Ukrajinec Heraskevyč a olympiáda „Prilba spomienky“ z pohľadu práva na slobodu prejavu

Vladyslav Heraskevyč je ukrajinský športovec súťažiaci v disciplíne skeleton. Na Zimných olympijských hrách 2026 v Taliansku reprezentoval Ukrajinu a bol aj jedným z jej vlajkonosičov.

Počas pretekov vo svojej disciplíne mal v úmysle súťažiť v prilbe zobrazujúcej ukrajinských športovcov, ktorí prišli počas vojny o život (prilba spomienky).

Plánované nosenie prilby spomienky počas samotných pretekov bolo podľa Medzinárodného olympijského výboru (IOC) a Medzinárodnej bobovej a skeletonovej federácie (IBSF) v rozpore s Olympijskou chartou a Usmernením o prejave športovcov.

Olympijská charta ustanovuje, že v olympijských priestoroch, na športoviskách a na iných miestach nie je povolený žiadny typ demonštrácií alebo politickej, náboženskej či rasovej propagandy. Podľa Usmernenia o prejave športovcov je sloboda prejavu obmedzená počas oficiálnych ceremoniálov (otvárací, záverečný a odovzdávanie medailí), počas pretekov a v olympijskej dedine.

Vladyslav Heraskevyč, ktorý mal prilbu spomienky nasadenú počas tréningových jázd, trval napriek upozorneniu organizátorov na tom, že v tejto prilbe bude aj súťažiť.

IOC najskôr 10. februára vydal rozhodnutie o porušení Olympijskej charty (prilba spomienky má predstavovať politický prejav, ktorý je počas pretekov zakázaný) a IBSF 12. februára rozhodla o vyradení športovca zo zoznamu súťažiacich v disciplíne skeleton (diskvalifikácia).

Športovec sa obrátil na Športový arbitrážny súd so žiadosťou o vydanie predbežného opatrenia, zrušenie rozhodnutia IBSF a okamžité zaradenie späť do súťaže.

Rozhodnutie Športového arbitrážneho súdu

Športový arbitrážny súd vydal 13. februára 2026 rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti (k dispozícii je nateraz iba tlačová správa).

Športový arbitrážny súd zasadajúci ako ad hoc komisia jedného člena na účel urýchleného preskúmania žiadosti uviedol, že aj keď je plne solidárny so spomienkou a snahou športovca zvýšiť povedomie o pustošení ukrajinských ľudí a ich športovcov v dôsledku vojny, je viazaný pravidlami vyjadrenými v Olympijskej charte a Usmernení o prejave športovcov.

Sloboda prejavu je základným právom každého športovca súťažiaceho na olympijských hrách, je však obmedzená počas samotných pretekov. Športovci majú príležitosť zvyšovať povedomie o určitých témach na inom fóre – napríklad v takzvanej mix zóne, na tlačových konferenciách, na sociálnych sieťach alebo v prípade pána Heraskevyča aj nosením prilby spomienky na tréningových jazdách.

Účelom týchto pravidiel je upriamiť pozornosť olympijských hier na výkony a šport, čo je spoločný záujem všetkých športovcov, ktorí roky pracovali na tom, aby sa na olympijských hrách zúčastnili, a ktorí si zaslúžia plnú pozornosť za svoje športové výkony a športové úspechy. Ad hoc komisia je viazaná týmito pravidlami a nemá žiadnu možnosť ich meniť či nahradiť.

Čo dostalo Slovákov do štvrťfináleRozdielový Slafkovský, rekordný Hlavaj a trpezlivosť Országha

Marek Holka

Sloboda prejavu

Vo vzťahu k slobode prejavu Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že predstavuje jeden zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

Náš Ústavný súd v nadväznosti na uvedené uviedol, že sloboda prejavu má v liberálnodemokratickom štáte nenahraditeľný význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o takú významnú slobodu a slobodu limitovateľnú, ktorú je nutné vyvažovať s inými základnými právami, je rozhodovanie o slobode prejavu veľmi zložité a náročné.

Ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých dôvodov. Je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti. Je taktiež nástrojom hľadania pravdy, nástrojom súťaže a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov (II. ÚS 152/2008).

Samozrejme, obmedzenia zo strany IOC, resp. IBSF nemožno vnímať ako klasické mocenské obmedzenie slobody prejavu zo strany štátu (napr. zákonný zákaz niečo hovoriť pod hrozbou trestnoprávnej sankcie alebo súdne rozhodnutie o ochrane osobnosti s povinnosťou nahradiť nemajetkovú ujmu), ale na pozadí špecifického vzťahu medzi športovcom a riadiacim orgánom športu.

Ide teda o osobitnú situáciu, v ktorej súkromné ​​subjekty (IOC, IBSF) de facto regulujú činnosť jednotlivcov (športovcov) a majú možnosť obmedziť výkon ich práv (slobodu prejavu), čím vykonávajú právomoci blízke právomociam verejného orgánu.

Posúdenie nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu by v klasickom teste proporcionality nebolo možné bez ďalšieho nahradiť iba poukázaním na existenciu iného fóra, na ktorom je spomienku možné vyjadriť. Pri obmedzení slobody prejavu počas pretekov by bolo potrebné skúmať jeho nevyhnutnosť. Ako prvú by bolo potrebné vyriešiť otázku, či pri prilbe spomienky skutočne išlo o politický prejav alebo iba o tvrdený symbolický akt spomienky.

Ďalej by bolo potrebné primeraným spôsobom zohľadniť to, čo sa „hovorí“. V tomto ohľade by bolo možné poukázať na propagáciu „rešpektu pre medzinárodne uznané ľudské práva“ v zmysle bodu 1 Olympijskej charty, ako aj úsilie o „podporu mierovej spoločnosti“ prostredníctvom športu v zmysle bodu 2 Olympijskej charty.

Následne by bolo nevyhnutné skúmať skutočný dosah na plynulosť pretekov, ako aj reálnosť hrozby odpútania pozornosti od športových výkonov. V neposlednom rade by sa zohľadnila aj prísnosť sankcie, ktorá v tomto prípade predstavovala vyradenie z olympijských pretekov (podrobnejšiu právnu analýzu nájdeme tu).

Vo výsledku bola vec Vladyslava Heraskevyča a jeho prilby spomienky posúdená na základe toho, kde sa hovorí, a to bez ohľadu na to, čo sa hovorí, resp. bez ohľadu na ďalšie konkrétne okolnosti. Zákaz akéhokoľvek politického prejavu počas samotných pretekov je totiž podľa pravidiel IOC a IBSF a záveru Športového arbitrážneho súdu bezvýnimočný. Uvedené platí aj v situácii, keď samotná ad hoc komisia vyjadrila solidaritu s odkazom, teda v podstate súhlas s tým, čo svojou prilbou spomienky športovec chcel „povedať“.

Vojna a športRuských športovcov dištancujú, ukrajinskí bojujú a zomierajú

Peter Kravčák

Aj ak by sme akceptovali limitované vyváženie medzi právom športovca na slobodu prejavu na jednej strane a potrebou zabezpečiť plynulosť pretekov a zachovanie pozornosti spoločnosti na športové výkony počas pretekov na strane druhej, narazili by sme na nie konzistentné vyhodnotenie individuálnych prípadov zo strany IOC.

Ako na to poukázali viacerí autori, IOC nepovažoval za problematický prípad vlajkonosiča Palestíny v Paríži 2024, ktorý mal na oficiálnom ceremoniáli oblečenú košeľu zobrazujúcu deti hrajúce futbal počas bombardovania (napr. tu). Alebo prípad snoubordistu Rolanda Fischnallera, ktorý na prebiehajúcej olympiáde súťažil v prilbe so zakázanou ruskou vlajkou (športovec sa bránil tým, že na prilbe má vlajky všetkých krajín, v ktorých sa na olympiáde zúčastnil).

Sloboda po prejave

V tomto prípade, ani napriek vylúčeniu Vladyslava Heraskevyča zo súťaže, však ešte nemuselo byť povedané posledné slovo.

Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom vo veci Semenya proti Švajčiarsku z 10. júla 2025 rozhodol, že Federálny najvyšší súd Švajčiarska má námietky na porušenie základných práv smerujúce proti rozhodnutiam Športového arbitrážneho súdu so sídlom vo Švajčiarsku „obzvlášť podrobne preskúmať“, a to z dôvodu, že má výlučnú právomoc preskúmavať otázky občianskych práv športovcov, ktoré zodpovedajú základným právam. A základné právo na slobodu prejavu medzi tieto občianske práva patrí.

Vladyslavovi Heraskevyčovi by už takýto postup, teda podanie na najvyšší súd, neumožnil štartovať na týchto olympijských hrách. Prípadné súdne rozhodnutie v jeho prospech by však bolo vnímané ako určitá forma morálnej satisfakcie.

Motív stretu slobody jednotlivca s nemennými formálnymi pravidlami nás sprevádza od nepamäti. Už Sofokles postavil Antigonu pred rozhodnutie medzi rešpektovaním formálnych príkazov – bez ohľadu na to, či sú správne alebo nie – a nasledovaním svedomia. A napriek dôsledkom si len málokto z nás dokáže predstaviť, že by sa hrdina príbehu rozhodol inak.