Spisovateľ Pavol Rankov Chýba mi dar radosti. Trvalo mi celé roky, kým som pripustil, že za smiech sa nemusím hanbiť

„Úplne rozumiem pustovníkom, ktorí celý život prežili v jaskyni alebo na púšti a dokázali tam objaviť úžasné veci,“ hovorí spisovateľ Pavol Rankov, autor oceňovaných románov Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) a Matky či zbierok poviedok S odstupom času a V tesnej blízkosti.

Naposledy mu vyšiel román Maratón a divadelná hra Roz-hreš-(e)-nie. Ide o komornú jednoaktovku pre dvoch hercov – kňaza a ženu, ktorá sa po rokoch prichádza vyspovedať a odhaľuje nečakané tajomstvo.

„Kladiem až príliš veľký dôraz na jazyk a dôsledky slov, namiesto toho, aby som bol spontánnejší. Rozhodne mi to neuľahčuje život,“ hovorí Rankov. „Mám v sebe pocit toľkých osobných zlyhaní, že sa bojím, aby neprišli ďalšie.“

Je mu však úplne jedno, či budí dobrý dojem. „Už sa nepotrebujem pretvarovať, aby som v niečích očiach vyzeral lepšie, než aký v skutočnosti som,“ dodáva.

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• prečo toľko uvažuje a hovorí o starobe,
• aká neznesiteľná je ťažkosť bytia,
• prečo začal písať rozprávky,
• ako sa na jeho tvorbu pozerá manželka – psychologička,
• či myslí na písanie aj pri behaní,
• ktorí autori ho ešte dokážu nadchnúť.

Máte po šesťdesiatke, nie ste ešte teda ani v dôchodkovom veku, no napriek tomu ste si v nedávnom rozhovore pre Knižnú revue poťažkali: „Som už dosť starý človek... Moja staroba je taká uvravená.“ Máta vás starnutie?

Nemáta, ale pomerne skoro som začal hovoriť o tom, že som už starý človek, a dnes naozaj cítim, že nezveličujem, keď to hovorím. 

Moja uvravenosť je dôsledkom toho, že mi už horšie funguje pamäť, a tak s vyššou frekvenciou opakujem veci, o ktorých si myslím, že by mohli byť zaujímavé. Darmo, čaro staroby je aj v tom, že človek cituje sám seba bez toho, aby o tom vedel.

Prečo ste sa začali starobou zaoberať v akomsi časovom predstihu? Čo vás k tomu viedlo?

Mal som pocit, že som toho na jeden život zažil už dosť. Môj otec, keď mal po deväťdesiatke, niekedy z ničoho nič povedal: Žijem pridlho, už stačilo. A zatváril sa pri tom, akoby zjedol niečo pokazené, až ho to striaslo. Možno to máme v rodine.

Máte pocit životnej naplnenosti?

Takto by som to nepovedal. Skôr mám v sebe pocit toľkých osobných zlyhaní, že sa bojím, aby neprišli ďalšie. Urobil som v živote toľko hlúpostí, že už by stačilo. Najhoršie na tom je, že človek sa z nich nedokáže poučiť a nedokáže ich ani spätne vymazať. A čím dlhšie žije, tým je väčšie riziko, že urobí ďalšie.

Najradšej by som sa vrátil do detstva a s terajším sebakritickým rozumom skúsil žiť úplne inak. Čo sa, samozrejme, nedá.

Cítite, že ste pochybili v naozaj závažných veciach alebo vás skôr trápia tie každodenné drobné pochybenia, ktoré vyplývajú z našej hriešnej prirodzenosti?

Asi platí jedno aj druhé. Spôsob, akým o tom uvažujem, je asi zvláštny. Napríklad sa mi vybavuje jedna situácia z prvej triedy základnej školy, keď som vyprovokoval drobnú potýčku so spolužiakom. On si na to už o pár dní pravdepodobne nespomenul, ale ja dodnes premýšľam, aké to bolo odo mňa škaredé.

Okrem týchto drobností som sa v živote dopustil aj zásadnejších pochybení, ktoré by som najradšej vzal späť. Ale asi pochopíte, že o nich nechcem rozprávať verejne.

Rozumiem, no zároveň uvažujem nad tým, či k svojej minulosti nepristupujete príliš škrupulantsky.

Nemyslím si, jednoducho sa stali veci, ktoré sa nemali stať. A je pre mňa ťažké odpustiť samému sebe. Skrátka, nie som so sebou spokojný.

Milan Kundera mal svoju neznesiteľnú ľahkosť bytia, Pavol Rankov má zrejme neznesiteľnú ťažkosť bytia...

A tým sa zo života vytráca všetka poézia. Chcel by som sám seba vymeniť a byť niekým úplne iným.

Neplynie táto ponurosť z osobnej životnej straty, ktorú ste zažili pred mnohými rokmi?

Nepochybne áno. Trvalo mi celé roky, kým som pripustil, že keď sa na verejnosti smejem, nemusím sa za to hanbiť. Že to nie je rúhavé vzhľadom na to, čo sa stalo.

Nie je príliš sebatrýznivé žiť v takomto životnom nastavení?

Možno to nie je na nič dobré, keďže človek je nepoučiteľný. Niekedy si však hovorím: čo ak Všemohúci nie je len milosrdný, ale aj nekonečne spravodlivý? No ak je spravodlivý, tak som stratený. Moje sebatrýznenie vyplýva práve z tohto strachu.

Ale zároveň si hovorím, že ak si trošičku z toho trestu odtrpím už tu na zemi, vytrápim sa vo svojom vnútornom očistci, možno mi to pomôže. Hovorím to s miernou iróniou, ale naozaj len s miernou.

Dá sa povedať, že kráčate cestou kajúcnosti a pokánia?

Keď ja ani celkom presne neviem, čo mám urobiť, aby to bolo naozaj účinné. Ako postupovať, aby si to Všemohúci všimol a mne to prinieslo ovocie vnútornej spokojnosti.

Nie je tým nástrojom či spôsobom práve spoveď, o ktorej sme sa pred chvíľou rozprávali?

Určite je to jedna z ciest. Problémom je ten nešťastný cyklus, do ktorého sa hriešnik postupne dostane, že sa stále spovedá z tých istých vecí.

Neupokojujú vás slová pápeža Františka, ktorý opakovane zdôrazňoval, že Božie meno je milosrdenstvo?

Upokojujú, ale stále mám na pamäti, že Boh je zároveň aj vševediaci a spravodlivý. Dúfam a verím, že to milosrdenstvo u mňa preváži, ale istotu človek mať nemôže. Lebo mať ju, to by bolo takmer rúhanie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hovoríte o starobe a s ňou spätých otázkach či obavách, no často píšete aj o osamelosti uprostred druhých. Prečo opakovane tematizujete ľudskú samotu a odcudzenosť?

Asi preto, že pri komunikácii s blízkymi osobami silno pociťujem, že vzájomné neporozumenie je neraz väčšie, ako keď sa zhováram s niekým cudzím. Často zisťujem, že to, čo som povedal, bolo prijaté a interpretované úplne inak, než som zamýšľal. Áno, je to vec jazyka, ale určite aj vec emócií. Uvedomujem si, aké vzácne je naladiť sa s niekým na rovnakú vlnu.

Možno preto, že som spisovateľ, kladiem až príliš veľký dôraz na jazyk a dôsledky slov, namiesto toho, aby som bol spontánnejší. Rozhodne mi to neuľahčuje život. Nie je mojím zistením, že najviac ubližujeme ľuďom, ktorých máme najradšej a s ktorými sme si najbližšie.

Bojím sa toho, čo ešte môže v živote prísť. Hoci s pribúdajúcim vekom sa snažím byť čoraz lepším kresťanom, chýba mi dar radosti. Nedostal som ho. Som pesimista, ktorý sa všetkého bojí a v každej zmene vidí zmenu k horšiemu.

Vo svojich dielach uplatňujete psychologizujúci literárny postup. Cítite sa dobre v tejto autorskej polohe?

Nikdy som sa nepovažoval za autora, ktorý psychologizuje. Považujem sa skôr za rozprávača príbehov, ktoré obsahujú nejaký kontradiktórny prvok, takže postave sa ponúka niekoľko možností, ako konať, musí sa rozhodovať a spätne to reflektuje.

Naozaj sám seba nevnímam ako autora psychologickej prózy, ale keď nad tým teraz uvažujem, som náchylný pripustiť aj takúto interpretáciu.  

Súčasťou vášho psychologizovania je pohrávanie sa s čitateľom aj literárnou kritikou. K „románovele“ Maratón je ako čitateľská pomôcka pripojené respiračné rúško, v metatexte si uťahujete s vydavateľov, editorov aj recenzentov. Bavia vás tieto hry?

Áno, bavia. Považujem za dôležité čitateľa takýmto spôsobom občas upozorniť, že je to „len“ príbeh, „len“ literatúra, ktorá – aj keď rieši vážne témy či problémy – má čitateľovi prinášať radosť a pobavenie. Ale rozumiem, že literárnych kritikov môže takýto prístup iritovať.

Možno za týmito psychologizujúcimi postupmi a hravými prístupmi čítať aj vplyv vašej manželky, ktorá je detská psychologička?

Príbehy z jej praxe, ktoré mi rozpráva, sú naozaj zaujímavé, dozvedám sa vďaka tomu o určitej vrstve reality, o ktorej by som za iných okolností nevedel. Nemyslím si však, že by sa to nejakým spôsobom odrážalo v mojej tvorbe. Možno tak pri písaní rozprávok, pri ktorých som si vymodeloval ideálneho detského čitateľa.

Vraveli ste, že vám chýba dar radosti, ale z vašich diel cítiť radosť z tvorivosti, hry, rozvíjania príbehu... Ak by vás človek nepoznal osobne a vnímal vás len cez vaše diela, povedal by si, že ste autorom, ktorý sa úprimne teší zo života.

Použili ste slovo hra a ja som naozaj mimoriadne hravý človek – v tom najzákladnejšom zmysle slova. Ak by ste teraz predo mňa postavili stavebnicu Lega, okamžite by som sa na ňu vrhol.

Veľmi ma baví hrať sa s deťmi. Najlepšou a najzábavnejšou činnosťou, ktorú dokážem robiť, je hrať sa s jedenapolročným chlapčekom, ktorého máme v rodine. Vtedy predsa len cítim trochu životnej radosti. Určite aj pod vplyvom tej čistej detskej dobroty.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vaše najznámejšie romány Stalo sa prvého septembra a Matky sa už dočkali divadelného spracovania. Teraz ste napísali svoju prvú divadelnú hru Roz-hreš-(e)-nie. Čo vám to napadlo?

Mal som v hlave príbeh, o ktorom som od začiatku vedel, že ho dokážem napísať iba ako dialóg, striedanie replík dvoch postáv. Z toho mi vyplynulo, že formát divadelnej hry je jediné možné riešenie.

Fascinovala ma predstava rozhovoru v prostredí spovednice, čo je úplne jedinečné, privátne, možno až tajomné miesto. V prípade inscenácie by tak vznikol zvláštny paradox – diváci by videli niečo, čo nie je ľudským očiam bežne viditeľné.

Je tento príbeh čistou fikciou alebo má reálny základ?

Keďže ide o spoveď, odpoviem trochu neurčito: je to príbeh, ktorý sa mohol stať, ale pravdepodobne sa nestal.

Z vašej odpovede šípim, že v námete je predsa len prítomný kúsok reality.

Realita je v tom, že ŠtB ešte aj v 80. rokoch robila všetko pre to, aby z kňazského seminára dostala čo i len jedného bohoslovca. Ak sa im podarilo niekoho vyhnať, príslušný dôstojník za to pravdepodobne dostal aj nejakú odmenu. Využívali všetku moc, ktorú mali, a boli schopní všetkého.

Aké sú charakterové vlastnosti hlavných postáv?

Kňaz, ktorý je už na hranici dôchodkového veku, rokmi upadol do rutiny a stereotypu. Je unavený a už sa mu nechce rozvíjať žiadne väčšie aktivity, ako je napríklad práca s rodinami či mládežou, ktorým sa venoval v mladosti.

Žena, ktorá príde do spovednice, je od neho o pár rokov staršia. Počas spovede sa ukáže, že kedysi bola dôstojníčkou ŠtB a na starosti mala aj kňazský seminár. Hoci ju kňaz nikdy nevidel, ona ho poznala ešte ako mladého bohoslovca a cielene, i keď nenápadne zasahovala do jeho života.

Dokáže dielo vystavané len na dialógu dvoch ľudí udržať pozornosť diváka?

Naivne dúfam, že áno, hoci to ukáže až prax. Som však realista, preto som do textu vložil niekoľko odľahčujúcich až vtipných momentov, aby divák mal priestor na vydýchnutie.

Máte už vizuálnu predstavu, ako by to malo na javisku vyzerať?

Toto je môj veľký kreatívny deficit. Som alfabetický človek, svet vidím v písmenách. Keďže všetko vnímam cez slová, moja vizuálna predstavivosť je veľmi slabá.

Mali ste po ruke aj nejakých teologických a historických konzultantov?

O praktikách ŠtB vo vzťahu k cirkvi viem toho relatívne dosť, takže som nemusel robiť nejaký hlbší faktografický výskum.

Ale áno, mal som konzultanta a mentora, pod ktorého vplyvom som urobil jednu dôležitú myšlienkovú úpravu v závere. Jeho meno neprezradím, aby som ho skôr, než bude známe prijatie hry, nekompromitoval, keďže ide o môjho priateľa – biskupa.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Hlavná postava novely Klinika spomína otca, ktorý počas komunistického režimu emigroval, no po čase sa vrátil späť. Hlavnou postavou Maratónu je zasa bežec. Kto vás pozná, vie, že behávate, a rovnako že váš otec bol navrátivším emigrantom. Nakoľko sa v týchto postavách skrývate vy sám?

Klinika je skutočnou autobiografiou – pravdivé je tam všetko okrem kliniky a postáv.

Ak si však toto odmyslíme, čo nám potom ostane?

No predsa všetky príbehy a mikrospovede, ktoré sa v knihe objavujú.

Bezmenná hlavná postava Kliniky, ktorá zápasí s pocitom osamelosti uprostred druhých, sa na viacerých miestach sťažuje: „Dcéry mnou pohŕdajú... S manželkou sme spolubývajúci... Bola dokonale nad vecou a ja som bol tá vec.“ Ako na to reagovala vaša manželka a vaše dcéry?

Keď kniha vyšla, poprosil som manželku, aby ju nečítala. Ona bola veľmi korektná a dva-tri roky sa držala mojej prosby. No na naliehanie kamarátok si ju predsa len prečítala. Opäť však bola korektná a otvorene sa mi s tým priznala. Napokon to dopadlo celkom dobre, povedala mi, že vďaka tomu dokáže teraz niektoré veci vnímať z môjho uhla pohľadu.

Samozrejme, stále sa môžem verejne obhajovať tým, že celé je to aj tak len fikcia a beletria.

Čo povedali vaše dcéry?

Myslím, že ony knihu stále nečítali.

Ako je to s autobiografickosťou Maratónu?

Tam nemám s hlavnou postavou spoločné nič okrem lásky k behu.

Už ste niekedy zabehli maratón?

Nie, zabehol som len Devín – Bratislava, ale vydržal by som ešte nejakých štyri-päť kilometrov navyše. Hovorím v minulom čase, lebo momentálne mám už horšiu kondíciu.

Beháte pravidelne?

Áno, hoci nie až tak často, ako by som chcel. Páčilo by sa mi behať každý druhý deň, ale v skutočnosti sa mi to darí len dvakrát za týždeň.

Ocenený spisovateľVyrastá nám generácia pozeračov videí

Imrich Gazda

Ak by sme na opis tvorby Maratónu použili bežeckú terminológiu – bol to beh na dlhé trate alebo skôr krátky šprint?

Prirovnal by som to k behu na tritisíc metrov. Je to taká zvláštna dĺžka, ktorou sa bežci na dlhé trate vôbec nezaoberajú, ale len tí naozaj najlepší ju dokážu zabehnúť vysokou rýchlosťou.

Nedá sa povedať, že by som Maratón napísal jedným dychom, ale neplatí ani to, že by som sa s touto knihou z hľadiska času nejako trápil alebo si nevedel dať rady. Mimochodom, samotný námet sa zrodil počas behu.

Aj nad ďalším vývojom deja ste rozmýšľali pri behaní?

Áno, v čase písania som nad tým pri behu premýšľal vyslovene zámerne.

Dá sa teda povedať, že je to dielo, ktoré vznikalo nielen rukami, ale aj nohami...

... verím, že troška aj hlavou.

„Ľudia začínajú behať kvôli fyzickému zdraviu, ale pokračujú v tom kvôli psychickej pohode,“ píšete v Maratóne. Prečo beháte vy?

Určite behám hlavne kvôli hlave a takmer výhradne v prírode, čo má obrovskú výhodu v tom, že je tam minimum vonkajších podnetov, moja myseľ sa zastaví a osvieži. A práve vtedy nastupujú vnútorné podnety.

Úplne preto rozumiem pustovníkom, ktorí celý život prežili v jaskyni alebo na púšti a dokázali tam objaviť úžasné veci.

Za čím sa viete najviac náhliť?

Asi za potrebami mojich detí.

A za čím by ste sa nikdy nerozbehli?

Čím som starší, tým menej vecí je pre mňa natoľko dôležitých, aby som kvôli nim vyvinul nejakú aktivitu. Dostal som sa do obdobia, keď je mi úplne jedno, či budím dobrý dojem. Už sa nepotrebujem pretvarovať, aby som v niečích očiach vyzeral lepšie, než aký v skutočnosti som.

Čo vo svojom živote už nikdy nedobehnete?

Všetky tie chyby, ktoré som porobil. Sú už tak ďaleko na horizonte, že tam sa mi už nikdy nepodarí vrátiť a zmeniť ich. Je to v podstate uzavretý cyklus. To, čo sa stalo, už sa neodstane a nech by som sa akokoľvek snažil, nikdy nedobehnem svoj chvost.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Po poviedkach, novelách a románoch ste sa pred časom pustili aj do rozprávok. Prečo?

Žijeme v relativistickom svete, kde sa všetko spochybňuje, a rozprávka je asi posledným literárnym žánrom, kde je ešte povolené, ba priam žiadané, aby existovalo jasne odlíšiteľné dobro a zlo. A aby dobro nad zlom napokon zvíťazilo. No a čím je človek starší, tým viac potrebuje takéto morálne istoty.

Takže môžeme od vás čakať aj ďalšie rozprávky?

V hlave mám momentálne ešte jednu. Hoci som písmenkový typ a vôbec neviem kresliť, rád by som sa na nej podieľal aj po výtvarnej stránke. Samozrejme, s využitím moderných technologických nástrojov.

V rozhovore pre literárny časopis Rozum ste pred niekoľkými rokmi povedali: „Medzi publikovanými knihami nachádzam čoraz menej takých, pri ktorých by som pociťoval čitateľské nadšenie.“ Ktorý autor alebo kniha vás naposledy nadchli?

Zväčša ide o autorov, ktorí sú buď veľmi starí, alebo už ani nežijú a mal som ich už dávno poznať. Napríklad Mircea Eliade, ktorý písal veľmi filozoficky a bol ovplyvnený východnou mystikou, takže jeho texty prekvapujú zvláštnou mágiou a neistotou, ktorú mám v umení a literatúre rád.

Aktuálne mám rozčítaný aj román Tatárska púšť od talianskeho spisovateľa Dina Buzzatiho.

No a ak by som mal spomenúť aj niekoho z domáceho prostredia, tak je to Zuzana Šmatláková, ktorá sa vie takisto pohrávať s tajomnom a neurčitosťou.