O filme Čarodejník z Kremľa Nebol to silovik, ale intelektuál, spisovateľ, režisér, no najmä politický stratég, akého Putin na začiatku presne potreboval

Možno trochu ten film zanikol aj preto, že v podobnom čase sa do kín dostal česko-dánsky dokument Pán Nikto proti Putinovi, ktorý v nedeľu získal Oscara.

Možno niekoho odradila aj dĺžka filmu (145 minút), niekto iný už má plné zuby všetkého z Kremľa a ďalší si jednoducho nevedel predstaviť, ako táto zmes fikcie a reality môže fungovať, navyše keď Putina hrá Jude Law. Atraktívny herec, ktorý bol vyhlásený za najviac sexy muža roku 2004.

Nuž, tak to si potom človek naozaj ťažko predstavoval, ako to v tom filme môže fungovať.

Ale autori filmu mali v rukách dobrú predlohu, knihu taliansko-švajčiarskeho spisovateľa Giuliana da Empoliho, ktorý sa narodil vo Francúzsku, ale v Taliansku fungoval aj ako poradca politikov.

V roku 2022 vydal román Le mage du Kremlin (v slovenskom preklade Kremeľský mág), ktorý mu priniesol veľké uznanie.

Na základe tejto knihy vznikol film, ktorý je u nás uvádzaný s názvom Čarodejník z Kremľa.

Reálny Vladislav Surkov, máj 2013. Foto: Government.ru

Samotný žáner je zvláštny, lebo sa museli miešať fiktívne postavy s vymyslenými menami (hoci s reálnymi predobrazmi) a reálne postavy, takže je to taká čiastočná fikcia.

Na začiatku filmu sme upozornení, že ide o fiktívne postavy, ktoré nemajú nič spoločné s reálnymi, ale skúsený divák vie, že je to aj preto, aby mali autori voľnejšiu ruku, mohli svoje príbehy viac pointovať a hlavné postavy si aj sami modelovať, ale najmä aby ich nenaháňali právnici dotknutých osôb.

Aj keď Putin je Putin. Žiadne vymyslené meno.

Kľúčová postava je však filmový hrdina Vadim Baranov, ktorého hrá Paul Dano. Je inšpirovaný reálnou postavou a herec sa aj trochu podobá na toho muža – Vladislava Surkova, politického stratéga, ktorého nazývajú aj Putinovým Rasputinom či sivým kardinálom Kremľa. Alebo aj architektom Putinovej politiky. 

Do istej miery je to záhadný človek, možno preto lákal spisovateľa aj filmárov.

Stačí, keď si človek porovná informácie o ňom na anglickej Wikipedii a na tej ruskej. Akoby išlo o dvoch rozdielnych mužov. Tá ruská zdôrazňuje, že bol pôvodne sústružníkom, že vojenskú službu strávil v Maďarsku, a vykresľuje ho ako akéhosi šikovného byrokrata, ktorý bol okrem iného aj štyri roky asistentom prezidenta Ruskej federácie.

V anglickej Wikipedii sa človek dozvie, že Surkov v rokoch 1999 až 2011 pôsobil ako prvý zástupca vedúceho kancelárie prezidentskej administratívy Ruska, kde zohral ústrednú úlohu pri formovaní domácej politickej stratégie. Počas tohto obdobia sa mu pripisuje zásluha za formulovanie a presadzovanie konceptu riadenej demokracie.

Spisovateľ Peter Pomerantsev opísal Surkova ako „Putinovho hlavného ideológa“ s „neprekonateľným vplyvom na ruskú politiku“. Podľa neho práve Surkov zredukoval ruskú politiku na „postmodernistické divadlo“. Mimochodom, Surkov študoval na „katedre masových divadelných predstavení“, takto zvláštne sa to naozaj volá.

Zvláštne je aj to, že Vladislav Surkov (1964) predčasne ukončil svoju kariéru. Vo februári 2020 bol odvolaný z funkcie prezidentského poradcu, no on sám vyhlásil, že rezignoval z vlastnej iniciatívy. Nemal ešte ani penzijný vek, takže aj jeho odchod bol zahalený tajomstvom.

Nie div, že si autor knihy vybral práve tohto muža. Nebol to klasický Putinov silovik ani klasický oligarcha či šikovný byrokrat, alebo propagandista. Mal iné talenty a v rokoch 2000 – 2008 bol jedným z najbližších Putinových ľudí. Hovorí sa, že bol básnikom medzi vlkmi a vlkom medzi básnikmi.

Surkov bol intelektuál, spisovateľ, textár, televízny producent aj divadelný režisér. Ale napokon sa rozhodol režírovať veľkú politiku, vlastne tú najvyššiu.

Vráťme sa k filmu. Surkov je tu ako Baranov. Objavujú sa výhrady, že film neukázal tú hĺbku, aká je v knihe Giuliana da Empoliho. To je isto pravda, ale zase film má iné prednosti. Vidieť niektoré veci sfilmované neuškodí, naopak, niektoré obrazy ostanú človeku v hlave.

Do Ruska prichádza americký literárny vedec a politický esejista a vďaka záujmu o spisovateľa Zamiatina sa stretne so záhadným Vadimom Baranovom, ktorý už svoju politickú kariéru ukončil a nikto vlastne ani poriadne nevie, čo sa s ním stalo, keď odišiel od Putina.

My ho vidíme žiť niekde na luxusnej dači uprostred lesov, obklopeného vzácnymi knihami. Pripomína starodávneho ruského šľachtica.

Zjavne je zabezpečený, môže sa venovať čítaniu, písaniu, prechádzkam so psami aj výchove malej dcérky. Ale on má potrebu porozprávať svoj príbeh – a keď príde návštevník zďaleka, ktorý je vnímavým poslucháčom, pustí sa do toho. A tak sa dostaneme k retrospektíve jeho života.

Vidíme pád Gorbačova, príchod nových časov a mladého nedoštudovaného muža, ktorý sa radostne vrhá do víru divokého moskovského života na začiatku deväťdesiatych rokov. Vidíme aj dekadentné scény, bozkávajúce sa ženy, speváčku v sadomaso kostýme, ako si na psom obojku vedie nahého muža, ktorý sa správa ako pes a potom zo psej misky pije vodu. Moskva chce dohnať Západ, a tak ide na plné obrátky, aj vo výstrednosti, dekadentnosti či opulentnosti. Drahé autá, alkohol, drogy, muži majú na rukách drahé hodinky, ženy na sebe drahé šperky a kožuchy.

Žiadne hranice, žiadne pravidlá, žiadne zákony. Len užívanie života a peňazí, ktoré sa sypú samy. Úchvatné aj odpudzujúce. Je silné vidieť to vo filme, zasiahne vás to.

Také asi bolo Rusko za čias Jeľcina. Všetci ako utrhnutí z reťaze, teda aspoň v bohatých moskovských kruhoch.

Náš hrdina si prvé peniaze zarába drobným kšeftovaním a pritom sa ponára do nočného života. Nejde mu primárne o peniaze. Podobne ako jeho predobraz Surkov, ktorý nedokončil technické štúdium, vrhá sa mladý muž na štúdium réžie, pripravuje umelecky ambiciózne divadelné predstavenie a plánuje si život moskovského intelektuála, bohéma a umelca. Ale svet bohatých ho vťahuje medzi seba, má pre nich hodnotu, má v sebe niečo výnimočné.

V jednom klube Baranov spoznáva aj svoju osudovú ženu, majú vášnivý vzťah, kým mu ju nepreberie kamarát, prudko bohatnúci podnikateľ – predobrazom mu je Michail Chodorkovskij.

S tou ženou sa však ešte stretneme a objaví sa opäť aj po boku Baranova, ale jej zamotaný osud je tiež akýmsi špeciálnym príbehom obletovaných moskovských krások, ktoré si zrazu mohli užívať luxus, jachty, šperky, celý svet im patril, ale aj ich tie divoké roky akosi zomleli, nejako sa v tom stratili.

Tento zamotaný ľúbostný príbeh dáva filmu aj kúsok nehy či drámy, v ktorej nejde len o politiku. Asi je to taká umelecká licencia, lebo podľa ruských zdrojov mal Surkov dve manželky a tri deti, pričom si ešte adoptoval syna svojej druhej manželky. Takže filmový hrdina to mal asi trochu menej romantické, ale k filmu sa takáto melodráma hodí.

Jeho femme fatale Xenija tu zohráva dôležitú rolu, lebo obaja sú bystrí – a dlho predstierajú, že politická práca, ktorú Baranov robí, je len zábavná a vzrušujúca hra.

Filmový hrdina Baranov akoby aj sám sebe predstieral, že je nad vecou, že on sa len tak cynicky hrá, akoby skúšal novú divadelnú hru či reality šou, ale teraz si to všetko skúša v politike. Až žena, ktorá ho dokonale pozná, lebo bola pri zrode jeho hviezdy, mu povie, že už to nie je hra, už to nemá celkom v rukách.

Paul Dano ako Putinov mág. Foto: MagicBox.sk

Zaujímavé je vidieť, ako sa to v tých deväťdesiatych rokoch v Rusku – keď padla diktatúra – uvoľnilo, koľko slobody, tvorivosti aj radosti zo života zrazu bolo v moskovských kluboch. Bolo to rýchle, divoké a nebezpečné. Netrvalo to dlho. Vtipné sú scény, ako sa Jeľcinov tím snaží udržať svojho slabého a chorého prezidenta pri moci, lebo im jednoducho vyhovuje, tak ľahko sa pri ňom bohatne.

Vidíme, ako takmer polomŕtvy Jeľcin musí dokončiť svoju volebnú kampaň, lebo oligarchovia zaň ešte nemajú náhradu.

Fascinujúca je scéna – nevieme síce, nakoľko reálna, ale to ani nie je dôležité –, ako prichádza bývalý vedec, potom rýchlo bohatnúci podnikateľ a mediálny magnát Boris Berezovskij za šéfom Federálnej bezpečnostnej služby Putinom a navrhuje mu, aby sa stal premiérom. Krajina potrebuje nového vodcu a on mu rád bude pomáhať. To nebola dobrá taktika.

Spolu s Berezovským však sedí v Putinovej kancelárii FSB už aj náš hrdina Surkov-Baranov. A práve on nájde tie správne slová, ktoré rezervovaného Putina zaujmú.

Krajina potrebuje vertikálu, horizontály už má dosť a Rusi sa necítia bezpečne. A cítia sa ponížení, akoby oni prehrali studenú vojnu, povýšený Západ ich teraz poučuje, ako riadiť krajinu. No oni rolu porazených odmietajú, chcú sa opäť cítiť veľkí a silní.

Divák vidí, že tento mladý muž má špecifický talent, ktorý sa hodí v tíme každého významného politika. Rozumie dobe, vie nájsť správne slová aj prostriedky, vníma nálady v krajine a nemá strach.

Putin výzvu prijme a mladého muža so špeciálnym talentom si pozve na obed do luxusnej reštaurácie, kde si objedná kašu. Je to signál. Jeho partner nezaváha a objedná si ju tiež. Budú si rozumieť.

Baranov-Surkov sa stane sa potom pre nového premiéra nepostrádateľným mužom, kým z mediálneho magnáta Berezovského, ktorý Putina na funkciu premiéra našiel, sa stane persona non grata. Skončí v exile a napokon tu zlomený aj zomrie, podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu.

Putin nepotreboval vo svojej blízkosti nikoho, komu by mal byť zaviazaný či vďačný. On totiž potreboval čo najskôr skrotiť rýchlobohatnúcu vrstvu, ukázať oligarchom, kto je tu šéf. Exemplárnym príkladom sa stane Chodorkovskij, ktorý nepochopí nové pravidlá hry.

Vo filme sú si najprv Chodorkovskij a Baranov blízki, poznajú sa dobre, ale môže to byť opäť len filmová fikcia, aby to pre diváka bolo atraktívnejšie.

Podstatné je, že Baranov-Surkov bol zrejme tvorcom celého systému, v ktorom sú oligarchovia podriadení Putinovi a demokratický systém sa prispôsobuje ruským podmienkam. Naoko síce fungujú politické strany, spolky, mládežnícke združenia, slobodné médiá, ale sú to len kulisy, lebo je to „riadená demokracia“, Rusi používajú skôr pojem „suverénna demokracia“. Teda v Rusku zase funguje vertikála, lebo Rusi ju potrebujú, to vysvetľoval na začiatku politický stratég Putinovi.

Možno divákov bude zaujímať najmä to, ako film ukazuje samotného Putina. Zdá sa mi, že to nie je až také atraktívne. Jude Law má síce prenikavé modré oči a hrá tvrdého chlapíka, ale niečo mu z toho Putina chýba. Možno je naozaj ťažké zahrať tú bezemocionálnosť a tvrdosť ukrytú za plachým úsmevom.

A v prípade Putina ani nemohli autori filmu príliš fabulovať, to sa dalo viac pri tých postavách s fiktívnym menom. Ale aj tak niektoré scény ostanú v pamätí. Napríklad ako sa vedel uvoľniť iba pri svojich dávnych kumpánoch z petrohradských gangov, aj keď sedia v akomsi zámockom salóniku, je to partia jednoduchých, no tvrdých chlapíkov, ktorí si primitívne užívajú svoje bohatstvo.

Alebo ako Putin ťažko znáša, keď sa západný svet k nemu správa ponižujúco: „Ako by som bol prezident Fínska,“ povie vo filme a divák tuší, že toto bude chcieť zmeniť.

Novinárka Petra Procházková, ktorá v čase, keď nastupoval Putin k moci, pôsobila v Rusku, o filme napísala: „Trochu je to guláš, zjednodušujúci ruskú realitu až na hranicu dobrého vkusu. Jeho výsledná chuť však prezradí o Rusku viac, než by samo chcelo.“ Dokonca tvrdí, že ak si film pozrel aj Putin, môže byť spokojný, lebo je v ňom povýšený na démona.

Jude Law ako Putin. Foto: MagicBox.sk

Zaujímavejší je však v tejto snímke ten filmový hrdina Baranov. Ako dokáže vymýšľať nové taktiky, rozumie tomu, čo treba ľuďom kedy ukázať. Vidíme, ako angažuje Nočných vlkov a ako sa potom s nimi na motorkách premáva po Moskve Putin. Podobne Baranov-Surkov buduje rôzne politické strany či spolky, ktoré sú zaviazané Kremľu – a vzbudzujú dojem normálnej demokracie, akurát prispôsobenej ruským reáliám. Zároveň pevne drží v rukách všetko to, čo šíria štátne médiá.

Akýmsi vyvrcholením jeho kariéry je zimná olympiáda v Soči v roku 2014, on to má celé v rukách, aby Rusi ohúrili svet, ale vidíme, že už je jeho vplyv na Putina oslabovaný – a neskôr vo filme hovorí, že po tej olympiáde mal odísť.

Lenže je tu ešte aj oranžová revolúcia v Kyjeve a ruská anexia Krymu. Náš filmový hrdina Baranov, ako aj samotný Surkov sú nielen za anexiu Krymu, ale aj za rozbitie Ukrajiny, ktorú Surkov vždy považoval za „umelý štát“, lebo v skutočnosti „žiadna Ukrajina neexistuje“.

Ten reálny Surkov pripravoval Putinovi pôdu na zničenie samostatnej Ukrajiny. Preto je hneď medzi prvými Rusmi, ktorým je zakázaný vstup do USA a západnej Európy.

A jeho kariéra sa pomaly končí, Putin už preferuje iných mužov, akoby mal už dosť tohto intelektuála alebo sa mu zdal príliš silný a sebaistý. Takých mužov okolo seba nepotrebuje. Vo filme vidíme, že hrdina pochopil, prišiel čas stiahnuť sa.

Náš filmový hrdina sa teda sťahuje do úzadia, žije osamelo na dači v lese so psami a s dcérou – ale aj tak vo filme nekončí dobre. Zaznie aj výstrel.

Alicia Vikander ako femme fatale hlavného hrdinu. Foto: MagicBox.sk

S reálnym Surkovom je to inak.

V januári 2020 sa objavila v médiách nenápadná správa, že „Vladislav Surkov odchádza zo štátnej služby. Najbližší mesiac sa bude venovať meditácii“.

Surkov akoby sa stratil. Ale pred rokom, keď sa stal slávnym aj vďaka románu o kremeľskom mágovi, dal rozhovor francúzskemu denníku L’Express. Na otázku, čomu sa venuje dnes, neodpovedal.

No na otázku, aký výsledok rokovaní bude Rusko považovať za víťazstvo vo vojne s Ukrajinou, povedal: „Vojenské alebo vojenské a diplomatické rozdrvenie Ukrajiny. Rozdelenie tohto umelého kvázi štátu na jeho prirodzené fragmenty.“ A Surkov je presvedčený, že tento cieľ sa dosiahne.

Asi to vychádza tak, že ten filmový hrdina Baranov, ktorý sa po politickej kariére stiahol na ruskú daču, čítal knihy, rozmýšľal a s veľkou nehou vychovával svoju dcéru, bol sympatickejší ako reálny Surkov.

Možno sa niekomu ten film bude zdať únavný, možno niekto bude zmätený z tejto polofikcie či otrávený z filmového Putina.

No vo filme je aspoň nejaká katarzia.

Je dobré to vidieť. Nejako to človeku po tom filme všetko pozapadá v hlave, nejako tomu vývoju v Rusku lepšie rozumie. Trochu akoby to sám prežil v zrýchlenej podobe.