom originálnom hereckom prejave, vďačil španielskemu pôvodu. Obaja rodičia pochádzali zo Sevilly a do Paríža utiekli v roku 1904, pretože ich rodiny nesúhlasili s manželstvom. Bol to vlastne romantický útek ako z románov.

Jeho otec bol šľachtic zo Sevilly, advokát, no po úteku do Francúzska sa živil predajom drahých kameňov zákazníkom kaviarní a reštaurácií. V detstve Louisa inšpirovali svojrázne postavičky z tohto prostredia, ale aj temperamentná matka, ktorá v ňom – podľa slávneho herca – prebudila umelecké cítenie.

Žiak Louis to mal v prísnom francúzskom školstve so svojím temperamentom ťažké. Často sa v škole nudil a snažil sa získať spolužiakov grimasami a komickými scénkami. Napodobňoval ľudí okolo seba a všetkých tým zabával.

„Hral som komédie pred svojím publikom… Myslím si, že záujmy, ktoré sa prejavili v ranom detstve, nás poznamenajú na celý život. Môžeme ich stratiť, ale ony sa vrátia,“ spomínal neskôr na svoju mladosť.

Keď Louisovi zomrel otec na tuberkulózu, mal len 19 rokov. Jeho smrť ich dostala do finančnej tiesne a cítil povinnosť pomôcť matke uživiť rodinu. Vyskúšal množstvo profesií, ktoré sa však často skončili vyhodením. Bol kožušníkom, aranžérom, účtovníkom, dekoratérom či predavačom.

Táto skúsenosť v ňom zanechala celoživotnú úzkosť z chudoby a neistoty a to sa neskôr prejavilo v až extrémnej pracovnej disciplíne a perfekcionizme na pľaci, čo potvrdili všetci herci, ktorí s ním spolupracovali. V snahe o dokonalé zábery dokázal byť v časoch svojej najväčšej slávy na hereckých kolegov veľmi nepríjemný.

A napriek tomu, že sa časom stal najlepšie plateným hercom v krajine, jeho skúsenosť s chudobou a neistotou spôsobila, že sa stal šetrným až do nezdravej miery. Nosil si domov nedojedené jedlo a pitie z nahrávacieho dňa, kolegovia si z neho uťahovali, že by mu stačil honorár v potravinách. Doma šetril na kúrení či elektrine, všade sa muselo zhasínať, a keď sa niečo pokazilo, chcel si všetko opravovať sám. Jeho životopisci sa zhodli, že išlo o prejav silnej traumy z nedostatku.

Louis de Funès so svojimi milovanými ružami. Foto: IG/Louisdefunes_fan

Jeho skutočnou vášňou bola hudba, hoci nepoznal noty. Aj napriek nedostatkom v hudobnej teórii mal vynikajúci sluch a dokázal improvizovať, čo mu pomohlo v práci barového pianistu v parížskej štvrti Pigalle.

V tomto čase sa v roku 1936 oženil so Germaine Élodie Carroyer. Sobáš sa konal v katolíckom kostole a zo zväzku sa narodil syn Daniel. Manželstvo však netrvalo dlho. Louis de Funès mal vtedy ďaleko od slávy a bohatstva.

Germaine bola z neustálych finančných problémov sklamaná a manželstvo sa dostalo do slepej uličky. Počas vojny sa ich cesty definitívne rozišli. Pár sa v podstate rozišiel už pred vypuknutím druhej svetovej vojny, oficiálne sa však rozviedli v novembri 1942.

Krátko po rozvode sa zoznámil so Jeanne, ktorá verne stála po jeho boku do konca života. Až vďaka jej podpore sa odvážil naplno venovať herectvu.

Vo Francúzsku boli vojnové roky veľmi turbulentné. Mnoho manželstiev uzavretých v rýchlosti alebo pod vplyvom okolností vojny bolo neskôr cirkevne preskúmaných, pretože viaceré z nich nespĺňali podmienky na platné uzavretie manželského zväzku.

Predpokladá sa, že aj prvé manželstvo Louisa de Funèsa bolo cirkevne anulované. Priame doklady o tom nie sú dostupné, keďže cirkevné rozhodnutia obsahujú osobné údaje aj intímne záležitosti, a preto sú k dispozícii len zúčastneným stranám. Podľa viacerých životopiscov však jeho ďalší náboženský život dokazuje, že to tak skutočne bolo.

Louis bol praktizujúci katolík, ktorý pravidelne chodil na spovede a sväté prijímanie. To by v 40. až 80. rokoch 20. storočia vo Francúzsku nebolo bývalo možné bez toho, aby nemal svoje kánonické záležitosti v poriadku.

Jeho druhá manželka Jeanne pochádzala z aristokratického rodu Maupassant. V týchto kruhoch bola v roku 1943 civilná svadba s rozvedeným mužom spoločensky nepredstaviteľná, pokiaľ by nebola bývala posvätená cirkvou, aj preto sa predpokladá, že ich sobáš bol tiež cirkevný. Jeanne bola praneterou slávneho francúzskeho spisovateľa Guy de Maupassanta.

Jeanne podporovala Louisa v hereckej kariére od úplných začiatkov. A tie veru neboli ľahké. Keď ešte pracoval ako klavirista v baroch, zistil, že ak zahrá niečo vtipné alebo urobí grimasu, ľudia v bare prestanú piť a začnú sa smiať. Práve táto schopnosť reagovať na náladu ľudí sa stala základom jeho hereckého štýlu.

Veľkým úlohám však predchádzalo viac ako osemdesiat filmov, v ktorých hral nepodstatné úlohy, napríklad mužov v livreji, ktorí otvárajú dvere hlavným hrdinom, okoloidúcich či zvedavých susedov. Filmoví kritici ho vtedy prehliadali, pre vtedajšiu francúzsku kinematografiu bol príliš malý, príliš nervózny a jeho prejav považovali za lacné grimasy.

Syn Patrick vo svojej knihe o otcovi spomína na matku, ktorá mala v týchto pre rodinu až existenčných časoch „oceľovú vôľu“ a nikdy otcovi nedovolila pochybovať o jeho talente, hoci hral podradné úlohy.

Osudoví žandári

O prelom vo Funèsovej kariére sa postaral režisér Jean Girault, keď ho v roku 1964 obsadil do komédie Žandár zo Saint-Tropez, v ktorej si zahral postavu strážmajstra Cruchota.

Režisér Girault vycítil jeho potenciál a chcel mu dať priestor. Parodovanie snaživých, no obmedzených mužov zákona spolu s atraktívnym prostredím prímorského letoviska urobili zo Žandára hit, ktorý sa dočkal ďalších piatich pokračovaní. Funès sa tak stal slávnym filmovým hercom až vo svojich 50 rokoch.

Nasledovali ďalšie filmové hity ako séria o Fantomasovi či kinový trhák Veľký flám z obdobia druhej svetovej vojny a okupácie Francúzska, ktorý bol najnavštevovanejším filmom vo francúzskych kinách neuveriteľných 42 rokov, prekonal ho až v roku 1998 film Titanic.

Nezabudnuteľné grimasy strážmajstra Crichota vo filme Žandár zo Saint-Tropez. Foto: FB/Louis de Funès Fans

Louis de Funès sa vďaka tomuto filmu stal najlepšie plateným francúzskym hercom. Od 70. rokov je vo Francúzsku tento film pevnou súčasťou televízneho vysielania počas veľkých sviatkov až doteraz.

Manželka Jeanne sa aktívne podieľala na jeho kariére. Bola jeho dôverníčkou, sekretárkou a vždy sa s ňou radil pri výbere úloh. V niekoľkých filmoch si jeho manželku aj zahrala. Funèsa hereckí kolegovia preto často podpichovali, že je prototypom muža pod papučou.

Pred novinármi sa menil na zúrivého Cruchota

Súkromie si Funès starostlivo strážil. Novinárov odrážal tak nepríčetne, že si niekoľkokrát vyslúžil Debnu citrónov. Túto cenu udeľovali novinári osobnostiam, ktoré boli voči nim nepríjemné, uštipačné alebo sa vyhýbali rozhovorom.

Dôvod, prečo bol Funès niekoľkonásobným držiteľom tejto ceny, bol prozaický. V súkromí bol totiž presným opakom svojich hlučných postáv. Bol tichý, introvertný, hĺbavý a nemal rád verejné vystúpenia.

Jeho manželka Jeanne manažovala aj jeho kontakt s reportérmi. Odmietala väčšinu žiadostí o rozhovory a nepúšťala fotografov do svojho súkromia na zámku Clermont, ktorý dostala do dedičstva a v ktorom hercova rodina žila od roku 1967. Novinári to vnímali ako aroganciu.

Okrem toho podľa svedectiev kolegov a spolupracovníkov bol Louis na pľaci až extrémne sústredený, a ak ho niekto vyrušil, napríklad nástojčivý reportér, dokázal vraj vybuchnúť presne tak ako jeho filmové postavy.

Až neskôr, po dvoch infarktoch, ktoré prekonal v roku 1975 v rozpätí niekoľkých dní, sa jeho obraz v médiách zjemnil. Keď sa vrátil po ťažkých zdravotných komplikáciách k práci filmom Krídelko alebo stehienko, novinári k nemu začali pristupovať s väčšou úctou a pochopením pre jeho krehké zdravie a povahu.

Mal Ježiš zmysel pre humor? Podľa Funèsa určite

Po dvoch prekonaných infarktoch sa jeho pohľad na život a kariéru výrazne zmenil. Stiahol sa do úzadia, venoval sa svojej záhrade, najmä pestovaniu ruží, a intenzívnejšie sa oddal duchovnému životu.

V obci Le Cellier, kde sa nachádzal zámok Funèsovcov, bol známy tým, že pravidelne navštevoval kostol. Miestni obyvatelia naňho spomínali ako na nenápadného a pokorného veriaceho, ktorý nevyhľadával pozornosť. Podľa svedectiev jeho synov bola pre otca Louisa viera najmä otázkou vnútorného pokoja.

Napriek tomu sa zachovalo niekoľko vzácnych archívnych záberov, v ktorých herec hovorí o svojej viere. Dokumentárny film z roku 2020 Bláznivé dobrodružstvá Louisa de Funèsa zverejnil archívne snímky z televízneho rozhovoru, ktorý vznikol počas Vianoc v roku 1981. V tomto rozhovore až nezvyčajne otvorene opísal svoj vzťah k Ježišovi.

„Ježiš bol žiarivým spoločníkom môjho detstva, je spoločníkom môjho profesionálneho života, jednoducho je spoločníkom celého môjho života. Pomohol mi v profesii. Mal som veľa šťastia, a to iste vďaka nemu,“ hovorí Louis de Funès.

V rozhovore sa zveril aj s tým, ako si Ježiša predstavuje. „Viete, ja si Ježiša nepredstavujem ako niekoho krehkého. Podľa mňa to bol poriadny chlap. Musel mať obrovské bicepsy! Keď bral tých obchodníkov v chráme, určite ich vyhadzoval po troch... šup, šup, šup! Musel mať v sebe neskutočnú energiu a silu.“

Ako komik veril, že aj Ježiš mal zmysel pre humor a s apoštolmi sa museli veľa nasmiať. „Vidím, ako kráča po vode a hovorí Petrovi: ‚Poď, skús to.‘ A ten druhý urobí čľup... všetci apoštoli sa museli smiať.“ Keď sa ho redaktor opýtal, či ho vidí aj dnes, Louis vážne odpovedal: „Nevidím ho, ja ho cítim.“

Rozhovor vznikol len necelé dva roky pred Funèsovou smrťou a s odstupom času ho rodina i verejnosť vnímali ako jeho osobný testament.

Jeden z mála súkromných záberov zachytávajúci herca pri modlitbe. Foto: IG/louis_defunes

Louis de Funès patril k veriacim, ktorí sa ťažko zmierovali s reformami Druhého vatikánskeho koncilu, najmä so zrušením obradov v latinčine. Uprednostňoval ticho, prísnu liturgiu a tradičný obrad. Latinčina preňho predstavovala posvätný jazyk, ktorý oddeľoval svetský chaos od duchovného pokoja. Zmeny koncilu vnímal ako niečo, čo naruší jeho duchovný svet.

Preto finančne aj morálne podporoval komunitu okolo veľkého kritika koncilu arcibiskupa Marcela Lefebvra. Nezapájal sa do politického boja, Lefebvra vnímal skôr ako symbol stability v meniacom sa svete. Lefebvrovo hnutie mu poskytovalo pocit duchovného domova, kde všetko „zostalo tak, ako má byť“.

Louis de Funès zomrel o päť rokov skôr, ako bol Lefebvre exkomunikovaný pre vysvätenie štyroch biskupov bez súhlasu pápeža. Je otázne, na ktorú stranu by sa v tomto konflikte postavil, keďže za svojho života vnímal pápeža ako najväčšiu autoritu cirkvi.

Životné pády

Napriek svojej viere Louis de Funès na životnej ceste viackrát padol. Po druhom sobáši so Jeanne výrazne obmedzil kontakty so synom z prvého manželstva Danielom. Jeanne si totiž nepriala, aby sa s ním Louis stretával a bol tak v kontakte so svojou prvou rodinou. Louis sa manželke nevzoprel a jej prianiu sa plne podriadil. Syna dlhé roky nevidel.

Po čase sa s ním Louis začal stretávať, ale tajne, nechcel nahnevať Jeanne. Daniel neskôr spomínal, že otec ho brával do kina alebo na prechádzky, no museli sa skrývať, aby sa vyhol rodinným problémom. Takýto vzťah sa však len ťažko dal nazvať otcovským.

Daniel de Funès o otcovi verejne nikdy nehovoril v zlom, ale v rozhovoroch pripustil, že roky jeho neprítomnosti ich navzájom odcudzili a ich vzťah bol formálny a odmeraný. Povedal, že mu bolo vždy ľúto, že s otcom nikdy nemal taký vzťah ako jeho dvaja mladší nevlastní bratia Patrick a Olivier.

Daniel po smrti slávneho otca nič nezdedil. Všetok majetok vrátane práv a zámku Clermont zostal v rukách Jeanne a jej synov, čo len podčiarklo formálnosť a neoficiálnosť Danielovho postavenia v Louisovom živote.

Niekoľko rokov po smrti slávneho herca prišiel francúzsky bulvár s odhalením, že Louis de Funès mal trinásť rokov mimomanželský vzťah s o 27 rokov mladšou rozhlasovou redaktorkou, ktorý údajne trval až do jeho smrti. Neexistuje však žiadny dôkaz, archívny materiál, svedectvo blízkych rodinných príslušníkov ani dobové dokumenty, ktoré by tento tajný vzťah potvrdzovali.

Bulvár sa opieral o údajné svedectvá ľudí z filmového štábu. Tieto informácie sa však objavili až dlhé roky po Louisovej smrti a ozývali sa hlasy, že za nimi stojí snaha bulváru očierniť spomienku na slávneho herca. Skutočnú pravdu, či zlyhal vo svojom manželskom sľube, sa dnes už však s istotou nedozvieme.

Louis de Funès zomrel po treťom infarkte 27. januára 1983, teda len necelé štyri mesiace od premiéry Žandára a žandárok, šiestej časti série, ktorá zmenila jeho život. Syn Patrick neskôr opísal, ako tomu ešte deň predtým nič nenasvedčovalo a doma mali pokojný rodinný večer.

Ráno sa Louis zobudil s tým, že mu je zle. Patrick ako lekár ihneď posúdil, že je to vážne, a volali záchranku. „Cítim, že zomieram,“ povedal otec pokojne. Patrick v knihe spomína na tento otcov zvláštny pokoj, akoby sa smrti vôbec nebol bál. Po niekoľkých hodinách v nemocnici zomrel.

Rodina odmietla štátny pohreb v Paríži a posledná rozlúčka sa konala v malom farskom kostole St. Martin neďaleko rodinného zámku Clermont, v ktorom Louis roky každú nedeľu nenápadne sedával v zadnej lavici na svätej omši. Na obrade sa zúčastnila len rodina a najbližší priatelia, ako si to želal Louis.

Pred kostolom sa však zhromaždilo viac ako tritisíc ľudí, ktorých neodradil ani mráz a sneh. Najviac ich dojalo, keď prišla herečka France Rumilly, filmová sestra Klotilda, s kyticou a v slzách. Pre verejnosť to bol symbolický moment odchodu celej jednej éry „žandárskej“ radosti. Francúzske médiá napísali, že pri tomto pohľade ich krajina pochopila, že ten „malý zúrivý chlapík“ z filmového plátna bol v súkromí mužom ticha.