Zadržanie počas azylového konania a habeas corpus Systémová ochrana práv jednotlivca pred štátnou mocou v USA naďalej funguje

Tridsiateho prvého januára 2026 nariadil federálny sudca z Texasu na podklade žiadosti habeas corpus prepustenie Adriana Coneja Ariasa a jeho syna Liama Coneja Ramosa zo zadržania.

Ide o dvojicu imigrantov (úrady tvrdia, že nelegálnych, dvojica sa bráni, že do krajiny prišli legálne cez program humanitárnej pomoci), otca a jeho päťročného syna, ktorého si určite vybavíte podľa neslávne slávnej fotky v modrej čiapke z 20. januára 2026, keď bol spoločne s otcom zadržaný pri príchode zo škôlky domov.

Podľa svedkov zo susedstva sa mali agenti ICE prostredníctvom malého Liama snažiť aj o vylákanie ďalších rodinných príslušníkov z ich obydlia s cieľom ich zadržania, no neúspešne.

Podstatou habeas corpus, ktorý je označovaný ako najslávnejší súdny príkaz (z angličiny writ) v angloamerickom práve (v našich podmienkach ide o čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podporne naň odkazuje aj náš Ústavný súd, napríklad I. ÚS 473/2019, IV. ÚS 120/2022), je právom jednotlivca byť zadržaný či uväznený iba na základe zákona, nie zo svojvôle výkonnej moci.

Náš Ústavný súd k tomuto judikoval, že osobná sloboda je právom disponovať sebou samým, svojím telom (habeas corpus) – nebyť nútene medzi štyrmi múrmi a zároveň tak disponovať aj svojou osobnosťou (II. ÚS 25/2024).

História habeas corpus siaha k Veľkej listine slobôd z roku 1215. Jeho účelom bolo zabrániť panovníkovi svojvoľne zatvárať poddaných do tajných žalárov bez opodstatneného dôvodu, respektíve riadneho procesu. Sudca v takejto veci vydá súdny príkaz na fyzické predvedenie tela (corpus) pred súd na účel jeho vzhliadnutia a rozhodnutia o zákonnosti obmedzenia osobnej slobody.

V USA je habeas corpus zakotvený vo štvrtom dodatku americkej ústavy a je priznaný nielen obvineným (odsúdeným), ale aj imigrantom, ktorí namietajú, že výkonná moc nemá právny základ na ich zadržiavanie, teda na obmedzenie ich osobnej slobody.

O habeas corpus tak môžu požiadať nielen občania, ale aj cudzinci (napríklad nedávne rozhodnutie J. G. G. et al. v. Donald J. Trump vo veci habeas corpus žiadosti piatich Venezuelčanov, ktorí boli zadržaní imigračnými úradmi s cieľom deportácie ako členovia gangu Tren de Aragua).

Rozhodnutie sudcu Bieryho

A teraz k podstate rozhodnutia. Adrian Conejo Arias a Liam Conejo Ramos, pôvodom z Ekvádoru, sú v USA žiadateľmi o azyl, ktorí vstúpili na územie USA v roku 2024 a ktorí boli 20. januára 2026 zadržaní počas medializovaných razií v Minneapolise. Následne boli odvedení s cieľom ďalšieho zadržiavania a hroziacej deportácie do Texasu (iba v Texase sú zariadenia na zadržiavanie rodín, teda dospelých osôb a ich detí).

Dňa 24. januára 2026 sa prostredníctvom svojich právnych zástupcov obrátili na texaský súd so žiadosťou o vydanie súdneho príkazu habeas corpus, ktorej sudca 31. januára 2026 vyhovel. Frederick Biery, 78-ročný právnik, ktorý svoj úrad federálneho sudcu vykonáva od roku 1994, otca a syna v pôsobivom, i keď z pohľadu našej právnej kultúry veľmi stroho odôvodnenom rozhodnutí (dostupné tu) prikázal bezodkladne prepustiť na slobodu.

Základ predmetného rozhodnutia predstavovala podľa sudcu žiadosť dvojice, ktorou „nepožadujú nič viac než štipku riadneho procesu“. Podľa sudcu je podstatou ich prípadu „zle koncipovaná a nekompetentne implementovaná snaha vlády naplniť denné deportačné kvóty, a to zrejme aj vtedy, ak to vyžaduje traumatizáciu detí“.

Sudca uznal, že nelegálnych imigrantov možno poslať do väzenia a následne deportovať, to však iba za súčasného rešpektovania riadneho zákonného postupu.

Štvrtý dodatok americkej ústavy (právo na ochranu osobnej a domovej slobody), ktorý podľa rozhodnutia predstavuje pre vládu podľa všetkého iba „otravnú nepríjemnosť“, neumožňuje výkonnej moci zmocniť samu seba na takého zadržanie (zmocnenie podľa ustanovenia 236a Immigration and Nationality Act, skrátene INA).

Samozmocňovanie výkonnej moci predstavuje podľa sudcu situáciu, keď „líška stráži kurín“. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že ústava má prednosť pred zadržaním dvojice zo strany tamojšej administratívy (z rozhodnutia doslova „Constitution of these United States trumps this administration’s detention“, kde „trump“ znamená „tromfnúť“ a predstavuje jeden z viacerých priamych odkazov prezidentovi v rozhodnutí).

Sudca príznačne poukázal na vyhlásenie nezávislosti, v ktorom Thomas Jefferson vyčítal potenciálnemu autoritárskemu kráľovi Jurajovi III. aj to, že poslal medzi ľudí davy príslušníkov, aby ich obťažovali, podnietil medzi nimi domáce povstanie a v čase mieru medzi nimi udržiaval armádu bez súhlasu zákonodarcu.

Sudca za svoj podpis pod relatívne krátkym, no o to údernejším rozhodnutím pridal fotku malého Liama Coneja Ramosa po jeho zadržaní (vyššie v texte) a odkázal aj na verše Matúš 19,14 (Ježiš im povedal: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo.“) a Ján 11,35 (A Ježiš zaslzil.).

Podstata tohto prípadu, teda aplikácia štvrtého dodatku (a sprostredkovane cez due process aj piateho, respektíve štrnásteho, ale to pre našu analýzu nie je dôležité), bude mať pravdepodobne dohru aj na tamojšom Najvyššom súde.

Americké imigračné úrady totiž medzičasom naznačujú aj to, že môžu násilím vstúpiť aj do obydlia žiadateľa o azyl, a to bez predchádzajúceho súdneho príkazu (pripomeňme si údajné využitie chlapca na vylákanie ďalších rodinných príslušníkov zo svojho domu). Podľa tamojšieho Najvyššieho súdu by sa však v zmysle štvrtého dodatku malo obydlie či domov stále považovať za „posvätné miesto“, kde sa na prekročenie prahu dverí vyžaduje súdny príkaz (Caniglia verzus Strom).

Ďalšia obeť americkej ICEImigrační agenti zastrelili v Minneapolise 37-ročného muža, čo vyvolalo ďalšie protesty

PostojTASR

Azyl dostať stále nemusia, ale zadržaní byť nemali

Nech je už náš názor na predmetný prípad akýkoľvek, a to od nadšenia z rázneho zásahu súdu do rozpínavosti moci zoči-voči základným právam až po kritiku rozhodnutia, ktorému chýba podrobnejšie skutkové vysvetlenie a právne zdôvodnenie, dôležitá je skutočnosť, že systémová ochrana práv jednotlivca pred štátnou mocou funguje.

Aj v našich podmienkach platí, že pokiaľ ide o zásah do osobnej slobody, súdy chrániace základné práva musia byť voči nemu vždy podozrievavé, a to či už ide o väzbu (IV. ÚS 667/2023, III. ÚS 319/2025), prevzatie a držanie v zdravotníckom zariadení (III. ÚS 199/2020), alebo „iba“ o zadržanie (I. ÚS 337/2020), a to obzvlášť v prípade neplnoletej osoby (IV. ÚS 334/2024).

Uvedené, samozrejme, nič nemení na postavení Adriana Coneja Ariasa a jeho syna Liama Coneja Ramosa ako žiadateľov o azyl. Federálny súd rozhodol „iba“ o tom, že počas konania, v ktorom sa rozhoduje o ich žiadosti o poskytnutie azylu, nemôžu byť obmedzení v osobnej slobode na základe samozmocnenia výkonnej moci.

Naopak, príslušné úrady koncom minulého týždňa údajne požiadali súd, aby rozhodnutie o zamietnutí ich žiadostí o azyl vydal v urýchlenom konaní bez nariadenia pojednávania (Department of Homeland Security, v preklade Ministerstvo vnútornej bezpečnosti, túto informáciu zverejnenú pôvodne v The New York Times poprelo).

Z fotky malého Liama by sme si tak mali zapamätať nielen jeho modrú čiapku zajačika symbolizujúcu bezbranného jednotlivca a „štátnu“ ruku ICE agenta na jeho chrbte, ale spoločne s nimi aj jeho školskú tašku s motívom superhrdinu – sudcu dohliadajúceho nad zachovávaním základných práv, ktorý v čase bezprostredného ohrozenia spočívajúceho v uväznení prichádza na zavolanie (habeas corpus) na pomoc.

Možno sudcovský talár pôsobí v porovnaní so superhrdinským oblekom príliš nudne a možno články ústavy a paragrafy zákonov nepútajú toľko pozornosti ako prúdy pavučiny strieľajúce zo Spidermanovho rukáva, v našom skutočnom svete sú však minimálne rovnako dôležité.