Sila a beznádej Hollywoodu O čom hovoria najúspešnejšie filmy tohtoročných Oscarov

Či sa nám to páči, alebo nie, Hollywood patrí stále medzi najvplyvnejšie kultúrne sily v Amerike aj vo svete.

Severoamerický filmový priemysel v roku 2024 vygeneroval 8,6 miliardy amerických dolárov, čím výrazne predstihol ostatné filmové priemysly v Ázii a Európe, ako napríklad v Číne alebo vo Veľkej Británii. Filmy sa síce ešte nevrátili na úroveň spred pandémie, ale ich vplyv je stále citeľný.

Aj to je dôvod, prečo sú Oscary naďalej dôležité. Hoci ich sledovanosť už nie je taká, aká bývala (hoci minulý rok v porovnaní s predchádzajúcimi piatimi rokmi v skutočnosti vzrástla), stále nám ukazujú, ktoré filmy považujú tvorcovia za najdôležitejšie z tých, čo nakrútili. Môžeme tak nahliadnuť do toho, čomu tvorcovia kultúry skutočne veria, a do vízie reality, ktorou sa riadia vo svojej práci.

Podľa toho, ako vyzerali tohtoročné nominácie na Oscara za najlepší film, existujú dôvody na obavy. Tieto filmy, najmä favoriti ako Hriešnici, Jedna bitka za druhou a Veľký Marty, vykresľujú obraz Ameriky, ktorý je z veľkej časti dystopický, a neobsahujú žiadne vierohodné riešenia, ako túto situáciu napraviť. Tam, kde film ponúka nádej, ide zjavne o takú, ktorá je falošná alebo by svet oproti súčasnému stavu ešte viac zhoršila.

Hriešnici bez východiska

Hriešnici sú filmom s najväčším počtom nominácií na Oscara v histórii. Dej sa odohráva na juhu USA v období segregácie a prostredníctvom starobylých netvorov skúma cenu začlenenia do spoločnosti. Jeho pohľad na americké medzirasové vzťahy a americkú kultúru je pritom veľmi pesimistický.

Hlavní hrdinovia, dvojčatá Smoke a Stack, sa pokúšajú kúpiť bar od členov Ku Klux Klanu v nádeji, že tento ekonomický podnik im zabezpečí priestor a ochráni ich pred rasistickou kultúrou bielej väčšiny.

Upír menom Remmick bratom odhalí, že muži, ktorí im ho predali, nekonali v dobrej viere a v skutočnosti už majú plán ráno ich zabiť. Navrhne alternatívnu stratégiu: asimiláciu. To znamená, že je ochotný urobiť z nich upírov. Ak sa všetci stanú upírmi, rasizmus zmizne, pretože zmiznú medziľudské rozdiely.

Nie je náhoda, že Remmick je Ír. Asimilácia bola preferovaným riešením mnohých skupín bielych prisťahovalcov, ktorí po príchode do Ameriky čelili rasizmu. Černošskí protagonisti to však odmietajú, pretože nechcú stratiť jedinečnosť duší – čarovnú hudbu bratranca Sammieho, ktorá im dáva schopnosť vidieť svojich zomrelých predkov v nebi. Inými slovami, asimilácia znamená stratu kultúrnej jedinečnosti a tým aj stratu duše.

Vojnu medzi dvoma bratmi a upírmi, ktorí by im vzali duše, možno vnímať ako vojnu medzi dvoma typickými americkými pohľadmi na rasu: antirasizmom a farbosleposťou.

Ako uvádza sociológ George Yancey v knihe Who is Antiracist? (Kto je antirasista?), konzervatívci majú sklon obhajovať farbosleposť: myšlienku, že ak budeme rasu v spoločnosti ignorovať, rasizmus zmizne. Antirasisti sú naproti tomu presvedčení, že ignorovanie rasy rasizmus neodstráni, iba nás oslepí voči jeho dôsledkom.

Kritika farbosleposti je v Hriešnikoch trochu iná a ide hlbšie: naznačuje, že aj keby farbosleposť fungovala, ublížila by tým, ktorí by ju prijali. Duše bratov nemožno oddeliť od ich charakteristickej kultúry.

Ale ani inde film Hriešnici nenachádza žiadnu nádej. Keď sa Sammie pokúsi ako zbraň proti upírom použiť Otčenáš, zlyhá, pretože s kresťanstvom sa stotožňujú aj upíri. Kresťanstvo nie je zbraňou proti asimilácii, pretože kresťanmi sú aj belosi.

Žiaľ, útočisko neposkytuje ani antirasistická kultúrna odlišnosť. Hoodoo spiritualita vodkyne Annie je proti upírom účinnejšia než kresťanstvo, ale ani tá ich nakoniec nezachráni. Všetci okrem Sammieho zomrú alebo sa premenia.

Jemu zostáva život osamote a hranie svojej hudby, až kým ho život na smrť neunaví. Odpoveď na to, ako urobiť svet lepším, nenašiel, len si vo svete vybojoval vlastné miesto, kde ho ľudia nechajú na pokoji.

Je to prekvapivo bežné riešenie, ktoré sa objavuje v tohtoročných nomináciách na Oscara. Sonny vo filme F1: Film opúšťa svoju novú komunitu a vydáva sa vlastnou cestou. Robert vo filme Sny o vlakoch končí život ako pustovník. Tvor vo filme Frankenstein nájde pokoj tak, že sa odlúči od ľudí, a len čo odpustí svojmu stvoriteľovi, vydá sa na cestu samoty.

Dáva to zmysel. Voľba nezávislého života namiesto života v komunite je v modernej spoločnosti čoraz bežnejšia. Mnohé nedávne štúdie v oblasti spoločenských vied poukazujú na to, že namiesto toho, aby sme naprávali svoje rodiny, komunity, priateľstvá či manželstvá, je čoraz bežnejšie jednoducho odísť za novou prácou, do nového mesta alebo za novými vzťahmi.

Nakoniec sa sťahujeme do online sveta, do ešte špecifickejších komunít. Veľmi to však nefunguje. Výsledkom je epidémia depresií, nárast samovrážd a nárast straníckej polarizácie.

Jedna (ideologická) bitka za druhou

Rovnako demoralizujúci obraz Ameriky ponúka aj film Jedna bitka za druhou, tentoraz z perspektívy bieleho liberála. Maľuje Ameriku ako dystopický fašistický štát riadený bielymi rasistami známymi ako Christmas Adventurers, ktorí úspešne zničili všetky ľavicové skupiny pokúšajúce sa im postaviť na odpor.

Tieto skupiny sa teraz vystrašene skrývajú v podzemí a hľadajú spôsoby, ako vykonávať odboj aspoň v malom: pašujú nelegálnych imigrantov a poskytujú im útočisko, vychovávajú progresívne deti a tvoria medzi sebou podporné siete.

Film sa končí nádejou: dcéra Boba Fergusona Willa pokračuje v aktivizme rodičov. Na základe jej úspechov vo filmovom deji máme mať očividne určitú nádej, že ona a ostatní budú schopní uspieť.

Existuje však aj mnoho dôvodov, prečo to považovať za falošnú perspektívu. Konzervatívci to tak určite budú vidieť, keďže nesúhlasia s cieľmi progresívnych aktivistov. Ale aj tí, ktorí nie sú ideologicky takí vyhranení, môžu pochybovať, či svet potrebuje viac extrémne straníckych politických aktivistov. Ešte väčší dôvod na opatrnosť predstavujú hnutia vedené mladými ľuďmi – najmä z ľavice –, ktoré sa čoraz viac zapájajú do politického násilia alebo ho podporujú.

Ale aj keby ste boli presvedčení, že to, čo potrebujeme, je práve radikálna politická zmena, existuje veľa dôvodov na pochybnosti, že ju dosiahnete. Nedávne progresívne politické hnutia mali v najlepšom prípade zmiešané výsledky. A keďže menej ľudí má deti – najmä na strane ľavice –, je menej ľudí než kedykoľvek predtým, ktorí by prevzali politickú štafetu.

Nádej, ktorú prináša film Jedna bitka, nie je pre všetkých rovnako sľubná. Predpokladá, že niektoré skupiny nahradia iné. Všetci zloduchovia vo filme sú bieli muži, ktorí sa snažia udržať si moc pre seba v rýchlo sa diverzifikujúcej Amerike.

Bob Ferguson je hlavným „dobrým bielym chlapom“ v príbehu. A jednou z vecí, ktorá ho takým robí, je to, že nesleduje vlastné ambície. Skôr podporuje a nasleduje ženy vo svojom živote – najprv svoju milenku a potom vlastnú dcéru.

Je však vnímaný skôr ako terč posmechu než ako hrdina. Snaží sa zachrániť dcéru, ale k jej záchrane prispieva málo alebo vôbec. Namiesto toho počas celého filmu všetko kazí a inteligentnejší a kompetentnejší ľudia nad ním krútia hlavou.

Akí muži?

Je to odrazom vzostupu hnutí za diverzitu, ktoré sa v druhom desaťročí 21. storočia rozšírili do kultúrnych inštitúcií, ako je film a žurnalistika, a vyjadrovali nesúhlas s vnímanou prevahou bielych mužov na úkor iných skupín.

Muži boli vyzývaní – na individuálnej aj inštitucionálnej úrovni –, aby „odovzdali slovo“ ženám a menšinám. Samozrejme, bieli muži, ktorí už boli v mocenských pozíciách, sa moci nechceli vzdať. Výsledkom bola generácia mladých mužov, ktorí nikdy nemohli realizovať svoje ambície.

Ale čo ambiciózni muži? Čo tí, ktorí chcú od života viac než byť len celoživotnou dvojkou ako Bob?

Ďalší favorit na Oscara, Veľký Marty, podáva živý obraz predstavy, ako takýto muž vyzerá.

Je to jeden z mála filmov, ktoré sa zameriavajú na ambicióznych mužov bojujúcich o dosiahnutie svojich cieľov a o víťazstvo. Hlavná postava filmu to však dosahuje klamstvami, podvádzaním, manipuláciou, podvodmi, krádežami a celkovo tým, že je jednoducho hrozným človekom.

Úplný začiatok filmu ponúka živú – hoci nechutnú – metaforu: ukazuje Martyho spermie súťažiace o to, ktorá oplodní vajíčko jeho milenky, a to sa potom premieňa na Martyho pingpongovú loptičku. Ako hovorí kultúrny kritik Paul Anteleitner, v nemilosrdnom vesmíre tohto filmu je amorálna súťaž životnou zásadou až po samotné základy reality.

Niektorí ľudia vyjadrili zdesenie alebo obavy nad počtom mužov, ktorí po pozretí filmu Martyho otvorene obdivovali. Veď predsa očividne nebol stvárnený na to, že si mal získať obdiv.

Ale je to naozaj také prekvapujúce? Ak mužom ponúknete na výber len dve možnosti – byť dobrým človekom, ktorý sám seba odstrkuje a zosmiešňuje, alebo zlým človekom, ktorý v živote vyhráva –, nemôžete sa čudovať, že mnohí si vyberú tú druhú. Ak je Bob Ferguson obrazom dobrého človeka, niektorí sa jednoducho rozhodnú, že dobrým človekom nebudú.

Kultúra potrebuje pozitívnu víziu, aby mohla živiť pozitívnu budúcnosť. Morálna vízia Hollywoodu dnes na takúto budúcnosť neponúka žiadnu vierohodnú nádej. Napriek tomu je jej vplyv taký silný, že mnohí si nedokážu predstaviť život mimo nej.

Akúkoľvek nádej táto krajina má, bude pochádzať od tých, ktorí dokážu vidieť poza hollywoodske logo.

Pôvodný text: Hollywood’s Hellscape. Uverejnené so súhlasom Law & Liberty, preložil Lukáš Obšitník.