O jednom filme a našej biede Hore je nebo, dole sme my

Cez víkend sa udiala vcelku prekvapujúca vec: Českého leva za réžiu získala mladá slovenská filmárka, a to za svoj prvý celovečerný film.

Nebol to film, ktorý by na Slovensku či inde lámal rekordy v sledovanosti. Ale kto ho videl, tomu silno utkvel v pamäti.

Katarína Gramatová získala Českého leva za film Hore je nebo, v doline som ja.

Zaujímavé je, že ten film sa objavil v čase, keď na čele slovenskej kultúry nie je práve najreprezentatívnejšia osoba. Ale silné diela vznikajú aj napriek tomu, to je dobrá správa.

Navyše, o biede Slovenska možno ten film hovorí teraz viac ako politologické či sociologické analýzy. Aj vďaka nemu asi pochopíme, že zmena nepríde len výmenou vlády, zbohatnutím krajiny či sypaním peňazí do chudobných regiónov. 

Lebo existuje aj iná ako materiálna bieda. 

Videla som v minulom roku pomerne dosť filmov a z mnohých mi neostalo v pamäti veľa, možno pár pekných obrazov. Napríklad aj z česko-nemecko-poľského filmu Franz o živote Franza Kafku, ktorý nakrútila uznávaná režisérka Agnieszka Holland.

Mnoho ľudí považovalo za samozrejmosť, že Českého leva za réžiu získa práve ona, lebo sa to tak patrí. Veď ona predsa nemôže prehrať s nejakou začínajúcou režisérkou.

Mimochodom, práve teraz vyhrala Agnieszka Holland súdny spor s poľským exministrom spravodlivosti Zbigniewom Ziobrom. Ten sa jej musí ospravedlniť za to, že jej film Hranica prirovnal k nacistickej propagande a zároveň musí exminister zaplatiť takmer 12-tisíc eur nadácii pre potomkov obetí holokaustu.

Agnieszka Holland sa síce môže teraz cítiť ako morálny víťaz, ale jej film Hranica bol veľkou obhajobou nelegálnej migrácie. Všetci migranti, ktorí sa pokúšali prekročiť v jej filme bielorusko-poľské hranice, boli vzdelaní, slušní, kultivovaní ľudia, dokonca niektorí aj finančne zabezpečení.

A poľskí pohraničníci na nich poľovali ako na zver, bez zľutovania, tvár Poľska zachraňovali iba aktivisti z mimovládnych organizácií, ktorí migrantom obetavo pomáhali.

Ten film sa s odstupom času už dá vnímať ako umelecky krásne natočená propaganda, v niečom naivná.

Ale späť k Českým levom a k oceneniu slovenskej režisérky Kataríny Gramatovej. Jej film Hore je nebo, v doline som ja sa nepozerá ľahko, hoci je výtvarne krásny. Okolie Utekáča, vrchy a doliny Slovenského rudohoria tu pôsobia veľmi malebne.

Filmové recenzie písali najmä o výbornej kamere a o autenticite hlavných predstaviteľov či o pozoruhodnej empatii filmárky k osudom ľudí v hladovej doline. A o špecifickom spôsobe filmovania, ktorý autorka filmu použila.

Akoby ani nebolo podstatné to, čo ten film chce povedať. 

Niekto by možno povedal, že Slováci zase natočili ťažkú sociálnu drámu, ktorá sa tentoraz odohráva v jednej z typických hladových dolín.

Zase je tu chudoba, ťažký život, bezperspektívnosť a smútok. Slovensko sa nevie pozviechať, regióny upadajú. Len slovenské vrchy, hory a doliny sú krásne, ako obvykle.

Ale ten film hovorí o niečom inom. O morálnom zlyhaní. Nenápadnom a hroznom.

Dva dôležité slovenské filmyAké je to dospievať v hladovej doline a aké to bolo v zanikajúcej obci pri Starine

Eva Čobejová

Kľúčovou postavou je vo filme slobodná matka, ktorú jej dospievajúci syn miluje, pomáha jej, obdivuje ju – a nedočkavo čaká, kedy ho zase príde navštíviť. Chlapca vychováva stará mama. Matka za ním nechodí často.

Syn dlho žije v tom, že jeho matka musela odísť z hladovej doliny za prácou, aby zarobila peniaze a aby potom mohli konečne spolu žiť. Verí tejto lži, sám matke pomáha, aby zarobila, až kým neodhalí, že všetko je inak. Matka má tam kdesi na západnom Slovensku iný život, vcelku luxusný. A zapojená je v krutom biznise s nešťastnými starými ľuďmi.

Je tam aj drobný detail, hlavný hrdina nosí na krku veľký zlatý kríž, má ho od mamy, aj v byte jeho babky je veľa svätých obrázkov. Sú to však už len ozdoby.

Na záver vidíme, že ten pätnásťročný chalan tú boľavú pravdu nejako unesie, je lepšia ako sladká lož. A divák chce veľmi veriť, že napriek všetkému bude raz z tohto chalana dobrý človek. Nebude opakovať chyby svojej matky.

Film nie je prvoplánový, isto, v hladovej doline je chudoba aj úpadok.

Politickí komentátori radi nachádzajú na tieto situácie jednoduché odpovede: lebo zlá vláda, lebo zle spravovaná krajina, lebo zlyhávajúce elity, korupcia, rozkrádanie, podvody.

Na začiatku je však vždy osobné zlyhanie človeka, ktorý uveril, že sa dá aj inak. Všetko sa môže, všetko je dovolené, len to stačí dobre zakryť, netreba brať ohľady na nikoho a na nič. Treba sa predsa zabezpečiť a najdôležitejšie je užiť si život. 

Aj takíto sme.

A občas sa to ukáže, napríklad vo filme mladej režisérky.