Hokejový komentátor Gašpar Nie som naivný, jeden turnaj rozdelenú spoločnosť nezmení. Ale môže to byť začiatok

Pavol Gašpar v rozhovore hovorí aj o tom:

• prečo je aktuálny postup de semifinále cennejší ako pred štyrmi rokmi;
• prečo je útočná formácia s Kelemenom, Pospíšilom a Regendom výnimočná;
• čo sa podarilo zvládnuť trénerovi Országhovi;
• aké sú negatíva v hre slovenských hokejistov na olympiáde;
• akým súperom budú Američania;
• a či naozaj môže hokejový turnaj pomôcť k súdržnejšej spoločnosti.

Druhýkrát po sebe postúpilo Slovensko do semifinále olympijského hokejového turnaja. Podarilo sa to aj pred štyrmi rokmi v Pekingu, kde sa však na olympiáde nezúčastnili hráči z NHL. Teraz sú na turnaji naozaj najlepší z najlepších. Je z tohto dôvodu postup do semifinále ešte cennejší ako minule?

Určite, v tej otázke ste si presne odpovedali. Samozrejme, na každom turnaji postup do záverečnej fázy poteší, lebo bez ohľadu na účastníkov tam idete s cieľom dosiahnuť úspech.

Ale teraz je to, samozrejme, cennejšie ako pred štyrmi rokmi. Je to na úrovni úspechu na olympiáde vo Vancouveri 2010, keďže naposledy vtedy tam prišli najkvalitnejší hokejisti sveta a tiež sme sa dostali medzi najlepšie štyri tímy.

Po úspešnom štvrťfinále s Nemeckom bol veľmi vyzdvihovaný útok Martin Pospíšil, Pavol Regenda a Miloš Kelemen. V čom je ich výnimočnosť a prečo je útok tohto typu dôležitý pre celkový úspech?

My sme sa ich vo vysielaní snažili vyzdvihovať aj v predošlých zápasoch, ale je pravda, že vtedy nebodovali a podarilo sa im to až teraz proti Nemecku. Aj to je dôkaz toho, že keď robíte správne veci, hráte dobré zápasy, tak sa tá odmena v podobe produktivity vždy dostaví.

Slovensko nikdy nemalo veľkú zásobu takzvaných „power forwardov“ (fyzicky silných útočníkov, pozn.). A toto je útok, kde sú všetci traja veľkí, silní chlapi, ktorí navyše dobre korčuľujú a robia tie zápasy nepríjemné každému súperovi. Platilo to už na majstrovstvách sveta v roku 2024, keď ich tréneri dali prvýkrát dokopy. A platí to aj tu. O to viac, že za tie dva roky každý z nich dokázal posunúť svoju hru na vyššiu úroveň.

Sú to siloví útočníci, ktorí sú skutočne dôrazní a nepríjemní. Spomeňme len situáciu pred prvým gólom proti Nemcom a to, čo spravil Miloš Kelemen. Alebo keď sa pri svojom góle nedal zastaviť. Jednoducho išiel priamočiaro dopredu a fyzicky zdemoloval každého nemeckého obrancu, na ktorého narazil.

Nie sú to žiadni čarodeji s pukom, no strieľajú ho na bránku, chodia do priestoru pred ňou, clonia, dorážajú. Je ich ťažké odstaviť od puku.

Myslím, že štvrťfinále si užil najmä Martin Pospíšil. Proti nemeckej hviezde Leonovi Draisaitlovi hral siedmykrát v kariére. Hráva proti nemu v zápasoch Calgary proti Edmontonu, čo je vždy vyšpičkované a prestížne derby.

Ale treba povedať, že naozaj všetci naši útočníci a obrancovia hrajú na tomto turnaji veľmi tímovo, každý z nich má svoju silnú stránku, ktorú dáva v prospech celého kolektívu.

Martin Pospíšil a Pavol Regenda. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Koho zo slovenských hráčov by ste ešte vyzdvihli, hoci na prvý pohľad nie je možno taký viditeľný?

Dá sa v tomto zmysle hovoriť o viacerých útočníkoch či obrancoch. Spomeniem Martina Fehérváryho a Erika Černáka, čo sú naše dva oporné stĺpy. Možno nehrajú také obrovské množstvo minút, ale sú na ľade vždy, keď to tím najviac potrebuje. Sú nesmierne solídni vzadu, takmer bezchybní a nepriepustní.

Veľký krok v priebehu turnaja urobil útočník Oliver Okuliar. Keď bol v zostave posunutý k Hudáčkovi a Dvorskému, výkonnostne narástol. Stúplo mu sebavedomie a proti Nemcom bol odmenený gólom. Odkedy ho tréner Vladimír Országh posunul vyššie, ukazuje v každom zápase, že sa nebojí hrať s pukom. Aj pre neho je to pekná odmena, že sa proti Nemcom gólovo presadil.

Pre víťazstvo na týchto turnajoch je kľúčové zvládať dôležité momenty v zápase a nerobiť v nich zbytočné chyby. Vďaka čomu je slovenský tím psychologicky vyspelejší? Je to skrátka skúsenosťou našich hráčov z kvalitných súťaží, v ktorých pôsobia?

Určite je to aj tým. Postupne sa naši mladíci z tých dobrých ročníkov 2004 či 2005 vyvíjajú, sú čoraz „obúchanejší“ z kvalitných súťaží. Začali sa v nich presadzovať a pre náš hokej je iba dobré, že už v takom mladom veku dokážu rozhodovať zápasy na takom ťažkom turnaji, akým je olympiáda.

V čom je najväčší rozdiel v hre slovenských hokejistov oproti obdobiu, keď bol na trénerskej lavičke Craig Ramsay?

V prvom rade je kľúčové, že Vladimír Országh veľmi dobre zvládol psychologickú prácu s tímom.

Čo to znamená?

Ramsayho hráči zbožňovali. Nechcem tým povedať, že by Vlada nemali radi, ale jednoducho bol nový človek, ktorý prišiel do kabíny v pozícii hlavného trénera.

Samozrejme, s mnohými chalanmi sa pozná, ale bola to zmena a Vlado ich dokázal dostať na svoju stranu. Idú za ním a veria mu. Uverili drobným zmenám, ktoré naordinoval, a dokázali nájsť v jeho systéme spôsob, ako predať svoju silnú hernú stránku.

Ako sa to v praxi prejavuje?

Že trebárs Dalibor Dvorský si vie nájsť priestor, aby predviedol svoje strelecké schopnosti, alebo že Juraj Slafkovský riadi prvý útok a funguje to, alebo že Pospíšilova formácia predvádza silovú hru a ťaží z nej. Jednoducho každý hráč sa stotožnil so svojou úlohou a robí to, v čom je najlepší.

Foto: TASR/Jaroslav Novák

Vidíte na hernom prejave nejaký výrazný vplyv Vladimíra Országha alebo tam nenastala po Ramsayho odchode veľká zmena?

Myslím, že výrazná zmena nenastala. Jednoducho v dnešnom rýchlom hokeji sa musíte hýbať, inak zápas nevyhráte. To sa nám darilo zlepšiť za Ramsayho a deje sa to aj teraz.

V čom vidíte negatíva alebo priestor na zlepšenie slovenského tímu?

V zápasoch v skupine sme boli pomerne často vylučovaní. To už môže byť v tejto fáze turnaja a proti súperom, ktorí nás čakajú, smrteľné. Na tejto úrovni si nemôžeme dovoliť hrať v oslabení príliš často.

Vyspelí a ťažkí súperi nás môžu k faulom svojou hrou donútiť, ale je dôležité, aby sme im presilovky nedávali zadarmo. Musíme sa toho vyvarovať, čo nám v skupine až tak nešlo – poskytli sme súperom, myslím, najviac presiloviek zo všetkých. Takže tu ešte je určite nejaká rezerva.

Štatistiky po štvrťfináleSlovensko má druhú najlepšiu úspešnosť streľby. Slafkovský a Dvorský sú v elitnej desiatke bodovania

TASR

Akým súperom budú Američania? Čo o nich vieme z doterajšieho priebehu olympiády povedať?

Totálne sebavedomí. Veľmi sa teším práve na to, ako proti nim bude hrať Pospíšilov útok. Naši hráči si budú musieť zvyknúť na trash talk, hlavne od bratov Tkachukovcov, ktorým neustále idú nielen nohy, ale aj ústa. Myslím, že práve Pospíšilov útok to hravo ustojí.

Už sme ukázali, že sa s tým dokážeme s absolútnym prehľadom vyrovnať, dokonca aj prekonať súpera. Veď ako sme znechutili zápas Draisaitlovi alebo ako Miloš Kelemen vytočil švédskeho útočníka Dennisa Rasmussena.

Možno to nie je ten najšportovejší faktor, ale jednoducho v hokeji musíte rátať s tým, že súper vie využiť aj tú najmenšiu výhodu. No tak mu ju nedajme a ukážme, že v tom nezaostávame.

Zvlášť Američania budú v tomto smere najťažší súper, pretože najmä Matthew Tkachuk je hádam číslo jeden spomedzi trashtalkerov v súčasnom svetovom hokeji.

Matthew Tkachuk v zápase proti Švédsku. Foto: TASR/AP

Ako hodnotíte aktuálnu olympiádu z novinárskeho hľadiska?

To je jedna z mála vecí, kde musím byť negatívny. Vo vzťahu k novinárom je to veľmi slabo zorganizované podujatie. Diplomaticky poviem, že funguje veľmi málo vecí, na ktoré sme boli pri predošlých olympiádach zvyknutí. Najmä čo sa týka transportu a logistiky. To je vec, od ktorej ste bytostne závislí, keď prídete do cudzieho prostredia a máte podávať vysoký pracovný výkon.

Niekedy precestujeme štyri-päť hodín, čo by bolo v poriadku, ale očakávali by sme od organizátorov, že nám to nejakým spôsobom uľahčia a oficiálna doprava bude fungovať. Nie je to len naša skúsenosť, hovoria to novinári naprieč médiami, ktoré tu sú. Každý na to nadáva.

Akoby celé úsilie pred začiatkom olympiády venovali Taliani dokončeniu arény, čo sa im aj podarilo, ale s mnohými vecami, ktoré podujatie dotvárajú, sa nepopasovali príliš dobre.

Ako reagujú v zahraničí na slovenské semifináleToto bol tím Slovenska v plnej paráde, s vypnutou hruďou a prekypujúcou sebadôverou

Marek Holka

Hokej na vrcholovej úrovni komentujete už viac ako dvadsať rokov. Asi aj pre vás osobne v týchto dňoch rastie túžba zakomentovať si olympijské hokejové finále so slovenskou účasťou.

Je pravda, že toto tu ešte nebolo. (Úsmev.) Myslím, že je to zážitok, ku ktorému smerujeme všetci. Chceli by sme vidieť našich hokejistov vo finále, ale uvedomme si, že už to, čo dokázali teraz, je neskutočný zážitok a úspech. Chceme, aby chalani hrali aj v zostávajúcich dvoch zápasoch tak ako doteraz. A potom zoberieme akýkoľvek výsledok.

Je veľmi dôležité, že po zápase s Nemeckom nenastala absolútna eufória a vytrženie, ale pocit, že ešte sme tu neskončili a nie je to hotové. Sme niekde, kam sme sa chceli dostať, ale ešte nie sme v cieli. To je mimoriadne silný odkaz od nášho tímu.

Tréner brankárov Ján Lašák po výhre nad Nemeckom povedal: „Som veľmi rád, že sa opäť podarilo spojiť našu krajinu. Dúfam, že ľudia sa trochu z toho poučia a uvedomia si, že sme malá krajina a musíme držať spolu, priať si navzájom a robiť len správne veci pre našu krajinu.“ Myslíte si aj vy, že tieto momenty môžu mať pozitívny vplyv na súdržnosť spoločnosti na Slovensku?

Som Janovi veľmi vďačný za tento výrok. Sú to momenty, ktoré si všetci želáme, aby nastali. Aby sme sa spolu, preboha, aspoň začali normálne rozprávať a dokázali sa viac počúvať.

Nie som naivný, aby by som si myslel, že jeden hokejový turnaj to zabezpečí. Vedie k tomu dlhá cesta, ale aj tú treba začať prvým krokom. Nech sa konečne tábory, v ktorých sme sa ocitli, dokážu k sebe správať normálne, počúvať sa navzájom a uznávať argumenty, ktoré sú nespochybniteľné. Ak k tomu hokejový úspech na olympiáde môže trochu pomôcť, tak prečo nie.