Václav a Kamila Bendovci Nie je to len kniha o disente, väzení, prenasledovaní, ale aj o láske, viere a rodine so šiestimi deťmi

Je totiž hrubá aj ťažká, čitateľa čaká 770 strán. A tak hoci nejeden túži dozvedieť sa viac o životnom príbehu nevšednej dvojice Václava a Kamily Bendovcov a naláka ho aj podnadpis Příběh lásky a odvahy, chvíľu je tam aj pochybnosť.

Neprecenila autorka knihy svoju tému? Nebude to únavné čítanie diela od autora, ktorému chýbala schopnosť škrtať či písať vecne a stručne?

Ale potom sa to stalo. Príde chrípka a človek, uložený v posteli, nevdojak siahne po tej hrubej knihe. Začíta sa. 

A po pár dňoch zistí, že stránky sa míňajú podozrivo rýchlo, a keď knihu dočítava, tak mu je aj ľúto, že sa bude musieť rozlúčiť s touto pozoruhodnou rodinou.

Zaujímavé je, že autorka sa k téme dostala akousi okľukou. Rodina Bendovcov totiž oslovila najprv Jana Nováka, autora známej knihy o Milanovi Kunderovi, aby napísal knihu o Václavovi Bendovi.

Novák však nemal čas, a tak úlohu prevzala jeho manželka Alice Horáčková, ktorú fascinoval nielen príbeh Václava Bendu, ale aj jeho manželky.

Autorka potom s Kamilou Bendovou (ročník 1946) strávila hodiny rozhovorov – a kniha je tak nielen o Václavovi Bendovi a jeho významnej role v Charte 77, vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných či v prvých porevolučných rokoch, ale aj o silnej rodine so šiestimi deťmi a o manželke, ktorá bola oporou svojmu mužovi, hoci to nebola typická žena v domácnosti. 

Pani Kamila bola matematička a pracovala v matematickom ústave a pre svojho muža bola aj silným intelektuálnym partnerom a dokázala dopĺňať či brúsiť jeho komplikovanú a dominantnú osobnosť.

S časovým odstupom

Manželia Bendovci sú nepochybne impozantné osobnosti a ich disidentský príbeh, ako aj príbeh ich manželstva, z ktorého vzišlo šesť detí, je taký silný, až človeka prekvapí, že vlastne až teraz, dvadsaťpäť rokov od smrti Václava Bendu (1946 – 1999), taká kniha vznikla.

Ale ono je to takto dobre. Ten časový odstup veci pomohol.

Lebo Václav Benda, múdry a odvážny človek, ktorý v totalite neuhol ani po rôznych trápeniach, ktoré mu Štátna bezpečnosť dlhé roky pripravovala, nehovoriac o rokoch väzenia, vzbudzoval v mnohých pamätníkoch deväťdesiatych rokov minulého storočia rozpaky.

Vtedy sa zdalo, že Benda bol síce výnimočnou postavou disentu, ale po páde komunizmu už v reálnej politike nedokázal hrať dôležitú úlohu. Akoby nebol rozumel novým časom. Pritom v roku 1989, keď padla totalita, mal iba štyridsaťtri rokov. Bol to muž v najlepších rokoch, ktorý ešte mohol urobiť veľkú politickú kariéru.

Chvíľu po nežnej revolúcii bol síce dôležitým poslancom vo Federálnom zhromaždení, ale nedostal žiadnu vládnu funkciu. Dokonca po zániku federálneho parlamentu ostal istý čas bez práce, bol príliš hrdý, aby sa vnucoval, potom sa stal senátorom a na sklonku života mal dokonca na krku aj trestné stíhanie za údajne neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi. Išlo už o takmer zabudnutú aféru so štátnym vyznamenaním pre rakúskeho prezidenta Zilka (Benda o ňom zistil, že spolupracoval s československou štátnou políciou).

Bendov imidž nebol v prvých slobodných rokoch najlepší, pôsobil oveľa staršie, než by jeho vek naznačoval, vyzeral často spustnuto, vyčerpane, na pracovných schôdzkach zaspával a v rozhovoroch robil dlhé pauzy.

Fajčil a popíjal viac, ako by sa patrilo, odvolával sa pritom alibisticky na Winstona Churchilla. 

Nebol ani dobrý rečník a popri Václavovi Havlovi pôsobil neohrabane, jeho prejavy či rozhovory vzbudzovali neraz verejné veselie, stával sa terčom vtipov. Nebol ani veľký diplomat, ale neskôr sa ukázalo, že mnohé jeho politické kroky – ktoré vtedy v deväťdesiatych rokoch vzbudzovali údiv, zlosť či smiech – mali svoju železnú logiku a boli jasnozrivejšie ako politické kroky mnohých jeho súputnikov.

Václav Benda

Niekedy v polovici deväťdesiatych rokov mohol pôsobiť ako lúzer, ktorý nerozumie duchu doby, ale s odstupom času to už tak nevyzerá. 

Benda bol bojovníkom za kľúčové zmeny, za reštitúcie, veľa úsilia venoval tomu, aby sa vyšetrovali zločiny Štátnej bezpečnosti a aby sudcovia, ktorí vynášali na socialistických súdoch kruté rozsudky, niesli za to zodpovednosť. Odmietal akúsi duchovnú nadstranícku republiku, o ktorej sníval Havel, chcel klasické politické strany a politickú súťaž.

Benda aj preto veľmi rýchlo zakladal vlastnú politickú stranu, mnohí mu to aj vyčítali, v hre bolo dokonca aj to, že sa vo voľbách pred rozpadom republiky prepoja so slovenským KDH. Ale so stranou sa mu nedarilo. 

Jeho Kresťanskodemokratická strana chvíľu mala vplyv, ale potom sa štiepila, zmenšovala – a napokon ju na údiv svojich priateľov z disentu Benda spojil s ODS. Benda mal totiž politicky bližšie k Václavovi Klausovi ako k Havlovi a dokonca za ním stál aj v čase, keď ho v tzv. sarajevskom atentáte zradili najbližší spolupracovníci pre podozrenia z nekalého financovania strany.

V deväťdesiatych rokoch Benda mohol pôsobiť ako človek, ktorý nerozumie politike a je akýmsi disidentským anachronizmom, na rozdiel od Havla či Dienstbiera. S týmito dvoma mužmi pritom prežil najťažšie časy a spolu boli vo väzení za aktivity vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných. 

Na Bendovom pohrebe napokon Havel povedal iba pár slov, čo mu niektorí mali za zlé, ale tie slová boli dôležité: „Statočnosť Václava Bendu môžem dosvedčiť ako ten, ktorý s ním musel absolvovať skúšku z najťažších: pomáhal mi tam žiť.“ 

Veľká mozaika

Autorka Alice Horáčková nepoznala Václava Bendu osobne, ale mala k dispozícii jeho listy a viedla rozhovory s členmi rodiny, priateľmi, kolegami, so spolužiakmi Václava Bendu. 

Knihe v podstate pomohlo, že autorka nepatrila k žiadnej skupine disidentov, že mala odstup od sporov medzi rôznymi disidentskými prúdmi (najmä po páde komunizmu), ale zároveň bola zvedavá, veľa sa pýtala, skladala trpezlivo ten príbeh ako veľkú mozaiku, kde každý, aj drobný kamienok má svoju cenu.

Je pritom jasné, že autorka prechováva k manželom Bendovcom úctu a obdiv za to, čo všetko uniesli aj ako to niesli. Nedali si komunistami ani tajnou políciou zničiť život ani radosť z neho. A Václav Benda vždy prirodzene prevzal aj tie najťažšie úlohy v disente, lebo mu nechýbala odvaha ani statočnosť.

Manželia si vybudovali úžasné zázemie vo svojej veľkej rodine, v priateľoch, ich byt bol neustále plný ľudí, ktorí potrebovali vypočuť, povzbudiť alebo prišli rodine pomôcť. Ale mali ešte jednu silnú oporu.

Nestratili svoju vieru, ktorú v nejakej podobe získali doma. Vďaka tvrdým podmienkam, v ktorých žili, v nich viera rástla, vychovávali v nej svoje deti a naučili sa jednu dôležitú vec: nesťažovať sa.

Autorka bola zvedavá aj na to, ako sa utváral charakter Václava Bendu a jeho ženy Kamily. 

Bendovci dokázali už v mladom veku prijímať vážne rozhodnutia a potom sa držať vytýčenej cesty, neuhnúť. 

Vo veku dvadsaťjeden rokov sa rozhodli pre život spojený s vierou a potvrdili svoju príslušnosť ku Katolíckej cirkvi, zároveň v tomto veku uzavreli manželstvo, ale aj veľmi stabilný a šťastný vzťah. A potom sa rozhodli aj pre veľkú rodinu, napriek všetkému. Nezľakli sa ani tohto poslania.

Bendovci na Matejských hodoch so synmi Markom a Martinom. Foto: rodinný archív

Tie rozhodnutia z mladosti už potom nemenili, ostali im verní.

Kde sa to v nich vzalo? Otec Václava Bendu bol pritom členom komunistickej strany a Václav bol síce pokrstený, lebo matka si to tak priala, ale potom v puberte vieru stratil a stal sa z neho bohém a veľký rebel. Dokonca sa v istom čase angažoval aj vo zväzáckych štruktúrach, chvíľku sa pokúšal meniť systém zvnútra.

V pätnástich sa rozhodol, že bude básnikom. Hoci jeho talenty boli veľké aj v prírodných vedách, chodil na prestížne gymnázium a vyhrával matematicko-fyzikálne olympiády.

Ale chcel byť básnikom, venovať sa literárnej vede, filozofii, a tak vyštudoval češtinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. Školu končil v roku 1969 ako veľká nádej pre českú literárnu vedu aj filozofiu. 

No začiatok jeho kariéry literáta a filozofa pripadol na začiatok normalizácie. Václav Benda rýchlo pochopil, že táto cesta je pre neho zarúbaná. Nielenže nebude môcť písať, bádať, publikovať či prednášať, ale nebude mať ani ako uživiť rodinu.

Boli aj svätejšie rodiny

V čase, keď sa chystali Bendovci uzavrieť manželstvo, intenzívne hľadali, o čo by sa mohli v živote oprieť. Obaja mali racionálny intelekt, ale chápali, že to nestačí. Kamila vieru nikdy nestratila a Václav sa k nej pod jej vplyvom vrátil. Svojej milovanej ešte pred svadbou napísal: „Môj Boh ste vy, slečna, jediná moja cesta k Bohu alebo k čertu vedie skrze vás.“

Kľúčovú rolu v ich rozhodnutí zohral Gilbert K. Chesterton a jeho kniha Ortodoxia. „Človek hľadá, hľadá a nakoniec nájde. A zistí, že je doma. To je taký náš príbeh,“ spomínala po rokoch pani Kamila. Neskôr ich katolicizmus „ťahal“ v rodine už viac Václav. Ale neznamenalo to, že sa izolovali od ostatných prúdov v disente. Pani Kamila k tomu dodala: „Stýkali sme sa s každým. Nikoho sme neodsudzovali, nikomu sme nič nevnucovali. Existuje určite mnoho svätejších rodín, ako sme my.“

Kamila Bendová bola veľký matematický talent, vyštudovala matematickú analýzu. Plánovala vedeckú kariéru, ale všetko bolo inak. Ešte počas školy v roku 1967 s Václavom uzavreli manželstvo a Kamila náhle zmenila rozhodnutie. Chcela veľkú rodinu, a hoci sa matematike naďalej venovala v matematickom ústave, na veľkú vedu už neboli podmienky. Okrem iného aj preto, že ako manželka disidenta nemohla mať pas.

Na fotografii z promócie už je Kamila zachytená ako matka troch detí.

Pre matematiku sa však napokon rozhodol aj jej muž. Keďže ako literát a filozof nemal v znormalizovanom Československu šancu nájsť uplatnenie, preorientoval sa na exaktné vedy a vyštudoval ešte jednu vysokú školu, a to matematicko-fyzikálnu fakultu so špecializáciou na kybernetiku.

Benda mal šťastie, že na matfyze na začiatku normalizácie ešte stále hrali dôležitú úlohu študijné výsledky, jeho učiteľom bol ešte brat Václava Havla Ivan.

Bendovci s deťmi na medzinárodnej matematickej konferencii v Mariánskych Lázňach. Foto: archív rodiny

V komplexnom hodnotení Bendu učitelia vysoko ocenili jeho odbornosť aj to, že bol usilovný študent a vzorný otec rodiny, a dodali k tomu jednu vetu: „Jeho životný postoj je motivovaný náboženským presvedčením.“

Keď Václav promoval na druhej vysokej škole, bol už otcom štyroch deti. Rodina žila veľmi skromne, ale časom sa rozrástla ešte o dve deti.

Vy máte pravdu – my máme taktiku

To, že sa Benda verejne hlásil k svojej viere, značne limitovalo jeho kariérne možnosti aj ako matematika. Napokon po viacerých peripetiách získal miesto vo Výskumnom ústave matematických strojov, kde to bolo kádrovo voľnejšie – socialistický tábor totiž zaostával za Západom vo vývoji počítačov, a preto bolo treba sústrediť všetkých matematikov a kybernetikov bez ohľadu na ich vieru.

Ale potom aj kybernetik Benda skončil v kotolni.

Prišiel legendárny proces s Plastikmi a Benda sa naň išiel pozrieť, hoci on bol nemuzikálny človek a underground mu nič nehovoril. Ale tu v súdnej sieni sa stretol s rôznymi ľuďmi, boli tu spisovatelia, katolíci, „máničky“, evanjelici aj bývalí komunisti. Benda pochopil, aká dôležitá je solidarita aj nesúrodých skupín.

Keď vznikala Charta 77, Bendovci neboli priamo pri tom, dokonca ju hneď na podpis ani nedostali. Ich priateľ Jiří Němec ich chcel chrániť, keďže už mali päť malých detí. Václav Benda sa na to potom hneval a svoj podpis pod Chartu 77 pripojil deň nato, čo v Rudom práve vyšiel legendárny článok Stroskotanci a samozvanci.

Benda bol dvakrát hovorcom Charty, druhýkrát v kritickom období, keď bol nátlak na disidentov extrémny.

Zaujímavé je, že pre Chartu prišiel o časť rodiny na Slovensku. Tu mal Benda sesternicu, spisovateľku Kristu Bendovú, ktorá v roku 1977 podpísala Antichartu a od svojho bratranca sa dištancovala. Nikdy viac sa potom už nevideli.

Dôležitú rolu zohral Václav Benda aj vtedy, keď sa po Charte objavilo stanovisko katolíckych duchovných a cirkev sa od Charty opatrne dištancovala. Dôvodom bolo aj to, že v Charte bolo veľa exkomunistov.

Proti opatrnému postoju cirkvi protestovali katolícki signatári Charty a kňaz Josef Zvěřina, ktorý prišiel o štátny súhlas, vtedy kardinálovi Tomáškovi napísal: „Kedy vás uvidíme v role bojovníka za ľudské práva a slobodu cirkvi?“

Václav Benda sa potom osobne s Františkom Tomáškom stretol, ale vtedy mu kardinál povedal: „Vy máte pravdu – my máme taktiku.“

Až neskôr sa obaja muži zblížili a kardinál Tomášek menil svoje postoje k chartistom. Dokonca posledné dieťa Bendovcov, ktoré odmietol pokrstiť kňaz vo farnosti, pokrstil kardinál vo svojej súkromnej kaplnke.

Tlak na rodinu Bendovcov bol mimoriadny aj preto, že boli katolíci, ale Václav Benda neuhol a aj svoje deti viedol tak, aby dokázali vzdorovať. Mladí Bendovci chodili miništrovať a k ich životu patrila aj účasť na omši, dokonca aj počas letných prázdnin, keď bolo treba do kostola cestovať z chaty vlakom (Bendovci nemali auto).

Smutné je, ako sa v knihe píše, že viacerí z kňazov, s ktorými boli Bendovci v kontakte, boli agenti ŠtB. 

Asanácia a emigrácia

Václav Benda bol presvedčený, že Charta 77 nestačí, najmä keď Štátna bezpečnosť začala chartistov prenasledovať, mlátiť a posielať do väzenia. Chodieval na súdne procesy, zbieral informácie a v roku 1978 spoluzakladal Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných, VONS. Ako píše autorka, „VONS bol úder priamo na solar plexus režimu“. 

Mená žalobcov, sudcov, vyšetrovateľov zrazu neboli anonymné, lebo ich vysielala Slobodná Európa aj Hlas Ameriky. Režim išiel preto proti členom VONS-u veľmi tvrdo, jeho členmi sa stali len tí najodolnejší a najstatočnejší.

Boli medzi nimi aj ženy a všetky potom boli fyzicky napadnuté, zastrašované, ale aj mužov šikanovali, mlátili a zbitých odvliekli v noci do lesa za Prahu. Eštebáci verili, že ich buď zlomia, alebo donútia k emigrácii.

V týchto časoch vznikla najslávnejšia Bendova esej Paralelná polis. Dodnes je inšpiratívna, spomína ju napríklad Rod Dreher vo svojej knihe Nežiť v lži a nedávno sa na ňu odvolával aj Martin Šimečka, keď svojim čitateľom radil, aby sa na starý známy koncept Václava Bendu spoliehali aj v čase štvrtej vlády Roberta Fica.

Benda nechcel, aby sa Charta stala getom, chcel, aby z tohto priestoru vyrástli nové aktivity, aby chartisti žili naplnený život, ale Bendov koncept nebol prijatý v disente iba s nadšením. V knihe pani Kamila spomína, že „veľké skupiny v Charte text nepochopili“ a niektoré chápali paralelnú polis ako akýsi Diogenov sud.

Čítať o tých najtemnejších rokoch normalizácie, keď štátna polícia spustila akciu Asanácia, teda keď boli disidenti vystavení teroru a spolu s nimi aj ich rodiny, keď Bendovci prišli o telefón, robili im neustále domové prehliadky (vzali nielen všetky písomnosti, knihy, ale aj denník pani Kamily), je ťaživé. Václav Benda bol neustále sledovaný, šikanovaný a predvolávaný na mnohohodinové výsluchy alebo preventívne zavretý na 48 hodín, napríklad keď do Prahy prišiel nejaký zahraničný politik.

Benda vo vyšetrovacej väzbe v Prahe-Ruzyni v roku 1979

Eštebáci si trúfli aj na ženy a deti, zlomili tak aj veľmi silných ľudí a vytlačili ich do emigrácie, čím sa disidentské kruhy preriedili a prišli o dôležité osobnosti. Deti Bendovcov tak prišli o veľa kamarátov. Štátna polícia núkala pasy aj Bendovcom, nebolo by sa im začínalo v cudzine zle, mali tam rodinu, ale ponuku emigrovať napokon odmietli.

Na knihe je cenné to, že autorka opisuje, čo všetko sa dialo v disidentskom hnutí, ako si pomáhali prenasledované rodiny, ale aj to, ako sa medzi nich infiltrovali agenti, ktorí si získali ich dôveru a donášali ŠtB za peniaze. 

Autorka píše aj o tom, ako v týchto pomeroch fungoval bežný život Bendovcov. Isto to nebola dokonalá domácnosť, deti museli byť samostatné a odolné, ale fungovalo to.

Václav Benda bol dominantný aj doma, svoju rolu hlavy rodiny bral vážne, deťom sa venoval, veľa sa tu čítalo, diskutovalo a dokonca bol to on, kto pre toľkých ľudí každý deň varil. 

Teda varil skôr v noci, cez deň nebol čas, ale patrilo to ku koloritu rodiny a pre deti to bol pekný čas, keď otcovi pomáhali pri varení. Benda často pracoval na nočné zmeny, dlhé roky bol totiž kuričom a zväčša v starých kotolniach, kde bola ťažká fyzická práca.

Rodina trávila letá na rodinnej chate v Chlomku blízko Prahy, kde to bolo skromné aj drsné, napríklad už len prať v týchto podmienkach plienky či zásobovať rodinu jedlom bolo náročné, ale „Benďatá“ si to tu užívali a pani Kamila sa nikdy nesťažovala. Aj keď rodinu aj tu na chate zväčša sledovali spoza plota eštebáci.

Smutné je čítanie o tom, ako sa štátna polícia snažili získať za agentov aj kamarátov malých Bendovcov, bola to pre nich ťažká skúsenosť. Niektorí ich kamaráti potom emigrovali alebo prerušili s rodinou kontakty.

VONS a najkrajšia dvojica disentu

Kľúčová bola v živote Václava Bendu teda nielen Charta 77, ale najmä práca vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných. 

Autorka píše, že vo VONS-e sa rýchlo prejavila Bendova vodcovská osobnosť, a hoci mal v tom čase len tridsaťjeden rokov, stal sa takmer výhradným hostiteľom jeho schôdzok. Technici ŠtB zistili, že na troch písacích strojoch Bendovcov bolo napísaných najmenej osemnásť správ VONS-u.

V tomto výbore vznikla aj „najkrajšia dvojica disentu“: Petr Uhl a Václav Benda, na ktorých pleciach vlastne ležalo najviac práce. Politicky boli úplne rozdielni, Václav Malý to autorke opísal takto: „Vašek bol pravičiar, Petr ľavičiar, stále sa kritizovali. Ale to neboli ideologické hádky, tam išla ideológia stranou. Tam išlo o konkrétnych ľudí a konkrétne informácie, takže vďaka Bohu za nich.“ A dodáva, že časom si tak na seba zvykli, že bez seba nevedeli byť a „bola to najkrajšia dvojica v celom disente“.

Obaja dôkladne študovali zákonníky, spamäti citovali paragrafy a ich poňatie disentu sa významne líšilo od voľného združenia chartistov. Autorka píše, že to paradoxne pre nich bolo v očiach režimu priťažujúcou okolnosťou: „Žalobcovia v procese s VONS-om argumentovali tým, že ,schôdzky mali vopred dohodnutý program a boli riadené povereným členom výboru‘.“

V roku 1979 bolo zatknutých jedenásť členov VONS-u a päť z nich bolo odsúdených. Petr Uhl bol označený za vodcu a dostal päť rokov v druhej nápravnej skupine.

Václav Benda bol vo väzení v rokoch 1979 – 1983. Najprv bol spolu s Havlom a Dienstbierom v Heřmanoviciach, kde to pripomínalo skôr päťdesiate roky. Jednak tam bola ťažká fyzická práca a jednak si veliteľ väznice užíval prevýchovu politických väzňov.

Benda manželke po prvých dňoch napísal, že tam „bude fyzicky i psychicky nesmierne náročné obstáť pred sebou a hlavne pred ostatnými“. Najviac tam trpel zdvorilý Havel, ktorý sa ťažko prispôsoboval drsným pomerom a mal problém zvládať vysoké pracovné normy. Benda, naopak, podával mimoriadne pracovné výkony a aj vďaka tomu dokázal rodine finančne pomáhať.

Navyše si získal aj rešpekt u väzňov, lebo so svojou matematickou hlavou dokázal v pokri obohrať aj najväčších väzenských bosov a získal potom od nich akúsi neformálnu ochranu.

Väzenská psychologička o ňom v správe napísala, že to je „extrovertne ladená osobnosť s vysokou všeobecnou rozumovou kapacitou, bystrý, chápavý, emočne stály, zrelý, čelí realite, pokojný, prispôsobuje sa faktom, dominantný, priebojný, svojhlavý, nekonvenčný rebelant, vyžaduje obdiv, tvrdošijný, súťaživý, sebaistý, koná vo svoj prospech bez zvláštnej citlivosti k súhlasu či nesúhlasu druhých, nemá strach, optimistická sebadôvera, sebestačný, rád sa samostatne rozhoduje“. Ale dodala aj toto: „... fantasta, sklon k nadšeniu, ale príležitostne aj k hysterickým výkyvom zúfalstva. Očakáva lásku a pozornosť.“

Zdá sa, že psychologička celkom dobre vystihla Bendovu osobnosť – a ukázala vlastne aj to, aké výnimočné dary musel človek mať, aby ustál ten obrovský tlak a dokázal žiť neustále v nádeji a činorodom optimizme. 

Svoju cenu si ten tlak vyžiadal neskôr, v časoch slobody.

Šéf väznice trestal politických väzňov za každú drobnosť, aj vymyslenú, a to zákazom balíčka, návštevy či listu od blízkych. Vadilo tu aj to, keď deti počas návštevy jedli cukríky. Napriek tomu pani Kamila obetavo cestovala na návštevy manžela aj s deťmi a potajme mu nosila eucharistiu a komplikovaným spôsobom mu ju odovzdávala. 

Deti Bendovcov boli v čase väznenia hlavy rodiny ešte malé, najstarší syn Marek mal jedenásť rokov, keď otca zavreli, najmladší Filip tri roky.

Pre pani Kamilu to bolo obdobie, keď sa musela naučiť rozhodovať sama za celú rodinu, byť samostatnejšia, nahradiť deťom otca – a zároveň ich viesť k tomu, aby na otca nezabudli.

Velehrad a začiatok nežnej

Návrat z väzenia bol ťažký, bolo tu aj isté odcudzenie a manželia sa rozhodli vyriešiť ho tým, že zatúžili ešte po jednom dieťati. Tak sa narodila Markétka.

Benda sa nevrátil z väzenia s tým, že si už bude dávať pozor. Zapájal sa do všetkých akcií, ale situácia sa už začala meniť. 

Autorka opisuje to, ako sa Václav Benda so synmi vybral začiatkom roka 1985 na Velehrad. Obrovský dav ľudí, v ktorom silné zastúpenie mali aj Slováci, tu vypískal komunistických funkcionárov a Benda potom napísal dôležitý text Znovu kresťanstvo a politika. Ako ďalej po Velehrade?

„Jediné, na čom tento štát stojí, je strach,“ písal Benda. „Len čo začnú ľudia chodiť po státisícoch na cirkevné púte, tak sa ten strach začne lámať.“ 

V knihe dostal slovo aj František Mikloško, ktorý Bendov vtedajší postoj komentoval takto: „Benda bol silový hráč a pre nás bolo veľmi dôležité, keď po Velehrade napísal, že pred Velehrad sa už nemôžeme, nesmieme vrátiť. Tam sme po prvý raz všetci pochopili, a cez Slobodnú Európu a Hlas Ameriky to pochopilo celé Československo, že kľúčová je masa: pokiaľ nás nebudú státisíce, tak s komunizmom nepohneme.“

Bendova esej vtedy vystrašila umiernenejších duchovných, ale Dominik Duka, vtedy kňaz bez štátneho súhlasu, ju označil za „jedinečnú“. A bránil Bendovu výzvu slovami: „A prečo by nemohla byť cirkev odvážnejšia? Možno už nastal ten čas.“

Vítací večierok po prepustení z väzenia. Foto: Ivan Havel

Na Duku potom aj niektorí kňazi a laici z tajnej cirkvi naliehali, aby Bendovi pohrozil cirkevným trestom, ak svoj text neodvolá. „Ja mu nepohrozím,“ rozhodol Duka. „Ja mu dám požehnanie na cirkevný boj.“ Títo dvaja muži si boli podobní.

V novembrových dňoch nežnej revolúcie zohrali kľúčovú úlohu Bendovi najstarší synovia, ktorí patrili k organizátorom študentského pochodu. Rušno bolo doma u Bendovcov hneď po študentskom pochode, lebo bývali v centre Prahy, a tak sa z ich bytu stalo pre mnohých útočisko, ale aj akási centrála, kde sa zbiehali správy zo všetkých strán. 

Václav Benda v ten večer po potlačenom študentskom proteste vyhlásil: „Tak je jasné, že sa to začalo. Problém je, že opozícia ešte nie je dostatočne pripravená.“

A hoci sa v Československu už začali búriť ľudia, eštebáci u Bendovcov ešte stále hliadkovali. Zatkli syna Marka, keď išiel v nedeľu ráno do kostola. Zadržali aj Martina. A v nedeľu 19. novembra 1989 urobili eštebáci posledný záznam vo zväzku Václava Bendu. 

Keď sa Benda tú nedeľu vydal z domu na omšu, zadržali ho a dali mu na výber: buď sa vráti domov, alebo pôjde do cely.

Ten večer už vznikalo Občianske fórum, ale Benda bol ešte v domácom väzení strážený policajtmi.

O týždeň neskôr už rečnil na Letenskej pláni a žiadal prepustenie všetkých politických väzňov.

Benda politik

Ale autorka píše, že v idealisticko-oportunistickom kvase tej doby si vizionár z disentu Václav Benda najprv ťažko hľadal svoje miesto, napriek tomu, že jeho prednovembrové zásluhy boli nespochybniteľné, autorita obrovská a aj k Václavovi Havlovi mal blízko.

Tvrdí, že bol aj príliš hrdý, aby si sám pýtal funkcie či posty. A mnohé veci už delegoval na svojich synov.

Smutnou kapitolou bol boj o novú kresťanskú stranu, ktorú chceli spoločne založiť Václav Benda, Daniel Kroupa a Pavel Bratinka, no pohádali sa o názov. Benda chcel už v názve kresťanskú konotáciu, Kroupa s Bratinkou to odmietli, a tak vznikli dve strany a do svojej Občianskej demokratickej aliancie si Kroupa s Bratinkou odviedli aj časť evanjelikov. Ani jedna strana neprežila dlhší čas.

Neskôr aj Václav Benda smutne pripustil, že nemal trvať na slove kresťanská a riskovať rozchod kvôli názvu. Lenže on si zvykol aj z disentu, že bol silnou autoritou a solitérom.

Autorka píše: „Benda disident a Benda politik občas pôsobili ako dve rôzne osoby. Pavel Bratinka tento jav opísal metaforou o hlbinnom zvierati, ktoré vydrží neuveriteľné tlaky v tisícoch metrov pod morom, ale keď sa vynorí nad hladinu a žiadnym tlakom už vzdorovať nemusí, je z neho podivné, oduté a do určitej miery nerozumné stvorenie.“

Rodina Bendovcov v roku 1985. Foto: rodinný archív

Takto na ľudí v deväťdesiatych rokoch Benda pôsobil, no po rokoch, keď je tu dostatočný odstup, sa ukazuje, že aj vtedy bol Benda politikom, ktorý veľa vecí videl prorocky dobre, no nemal už silu či možnosti, aby svoje idey presadil.

Jeho organizmus bol totálne vyčerpaný, aj vinou dlhoročného prenasledovania, väzenia, aj vinou nie dobrého životného štýlu. Zomrel v roku 1999 ako päťdesiatdvaročný.

Zanechal po sebe veľkú rodinu, niektorí synovia sa stále angažujú v politike, ale pani Kamila je pyšná najmä na to, že u nej v byte sa stále schádza veľká rodina, tridsaťpäť ľudí, deti, nevesty, zaťovia a vnúčence.

Bendovská rodinná pevnosť stále funguje.

Roky to bola rodina žijúca veľmi skromne, no jej bohatstvo je ohromné a spočíva v rodinnej súdržnosti, vo viere a v silnom vzore statočného, starostlivého a odvážneho otca.